prológ

gepard

Pred dvoma rokmi sme s manželkou zobrali dcéry do safari parku. Počas prechádzky po areáli sme zbadali tabuľu propagujúcu hlavnú atrakciu parku: gepardí beh. Zamierili sme k rodinám hľadajúcim miesto s dobrým výhľadom a našli si voľný priestor pri dráhe. Amma, naša najmladšia, vysadla manželke na plecia, aby mala lepší výhľad. 

Objavila sa energická blonďavá ošetrovateľka v hnedozelenej veste. V ruke držala megafón a vôdzku so zlatým labradorským retríverom. Ostala som v pomykove. O zvieratách toho veľa neviem, ale ak by sa snažila presvedčiť moje deti, že ten pes je gepard, chcela by som, aby nám za gepardí beh vrátili peniaze.

Začala: „Všetkých vás vítam! O chvíľu spoznáte nášho miestneho geparda Tabithu. Mysleli ste si, že toto je Tabitha?“

„Nieeeeee!“ zvolali deti.

„Tento rozkošný labrador sa volá Minnie a je to Tabithina najlepšia kamarátka. Zoznámili sme ich, keď bola Tabitha ešte mláďatko, a Minnie sme vychovávali spolu s Tabithou, aby nám ju pomohla skrotiť. Tabitha chce robiť všetko, čo aj Minnie.“

Ošetrovateľka kývla smerom k džípu zaparkovanému za jej chrbtom. K jeho zadnej časti bol rozstrapkaným lanom priviazaný ružový plyšový zajac.

Opýtala sa: „Kto má doma labradora?“

Do vzduchu vystrelili rúčky.

„Čí labrador sa rád naháňa?“

„Môj!“ vykríkli deti.

„Minnie rada naháňa tohto zajačika. Takže najskôr nám gepardí beh predvedie Minnie a Tabitha ju bude sledovať, aby si spomenula, ako sa to robí. Potom budeme odpočítavať, otvoríme Tabithinu klietku a ona vyštartuje. Na konci trasy, po sto metroch tamtým smerom, bude na Tabithu čakať chutný steak.“

Ošetrovateľka odokryla Tabithinu klietku a priviedla nedočka­vú, dychčiacu Minnie k štartovacej čiare. Kývla džípu a ten vyrazil. Odopla Minnie vôdzku a všetci sme sledovali zlatého retrívera, ako veselo naháňa špinavého ružového zajaca. Deti nadšene tlies­kali. Dospelí si utierali pot z čela.

Napokon nastal čas Tabithinho veľkého predstavenia. Spoločne sme odpočítavali: „Päť, štyri, tri, dva, jeden…“ Ošetrovateľka vy­tiahla dvere na klietke a zajačik opäť vyštartoval. Tabitha vyrazila vpred, absolútne sústredená na zajačika, jedna škvrnitá šmuha. 

O pár se­kúnd prešla cieľovou čiarou a džíp so zajačikom odišiel. Ošet­rovateľka zapískala a hodila jej steak. Tabitha si ho prednými labami pritisla na zem, zvalila sa do prachu a za potlesku davu prežúvala.

Ja som netlieskala. Prišlo mi z toho zle. Tabithino skrotenie mi bolo… dôverne známe.

Sledovala som Tabithu, ako obhrýza steak na prašnej zemi zoo, a pomyslela som si: Toto mocné zviera deň čo deň naháňa špinavé ružové zajačiky po vyjazdenej, úzkej cestičke, ktorú preňho vytýčili. Nepozerá naľavo ani napravo. Nikdy toho poondeného zajaca nechytí, namiesto toho sa uspokojí so steakom z obchodu a roztržitým uznaním od upotených cudzích ľudí. Poslúchne každý príkaz ošetrovateľky presne ako labrador Minnie, lebo ju vycvičili, aby si myslela, že je ako ona. Nevie, že ak by sa rozpomenula na svoju divokosť – čo i len na okamih – mohla by ošetrovateľku roztrhať na kusy.

Keď Tabitha dojedla steak, ošetrovateľka otvorila bránu, ktorá viedla do malého oploteného výbehu. Tabitha ňou prešla a brána sa zavrela. Ošetrovateľka znovu schytila megafón a spýtala sa, či má niekto otázky. Asi deväťročné dievčatko zodvihlo ruku a spýtalo sa: „Nie je Tabitha smutná? Nechýba jej divočina?“

„Prepáč, nepočujem ťa,“ povedala ošetrovateľka. „Môžeš otázku zopakovať?“

Matka dieťaťa hlasnejšie odvetila: „Chce vedieť, či Tabithe nechýba divočina.“

Ošetrovateľka sa usmiala a povedala: „Nie. Tabitha sa tu narodila. Nič iné nepozná. Divočinu nikdy ani len nevidela. Tabitha je tu spokojná. Je tu v oveľa väčšom bezpečí, ako keby žila v divočine.“

Zatiaľ čo ošetrovateľka rozprávala fakty o gepardoch narodených v zajatí, moja staršia dcéra Tish ma štuchla a ukázala na Tabithu. Tabithino držanie tela sa vo výbehu, ďaleko od Minnie a ošetrovateľov, zmenilo. Hlavu držala vysoko, chodila popri plote, kopírujúc hranice, ktoré jej vymedzoval. Tam a späť, tam a späť, zastala, len keď sa zahľadela kamsi do diaľky. Pôsobila majestátne. A trochu hrôzostrašne.

Tish mi pošepkala: „Mami. Znovu je divá.“

Prikývla som Tish a nespúšťala oči z Tabithy chodiacej hore-dolu. Škoda, že som sa jej nemohla opýtať: „Čo práve prežívaš?“

Vedela som, čo by mi povedala. Povedala by: „Niečo nie je s mojím životom v poriadku. Som nepokojná a frustrovaná. Mám tušenie, že život by mal byť krajší než toto. Predstavujem si rozľahlé savany bez plotov. Chcem behať a loviť a zabíjať. Chcem spať pod atramentovočiernou tichou oblohou plnou hviezd. Je to také skutočné, až to cítim.“

Potom by sa obzrela na svoju klietku, jediný domov, aký kedy poznala. Pozrela by sa na usmiatych ošetrovateľov, unudených divákov a fučiacu, poskakujúcu, žobroniacu labradorku, svoju najlepšiu kamarátku.

Povzdychla by si a povedala: „Mala by som byť vďačná. Mám tu dosť dobrý život. Je bláznivé túžiť po niečom, čo ani neexistuje.“

Odvetila by som:

Tabitha. Nie si bláznivá.

Si gepard, dopekla!

prvá časť

v klietke

iskry

Pred štyrmi rokmi, keď som bola ešte vydatá za otca svojich troch detí, som sa zaľúbila do ženy.

Oveľa neskôr som tú istú ženu sledovala, ako odchádza z domu za mojimi rodičmi, aby im oznámila, že ma chce požiadať o ruku. Myslela si, že netuším, čo sa v to nedeľné ráno chystá, ale vedela som to.

Keď som začula, ako sa vracia, usadila som sa na gauč, otvorila knihu a snažila sa upokojiť. Prešla dverami priamo ku mne, zohla sa a pobozkala ma na čelo. Odhrnula mi vlasy a zaborila nos do môjho krku, tak ako vždy. Potom vstala a zmizla v spálni. Šla som jej do kuchyne naliať kávu, a keď som sa otočila, bola priamo predo mnou, kľačala na jednom kolene a v ruke držala prsteň. 

V očiach mala istotu a naliehavosť, boli naširoko otvorené a koncentrované, nebesky modré, bezodné.

„Už som nemohla čakať,“ povedala. „Nevydržala by som už ani minútu.“

Neskôr som si v posteli položila hlavu na jej hruď a rozprávali sme sa o tom ráne. Mojim rodičom povedala: „Ešte nikdy som nikoho nemilovala tak ako vašu dcéru a vnúčatá. Celý život som ich hľadala a pripravovala sa na nich. Sľubujem vám, že ich budem vždy milovať a chrániť.“ Mama, ktorej sa od strachu a odvahy rozochveli pery, odvetila: „Abby, svoju dcéru som nevidela takú plnú života od jej desiatich rokov.“

V to ráno si toho povedali ešte mnoho, no mamina prvá reakcia mi vyskočila ako veta z románu, ktorá si priam pýta zvýraznenie:

Svoju dcéru som nevidela takú plnú života od jej desiatich rokov.

Keď som mala desať, mama sledovala, ako iskra v mojich očiach začína hasnúť. Po tridsiatich rokoch zbadala, ako sa tá iskra vracia. V posledných mesiacoch sa mi úplne zmenilo držanie tela. Pôsobila som kráľovsky a trochu hrozivo.

Po tomto dni som sa začala sama seba pýtať: Kam tá iskra v desiatich rokoch zmizla? Ako som stratila samu seba?

Začala som sa tým zaoberať a prišla som na toto: v desiatich rokoch sa naučíme, ako sa stať dobrými dievčatami a chlapcami. V desiatich deti začínajú upúšťať od toho, kým sú, aby sa stali takými, akých ich chce mať svet. V desiatich sa začína oficiálny proces nášho skrotenia.

V desiatich si ma svet posadil pred seba, povedal mi, aby som bola ticho, a ukázal na moje klietky:

Môžeš prejavovať tieto pocity.

Budeš kopírovať túto verziu ženstva.

Snaž sa mať takéto telo.

Budeš veriť týmto veciam.

Môžeš milovať týchto ľudí.

Týchto ľudí sa budeš báť.

Budeš túžiť po takomto živote.

Snaž sa zapadnúť. Najprv to bude nepohodlné, ale neboj sa – nakoniec aj zabudneš, že si v klietke. Zanedlho ti to bude pripadať ako: život.

Chcela som byť dobré dievča, tak som sa klietkam podvolila. Vybrala som si takú maličkú osobnosť, telo, vieru a sexualitu, až som musela zadržiavať dych, aby som sa do nich vtesnala. Hneď nato som vážne ochorela.

Keď sa zo mňa stalo dobré dievča, stala sa zo mňa aj bulimička. Nik z nás nedokáže zadržiavať dych celý čas. Bulímia mi umožnila vydýchnuť. Cez ňu som odmietala poddať sa, oddávala som sa hladu a vyjadrovala svoju zlosť. Cez deň som živočíšne hltala jedlo. Potom som oblapila toaletu a všetko vyvrátila, lebo dobré dievča musí byť maličké, aby sa zmestilo do svojej klietky. Dobré dievčatá nie sú hladné, zlostné ani divoké. Všetko, čo robí ženu človekom, je hriešnym tajomstvom dobrého dievčaťa.

Vtedy som sa domnievala, že bulímia zo mňa robí blázna. Na strednej škole ma prijali do psychiatrickej liečebne a potvrdilo sa to.

Teraz sa už na seba pozerám inak.

Bola som len dievča stvorené pre šírošíre obzory uväznené v klietke.

Nebola som blázon. Bola som gepard, dopekla!

Keď som zbadala Abby, rozpomenula som sa na svoju nespútanosť. Chcela som ju a prvýkrát som chcela čosi iné ako to, čo ma naučili chcieť. Milovala som ju a prvýkrát som ľúbila niekoho iného ako tých, ktorých som mala milovať. Vybudovať si s ňou spoločný život bola moja prvá skutočná myšlienka a prvé rozhodnutie, ktoré som urobila ako slobodná žena. Po tridsiatich rokoch snaženia vtesnať sa do predstáv druhých o láske som ko­nečne mala lásku, ktorá mi sedela – vyrobená na mieru pre mňa, mnou. Konečne som si položila otázku, čo chcem, namiesto toho, čo chce odo mňa svet. Bola som plná života. Ochutnala som slobodu a chcela som viac.

Zamerala som sa na svoju vieru, na priateľstvá, prácu, sexuali­tu, na celý svoj život a položila si otázku: Čo z toho bol môj nápad? Naozaj toto všetko chcem alebo mi len vštepili, aby som to chcela? Ktoré presvedčenia sú mojím vlastným výtvorom a ktoré do mňa naprogramovali? S ktorými časťami svojej osobnosti som sa narodila a ktoré som len zdedila? Do akej miery je to, ako vyzerám, rozprávam a ako sa správam, ovplyvnené tým, čo mi vštepili druhí o tom, ako mám vyzerať, rozprávať a správať sa? Koľko z toho, za čím sa celý život naháňam, sú len ufúľané ružové zajačiky? Kým som bola pred tým, než som sa stala človekom, akého zo mňa chcel mať svet?

Časom som sa zo svojich klietok vyslobodila. Postupne som si vybudovala nové manželstvo, novú vieru, nový svetonázor, nový cieľ, novú rodinu a novú identitu na základe vlastných predstáv, nie podľa predpisov. Na základe vlastnej predstavivosti, nie toho, čím som bola naočkovaná. Na základe svojej nespútanosti a nie výcviku.

Nasledujúce príbehy sú o tom, ako som sa ocitla uväznená v klietke – a ako som sa z nej vyslobodila. 

jablká

Mám desať rokov a spolu s ďalšími dvadsiatimi deťmi sedímv malej miestnosti v zadnej časti katolíckeho Kostola Narodenia Pána. Som na hodine katechizmu, kam ma rodičia posielajú každú stredu večer, aby som sa učila o Bohu. Naša učiteľka je spolužiačkina mama. Na jej meno si nespomínam, ale pamätám si, ako nám opakovala, že cez deň pracuje ako účtovníčka. Jej rodina potrebovala odpracovať v kostole zopár dobrovoľníckych hodín, tak sa prihlásila na prácu v darčekovom obchode. Namiesto toho ju kostol pridelil do miestnosti 423, na piatacke hodiny katechizmu. Takže teraz – každú stredu medzi pol siedmou a pol ôsmou ve­čer – učí deti o Bohu.

Požiada nás, aby sme si posadali na koberec pred jej stoličku, a ona nám porozpráva, ako Boh stvoril ľudí. Rýchlo si idem obsadiť miesto vpredu. Som veľmi zvedavá, ako a prečo ma stvorili. Všimnem si, že učiteľka nemá na kolenách Bibliu ani žiadnu inú knihu. Bude hovoriť z hlavy. Urobí to na mňa dojem.

Začne.

„Boh stvoril Adama a poslal ho do nádhernej záhrady. Adam bol jeho najobľúbenejším výtvorom, preto Adamovi povedal, že jeho jedinou úlohou je byť šťastný, vládnuť v záhrade a pomenovať zvieratá. Adamov život bol takmer dokonalý. Až na to, že začal byť osamelý a vystresovaný. A tak Bohu povedal, že chce spoločníka a pomocníka. Jednej noci Boh pomohol Adamovi stvoriť Evu. Z útrob Adamovho tela sa zrodila žena.“ 

Som taká ohromená, že sa zabudnem prihlásiť.

„Prepáčte. Adam porodil Evu? Nerodia sa ľudia zo ženských tiel? Nemali by sa chlapci volať žena? Nemali by sa všetci ľudia volať žena?“

Učiteľka odvetí: „Prihlás sa, Glennon.“

Zdvihnem ruku. Naznačí mi, aby som ju zložila. Chlapec sediaci po mojej ľavici prevráti oči. 

Učiteľka pokračuje.

„Adam a Eva boli šťastní a istý čas bolo všetko dokonalé. Potom však Eva zbadala na strome ligotavé jablko. To jablko chcela, hoci jej Boh povedal, že je to jediná vec v celej záhrade, ktorú chcieť nemôže. Jedného dňa vyhladla, odtrhla jablko zo stromu a za­hryzla doň. Potom naviedla Adama, aby si odhryzol tiež. Len čo Adam zahryzol do jablka, Eva aj Adam prvýkrát pocítili hanbu a pokúsili sa pred Bohom skryť. Boh však vidí všetko, takže to vedel. Boh Adama a Evu z krásnej záhrady vyhnal. Potom preklial ich aj ich budúce deti a na zemi sa po prvýkrát objavilo utrpenie. Preto trpíme aj dnes, lebo Evin prvotný hriech je v nás všetkých. Keď sa správame ako Eva a miesto toho, aby sme po­slúchali Boha, nasledujeme vlastnú túžbu, príde hriech, hanba a utrpenie.“

To bolo naozaj dôkladné zúčtovanie. Nemala som žiadne ďalšie otázky.