Pri pohľade zvonku cez otvorené okno nikdy neuvidíte to, čo cez okno zatvorené. Nie je nič hlbšie, tajomnejšie, mnohovravnejšie, zradnejšie či oslnivejšie než okno osvetlené sviečkou. To, čo vidíte v slnečnej žiare, nie je nikdy také zaujímavé ako to, čo sa odohráva za okennou tabuľou. V tom tmavom či šerom priestore život žije, život sníva, život trpí.

                                            CHARLES BAUDELAIRE

Poznámka autorky

Príbehy opísané v tejto knihe sú skutočné. Počas ôsmich rokov som strávila tisícky hodín so ženami v tejto knihe – osobne, telefonicky, písaním správ a e-mailov. Kvôli dvom prípadom som sa presťahovala do miest, kde žili, a usadila som sa medzi miestnymi, aby som lepšie porozumela ich každodennému životu. Bola som svedkom mnohých situácií, ktoré opisujem. Pri udalostiach, ktoré sa stali v minulosti alebo v čase mojej neprítomnosti, som sa spoľahla na spomienky žien, ich denníky a komunikáciu. Viedla som rozhovory s ich priateľmi a členmi ich rodín a sledovala som ich aktivity na sociálnych sieťach. Väčšinou som sa však držala uhla pohľadu týchto troch žien.

Použila som súdne dokumenty a články z miestnych novín, rozprávala som sa s reportérmi, so sudcami, s advokátmi, vyšetrovateľmi, kolegami a ich známymi, aby mi potvrdili
dané udalosti a ich časový sled. Takmer všetky citáty som  prebrala  z  právnych  dokumentov, 

e-mailov, listov, nahrávok a rozhovorov so ženami a s inými osobami, ktoré v knihe vystupujú. Dôležitou výnimkou je jeden prípad, kde som nemala k dispozícii textové správy, listy a niektoré e-maily. Preto som použila obsah založený na opakovanom prerozprávaní udalostí hlavnou aktérkou, hoci človek, s ktorým si dopisovala, ich spochybňoval.

Tieto tri ženy som si vybrala pre zrozumiteľnosť a pôsobivosť ich príbehov i preto, ako ich dané udalosti, ak sa odohrali v minulosti, poznačili. Obmedzila som sa na rozhovory so ženami, ktoré mi ochotne a bez zábran prerozprávali svoj príbeh na záznamník. Niektoré aktérky si v priebehu môjho výskumu uvedomili, že majú priveľké obavy z jeho zverejnenia. Tento výber som z veľkej časti založila na schopnosti troch žien byť k sebe úprimné a na ich ochote prerozprávať svoj príbeh spôsobom odhaľujúcim ich túžbu. Hlas ostatných osôb v texte je len okrajový, pretože udalosti sa točia okolo týchto troch žien. Rozhodla som sa však chrániť tých, ktorých názor tu nie je prezentovaný, a preto som zmenila väčšinu mien, názvy miest, kde sa udalosti odohrali, ako i detaily, ktoré by mohli prispieť k odhaleniu ich totožnosti v dvoch prípadoch, ktoré sa nedostali na verejnosť. V treťom prípade som zmenila mená osôb, ktoré nevystupovali verejne alebo boli v danom čase neplnoleté.

Som si istá, že tieto príbehy nám vyjavia životne dôležitú pravdu o ženách a ich túžbe. Rozhodujúce slovo v konečnom dôsledku dostali tieto tri ženy. Každý príbeh má mnoho verzií a ja prinášam tú ich.

Prológ

Moju mamu v mladosti každé ráno cestou do práce prenasledoval muž, ktorý tesne za ňou masturboval.

Mama vychodila iba päť ročníkov školy a ako veno dostala jednoduché ľanové utierky. Bola však krásna. Zakaždým mi to napadne ako prvé, keď ju mám opísať. Jej vlasy boli tmavé ako alpská čokoláda a nosila vždy rovnaký účes – krátke kučery vyčesané dohora. Nemala olivovú pleť ako zvyšní členovia jej rodiny, ale celkom inú, ružovkastú, pripomínajúcu farbu falošného zlata. Jej hnedé oči boli koketné a sarkastické.

Pracovala ako hlavná pokladníčka v stánku s ovocím a so zeleninou v centre Bologne, na Via San Felice, hlavnej triede v módnej štvrti. Nachádzali sa na nej obuvníctva, zlatníctva, parfumérie, trafiky a obchody s textilom pre ženy, ktoré nemuseli pracovať. Cestou do práce mama chodila okolo týchto butikov. Cez výklady obdivovala kvalitné kožené čižmy a ligotavé šperky.

Kým sa však dostala do tejto nákupnej zóny, musela prejsť úzkymi uličkami a priechodmi pomedzi budovy, kde nejazdili autá, popri zámočníkovi a chlipnom mäsiarovi, popod opustené stĺporadia pred budovami, kde sa šíril silný zápach moču a stuchnutý pach vody na kamennej dlažbe. V týchto uličkách jej bol v pätách ten muž.

Kde ju asi po prvý raz zazrel? Myslím si, že najskôr v stánku s ovocím. Tú krásnu ženu, obklopenú čerstvými plodmi – guľatými figami, hŕbami divých gaštanov, na slnku dozretými broskyňami, širokými bielymi hlávkami fenikla, zeleným karfiolom, paradajkami na stopke, ešte špinavými od hliny, pyramídami tmavofialového baklažánu, drobnými, ale božskými jahodami, lesklými čerešňami, hroznom, hurmikaki – a ešte premenlivým výberom obilnín a chleba, taralli, friselle a bagetami, niekoľkými medenými hrncami na predaj a tabuľkami čokolády na varenie.

Bol to šesťdesiatnik s veľkým nosom, plešinou a sivastou bradou na vpadnutých lícach. Nosil plochú čiapku so strieškou ako všetci po­starší muži, ktorí sa na svojej každodennej camminata promenádovali po uliciach s vychádzkovou palicou.

Jedného dňa ju pravdepodobne sledoval až domov, lebo v isté jasné májové ráno, keď mama prešla cez ťažké vchodové dvere bytového domu z tmy do prudkého svetla – v Taliansku sú takmer v každom dome tmavé chodby s tlmenými svetlami, načasovanými tak, aby šet­rili elektrinu, a cez chladné hrubé kamenné steny slnko dnu neprenikne –, vonku pred domom na ňu čakal tento starý muž, ktorého ni­kdy predtým nevidela.

Usmial sa na ňu a ona mu úsmev opätovala. Potom vykročila smerom do práce, s lacnou kabelkou, oblečená v sukni siahajúcej do polovice lýtok. Ešte aj v starobe mala neuveriteľne pekné nohy. Dokážem sa vžiť do hlavy toho muža, ako hľadí na mamine nohy a nasleduje ich. Jedným z dedičstiev storočí života v centre záujmu mužov je, že ženy heterosexuálky sa na iné ženy často pozerajú z pohľadu muža.

Dlho za sebou cítila jeho prítomnosť. Sledoval ju, ešte aj keď míňala predavača olív a obchodníka s portským a so sherry. No on ju nielen sledoval. Keď sa zvrtla na rohu ulice, kútikom oka zachytila pohyb. Kamenné ulice boli v tom čase ľudoprázdne a na úsvite dňa ospalé, a keď sa obrátila, uvidela, že z nohavíc mu trčí dlhý, tenký a vztýčený penis a on si ho rýchlo šúcha. Pohľad mal taký meravý, až sa zdalo, že od pása dolu ho riadi celkom iný mozog.

V tom čase ju to vydesilo. S odstupom rokov však strach, ktorý cíti­la v to prvé ráno, vystriedalo už len cynické pobavenie. Počas nasledujúcich mesiacov sa zvyčajne niekoľko ráz do týždňa zjavil ráno pred jej domom a nakoniec ju sprevádzal aj po ceste z práce. V najintenzívnejšom období ich vzťahu chodil za ňou dva razy denne.

Mama už nežije, preto sa jej nemôžem spýtať, ako je možné, že mu to deň čo deň dovolila. Opýtala som sa na to svojho staršieho brata. Prečo niečo nespravila, prečo to niekomu neoznámila.

Také však bolo Taliansko v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storo­čia. Policajti by jej povedali: „Ma lascialo perdere, e un povero vecchio. E una meraviglia che ha il cazzo duro a sua età. Kašli naňho, je to starý chudák. Zázrak, že mu v tomto veku ešte stojí.“

Mama tomu mužovi dovolila, aby sa ukájal pri pohľade na jej telo i na jej tvár cestou do práce a späť. Nepatrila k ženám, ktoré si čosi také užívajú. No celkom isto to neviem. Mama nikdy nerozprávala o svojich túžbach. O tom, čo ju vzrušuje a čo ju odpudzuje. Občas sa zdalo, že nemá žiadne vlastné priania. Že jej sexualita je len zarastený lesný chodníček, ktorý vyšliapali ťažké topánky vo vysokej tráve. A tie topánky patrili môjmu otcovi.

Môj otec miloval ženy spôsobom, ktorý ostatným pripadal očarujúci. Bol lekár a sestričky nazýval miláčik, ak sa mu páčili, alebo zlato, ak ho nezaujímali. Mamu však miloval nadovšetko. Jeho túžba po nej bola taká zjavná, že ešte aj teraz cítim rozpaky, keď si na ňu spomeniem.

Hoci som nikdy nemala príležitosť uvažovať o otcovej túžbe, čosi v jej sile, v intenzite mužskej túžby, ma uchvátilo. Muži nielen chceli. Muži museli. Muž, ktorý každý deň sledoval moju mamu cestou do práce a späť, to musel robiť. Prezidenti obetujú slávu kvôli fajke. Všetko, čo muž buduje celý život, je ochotný riskovať pre jednu chvíľu. Nikdy som nebola zástankyňou teórie, že vplyvní muži majú také obrovské ego, až si nedokážu predstaviť, ako ich niekto nachytá. Skôr si myslím, že v danom okamihu cítia takú naliehavú túžbu, že všetko ostatné – rodina, domov, kariéra –, sa celkom vyparí. Nezostane nič, len semeno.

Keď som začínala písať túto knihu, knihu o ľudskej túžbe, nazdávala som sa, že ma budú lákať príbehy mužov, ich žiadostivosť. To, ako dokážu zničiť aj celé impérium pre dievča kľačiace na kolene. Preto som začala spovedať mužov: filozofa v Los Angeles, učiteľa v New Jersey, politika vo Washingtone D. C. Ich príbehy boli pre mňa rovnako lákavé ako potreba objednávať si stále to isté jedlo v čínskej reštaurácii.

Príbeh filozofa sa začal ako príbeh atraktívneho muža, s ktorým jeho menej pekná manželka nechcela spávať, spojený s mukami a vytrácajúcou sa vášňou a láskou, a premenil sa na príbeh muža, ktorý sa chcel vyspať s potetovanou masérkou, ku ktorej chodil pre bolesti chrbtice. Vraví, že chce so mnou utiecť na Big Sur, napísal mi v jedno skoré jasné ráno. Keď sme sa stretli ďalší raz, sedela som oproti nemu v dennom bare a on mi opisoval masérkine boky. Jeho vášeň vyznievala nedôstojne a povrchne v porovnaní s tým, čo všetko stratil v manželstve.

Príbehy mužov sa postupne zlievali dohromady. V niektorých prípadoch šlo o predĺžené dvorenie, občas pripomínalo skôr starostlivosť o svoj vzhľad. Väčšinou sa však ich príbehy končili orgazmom. A zatiaľ čo mužom s poslednou salvou orgazmu dochádzala para, zistila som, že pre ženy sa všetko ešte len začínalo. Prežívanie rovnakej udalosti z pohľadu žien mi pripadalo komplexnejšie, plné krásy i násilia. Práve ženské vstupy do deja začali postupne v mojich očiach reprezentovať podobu túžby v Amerike.

Samozrejme, ženská túžba môže byť rovnako hrubá ako mužská. Ak bola túžba hnacou silou, no dala sa skrotiť, môj záujem opadal. No v príbehoch, kde túžba bola čímsi neovládnuteľným, kde objekt túžby určoval smer, ktorým sa príbeh bude odvíjať, som nachádzala najviac veľkoleposti a najviac bolesti. To trápenie a beznádej sa mi zdali márne, ako keď šliapete na bicykli smerom vzad. V konečnom dôsledku mi však otvorili bránu do úplne nového sveta.

Kvôli týmto príbehom som šesť ráz autom prechodila celú krajinu. Zastávky som si naplánovala len zbežne. Väčšinou som kdesi zakotvila, napríklad v Medore v Severnej Dakote. Objednala som si toast a kávu a prelistovala si miestne noviny. Takto som našla Maggie. Mladú ženu, ktorú aj ženy od nej mladšie častovali slovami ako šľapka a tlstá piča. Údajne mala vzťah so svojím ženatým stredoškolským učiteľom. Zarážajúce na jej prípade bolo, že nemali pohlavný styk. Podľa jej výpovede praktizovali orálny sex, no nedovolil jej, aby mu rozopla džínsy. Do jej najobľúbenejšej knihy Súmrak jej vkladal odkazy na žltých lepiacich papierikoch. V pasážach o silnom pute medzi dvoma prekliatymi milencami nachádzal paralely s ich vzťahom. Na túto mladú ženu intenzívne zapôsobilo už len množstvo týchto podrobných poznámok. Sotva uverila, že učiteľ, ku ktorému prechovávala hlboký obdiv, prečítal celú jej knihu a ešte si našiel čas písať duchaplné komentáre, čosi ako kurz o upírskych milencoch pre pokročilých. Opisovala mi, ako jej stránky knihy navoňal svojou kolínskou, lebo vedel, že miluje jeho vôňu. Živo som si vedela predstaviť, akú otvorenú ranu v nej zanechalo náhle ukončenie tohto nezvyčajného vzťahu spojeného s množstvom romantických odkazov.

Na Maggiin príbeh som narazila v čase, keď sa jej situácia zhoršila. Zapôsobila na mňa ako žena, ktorej sexualitu a sexuálne skúsenosti surovo zavrhli. Jej príbeh rozprávam tak, ako ho videla ona. Medzičasom však súdnej porote predložili inú verziu tohto príbehu, takže dospela k celkom odlišnému záveru. Súčasťou jej príbehu je stará známa otázka: Kedy, prečo a kto uverí príbehom žien – a kedy, prečo a kto im neuverí.

Muži odjakživa lámu ženské srdcia. Milujú ich alebo ich milujú len čiastočne, potom sa ich nabažia a týždne až mesiace sa zo vzťahu potichu vymaňujú, stiahnu chvost a zalezú za prah svojho domu, otrasú sa a už nikdy nezavolajú. Ženy celý ten čas čakajú. Čím väčšmi sú zamilované a čím menej možností majú, tým dlhšie čakajú a dúfajú, že muž sa vráti s rozbitým mobilom či s rozbitou tvárou a povie: Prepáč, bol som pochovaný zaživa, no po celý ten čas si mi neschádzala z mysle a bál som sa, že si pomyslíš, že som ťa opustil, no v skutočnosti som len stratil tvoje číslo, ukradli mi ho chlapi, ktorí ma pochovali zaživa, a tri roky som prehľadával telefónne zoznamy, až som ťa konečne našiel. Nezmizol som a nič z toho, čo som k tebe cítil, sa nevytratilo. Musela si vedieť, že by to bolo kruté, neslýchané, nemožné. Vezmi si ma.

Maggie bola podľa vlastných slov zdrvená údajným zločinom svojho učiteľa, no mala čosi, čo opustené ženy vlastnia len zriedkakedy. Mala moc vyplývajúcu z jej veku a z povolania jej bývalého milenca. Maggie verila, že jej moc posväcuje zákon. V tom sa však mýlila.

Iné ženy čakajú. Keby nečakali, hrozil by im zánik. Žena v danom momente verí, že po ňom bude túžiť navždy, že on je ten jediný. Môžu v tom byť aj finančné problémy. Zvyčajne trvá dlhšie, než revolúcia dor­azí aj na miesta, kde si ľudia radšej vymieňajú recepty z časopisu Country living než články, ako skoncovať s podriadeným postavením žien.

Lina, žena v domácnosti z Indiany, ktorú roky nik nepobozkal, odkladala odchod od manžela, pretože nemala peniaze na to, aby si mohla dovoliť život bez neho. Zákony o výživnom, platné v Indiane, neboli v jej prípade použiteľné. Potom čakala na iného muža, či opustí svoju ženu. Potom čakala ešte dlhšie.

Mienka nášho okolia nás môže priviesť k pochybnostiam o sebe a o našom živote. Čakajúce ženy sa často uisťujú, že ostatné ženy schvaľujú ich konanie, aby si ho mohli odobriť aj samy pred sebou.

Sloane, rozvážna majiteľka reštaurácie, umožní vlastnému manželovi, aby ju sledoval, ako súloží s inými mužmi. Príležitostne sa v posteli zídu aj dva páry, no väčšinou ju len pozoruje s iným mužom, na videu alebo osobne. Sloane je krásna. Zatiaľ čo sa jej manžel pozerá, ako súloží s inými mužmi, za oknom spálne zúri spenený príboj oceánu. Na ceste pri dome sa potulujú svetlé ovce. Jedna moja kamarátka švédsku trojku pokladala za odpornú a hodnú opovrhnutia, keď som jej rozprávala o skupine swingersov, ktorú som stretla v Clevelande. No Sloanin príbeh sa jej zdal pochopiteľný, nefalšovaný, zrozumiteľný. A práve porozumenie nám pomáha vcítiť sa do pocitov druhého človeka.

Myslím na to, že moja mama dovolila nejakému mužovi, aby pri nej dennodenne masturboval, a spomínam na všetky tie veci, ktoré som komu dovolila ja, možno nie až také do očí bijúce, ale zo všeobecného pohľadu predsa nie až také odlišné. Uvažujem o tom, koľko som žiadala od mužov ja. Koľko z tých vecí som v skutočnosti chcela od seba a možno aj od iných žien. Koľko z toho, o čom som bola presvedčená, že potrebujem od milenca, som v skutočnosti potrebovala od svojej mamy. Lebo v mnohých príbehoch, o ktorých som sa dopočula, sú to práve ženy a nie muži, čo si podmaňujú druhé ženy. Vinou tej či onej sa cítime znivočené, necudné, nečisté, nemilované, nepekné. Nakoniec nám zostane už len strach. Desia nás muži, strach nám naháňajú iné ženy a občas sa pre to všetko, čo nás desí, trápime natoľko, že si radšej počkáme na orgazmus, až keď sme samy. Predstierame, že chceme to, čo nechceme, aby nikto nevidel, že nedostávame to, čo potrebujeme.

Moju mamu muži nedesili. Bála sa chudoby. Rozpovedala mi iný príbeh. Hoci si už nepamätám konkrétne okolnosti jej rozprávania, spomínam si, že sme pri tom nesedeli. Nepodelila sa o to so mnou pri sušienkach a ružovom víne. Oveľa pravdepodobnejšie to bolo pri cigarete v kuchyni so zavretými oknami a pri nohách nám v tom dyme žmúril pes. Mama pri tom zrejme leštila sklenený stolík.

Tá príhoda bola o krutom mužovi, s ktorým sa schádzala ešte skôr, než stretla môjho otca. Mama mala v zásobe niekoľko slov, ktoré ma fascinovali i desili zároveň. Krutý bolo jedno z nich.

Vyrastala vo veľkej chudobe. Močila do kastróla a vlastný moč si natierala na pehy vo viere, že jej vyblednú. Ona a jej dve sestry sa delili o jednu izbu s rodičmi. Cez strop presakovala dažďová voda, ktorá jej v spánku kvapkala na tvár. Takmer dva roky strávila v sanatóriu s tuberkulózou. Nikto ju nenavštevoval, pretože si nemohli dovoliť cestovať za ňou. Jej otec bol alkoholik a pracoval vo viniciach. Jej mladší brat zomrel, ešte než dovŕšil prvý rok života.

Nakoniec sa zo sanatória dostala a vrátila sa do mesta. Tesne pred jej návratom domov, uprostred februára, ochorela jej mama. Rakovina žalúdka. Prijali ju do miestnej nemocnice, z ktorej už nebolo návratu. Raz v noci, keď vonku zúrila snehová búrka a mrznúci dážď dopadal na kamennú dlažbu, bola mama práve s týmto krutým mužom, keď sa dozvedela, že jej matka umiera a už sa nedožije nasledujúceho rána. Ten krutý muž viezol v búrke mamu do nemocnice a po ceste sa strašne pohádali. Mama mi nepovedala podrobnosti, len toľko, že skončila na štrkovej krajnici v hustom snežení a v tmavej noci. Pozerala sa na vzďaľujúce sa zadné svetlá auta. Na zamrznutej ceste neboli v tom čase žiadne iné vozidlá. Mamu už živú nezastihla.

Do dnešného dňa si nie som istá, čo v tomto kontexte znamenalo slovo krutý. Neviem, či ten muž mamu bil, alebo ju sexuálne napadol. Vždy som mala dojem, že krutosť sa v jej svete spájala aj so sexuálnou hrozbou. Vo svojich najtemnejších snoch si predstavujem, že s ňou chcel spať v tú noc, keď jej mama zomierala. Predstavujem si, že si chcel kus z nej uchmatnúť len pre seba. No predsa ju aj naďalej sprevádzal strach z biedy a nie z toho krutého muža. Že si nemohla zavolať taxík, aby sa dostala do nemocnice. Že mala zviazané ruky. Že nemala peniaze.

Asi rok po otcovej smrti, keď už sme dokázali prežiť deň bez plaču, ma požiadala, aby som ju naučila používať internet. Nikdy v živote nepracovala na počítači. Naťukať jednu vetu jej trvalo niekoľko nekonečných minút.

„Proste mi povedz, čo chceš zistiť,“ osopila som sa na ňu na sklonku dňa, ktorý som presedela pred obrazovkou. Obe nás to frustrovalo.

„Nemôžem,“ odvetila. „Musím to spraviť sama.“

„Čo?“ opýtala som sa. Vedela som o všetkých jej veciach, účtoch, poznámkach, dokonca aj o ručne spísanom závete, ktorý mala nachystaný pre prípad náhlej smrti.

„Chcela by som sa niečo dozvedieť o jednom mužovi,“ hlesla. „Poznala som ho ešte skôr než tvojho otca.“

Zarazilo ma to a dokonca sa ma to dotklo. Želala som si, aby mama navždy zostala vdovou po mojom otcovi. Aj po jeho smrti som si chcela zachovať nedotknutú predstavu o svojich rodičoch, hoci aj na úkor maminho šťastia. Nechcela som vedieť nič o maminej túžbe.

Tento tretí muž, majiteľ rozsiahleho klenotníckeho impéria, ju miloval natoľko, že prišiel do kostola na svadbu mojich rodičov a pokúsil sa ju zastaviť. Mama mi už dávnejšie darovala náhrdelník s rubínmi a diamantmi, ktorý starostlivo opatrovala. Povedala som jej, že na počítači sa môže naučiť pracovať aj sama. No skôr než to zvládla, ochorela.

Myslím na maminu sexualitu i na to, ako ju príležitostne využívala. Na drobné detaily, ako sa namaľovala, skôr než odišla z domu či otvorila dvere. Vždy som jej sexualitu považovala za silu alebo za slabosť, ale nikdy nie za samostatné, tlčúce srdce. Ako veľmi som sa mýlila!

Aj naďalej ma však udivuje, ako môže žena tak dlho pripustiť, aby sa muž ukájal za jej chrbtom. Kladiem si otázku, či po nociach plakala. Možno dokonca pre toho osamelého starého chlapa žialila. Práve tieto jemné odtienky túžby ukrývajú pravdu o tom, kým sme vo svojej najhlbšej podstate. Vydala som sa na cestu, aby som zaznamenala plameň i jedovatý osteň ženskej túžby, aby ju muži aj ženy ľahšie pochopili, skôr než ju odsúdia. Lebo práve tieto obyčajné okamihy v našom živote sú večné a prezradia nám, kým sme boli a kým boli naši susedia a naše mamy v čase, keď sme verili tomu, že nie sú ako my. Toto je príbeh troch žien.

MAGGIE

V to ráno sa pripravuješ, ako keby si sa chystala do boja. Tvojím bojovým pomaľovaním je mejkap. Neutrálne, dymové oči. Ťažké riasy. Tmavoružové líca a nahé pery. Tvoje vlasy sú jemne zvlnené a bohaté.

Spraviť si vlasy a mejkap si sa naučila sama, doma pred zrkadlom, s Linkin Park a Led Zeppelinom v pozadí. Si jedno z tých dievčat, ktoré si celkom prirodzene vedia spraviť linku, zladia si doplnky a rafinovane si vypínajú vlasy sponkami.

Máš na sebe klinové čižmy, legíny a voľnú priehľadnú blúzku. Chceš, aby dotyčný vedel, že už nemá do činenia s dieťaťom. Máš dvadsaťtri rokov.

Samozrejme, ide ti aj o to, aby po tebe stále túžil, aby mu prišlo ľúto za tým, čo stratil. Chceš, aby si neskôr pri večeri predstavoval tvoje usmievavé boky.

Pred šiestimi rokmi si bola menšia a on miloval tvoje drobné ruky. Jeho prsty v tom čase vnikali do teba. Odvtedy sa však veľa zmenilo. Tvoj otec je mŕtvy. V auguste si podrezal žily na neďalekom cintoríne. Často si mu rozprávala o otcovi, o problémoch s rodičmi. Vedel, ako chodili jeden po druhého do krčmy. Obaja opití, jeden viac než druhý. Cítiš, že by chápal tvoju hrôzu z toho, že dážď premočí zem navŕšenú nad tvojím otcom. Čo ak tam dole zmokne a prečo si ho nechala v tej zime a v tej temnote? Nie je smrť viac než to, čo sa odohráva v súdnej sieni? Nie je viac než všetky tieto hlúposti, dokonca aj viac než policajti a právnici? Nie je možné, že ste nejakým zázrakom aj naďalej spolu, len vy dvaja?

Na okresný súd v Casse ťa vezie brat David a po ceste vyfajčíte niekoľko cigariet. Súčasťou tvojho parfumu je čistá vôňa sprchového gélu zmiešaná s cigaretovým dymom. Neznášal, keď si fajčila, tak si mu klamala. Tvrdila si, že dym z cigariet tvojich rodičov ti prenikol do vlasov i do vlákien tvojej tmavomodrej mikiny. Na kresťanskom sústredení si prisahala, že s tým skončíš kvôli nemu. Zaslúžil si ťa celú vrátane toho, čo si si chcela nechať pre seba.

Mohla si to zariadiť tak, aby dnes neprišiel, hoci právnici tvrdili, že má právo zúčastniť sa. V kútiku duše si si však želala, aby sa dostavil. Dokonca by si povedala, že jedným z dôvodov, prečo si šla na políciu, bolo, aby si ho prinútila opäť sa ti ukázať. Väčšina ľudí by potvrdila, že ak sa milenec odmlčí, odmieta sa s tebou stretnúť, nechce späť zubnú kefku, nepotrebuje svoje tenisky, neodpovedá na e-maily, ide si kúpiť nový pár tenisiek už len preto, lebo je to ľahšie, ako zaoberať sa tvojou bolesťou zmučeného zvieraťa, je to pocit, akoby ti niekto zmrazil vnútornosti. Cítiš chlad, ktorý ti nedá dýchať. Šesť rokov sa neukázal. No dnes príde a zúčastní sa aj na pojednávaní. Vlastne sa dá povedať, že to robíš i preto, lebo vieš, že ho uvidíš ešte aspoň šesť ráz. Môže sa to javiť ako čudný prístup, no len tomu, kto nezažil, ako niekto dokáže zničiť druhého tým, že jednoducho zmizne.

Obávaš sa, že po ňom znovu zatúžiš. Premýšľaš, či sa jeho žena trápi. Predstavuješ si ju, ako doma nezúčastnene sedí pri deťoch a pozoruje hodiny.

Zaparkuješ auto a ešte než vojdeš dnu, jednu si zapáliš. Vonku je asi mínus šestnásť, no je príjemné zafajčiť si v tej zime. Mesto Fargo občas pôsobí dojmom nových začiatkov. Strieborné kamióny sa rútia po hlavnom ťahu. Kamióny majú stanovený cieľ, súradnice, ktorých sa musia držať. Len vlaky ti pripadajú ešte krajšie, slobodnejšie. Nadýchneš sa a ľadový vzduch ti zaplní pľúca.

Do miestnosti vchádzaš prvá. Vďakabohu. Ty a David, prokurá­tor Jon a pomocný prokurátor Paul. Všetkých tých mužov v mysli nazý­vaš krstným menom a tak ich aj oslovuješ. Oni si myslia, že tým prekračuješ hranice. V skutočnosti nereprezentujú teba, zastupujú štát Severná Dakota. Nie sú tam preto, aby ťa podržali. Skôr len stoja za tebou.

Do miestnosti vstúpi súdny zapisovateľ.

Potom vojde on. So svojím obhajcom, akýmsi uhladeným idiotom menom Hoy.

Sadne si naproti tebe. Je oblečený rovnako, ako sa zvyčajne obliekal do školy. Košeľa, kravata a nohavice. Čudné. Čakala si, že príde v obleku. V čomsi elegantnejšom a serióznejšom. V tom oblečení ti pripadá blízky. Premýšľaš, či si sa v ňom za tých posledných niekoľko rokov nezmýlila. Jeho ticho si považovala za ľahostajnosť, no možno prežíval neskutočné hrôzy, rovnako ako ty. Počula si, že sa mu narodilo tretie dieťa. V mysli sa ti vybavoval obraz hojdačiek, jeho ružovolícej ženy a všetkých v očakávaní nového života, zatiaľ čo ty si sa triasla v ľadovom kúpeli sebanenávisti. Pribúdali ti kilá a aj tvoj mejkap naberal viac vrstiev. No možno v skutočnosti po celý ten čas umieral. Chýbala si mu. Ako básnik sa vydal na cestu nekonečných útrap. Hojdačky rozožiera hrdza. Plot jeho domu v lepšej štvrti vytyčuje hranice jeho väzenia. Jeho žena je väzenskou dozorkyňou. Jeho deti, nuž, len kvôli nim si zvolil, že už navždy bude nešťastný, bez teba.

Aspoň na okamih sa chceš k nemu načiahnuť svojimi malými rukami, ktoré tak miloval – Miluje ich ešte? Kam sa podeje láska k rukám, keď odumrie? –, podržať v nich jeho tvár a povedať: Ach, doriti, prepáč, že som ťa podrazila. Bola som strašne zranená a naštvaná, ukradol si mi niekoľko rokov života. To, čo si urobil, nebolo normálne, a tak som teraz tu. Pozri na mňa. Na tvár som si natrela bojové farby, no pod nimi som zjazvená, vystrašená, nadržaná, unavená a milujem ťa. Pribrala som trinásť kíl. Niekoľko ráz ma vyhodili zo školy. Môj otec sa nedávno zabil. Beriem všetky tieto lieky, nazri do mojej kabelky, je ich tam zasrane veľa. Som len dievča, ale mám tabletiek ako starena. Mala by som randiť s chlapcami, ktorí fajčia trávu, no namiesto toho som sa celkom vžila do úlohy obete. Visím na vešiaku v predajni kostýmov Party City. Nikdy si mi neodpísal.

Už-už sa za ním takmer načiahneš, aby si mu povedala, že ťa to mrzí, a poprosila ho, aby sa o teba postaral. Nikto sa o teba nevie po­starať tak ako on. Nikto ťa nepočúva tak, ako ťa vedel vypočuť on. Celé hodiny. Ako otec, manžel, učiteľ a najlepší priateľ.

Jeho oči sa odlepia od stola, aby sa stretli s tvojimi. Sú chladné, čierne a mŕtve. Ako malé acháty, lesklé a tvrdé, staršie, než si ich pamätáš. Vlastne si na tieto oči vôbec nespomínaš. Bývali plné lásky, plné neovládateľnej túžby. Tvoj jazyk nasával do svojich úst, akoby chcel mať ešte jeden.

Teraz ťa nenávidí. Je to jasné. Ty si ho sem dotiahla, z jeho útulného domova, od troch detí a ženy, ktorá ho bude nasledovať až do hrobu. Ty si ho vytiahla von, do hnusnej januárovej čľapkanice, do tejto ošumelej miestnosti a donútila si ho minúť všetky príjmy a úspory po rodičoch na tohto slizkého a otráveného advokáta a zamerala si sa na to, aby si mu zničila život. Všetko, čo si vybudoval. Všetky hracie stolíky pre batoľatá, ktoré o siedmej ráno zapínal vo vydýchanom vzduchu spálne. Tvojou vinou predal svoj domov a kúpil iný.

Aaron Knodel je aktuálnym nositeľom titulu učiteľ roka Severnej Dakoty. V celom štáte ho považujú za najlepšieho v odbore. A zrazu prídeš ty, zanedbaná fanatička, splodená alkoholikmi, dieťa samovraha, dievča, ktoré už predtým chodilo so staršími mužmi a dostalo ich do problémov, s vojakmi, čestnými mužmi Ameriky, a teraz si tu zasa, ty pustošivá fľandra, a snažíš sa zničiť učiteľa roka. Prenikavo vydýchne smerom k tebe. V jeho dychu cítiť vajcia.

Odrazu ti je nad slnko jasnejšie, že ti to musí byť ľahostajné. Oka­mži­te. V opačnom prípade sa z tejto miestnosti možno nikdy nedostaneš. Hľadáš úplné dno svojho srdca a udivuje ťa, že ho nachádzaš. Z vďaky, ktorú pocítiš k sebe i k Bohu, sa ti zatočí hlava. Koľko dní v živote si mala pocit, že robíš správnu vec? Dnes je ten deň. Možno vôbec jediný.

Myslela si si, že si s ním stále budeš chcieť zašukať. Sledovala si ho na internete. No teraz to už ani nie je sledovanie. Keď zapneš počítač,  začnú sa zbiehať démoni. Nedokážeš sa vyhnúť podlízavým článkom v miestnych novinách. Alebo ti na Facebooku vyskočí reklama na obchod, v ktorom si tvoj bývalý milenec kupoval rukavice. Fotografie, na ktoré si nedávno narazila, ťa opäť rozochveli a pocítila si pálenie dávnej túžby. Teraz tu však sedíš a nič necítiš. Jeho zovreté malé ústa. Jeho nedokonalá pleť. Jeho pery nie sú zmyselné, ale suché a odpútavajú tvoju pozornosť. Vyzerá neduživo, akoby jedol len mafiny a zapíjal ich silnou kávou a kolou a pritom zachmúrene hľadel do steny kdesi v chladnom suteréne.

Dobré ráno, pozdraví jeho právnik Hoy, z ktorého pevných bosoráckych fúzov ide strach. Dal si záležať na tom, aby v tlači roztrúbil, že jeho klient podstúpil test na detektore lži, hoci prokurátor naznačil, že súd tento dôkaz pravdepodobne neuzná.

Hoyove fúzy prezrádzajú jeho mienku. Je to typ človeka, v ktorého prítomnosti sa cítiš ako nevzdelané hovno s autom, čo za zimných rán, ako je to dnešné, ani len nenaštartuje.

Spustí: Uveďte, prosím, vaše plné meno kvôli protokolu.

Súdny zapisovateľ ťuká do klávesnice, tvoj brat David dýcha v súlade s tebou, vyslovíš nahlas svoje meno. Povieš: Maggie May Wilkenová. Zašuštíš svojimi dlhými, rafinovane naaranžovanými vlasmi.

Prvý okruh otázok ťa má uvoľniť bez toho, aby ti to došlo. Hoy sa ťa pýta na obdobie, ktoré si strávila so sestrou Meliou v štáte Washing­ton, s Meliou a jej manželom Danom, ktorý pôsobí v armáde – týchto príbuzných si navštívila aj na Havaji –, ale zatiaľ ho zaujíma obdobie, keď žili vo Washingtone. To bolo až po Aaronovi. Pretože tvoj život sa dá takto rozdeliť. Pred Aaronom a po Aaronovi. Mohol by sa deliť aj na pred otcovou samovraždou a po nej, ale ak máš byť úprimná, 

Aaron to všetko odštartoval.

Opýta sa ťa na internetovú zoznamku PlentyOfFish. Tam si sa počas pobytu vo Washingtone zoznámila s niekoľkými chlapmi. No tento právnik sa tvári, akoby si predávala svoje telo za fľašku piva. Vieš, že muži ako on majú moc vytvárať zákony, podľa ktorých žiješ. Muži, ktorí sa tvária, akoby internetové zoznamky boli miestom, kde si pros­titútky podávajú inzeráty. Akoby si bola žena, ktorej tvár na fotografiách vykúka z jej rozkroku. 

V skutočnosti si sa stretla s niekoľkými chlapíkmi z tej zoznamky, no vykľuli sa z nich lúzri. Bolo to smutné a s nikým si sa nevyspala ani si si neužila drinky zadarmo. Cítiš, ako ťa strápňuje. To všetko sa odohralo predtým, než ľudia začali dávať svoje fotky na Instagram, aby v druhých vyvolali závisť. Odohralo sa to na začiatku novej éry, keď čas plynul pomaly. Hoy sa ťa pýta aj na stránku, ktorej názov nevie ani len správne vysloviť. Ty na to: Čo je to? A on: Neviem, ale už ste tam niekedy boli, a ty odpovieš, že netušíš, čo to je. A pomyslíš si: Ani ty nevieš, ty trtko. No jeho formálne správanie ti nedovolí odvrávať mu. Stavíš sa, že jeho žena a deti mu pravidelne klamú, aby unikli jeho pichľavej kritike, ktorá človeku ničí dušu.

Pýta sa ťa na hádky s otcom. S tvojím drahým mŕtvym otcom, ktorý leží na daždi pod vrstvou hliny. Vy dvaja ste sa vtedy veľa sporili, odpovieš mu. Sporili prečo, povie Hoy, a ty odpovieš, pre všetko. Nič nezatajuješ, nech už jeho otázka mieri kamkoľvek.

Pýta sa ťa na súrodencov, na to, ako skoro všetci odišli z domu. Vtedy si ešte nevedela, že takto to na výsluchu chodí. Argumenty proti tebe stavajú na tvojich slovách. Ukážu, aká vyprahnutá si bola. Aká neviazaná. Na týchto zoznamkách, s týmito súrodencami. Tvoji rodičia boli súložiaci opilci, ktorí si narobili plno detí a potom im dovolili, aby sa poflakovali po celej krajine, spôsobovali problémy a ako vlny zaplavovali ďalšie štáty. Nežiješ v peknej časti vo West Fargu, ale v jeho horšej časti, na rozdiel od pána Knodela, učiteľa roka Severnej Dakoty, ktorý býva v peknom dome decentnej farby s hadicou, čo sa vinie popri dome, a trávnikom, ktorý nikdy nezabudnú poliať.

Pritom sa naňho pozrieš. A myslíš na to, čo bolo. V duchu si hovoríš: Čo ak by vtedy prestal plynúť čas a ty by si mohla byť znova tam? Tam, kde všetko bolo čisté a všetci boli nažive. Čo keby tvoje ruky a jeho ruky boli opäť priateľmi? A Hoy povie: Naznačili ste, že ste sa s pánom Knodelom zblížili ešte predtým, než ste nastúpili do tretieho ročníka.

Správne, odpovieš.

Ako sa to stalo? opýta sa Hoy.

O odpovedi intenzívne premýšľaš. V duchu zavrieš oči. A odrazu si opäť tam. Prenesieš sa z čiernej súčasnosti späť do nebeskej minulosti.

Maggiin osud prišiel v jedno popoludnie bez toho, aby začula jeho volanie. Prikradol sa potichu ako mačka alebo ako čokoľvek iné, čo má moc ťa zničiť.

Najprv o ňom len niečo počula. Nejaké dievčatá vraveli, že je príťažlivý. Tmavé hladké vlasy s krátkou stojatou ofinou, akoby si ju nagéloval na privítanie. Roztomilé tmavé oči. Typ učiteľa, kvôli ktorému sa ti chce ísť do školy aj v chladné ráno, typické pre Severnú Dakotu. Jeho meno sa stalo jedným z tých, ktoré si žiaci na chodbách medzi sebou od vzrušenia len šepkajú.

Pán Knodel.

Maggie nie je typ dievčaťa, ktoré v otázke príťažlivosti berie druhých za slovo. Všeobecne rozšírený názor neprijme len preto, aby zapadla. Jej kamarátky vravia, že si nedáva servítku pred ústa. Smejú sa na tom, no v kútiku duše sú rady, že Maggie je na ich strane. Je to dievča, ktoré mužovi na rovinu povie, že s ním nepôjde von, takže sa jej na to ani nemusí pýtať.

V jeden deň ho konečne zbadá, ako medzi druhou a treťou hodinou ide po chodbe. Má na sebe nohavice kaki farby, košeľu a kravatu. Nie je to žiaden pamätný moment. Zvyčajne nespadneš na zadok, keď po prvý raz stretneš ďalšiu VIP osobu svojho života. Kamarátkam povie: Okej, je zlatý, no nezdá sa mi taký božský, ako sa o ňom hovorí.

V škole nie je veľa pekných učiteľov. Vlastne tam nie sú žiadni. Pôsobia tam ešte dvaja mladí učitelia, pán Murphy a pán Krinke, ktorí sú s pánom Knodelom čosi ako traja kamaráti. Okrem toho, že si rozumejú, majú blízky vzťah aj so žiakmi. Napríklad im píšu esemesky, najmä deťom, ktoré koučujú. Pán Murphy a pán Knodel majú na starosti študentský snem a pán Krinke s pánom Knodelom vyučujú prednes a debatu. Po škole chodia do podnikov, v ktorých predávajú remeselné pivo, napríklad do Spitfire Bar & Grill. Alebo do Applebee’s, či do TGI Friday’s. Sledujú športové prenosy a pritom vypijú niekoľko ležiakov. V pracovné dni spolu obedujú v triede pána Knodela. Bavia sa o fantasy lige a jedia pritom sendvič.

Spomedzi troch kamarátov je pán Knodel dobrý úlovok. Stosedemdesiatosem centimetrov, osemdesiatšesť kilogramov, hnedé vlasy, hnedé oči. Nie je to úlovok v bežnom zmysle slova – je ženatý a má deti. Spomedzi učiteľov do štyridsať je však najatraktívnejší. Ak nemôžeš ísť do Las Vegas, zájdeš aspoň do kasína vo Foxwoodse.

V druhom polroku prvého ročníka učí pán Knodel Maggie na hodine anglického jazyka. Jeho hodiny sa jej páčia. Sedí vzpriamene, hlási sa, usmieva sa a väčšinou chodí načas. Po hodine sa rozprávajú. Hľadí jej do očí a ako dobrý učiteľ ju počúva.

Všetko je tak, ako má byť. Keď sa koná semifinále dievčenského futbalu, v ktorom hrá West Fargo proti Fargo South, tréner si zavolá Maggie a ona sa celá roztrasie ako malé vtáča. Povie jej, aby ukázala, čo vie. Nakoniec prehrajú, no takmer sa to nestalo iba vďaka nej. Vzduch je svieži, deň je jasný a Maggie si pamätá, ako si v duchu povedala: Mám pred sebou celý život a môžem robiť toto i čokoľvek iné, čo budem chcieť.

Na stene jej izby visia plagáty profesionálnych hráčok Mie Hammovej a Abby Wambachovej. Ako čelo postele jej mama na stenu namaľuje bránku. Maggie je zaľúbená do Davida Beckhama. Vo svojich najodvážnejších snoch si predstavuje, že získa plné štipendium na štúdium na vysokej škole. Rozjíma o budúcnosti a v diaľke za chlapcami, školským plesom a klebetami vidí obrovské štadióny, kam ľudia chodia len preto, aby videli hrať jej tím. Je na prahu dospelosti, jej sny sú ešte detské, no už je schopná popasovať sa s nimi s potenciálom dospelého človeka.

Počas prvého ročníka prepašuje Maggie s kamarátkami na večierok pre absolventov alkohol vo fľašiach od minerálky. Potom sa presunú do domu jednej spolužiačky, ktorej rodičia odcestovali, a tam ďalej popíjajú. Príde na ne opilecký hlad, a tak sa vyberú do podniku Perkins. Reštaurácia je fádna, sedia tam zákazníci s červenou tvárou a čašníčky s fajčiarskym kašľom, no keď si mladá a plná vzrušenia, na neskoré občerstvenie to nie je zlé miesto. Keď si mladá, môžeš robiť čokoľvek a nebude to smutné.

V diaľke počuť hukot vlaku. Maggie sa doň započúva a predstaví si, ako v ňom sedí, ako si kupuje jednosmerný lístok z Farga vedúci ku kariéram a k elegantným bytom v naleštených mestách. Má pred sebou celý život a ešte nevie, ktorou cestou sa vydá. Môže byť astronautka, rapová hviezda, účtovníčka. Môže byť šťastná.

Hoy sa pýta na ďalších spolužiakov, ktorí s tebou chodili na angličtinu, i na tvoj hlavný okruh priateliek. Vymenuješ Melani, Sammy, Tessu, Liz a Snoklu.

Snokla, povie, akoby to bol mrazený dezert. To je dievča?

To je dievča, pritakáš.

To je tá, ktorej priezvisko je podľa vás Solomonová?

Hoyov prejav vyznieva povýšenecky. Potom sa po prvý raz ozve 

Aaron. Muž, ktorý bozkami zasypával celé tvoje telo, no jedného dňa to nielen prestal robiť, ale úplne ťa vyškrtol zo svojho života. Teraz k tebe prehovorí po prvý raz po šiestich rokoch.

Nie je, hovorí a krúti pri tom hlavou. Myslí tým Solomonová, že to nie je jej priezvisko. Svojím prejavom jasne dáva najavo, že za týmto tvrdením si stojí. Je viac než len inteligentný. Je typom muža, ktorý sa nikdy nenakazí pohlavnou chorobou, bez ohľadu na to, s koľkými hnusnými ženami sa vyspí. Zo štátneho jarmoku vždy odchádza s množstvom lacných plyšiakov a ruky má víťazne pomaľované ružovou a modrou farbou.

Hoy zopakuje: A to je tá, ktorej priezvisko je podľa vás Solomonová?

Očividne nie je, odpovieš. Cítiš, ako sa ti po tvári rozlieva rumenec. Kedysi si ho milovala a ešte vždy pre teba predstavuje autoritu. Raz povedal, že by sa kvôli tebe dal aj vydepilovať, a ty si sa cítila veľmi hlúpo, pretože si netušila, čo to znamená.

Nerozumiem, povie Hoy.

Jasne vravím, že váš klient tvrdí, že to nie je jej priezvisko, takže… Keď si naštvaná a zahnaná do úzkych, začneš byť zádrapčivá. 

Hoy povie: V poriadku, vy dvaja, nechajme to tak. Len odpovedajte na moje otázky.

Neskôr si budeš klásť otázku, prečo sa nikomu nezdalo čudné, že Hoy vystupuje skôr ako priateľ, ktorý upokojuje rozhádaný párik, než ako právnik zastupujúci nevinného človeka.

Nie je to však Hoy, kto je blázon, ale ty. Si bláznivé dievča. Ľudia si myslia, že chceš peniaze, že chceš, aby tento muž zaplatil za niečo, čo neurobil. Si šialená a zničená, rovnako ako tvoje auto a tvoje mentálne zdravie. Hajzli vždy vyhrávajú. Aaron je väčší než ty. Máš pocit, akoby hlboko v tvojom vnútri čosi skuvíňalo, čosi, čo zúfalo potrebuje mamu. Pokrčíš plecami.

Tak potom neviem, odvetíš.

Maggie si spomína, že na angličtinu s ňou v prvom ročníku chodilo aj dievča menom Tabitha. Pamätá si to, lebo pán Knodel raz na hodine prezradil, že mal rakovinu semenníkov. Je to zvláštne a sympatické a tak trochu desivé, keď o sebe učitelia povedia niečo dôverné. Zrazu pôsobia akosi ľudskejšie. Je ľahšie stotožniť sa s učiteľmi, ktorí tak ako ty kráčajú po zemi, občas prechladnú, chcú veci, ktoré si nemôžu dovoliť, a tiež sa nie vždy cítia príťažliví.

Takže Tabitha sa pána Knodela opýtala, či to znamená, že má len jeden semenník. Vlastne to nepovedala takto slušne. Spýtala sa: Takže to znamená, že máte len jedno vajce?

Pán Knodel sa rozhneval. Prísne odvetil: Môžeme sa o tom porozprávať po škole.

Maggie prišlo pána Knodela ľúto. Uvedomila si, ako ho Tabitha strápnila. Aká hrozná otázka. Komu by vôbec napadlo spýtať sa čosi také? Maggie je drzá a hlučná, ale nie je krutá ani tupá.

O nejaký čas pán Knodel odišiel – niektorí žiaci žartujú, že preto, aby ukázal, že nie je až taký hendikepovaný pre chýbajúci semenník – na otcovskú dovolenku. Jeho žena porodila druhé dieťa. Zatiaľ ho zastupoval pán Murphy. Keď sa pán Knodel vrátil ako čerstvý otec, pôsobil otvorenejšie. Ožil a je prístupnejší – ako nablýskaná, otvorená ustrica.

Maggie si už nepamätá, kedy s ním po škole začala preberať svoj súkromný život. Po hodine sa pri ňom pristavila alebo sa jej on čosi spýtal cestou k dverám. Maggie, oslovil ju s neuveriteľne úprimným pohľadom a ona zostala bokom. Postupne mu začala rozprávať rôzne útržky. O otcovi, ktorý je zvyčajne príliš opitý, aby zvládol prísť domov autom z krčmy. Minule sa pohádali a odvtedy ho nepočúva, lebo ako môžeš akceptovať otca, ktorý chce, aby si mu šla kúpiť basu piva?

Ak mu už dlhšie nič nové nepovedala, vyzval ju sám. Napríklad sa spýtal: Hej, doma všetko okej? A Maggie zostala stáť a rozpovedala mu, čo sa práve dialo. Bol dobrý učiteľ a záležalo mu na žiakoch. Niekedy nie je na svete nič lepšie než niekto, kto ti položí otázku.