Hájnikova žena

Recenzie

1. 

   Lenka Miklášová – 1. februára 2026

   Hájnikovu ženu som čítala druhýkrát – poprvé to bolo za čias povinného čítania, keď som si spomenula v nedeľu na obed, že v pondelok ráno ju máme rozoberať. Bolo to krušné popoludnie, ale dala som to. Teraz mi už za zadkom nehorelo a mohla som dielu venovať pozornosť, ktorú si zaslúži. Niežeby to v mojom prípade bolo až tak platné, ja som celkom orezávatko, keď príde na lyriku, ale snažila som sa. V diele sa striedajú opisné, lyrické pasáže a veršovaná epika, ktorá je až prekvapivo ľahko pochopiteľná. Pred čitateľom sa odvíja príbeh mladej nevesty, ktorá zažíva nefalšované šťastie so svojím milým, a vôbec ju neserie, že žije pánubohu za chrbtom a čo si sama nedochováš, v Coop Jednote nekúpiš. Samozrejme, Hviezdoslav nebol autor psychotrilerov, takže básňou sa prepletá silná symbolika a mnoho obrazov má hlbší význam, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Našťastie, toto vydanie obsahuje komentár spisovateľky Dany Podradskej, ktorý mi v silnej miere zachraňoval riť, keď bol rozum krátky. Navyše pani Podracká popri vysvetľovaní symboliky stručne prerozpráva dej básne, takže ak mi niečo uniklo vo veršoch, ona mi to nenápadne osvetlila. Veľmi oceňujem takéto kvalifikované priblíženie klasickej tvorby súčasnému čitateľovi.

   Už na pohľad je to kniha, čo zaujme aj tých, ktorí sa počas hodín literatúry vždy tvárili ako extrémny prípad chronickej plynatosti. Celá je zladená do folklórneho štýlu a absolútny vrchol programu, dámy a páni, sú dokonalé ilustrácie Zsolta Lukácsa. Tentokrát v čiernobielom prevedení, aby nenarušili celkové ladenie knihy. No skrátka, ak aj na ňu chcete len čumieť a Hviezdoslav je pre vás iba ten fúzatý ujo po ktorom sa volá recitačná súťaž, tak sa vám ju oplatí vlastniť.

2. 

   kristinapuziova – 9. augusta 2026

   Je skvelé, že medzi toľkými knižnými novinkami a novými žánrami si nachádzajú cestu aj nové vydania klasickej literatúry. Priznajme si, počas strednej školy ku klasike človek veľmi neinklinuje. Ak ju číta, tak preto, že musí, nie preto, že chce. Je však dosť možné, že práve v dospelosti ju dokáže oceniť oveľa viac. Tak ako ja…
   Hájnikova žena bola pre mňa dlho len názvom zo zoznamu povinného čítania. Až toto nové vydanie ma presvedčilo, aby som po nej siahla z vlastnej vôle. Už na prvý pohľad je vidieť, že nejde o obyčajnú reedíciu. Pevná väzba, oriezka, nádherné ilustrácie a skvele spracovaný úvod robia z knihy niečo, čo si človek chce nielen prečítať, ale aj vystaviť v knižnici.

   Veľmi ma zaujal predslov Dany Podrackej. Neponúka klasický životopis autora ani nudný výklad diela. Autorka v ňom dokonca označuje Hviezdoslava za „praotca slovenského feminizmu“ a vysvetľuje, prečo podľa nej možno na jeho tvorbu nazerať aj z tohto uhla pohľadu. Popritom rozoberá princíp nomen omen, symboliku čajky či zaujímavé prepojenia so zahraničnou literatúrou.

   Samotný príbeh je síce písaný jazykom, ktorý si vyžaduje viac trpezlivosti a sústredenosti, ale veľmi rýchlo zistíte, že nejde len o krásne verše. Za nimi sa ukrýva silný a miestami až bolestivý príbeh obyčajných ľudí. Hanka nie je dokonalá hrdinka, ale žena, ktorá sa snaží zostať verná svojim hodnotám aj v situáciách, ktoré by zlomili mnohých a práve preto je považanová za ideál morálnej čistoty.

   Čo je však na Hviezdoslavovi fascinujúce, je jeho schopnosť opisovať prírodu. Les, hory či chalupa nie sú len prostredím, ale akoby dýchali spolu s postavami. Ilustrácie v tomto vydaní túto atmosféru nádherne dopĺňajú.

   Najviac ma však prekvapilo, aké nadčasové toto dielo vlastne je. Hoci vzniklo pred viac ako sto rokmi, témy cti, spravodlivosti, postavenia ženy či dôsledkov jedného osudového rozhodnutia sú rovnako silné aj dnes. Práve preto si myslím, že klasika má a bude mať svoje miesto aj medzi knižnnými novinkami.

   Ak ste sa Hájnikovej žene na škole radšej vyhli alebo ste ju čítali len preto, že ste museli, skúste jej dať druhú šancu. Možno zistíte, rovnako ako ja, že niektoré knihy si nás nájdu až vtedy, keď na ne jednoducho dozrieme.