Veľká životná päťka

13,90 €
Skladom
SKU
9788022211611

"Buď tu iba zabíjame čas, kým nezomrieme, alebo robíme všetko pre to, aby bol svet lepší, ako sme ho našli." Joe je nespokojný, práca, ktorú robí, mu berie radosť zo života. Keď sa zoznámi s úspešným podnikateľom Thomasom, vznikne medzi nimi hlboké priateľstvo. Thomas, hoci smrteľne chorý, šíri okolo seba číru radosť. Joe nájde v Thomasovi nielen spriaznenú dušu, ale aj výnimočného mentora, ktorý ho naučí vidieť život aj každodennú prácu úplne ináč. Pochopí, aké je nesmierne dôležité, aby ho práca napĺňala a prinášala mu uspokojenie.Strelecky nám týmto príbehom chce povedať, čo znamená byť skutočným lídrom – doma, v práci, v spoločenstve a predovšetkým sám sebe.

Viac informácií
Autor Strelecky John P.
Žáner osobný rozvoj / motivačná literatúra
EAN 9788022211611
Preklad Natália Rondziková
Formát 115x180mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 228
Dátum vydania 17. 2. 2021

Predslov

O lídroch vyšli stovky kníh a vidíte ich v nespočetných múzeách po celom svete. Väčšinou však zistíte iba to, ako sa stať zlým lídrom. Kto zavraždil najviac ľudí? Koho dostali na vrchol zrada a klamstvá? Kto postavil najhonosnejšie chrámy na kostiach svojich otrokov? Štúdium lídrov by nám mohlo povedať veľa o ľudskej psychike. Príkladov dobrých mentorov je ako šafranu.

Ak vás zaujíma, ako by líderstvo nemalo vyzerať, zájdite na internet, prečítajte si časopis či noviny alebo si pustite televízne spravodajstvo. Títo sa chceli vyhnúť odvodom, vyplácali mzdy načierno a ich zamestnanci teraz dostávajú minimálne dôchodky. Hentí vytunelovali firmu a nechali tisícky zamestnancov, ktorých mali zastupovať, bez práce. Ďalší si vyplatili miliónové odmeny a potom prepustili tisícky ľudí pod zámienkou, že nesplnili vlastné hospodárske plány.

Kde teda hľadať dobrých lídrov, ktorí by nám mohli byť príkladom?

Musíme sa obrátiť k ľuďom, ktorých príbehy zostali často nevypovedané, ľuďom všade okolo nás, ktorí neprestajne menia svet k lepšiemu. Som presvedčený, že sú medzi nami. Raz, bolo chladné zasnežené ráno, som totiž jedného stretol na vlakovej stanici v Chi­cagu. Podnikanie mu rozprávkovo vynášalo, zamestnanci ho milovali a zákazníci boli ochotní čakať na jeho služby aj celé mesiace.

Volal sa Thomas Derale. Vo veku päťdesiatpäť rokov náhle zomrel, no aj na smrteľnej posteli vzbudzoval v ľuďoch okolo seba chuť do života. Táto kniha rozpráva jeho príbeh – kto to bol, čo si myslel o lí­derstve a ako napokon odišiel z tohto sveta. Je o tajomstvách, ktoré ma naučil.

Joe


1

Zložil som si batoh z pliec a položil ho na zem. Kochal som sa ohromujúcim výhľadom vôkol seba. Skutočne veľkolepé. Ženy vo vlaku mali pravdu. Výstup bol náročný, no stál za to. Načiahol som sa po fľašku v bočnej priehradke batoha a schuti sa napil.

Predo mnou sa rozprestierali kilometre hôr a údolí. Na otvorených priestranstvách som rozoznal statkárske dedinky. Väčšinu horských svahov pokrývali husté lesy. Tento výstup som pôvodne neplánoval, no austrálske turistky o ňom vo vlaku toľko básnili, kým ma nepresvedčili. A svoje rozhodnutie som veru neoľutoval.

Zrazu mi opäť mysľou prebleskla spomienka na Thomasa. Určite teraz s Maggie prechádzajú niečím dôležitým. Dnes ráno som si naňho spomenul azda aj desaťkrát. Večer musím prebehnúť maily, možno mi napísal.

Za posledné roky som si uvedomil jednu vec – ak niekoho zrazu nevedno prečo neviem dostať z hlavy ako teraz Thomasa, dotyčný alebo dotyčná prechádza nevšedným životným obdobím, takmer vždy pozitívnym.

Ešte raz som sa pokochal výhľadom a zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu. Bol som práve v polovici štvormesačného poznávacieho výletu po Španielsku, doteraz plného momentov ako tento. Impozantná architektúra, priateľskí Španieli, úchvatné výhľady… To je život, pomyslel som si. Ako hovorieval Thomas, každý deň o stupienok vyššie na životnej krivke. Každý deň o krok bližšie k veľkej životnej päťke.

 

2



Maggie Deraleová zdvihla telefón, volal lekár. Jej manžel tvrdo spal, čo bolo v poslednej dobe skôr výnimkou. Nechcela ho zobudiť. Počúvala hlas na druhej strane linky a hrýzla si peru, aby sa nerozplakala. „Áno,“ povedala, „rozumiem… zajtra sa u vás určite zastaví. Ďakujem, je to od vás milé, ale zvládnem to.“

Zložila a sadla si na kuchynskú stoličku. Kúpili ich s Thomasom pred takmer dvadsiatimi rokmi na jednej z každoročných spoločných dovoleniek. Už vtedy si ju doberal, že vybrala otrasné čalúnenie. Dodnes sa na tom smejú. Spomenula si na tú príhodu a do očí sa jej nahrnuli slzy. Najprv len zopár kvapiek, no náhle na ňu doľahli lekárove slová a z očí jej tryskol prúd sĺz.

Keď sa upokojila, zaumienila si, že nateraz bolo plaču dosť. Vzala mobil a vytočila Kerry: „Ahoj, tu Maggie… obávam sa, že nie. Majú v tom jasno… viem, Kerry, hej… ja tiež… výborný nápad, Kerry, pusť sa do toho plnou parou, budúci týždeň dám dokopy svoju časť. Inak, poponáhľaj sa, neostáva veľa času.“

Len čo zložila, vybrala sa do pracovne a prihlásila sa na mail. Musím napísať Joeovi, pomyslela si.


3

Vošiel som do kaviarničky a vybral si stolík. Celé popoludnie som zostupoval z hôr do mesta, v ktorom som sa teraz zdržiaval. Thomasa som celý deň nemohol dostať z hlavy. Tak často som naňho musel myslieť, až som sa rozhodol pozrieť si maily ešte pred večerou v hoteli. Určite sa chce podeliť o skvelé správy, napadlo mi.

„Nazdar, Joe.“

Obzrel som sa doľava. „Ahoj,“ usmial som sa. Bola to jedna z Austrálčaniek z vlaku, čo mi odporúčala dnešnú trasu.

„Vďaka za tip na prekrásnu túru.“

Vybral som z vrecka mobil a pripojil som sa k wi-fi. Na obrazovke sa krútilo koliesko, načítavali sa nové maily. Kaviarnička bola plná turistov, no sedelo v nej aj zopár miestnych. Mnohí čítali nové správy ako ja. Neprestávalo ma fascinovať, že donedávna sme o internete ani nechyrovali, a dnes sa môžeme v okamihu spojiť s ľuďmi z celého sveta.

Chvíľku nato sa mi mailová schránka aktualizovala a skroloval som v nových správach. Dal by som ruku do ohňa, že medzi nimi bude aj Thomaso­va. Napokon som našiel správu od jeho manželky Maggie, čo ma vôbec neprekvapilo. Často mi písala v mene Deraleovcov. Klikol som na mail a chvíľu počkal, kým sa načíta. Pri pohľade na sedem úderných slov mi zovrelo srdce.

„Thomas je chorý, zavolaj mi, prosím ťa.“

Prihlásil som sa do účtu a vložil si do ucha slúchadlo. Kým som klikal na meno Maggie, v hlave mi víril prúd myšlienok. Čo sa mohlo stať? Thomas nebýval chorý. Počul som zvonenie na opačnej strane linky a potom sa ozval Maggin hlas.

„Ahoj, Maggie, tu Joe. Čítal som tvoju správu, o čo ide? Ako sa má Thomas?“

„Nie najlepšie, Joe,“ povedala rozochveným hlasom.

„Mrzí ma, že ťa ruším uprostred cesty, no myslela som si, že by si to rád vedel.“

„A čo?“ Kým som čakal na jej odpoveď, cítil som, ako mi zovrelo žalúdok.

„Thomas zomiera.“

„Čože?“ vyletelo zo mňa. Nemohol som uveriť vlastným ušiam. 

„Umiera, Joe. Prvé príznaky si všimol pred troma mesiacmi. Nedávno mi volal lekár a potvrdil naše obavy. Má nádor na mozgu. Priveľký, aby sa dal operovať.“ 

Snažil som sa spracovať Maggine slová. „Musia existovať aj iné spôsoby liečby. Čo ožarovanie alebo chemoterapia? Určite sa nájde aj iná alternatíva.“

Na druhej strane linky bolo chvíľu ticho. „Bohužiaľ. Pýtali sme sa na všetky možnosti, žiadna mu nepomôže. Je to už pokročilé štádium. Thomas zomiera.“

S Maggie sme sa ešte chvíľu rozprávali, potom som zložil. Nemohol som tomu uveriť. Thomas? Veď bol predsa stelesnené zdravie! Na internete som vyhľadal číslo svojej leteckej spoločnosti a vytočil ho. Musím sa ihneď vrátiť do Štátov.

Back to Top