V pokročilom štádiu

15,90 €
Skladom
SKU
9788022212236
Nórska autorka Nina Lykke, známa pre ostrú a temnú satiru súčasnosti, nám ponúka neobyčajný román z lekárskeho prostredia. Hlavná hrdinka Elin je všeobecnou lekárkou. Má vyše päťdesiat a už má všetkého po krk. Čoraz častejšie stráca trpezlivosť s únavnými a príliš náročnými pacientmi. Jej manžela Aksela nezaujíma nič okrem lyžovania a behu. Práca, manželstvo aj život v kedysi príjemnej štvrti už pre ňu stratili svoje čaro. Elin sa nudí a svoju nespokojnosť otupuje čoraz väčším množstvom vína a nekonečnými seriálmi v televízii. Jedného dňa však na Facebooku natrafí na svoju lásku z mladosti Bjørna a víno razom vymení za neveru a novoobjavené napätie. V pokročilom štádiu je výborne napísaný humorný román, ktorý nemilosrdne obnažuje skutočné neduhy ľudstva.

Víťaz nórskej literárnej ceny Brageprisen.

Viac informácií
Autor Lykke Nina
Žáner súčasná beletria, spoločenský román
EAN 9788022212236
Preklad Zuzana Bátorová Vahančíková
Formát 135x200 mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 260

1

Nik nepozná stravovacie trendy kolujúce medzi obyvateľstvom tak dobre ako obvodný lekár. Už ma nedokáže nič prekvapiť – bezlepková, bezlaktózová, bezcukrová mánia, rôzne titulky v novinách či na internete uisťujúce zdravých ľudí, že ak prestanú jesť chlieb alebo syr, všetko sa dá do poriadku. Ľudia v strednom veku nechápu, prečo sú stále takí unavení. Je to preto, že začínate starnúť, hovorím im, no oni si myslia, že ich sa starnutie ani smrť netýka. Nazdávajú sa, že v ich prípade dôjde k akejsi výnimke. Skutočnosť, že telo funguje bez problémov, považujú za samozrejmosť, a zaskočí ich, keď jedného dňa prestane. Keď sa nebudú vedieť vyprázdniť, keď sa nedostaví spánok alebo svaly odmietnu spolupracovať. Štyridsaťsedem predsa nie je tak veľa, namieta pacient. Ale áno, vravím mu, štyridsaťsedem je dosť na to, aby ste začali uvažovať o zmene spôsobu života. Na toto však odmietajú pristúpiť. Chcú aj naďalej žiť tak ako doteraz, preto si radšej na internete kúpia špeciálnu šťavu alebo zelený prášok, alebo chcú, aby im lekár potvrdil zvláštnu alergiu alebo potravinovú intoleranciu, aby aj naďalej mohli žiť tak ako doteraz, pokiaľ budú piť túto šťavu, brať tamten prášok, vylúčia niektorú zo základných potravín či sa budú vyhýbať zvieratám so srsťou. Nechcú počúvať moje odporúčania, že treba spomaliť, byť spokojný, jesť rôznorodú stravu a hýbať sa, a to v tomto poradí. Už ma to nebaví opakovať dookola a ich to už nebaví počúvať, lenže taká je pravda, a tá je otrepaná. Je piatok ráno, päť minút pred ôsmou. O päť minút to vypukne. Zavolajte nepriateľa dnu, zvykne hovoriť jeden kolega. Dokonca aj teraz, po toľkých rokoch, sa mi stáva, že sedím za písacím stolom tu v poliklinike, na treťom poschodí starej budovy na námestí Solli plass, a odrazu nedokážem pochopiť, prečo predo dvermi čakajú ľudia a chcú sa dostať ku mne. Vzali si v práci voľno, aby prišli sem, ale prečo? V hlave mám ticho a prázdno. Na stole sú nejaké papiere, je tu počítač, vedľa neho fonendoskop, obďaleč stojí akýsi veľký prístroj na kolieskach, čo to len môže byť, všetky tieto veci, a čo sa to tu vnútri bude diať, čo asi očakávajú? Načo som tu ja? Naľavo je okno, za mnou polica s časopismi a knihami, na stene oproti sú plagáty s kresbami ľudských tiel – vyzerá to ako lekárska ambulancia, ale kde je doktor, som tu predsa len ja. A kde sú dospelí, ako som sa sem dostala? Musí to byť nejaké nedorozumenie. Možno by som mohla jednoducho odísť. Tváriť sa, že idem na záchod, nenápadne prekĺznuť popri čakajúcich predo dvermi a skrátka sa vypariť. Potom však precitnem späť do reality a vykročím k dve- rám, otvorím ich a zavolám dovnútra prvého dnešného pacienta. Samozrejme, že to urobím, opäť sa do toho ponorím a vzápätí mám ruky v rukaviciach a prsty si natieram zvlhčovacím prostriedkom, na vyšetrovacom stole leží na boku muž s nohavicami na kolenách, vytŕča biely zadok a v okamihu, keď oddelím jeho šunky od seba, zbadám a zacítim, že sa poriadne neutrel, hej, absolútne sa po poslednej návšteve toalety neutrel, hoci dobre vedel, že 13 ide na vyšetrenie kvôli hemoroidom a podráždenému konečníku, a mne nerobí žiadny problém zachovať sa profesionálne, znecitlivieť hemoroidy a potom pokojne vsunúť prst dovnútra a prehmatať konečník aj prostatu, keď už som tam, vzápätí prst vytiahnuť, odhodiť rukavice, prejsť k umývadlu a poriadne, takmer až chirurgicky úzkostlivo si vyumývať ruky a na záver na ne z dávkovača trikrát streknúť antibakteriálny prostriedok. „Dúfam, že vám nebude prekážať, ak otvorím okno,“ hovorím. „Musím trochu vyvetrať.“ Medzitým sa obliekol. Teraz tu sedí, vyzerá ako ktorýkoľvek iný občan a modročervené uzly obkolesujúce jeho neumytý ritný otvor sú znova schované v čiernych nohaviciach s pukmi. „Prepáčte mi to. Momentálne si netrúfam poriadne sa poutierať, veľmi sa bojím, že mi to praskne.“ „To je v poriadku.“ Nie, nie je to v poriadku, ozve sa Tore. Tore je ľudská kostra v životnej veľkosti stojaca v rohu ambulancie medzi umývadlom a dverami. Je vyrobený z umelej hmoty a je jediným svedkom toho, čo sa odohráva tu vnútri. Keď som si ho kúpila, zo zábavy som mu na hlavu nasadila pánsky klobúk, v tom období som sa totiž zaoberala otázkami ako úloha humoru vo vzťahu lekára a pacienta či význam smiechu pri liečbe. Vtedy boli také veci bežné, chceli sme zmeniť svet aj naše zdravotníctvo a pacienta vnímať ako celok, a blá blá blá. Aj my sme sa nazdávali, že sme výnimka, že sme niečo mimoriadne a že táto poliklinika sa stane čímsi ozaj jedinečným, a možno práve toto je v konečnom dôsledku motorom, ktorý nás všetkých poháňa a vďaka ktorému ráno vstávame z postele, táto nezlomná viera, že sme niečo mimoriadne, že sme výnimka. 14 Nie je to v poriadku. Vonkoncom nie, pokračuje Tore, mohol si navlhčiť toaletný papier a opatrne sa poutierať. Existuje mnoho spôsobov. Mohol si kúpiť vlhčené utierky v 7-Eleven a očistiť sa nimi predtým, ako sem prišiel. Nič z toho však neurobil. A ak je schopný vytrčiť pozadie zamazané čerstvou stolicou do tváre človeku, ktorého nepozná, čoho iného je ešte schopný? Čo ešte skrýva, čo ďalšie tento muž zatajuje? Zatiaľ čo počujem samu seba hovoriť o pohybe, príjme tekutín a vlákniny, snažím sa vytesniť Toreho rozčúlený hlas aj prenikavý zápach, ktorý pred niekoľkými minútami naplnil miestnosť a ešte stále ho cítiť. Počas štúdia som si brávala zmeny navyše v zariadení pre seniorov. Tam som sa naučila mentálne oddeľovať jednotlivé činnosti a už po týždni som dokázala plynule prejsť od umývania výkalov, stien a invalidných vozíkov k jedeniu obloženého chlebíčka s fašírkou dolu v jedálni. V mysli som si vytvorila nepriepustné steny medzi tu a tam, medzi predtým a teraz, a v neposlednom rade medzi mnou a pacientmi. Teraz to už nezvládam. Tak ako sa rokmi prirodzene všetko opotrebúva a oslabuje, akoby sa začala vytrácať aj moja schopnosť oddeľovať v hlave jednotlivé veci, a na tom, čo mi ešte pred pár rokmi išlo samo od seba, teraz už musím aktívne pracovať. Zatiaľ čo rozprávam, výjavy v mojej mysli si žijú vlastným životom. Hovorím o masti a čapíkoch, vypisujem recept na počítači, ale obrazy stále prichádzajú a sú čím ďalej tým horšie, neslýchané, vidím vlastné ostré zuby, ako hryzú do hemoroidov, až je všetko samá krv a stolica. Skadiaľ sa to berie? Nebývala som takáto. 

Back to Top