Snehulienka musí zomrieť

18,90 €
Skladom
SKU
9788022212052

Ocitáme sa v malej dedine, kde každý každého pozná a ľudia vedia o sebe všetko. Dedinčania pred mnohými rokmi obvinili mladého muža z vraždy dvoch dievčat, ktoré zmizli počas hodových osláv. Mladík bol opitý, takže si na nič nespomínal. Všetky dôkazy hovorili proti nemu a Tobias Sartorius skončil vo väzení. Po desiatich rokoch sa Tobias vracia do rodnej obce. Jeho príchod znervózni celú dedinu. Klamstvá, intrigy a ľudská bezohľadnosť zničili život nielen rodinám mŕtvych dievčat, ale aj Tobiasovým rodičom. V tomto príbehu nájdeme všetko, čo má mať dobrá detektívka: spád, napätie, majstrovskú zápletku a dedinský klan posadnutý zvrátenou nenávisťou.

Viac informácií
Autor Neuhausová Nele
Žáner krimi / triler
EAN 9788022212052
Preklad Zuzana Kováčiková
Formát 140x210
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 276
Dátum vydania 24. 9. 2021

Prológ

Úzke hrdzavé železné schody viedli strmo dole. Nahmatal na stene vypínač. O niekoľko sekúnd dvadsaťpäťwattová žiarovka zaplavila malý priestor slabým svetlom. Ťažké železné dvere sa potichu otvorili. Pánty pravidelne mazal olejom, aby ju nezobudilo vŕzganie, keď ju prišiel navštíviť. Ovanul ho teplý vzduch zmiešaný so sladkou vôňou zvädnutých kvetov. Opatrne za sebou zavrel dvere, zažal svetlo a na chvíľu ostal stáť. Veľká, asi desať metrov dlhá a päť metrov široká miestnosť bola zariadená stroho, ale zdalo sa, že ona sa tam cíti dobre. Podišiel k hi-fi veži a stisol tlačidlo PLAY. Miestnosť sa naplnila drsným hlasom Bryana Adamsa. Tá hudba mu nič nehovorila, ona však kanadského speváka zbožňovala a on bral ohľad na jej záľuby. Keď už ju musí skrývať, nemalo by jej nič chýbať. Ako zvyčajne bola ticho. Nerozprávala sa s ním, neodpovedala mu na otázky, ale neprekážalo mu to. Odsunul španielsku stenu, ktorá diskrétne rozdeľovala miestnosť. Ležala na úzkej posteli, tichá a krásna, s rukami položenými na bruchu, dlhé vlasy sa rozprestierali okolo hlavy ako čierny vejár. Vedľa postele stáli jej topánky, na nočnom stolíku sklenená váza s kyticou zvädnutých bielych ľalií.

„Ahoj, Snehulienka,“ povedal potichu. Na čelo mu vystúpil pot. To teplo sa takmer nedalo vydržať, ale tak to mala rada. Aj predtým bývala zimomravá. Pohľadom zablúdil k fotografiám, ktoré zavesil nad posteľ. Chcel sa jej spýtať, či k nim môže zavesiť jednu novú, musí však vystihnúť vhodnú chvíľu, aby sa neurazila. Opatrne si sadol na kraj postele. Matrac klesol pod váhou jeho tela a zazdalo sa mu, že sa pohla. Ale nie. Nepohla sa. Natiahol ruku a dotkol sa jej líca. Za tie roky dostala jej pokožka žltkastý odtieň, na dotyk bola pevná a kožovitá. Ako vždy mala zatvorené oči a z pleti sa vytratila jemnosť a ružová farba, pery mala rovnako krásne ako vtedy, keď sa s ním ešte rozprávala a usmievala sa na neho. Hodnú chvíľu tam sedel a pozoroval ju. Túžba ochraňovať ju nikdy nebola silnejšia.

„Už musím ísť,“ pošepkal s ľútosťou. „Mám veľa práce.“

Vstal, vybral z vázy zvädnuté kvety a uistil sa, že fľaška kokakoly na nočnom stolíku je plná.

„Povieš mi, keď budeš niečo potrebovať, dobre?“

Niekedy mu chýbal jej smiech, a vtedy posmutnel. Samozrejme, vedel, že je mŕtva, ale bolo jednoduchšie predstierať, že to nevie. Nikdy sa úplne nevzdal nádeje, že zasa uvidí jej úsmev.

 

Štvrtok 6. novembra 2008

Nepovedal „dovidenia“. Kto opúšťa väzenie, nepovie „dovidenia“. 

Za posledných desať rokov si tento deň predstavoval často, veľmi často, no až teraz si uvedomil, že v predstavách sa vždy dostal iba po okamih, keď prechádzal bránou na slobodu, ktorá sa mu zrazu zdala znepokojivá. Nemal žiadny plán, čo urobí so svojím životom. Už nie. Aj bez toho, aby mu to sociálni pracovníci ustavične pripomínali, vedel, že svet na neho nečaká a že vo svojej nie práve ružovej budúcnosti bude musieť čeliť mnohým predsudkom a prehrám. 

Na kariéru lekára, o ktorej sníval po výborne zvládnutej maturite, mohol zabudnúť. Možno mu pomôže, že vo väzení jednak študoval, jednak sa vyučil za zámočníka. V každom prípade nastal čas, aby sa postavil životu tvárou v tvár.

Keď sa za ním s rachotom zavrela železná brána väznice v Rockenbergu, zbadal ju, stála na druhej strane cesty. Za posledných desať rokov mu ako jediná zo starej partie pravidelne písala, no aj tak bol prekvapený, že ju vidí. Vlastne očakával otca. Opierala sa o blatník strieborného terénneho auta, pri uchu držala mobil a náhlivo poťahovala z cigarety. Zostal stáť. Keď si ho všimla, vystrela sa, strčila telefón do vrecka kabáta a odhodila ohorok. Chvíľu váhal, potom prešiel cez cestu vydláždenú mačacími hlavami, v ľavej ruke niesol malý kufor so svojím majetkom.

„Ahoj, Tobi,“ povedala a nervózne sa usmiala. Desať rokov je dlhý čas; presne tak dlho sa nevideli. Nechcel, aby ho navštevovala.

„Ahoj, Nadja,“ odzdravil. Bolo zvláštne oslovovať ju novým menom. V skutočnosti vyzerala ešte lepšie ako v televízii. Mladšie. Stáli oproti sebe, hľadeli si do očí, váhali. Studený vietor rozvíril suché jesenné lístie na ceste. Slnko sa skrylo za husté sivé mraky. Bolo chladno.

„Úžasné, že si vonku.“ Objala ho a pobozkala na líce. „Teším sa z toho. Naozaj.“

„Aj ja.“ Vo chvíli, keď to vyslovil, položil si otázku, či je to pravda. Radosť je predsa niečo iné ako pocit odcudzenia a neistoty, ktorý ho ovládal. Neopätoval jej objatie, a tak spustila ruky. Kedysi bývali v susedstve, bola jeho najlepšou priateľkou a samozrejmou súčasťou jeho života. Nahrádzala mu sestru, ktorú nemal. Teraz bolo všetko iné, nielen jej meno. Zo samopašnej Nathalie, ktorá sa hanbila za svoje pehy, zubný strojček a prsia, sa stala Nadja von Bredow, slávna a vyhľadávaná herečka. Splnila si svoj odvážny sen, dedinu, z ktorej obaja pochádzali, nechala ďaleko za sebou a dostala sa až na vrchol spoločenského rebríčka. On už nepoloží nohu ani na spod­nú priečku. Odteraz je bývalý väzeň, ktorý si síce odsedel trest, ale spoločnosť na neho nečaká s otvoreným náručím.

„Tvoj otec nedostal voľno.“ Nečakane o krok ustúpila, uhla pritom pohľadom, akoby sa jeho rozpaky preniesli aj na ňu. „Preto som prišla ja.“

„To je od teba milé.“ Tobias hodil kufor na zadné sedadlo auta a sadol si na miesto spolujazdca. Na svetlej koži nebol jediný škrabanec, auto voňalo novotou.

„Páni,“ povedal obdivne a prezeral si prístrojovú dosku, ktorá sa podobala tej v lietadle. „Parádne auto.“

Nadja sa krátko usmiala, pripútala sa a stisla tlačidlo. Motor potichu naskočil aj bez kľúča zapaľovania. Zručne vycúvala z parkovacieho boxu. Tobias sa ešte raz pozrel na mohutné gaštany pri múre väznice. Pohľad na ne z okna cely, ako sa menili so striedajúcimi sa ročnými obdobiami, bol posledných desať rokov jeho jediným spojením s vonkajším svetom, ktorý sa stratil v hmle za väzenským múrom. A teraz sa musí vrátiť do tej hmly ako vrah dievčat. Či chce, alebo nie.

„Kam ťa mám zaviezť? Ku mne?“ spýtala sa Nadja na diaľnici. 

V posledných listoch mu viackrát ponúkla, aby sa na začiatok nasťahoval k nej – jej byt vo Frankfurte je dosť veľký. Predstava, že by sa nemusel vrátiť do Altenhainu a čeliť minulosti, bola lákavá, no odmietol.

„Možno neskôr,“ odvetil. „Najprv chcem ísť domov.“

 

* * *

 

Hlavná komisárka Pia Kirchhoffová stála v lejaku v areáli bývalého vojenského letiska v Eschborne. Blond vlasy mala zapletené do krátkych vrkočov, na hlave mala šiltovku a s bezvýraznou tvárou, s rukami hlboko zastrčenými vo vreckách páperovej bundy pozorovala kolegov z forenzného oddelenia, ako napínajú stanovú plachtu nad jamou, vedľa ktorej stála. Pri demolácii polorozpadnutého hangára objavil bagrista v prázdnej podzemnej palivovej nádrži ľudskú lebku a kosti. Zavolal políciu, čím poriadne rozhneval svojho šéfa. Práce boli už dve hodiny pozastavené a Pia musela počúvať nadávanie namrzeného predáka, ktorému sa multikultúrny tím po príchode polície okamžite rozpŕchol. Zapálil si tretiu cigaretu za štvrťhodinu a zdvihol plecia, ako keby tým chcel zabrániť, aby mu pršalo za golier bundy.

„Čakáme na súdneho lekára. Bude tu každú chvíľu.“ Piu nezaujímala práca načierno ani časový rozvrh búracích prác. „Zatiaľ strhnite iný hangár.“

„To sa vám ľahko povie,“ frflal predák a ukázal smerom k odstaveným bagrom a nákladným autám. „Pre pár kostí sa dostaneme do poriadneho sklzu. Vyjde to draho.“

Pia pokrčila plecami a otočila sa. Po popraskanom betóne poskakovalo auto. Z prasklín sa predierala burina, takže kedysi hladká rolovacia dráha sa zmenila na poľnú cestu. Po odstavení letiska príroda rázne ukázala, že ju nezastaví žiadna prekážka vytvorená ľudskou rukou. Pia nechala predáka, nech si lamentuje, a vykročila k striebornému Mercedesu, ktorý zastavil vedľa policajných áut.

„To ti trvalo,“ pozdravila nie práve priateľsky svojho bývalého manžela. „Ak prechladnem, bude to tvoja vina.“

Doktor Henning Kirchhoff, zástupca riaditeľa frankfurtského Ústavu súdneho lekárstva, sa nedal vyprovokovať. Pokojne si obliekol ochrannú kombinézu, vyleštené čierne kožené topánky vymenil za gumové čižmy a natiahol si kapucňu.

„Mal som prednášku,“ odvetil. „A pri výstavisku bola zápcha. Mrzí ma to. Čo tu máme?“

„Kostru v jednej zo starých podzemných nádrží. Objavila ju búracia firma asi pred dvomi hodinami.“

„Hýbal ňou niekto?“

„Myslím, že nie. Iba odstránili betón a zeminu a navarili poklop, aby sa nádrž dala odviezť celá.“

„Dobre.“ Kirchhoff prikývol, pozdravil sa s forenznými technikmi a chystal sa zostúpiť do jamy pod stanovou plachtou, kde sa nachádzala spodná časť nádrže. Ako jeden z mála forenzných antropológov v Nemecku bol na túto úlohu ten najpovolanejší, ľudské kosti boli jeho špecializácia. Vietor hnal dážď takmer vodorovne. Piu oziabalo až na kosť. Zo šiltu čiapky jej na nos kvapkala voda, nohy sa jej premenili na ľadové stĺpy a závidela zamestnancom búracej firmy odsúdeným na nečinnosť, ktorí postávali v hangári a popíjali horúcu kávu z termosiek. Henning pracoval dôkladne ako vždy; keď mal pred sebou kosti, prestal pre neho existovať čas aj okolie. Kľačal na dne nádrže, skláňal sa nad kostrou a prezeral si jednu kosť po druhej. Pia sa zohla pod plachtu a chytila sa rebríka, aby sa nepošmykla.

„Kompletná kostra,“ oznámil Henning. „Ženská.“

„Stará alebo mladá? Ako dlho tam leží?“

„Na to zatiaľ neviem presne odpovedať. Na prvý pohľad nevidno žiadne zvyšky tkaniva, takže zrejme už pár rokov.“ Henning Kirch­hoff sa narovnal a vyliezol po rebríku. Forenzní technici sa dali opatrne odstraňovať zeminu a vyhrabávať kosti. Chvíľu potrvá, kým budú môcť kostru previezť do Ústavu súdneho lekárstva, kde ju Henning a jeho kolegovia dôkladne preskúmajú. Pri zemných prácach sa nezriedka objavia ľudské kosti; je dôležité presne určiť čas, ktorý uplynul od okamihu smrti do ich nálezu, pretože násilné trestné činy, s výnimkou vraždy, sú po tridsiatich rokoch premlčané. 

Až keď je známy vek obete a čas smrti, má zmysel porovnanie s nezvestnými osobami. Prevádzku na vojenskom letisku zastavili niekedy v päťdesiatych rokoch minulého storočia, vtedy pravdepodobne naposledy naplnili nádrž. Mohlo ísť o kostru vojačky z amerického vojenského tábora, ktorý stál vedľa letiska do októbra 1991, alebo obyvateľky bývalého azylového domu na druhej strane zhrdzaveného drôteného plota.

„Nezájdeme na kávu?“ Henning si zložil okuliare a utrel ich, potom si vyzliekol premočenú kombinézu. Pia sa na neho prekvapene pozrela. Vysedávať v kaviarni v pracovnom čase nebol jeho štýl.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa podozrievavo.

Ohrnul pery a hlboko vzdychol. „Som v kaši a potrebujem tvoju radu,“ priznal.

 

* * *

 

Dedina bola učupená v údolí, dominovali jej dve viacposchodové architektonické ohavy zo sedemdesiatych rokov, keď každá obec, ktorá chcela kráčať s dobou, povolila výstavbu výškových domov. Vpravo na svahu, na „milionárskom kopci“, ako starousadlíci s pohŕdaním nazývali dve ulice, žilo vo vilách na rozľahlých pozemkoch zopár prisťahovalcov. Čím viac sa blížili k domu jeho rodičov, tým silnejšie mu búšilo srdce. Naposledy tu bol pred jedenástimi rokmi. Napravo bol hrazdený dom starkej Dombrowskej, ktorý akoby stál iba vďaka tomu, že ho zvierali dva susedné domy. Kúsok ďalej naľavo bol dom Richterovcov s obchodom s potravinami. A naproti Zlatý kohútik, hostinec patriaci jeho otcovi. Tobias naprázdno prehltol, keď pred ním zastavili. Neveriacky blúdil očami po ošumelej fasáde, popraskanej omietke, stiahnutých roletách, ovísajúcom strešnom žľabe. Cez asfalt sa predierala burina, brána krivo visela v pántoch. Už-už chcel požiadať Nadju, aby pokračovali v ceste, rýchlo preč odtiaľto! Ale odolal aj tomuto pokušeniu, úsečne sa poďakoval, vystúpil a vzal si kufor.

„Zavolaj mi, keby si niečo potreboval,“ povedala Nadja na rozlúčku, potom šliapla na plyn a už jej nebolo. Čo čakal? Radostné zvítanie? Stál sám na malom vyasfaltovanom parkovisku pred domom, ktorý býval centrom tohto smutného zapadákova. Kedysi žiarivo biela omietka bola zvetraná a opadávala, nápis „Zlatý kohútik“ sa takmer nedal prečítať. Na vchodových dverách za prasknutou tabuľou z mliečneho skla visela ceduľa. Vyblednutým písmom na nej stálo „Dočasne zatvorené“. Otec mu povedal, že sa hostinca vzdal, a odôvodnil to problémami s medzistavcovými platničkami, no Tobias tušil, že ho k tomu ťažkému rozhodnutiu prinútilo niečo iné. Hartmut Sartorius bol hostinský telom i dušou, tak ako jeho otec a starý otec. Sám zakáľal aj varil, vyrábal vlastné jablčné víno a ani jeden jediný deň nezanedbal hostinec pre chorobu. Zrejme prestali chodiť hostia. Veď kto by sa chcel stravovať, tobôž veseliť u rodičov dvojnásobného vraha. Tobias sa zhlboka nadýchol a vykročil k bráne do dvora. Pohnúť verajou si vyžadovalo nemalú námahu. Dvor bol v žalostnom stave. Na mieste, kde v lete v tieni mohutného gaštana, pod pergolou malebne obrastenou divým viničom stáli stoly a stoličky, kde čašníčky pobiehali od stola k stolu, sa vŕšili hory nadrozmerného odpadu, polámaného nábytku a smetí. Časť pergoly sa zrútila, vinič vyschol. Popadané gaštanové listy nikto nezhrabal, smetiak už týždne nikto nepostavil na kraj cesty, z vriec s odpadkami nahádzanými okolo neho sa šíril odporný zápach. Ako tu rodičia môžu žiť? Tobias cítil, že ho opúšťajú posledné zvyšky odvahy, s ktorou sem išiel. Prerazil si cestu k schodom vedúcim k domovým dverám, natiahol ruku a zazvonil. Keď sa dvere pomaly otvárali, srdce mu bilo až v hrdle. Pohľad na otca mu vohnal slzy do očí, a zá­roveň v ňom vzplanul hnev, hnev na seba samého a na ľudí, ktorí nechali rodičov v štichu, keď ho zavreli.

„Tobias!“ Na vpadnutej tvári Hartmuta Sartoriusa sa objavil úsmev. Z kedysi vitálneho a sebavedomého muža zostal iba tieň, husté tmavé vlasy, aké si pamätal Tobias, mal sivé a porednuté, ohnutý chrbát prezrádzal, aké ťažké bremeno nesie.

„Chcel… chcel som trochu upratať, ale nedostal som voľno a…“ Odmlčal sa, úsmev mu zmizol z tváre. Iba tam stál, zlomený muž, ktorý sa zahanbene vyhýbal synovmu pohľadu, lebo si uvedomoval, čo syn vidí. Bolo to na Tobiasa priveľa. Pustil kufor na zem, roztiahol ruky a nemotorne objal vysileného muža, v ktorom takmer nespoznával svojho otca. Neskôr rozpačito sedeli oproti sebe pri kuchynskom stole. Chceli si toho toľko povedať, a predsa bolo každé slovo zbytočné. Na farebnom voskovanom obruse boli omrvinky, okenné tabule boli špinavé, vyschnutá rastlina v kvetináči na parapete už dávno prehrala svoj boj o prežitie. V kuchyni bolo vlhko, páchlo tam skysnutým mliekom a studeným cigaretovým dymom. Od 16. septembra 1997, keď ho zatkli a odišiel z domu, nepremiestnili jediný kus nábytku a nezvesili zo steny jediný obraz. No vtedy bolo všetko jasné a čisté, matka sa vždy vzorne starala o domácnosť. Ako mohla dopustiť a znášať, že je taká zanedbaná?

„Kde je mama?“ prerušil ticho Tobias. Všimol si, že tou otázkou zasa uviedol otca do rozpakov.

„Chceli… chceli sme ti to povedať, ale… usúdili sme, že bude lepšie, ak sa to nedozvieš,“ odvetil po chvíli Hartmut Sartorius. „Tvoja matka sa pred časom… odsťahovala. Vie, že dnes prídeš domov, a teší sa, že ťa uvidí.“

Tobias nechápavo hľadel na otca.

„Čo znamená, že sa odsťahovala?“

„Nemali sme to ľahké, keď si… odišiel. Ľudia neprestávali rečniť. Jedného dňa to už nevydržala.“ V jeho slabom, tichom hlase nebol ani náznak výčitky. „Pred štyrmi rokmi sme sa rozviedli. Býva v Bad Sodene.“

Tobias ťažko prehltol.

„Prečo ste mi to nepovedali?“ zašepkal.

„Ach, nič by sa nezmenilo. Nechceli sme, aby si sa trápil.“

„Takže tu bývaš sám?“

Hartmut Sartorius prikývol. Presúval omrvinky na obruse sem a tam, rovnal ich do symetrických tvarov a zasa ich rozhŕňal.

„A prasce? Kravy? Ako to všetko zvládaš?“

„Zvierat som sa zbavil už pred rokmi,“ vysvetľoval otec. „Hospodárim len v malom. Našiel som si celkom dobrú prácu v jednej reštaurácii v Eschborne.“

Tobias zaťal päste. Ako si mohol myslieť, že život potrestal iba jeho? Ani mu nenapadlo, že trpia aj jeho rodičia. Keď ho prišli nav­štíviť, tvárili sa, že je všetko v poriadku. Koľko síl ich to muselo stáť! Hrdlo mu zovrel bezmocný hnev a dusil ho. Vstal, podišiel k oknu a neprítomne hľadel von. Jeho plán, že po pár dňoch strávených u rodičov odíde niekam ďaleko, kde začne nový život, sa rozpadol na prach. Ostane tu. V tomto dome, na tomto dvore, v tejto prekliatej diere, kde trpeli jeho rodičia, hoci sa ničím neprevinili.

 

* * *

 

V drevom obloženej jedálenskej časti hostinca Čierny tátoš nebolo jediné voľné miesto a tomu zodpovedala aj hladina hluku. Pri stoloch a pri výčapnom pulte sa zišla polovica Altenhainu, čo bolo na štvrtkový podvečer nezvyčajné. Amelie Fröhlichová práve položila na stôl číslo deväť tri rezne s hranolčekmi a popriala hosťom dobrú chuť. Pokrývač Udo Pietsch a jeho priatelia zvyčajne trúsili hlúpe poznámky o jej extravagantnom zovňajšku, ale dnes by Amelie mohla obsluhovať aj nahá, ani by si to nevšimli. Atmosféra bola napätá ako počas priameho prenosu zápasu ligy majstrov. Keď sa Gerda Pietschová nahla k susednému stolu, kde sedeli Richterovci, majitelia obchodu s potravinami na hlavnej ulici, Amelie zvedavo naťahovala uši.

„… videla, keď prišiel,“ povedala Margot Richterová. „Taká bezočivosť, objaviť sa tu, ako keby sa nič nestalo!“

Amelie sa vrátila do kuchyne. Roswitha čakala pri výdajnom okienku na hovädzí steak médium s cibuľkou a bylinkovým maslom pre Fritza Ungera pri stole číslo štyri.

„Čo sa to tu dnes deje?“ spýtala sa Amelie staršej kolegyne, ktorá si nenápadne vyzula topánku a pravou nohou si šúchala kŕčové žily na ľavom lýtku. Roswitha sa pozrela na šéfku, zaneprázdnenú chystaním objednaných nápojov.

„Sartoriusovho syna pustili z basy,“ prezradila Roswitha tlmeným hlasom. „Sedel desať rokov za vraždu dvoch dievčat.“

„Ach!“ Amelie ohromene vyvalila oči. Hartmuta Sartoriusa, ktorý žil sám na veľkom spustnutom gazdovstve poniže ich domu, poznala z videnia, no nevedela, že má syna.

„Veru.“ Roswitha ukázala hlavou k výčapnému pultu, kde sedel stolár Manfred Wagner. Civel do prázdna a pred sebou mal desiate alebo jedenáste pivo. Inokedy potreboval na dosiahnutie tohto počtu o dve hodiny viac. „Tobias zabil Manfredovu dcéru Lauru. A mladú Schneebergerovú. Dodnes nepriznal, čo s nimi urobil.“

„Hovädzí steak s bylinkovým maslom a cibuľkou!“ Kurt, pomocný kuchár, podal tanier cez okienko Roswithe. Tá si obula topánku a svoju plnoštíhlu postavu šikovne pretískala k stolu číslo štyri. 

Tobias Sartorius – Amelie počula to meno prvý raz. Do Altenhainu prišla z Berlína iba pred pol rokom, a nie dobrovoľne. Obyvatelia dediny ju zaujímali asi ako vrecko ryže v Číne, keby jej otcov šéf nevybavil prácu v Čiernom tátošovi, doteraz by tu nikoho nepoznala.

„Tri pivá, jedna kola light,“ zakričala spoza pultu Jenny Jagielska, jej mladá šéfka. Amelie vzala tácku, pokládla na ňu poháre a vrhla krátky pohľad na Manfreda Wagnera. Syn Hartmuta Sartoriusa zavraždil jeho dcéru! To je sila! V najnudnejšej dedine na svete sa nečakane otvorila priepasť. Postavila pivá na stôl, pri ktorom sedel 

Jennin brat Jörg Richter s dvomi mužmi. Vlastne by mal stáť za pultom on, a nie Jenny, ale málokedy robil to, čo mal. A už vôbec nie, keď tam nebol Jennin manžel. Kola light bola pre pani Ungerovú pri stole číslo štyri. Krátka zastávka v kuchyni. Všetci hostia mali jedlo na stole a Roswitha sa počas ďalšej roznášky dozvedela nové po­drobnosti, o ktoré sa s rozpálenými lícami a natriasajúcim sa poprsím podelila so zvedavými poslucháčmi. Okrem Amelie horeli zvedavosťou pomocní kuchári Kurt a Achim aj šéfkuchár Wolfgang. Obchod s potravinami Margot Richterovej – Amelie sa čudovala, že v Altenhaine sa hovorilo „ideme k Margot“, hoci obchod patril jej mužovi – bol oproti bývalému hostincu Zlatý kohútik, a tak sa Margot a kaderníčka Inge Dombrowská, ktorá zaskočila do obchodu na kus reči, stali očitými svedkyňami návratu toho muža. Vystúpil z luxusného strieborného auta a zamieril k domu svojich rodičov.

„Taká drzosť,“ pohoršovala sa Roswitha. „Tie dievčatá sú mŕtve a on si sem príde, ako keby sa nechumelilo!“

„A kam mal ísť?“ zmierlivo poznamenal Wolfgang a chlipol si piva.

„Preskočilo ti?“ oborila sa na neho Roswitha. „Ako by si sa cítil, keby zrazu pred tebou stál vrah tvojej dcéry?“

Wolfgang ľahostajne mykol plecom.

„A ďalej?“ súril Achim. „Čo bolo potom?“

„Vošiel do domu,“ povedala Roswitha. „Iste sa veľmi čudoval, keď videl, ako to tam teraz vyzerá.“

Rozleteli sa lietacie dvere. Do kuchyne vpochodovala Jenny Jagiel­ska a dala si ruky vbok. Rovnako ako jej matka Margot Richterová, aj ona bola presvedčená, že zamestnanci za jej chrbtom kradnú peniaze z pokladnice alebo ju ohovárajú. Tri krátko po sebe nasledujúce tehotenstvá jej úplne zničili už aj tak zavalitú postavu. Bola guľatá ako sud.

„Roswitha!“ prísne okríkla o tridsať rokov staršiu ženu. „Stôl desať chce zaplatiť!“

Roswitha sa poslušne vzdialila. Amelie sa ju chystala nasledovať, ale Jenny ju zadržala.

„Koľkokrát som ti povedala, že v robote si máš tie nechutné pírsingy vybrať a poriadne sa učesať?“ Z nadutej tváre sa jej dal vyčítať nesúhlas. „A blúzka by bola vhodnejšia ako tielko, čo máš na sebe! To môžeš rovno obsluhovať v spodnej bielizni. Toto je slušný podnik, nie nejaká berlínska diskotéka!“

„Mužom sa to páči,“ drzo odsekla Amelie. Jenny Jagielskej sa zúžili oči, na tučnom krku jej vystúpili červené škvrny.

„To je mi jedno,“ zasyčala. „Prečítaj si pracovné predpisy!“

Amelie mala na jazyku ďalšiu ostrú odpoveď, ale v poslednej sekunde sa ovládla. Aj keď sa jej Jenny protivila, od lacnej spálenej trvalej až po tučné lýtka, nemohla si ju znepriateliť. Tú prácu potrebovala.

„A vy?“ Šéfka zagánila na kuchárov. „Nemáte čo robiť?“

Amelie vyšla z kuchyne. Práve vtedy sa Manfred Wagner prevrátil aj so stoličkou.

„Hej, Manni,“ zvolal jeden z mužov od stola pre štamgastov. „Veď je iba pol desiatej!“ Ostatní sa blahosklonne zasmiali. Nikto sa nad tým nepohoršoval, to isté alebo podobné divadlo sa opakovalo takmer každý večer, no väčšinou až okolo pol jedenástej. Potom vždy niekto zavolal jeho žene, tá sa o niekoľko minút objavila, zaplatila účet a odviedla si manžela domov. V ten večer Manfred Wagner zmenil choreografiu. Inokedy mierny muž sa postavil na nohy, schytil pohár a šmaril ho o zem. Keď sa obrátil k stolu pre štamgastov, všetci stíchli.

„Vy hajzli,“ zamrmlal, jazyk mu alkoholom oťažel. „Sedíte tu a trepete kraviny, akoby o nič nešlo! Vám je to ukradnuté!“

Wagner sa pridŕžal operadla stoličky a krvou podliatymi očami si premeriaval chlapov. „Ale ja, ja sa musím… pozerať na toho… sviniara a… myslieť na to…“ Odmlčal sa a zvesil hlavu. Jörg Richter vstal a položil mu ruku na plece.

„No tak, Manni,“ chlácholil ho. „Nerob problémy. Zavolám Andrei a…“

„Pusti ma!“ zreval Wagner a odsotil ho tak prudko, až sa mladík zapotácal a spadol. Ako padal, zachytil sa stoličky a stiahol so sebou muža, ktorý na nej sedel. Vypukol chaos.

„Ja toho sviniara zabijem!“ kričal Manfred Wagner. Zahnal sa, poháre na stole sa prevrátili a ich obsah sa vylial na mužov a na zem. Amelie všetko fascinovane sledovala od pokladnice, zatiaľ čo jej kolegyňa uprostred tej mely bojovala o prežitie. Naozajstná bitka. V Čiernom tátošovi! Konečne sa v tomto zapadákove niečo deje! Jenny Jagielska sa prehnala okolo nej do kuchyne.

„Takže slušný podnik,“ neodpustila si Amelie a vyslúžila si nevraživý pohľad. O pár sekúnd neskôr vyšla šéfka z kuchyne s Kurtom a Achimom v pätách. Kuchári si ľahko poradili s opitým Manfredom Wagnerom. Amelie schytila zmeták, lopatku a išla pozametať črepiny. Manfred Wagner sa nebránil a nechal sa vyviesť, no medzi dverami sa mužom vytrhol a otočil sa. Knísal sa, z kútika úst mu na strapatú bradu stekala slina. Vpredu na nohaviciach sa mu zväčšoval tmavý fľak. Je ožratý, pomyslela si Amelie. Ešte nevidela, že by sa pomočil. Zrazu jej prišlo ľúto muža, z ktorého si dovtedy v duchu uťahovala. Bola vražda jeho dcéry dôvod, prečo sa každý večer opil až do nemoty? V hostinci vládlo hrobové ticho.

„Ja toho sviniara dostanem!“ skríkol Manfred Wagner. „Dušu z neho vytlčiem, z toho… toho… vraha!“

Zvesil hlavu. A rozplakal sa.

 

* * *

 

Tobias Sartorius vyšiel zo sprchy a načiahol sa po uteráku. Pretrel dlaňou orosené zrkadlo a v slabom svetle, ktoré vydávala posledná funkčná žiarovka na zrkadlovej skrinke, skúmal svoju tvár. Naposledy sa v tom zrkadle videl ráno 16. septembra 1997, o čosi neskôr prišli a zatkli ho. To leto po maturite si myslel, aký je dospelý. Tobias zatvoril oči a oprel si čelo o studené zrkadlo. Tu, v tomto dome, kde poznal každý kút, akoby sa tých desať rokov väzenia vymazalo. Pamätal sa na každý detail posledných dní pred zatknutím, ako keby to bolo len včera. Neuveriteľné, aký bol naivný. No ešte vždy mal v pamäti čierne diery, čo mu však súd neveril. Otvoril oči, zahľadel sa do zrkadla a na okamih ho prekvapilo, že sa pozerá na hranatú tvár tridsaťročného muža. Končekmi prstov sa dotkol belavej jazvy, ktorá sa mu tiahla od čeľustnej kosti po bradu. To zranenie utrpel druhý týždeň vo väzení a bolo dôvodom, prečo desať rokov sedel na samotke a nemal takmer žiadny kontakt s ostatnými väzňami. V prís­nej väzenskej hierarchii stál vrah dievčat iba milimeter nad najhorším odpadom, vrahom detí. Kúpeľňové dvere sa nedali poriadne zavrieť, ovial ho studený vzduch a striaslo ho. Zdola k nemu doliehali hlasy. Asi má otec návštevu. Tobias odvrátil pohľad od zrkadla a obliekol si spodky, džínsy a tričko. Pred chvíľou si bol pozrieť deprimujúci zvyšok veľkého dvora a zistil, že predná časť vyzerá v porovnaní so zadnou celkom slušne. Od neurčitého plánu opustiť 

Altenhain rýchlo upustil. Nemôže nechať otca samého v spustnutom dome a okrem toho sotva si tak skoro nájde prácu. Rozhodol sa, že dá dvor do poriadku. Potom uvidí, čo ďalej. Vyšiel z kúpeľne, prešiel okolo zatvorených dverí svojej bývalej študentskej izby a pobral sa dolu schodmi, vŕzgajúce stupienky zo zvyku vynechával. Otec sedel pri kuchynskom stole, hosť bol k Tobiasovi otočený chrbtom. Napriek tomu ho hneď spoznal.

 

* * *

 

Keď Oliver von Bodenstein, hlavný komisár a vedúci oddelenia násilných trestných činov kriminálnej polície v Hofheime, prišiel o pol desiatej večer domov, jediná živá bytosť, ktorú stretol, bol pes, a aj ten ho privítal skôr rozpačito ako priateľsky – jasná indícia, že má niečo na svedomí. Dôkaz Bodenstein najprv zacítil, až potom zbadal. Mal za sebou stresujúci štrnásťhodinový pracovný deň, ktorý sa začal nudnou schôdzou na krajinskom kriminálnom úrade, pokračoval nálezom kostry v Eschborne – jeho šéfka, riaditeľka kriminálnej polície v Hofheime Nicola Engelová so záľubou v angli­cizmoch ho označila ako „cold case“ – a skončil sa rozlúčkovým večierkom kolegu z oddelenia K 23, ktorého preložili do Hamburgu. Bodensteinovi škvŕkalo v žalúdku, lebo okrem veľkého množstva alkoholu sa podávali iba zemiakové lupienky. Rozladene otvoril chladničku, ale nenašiel v nej nič, čo by uspokojilo jeho chuťové receptory. Nemohla Cosima aspoň nakúpiť, keď už nenachystala večeru? Kde vôbec je? Prešiel cez halu, ignoroval smradľavú kôpku a mláčku, ktorá sa pôsobením podlahového kúrenia už premenila na lepkavú žltkastú škvrnu, vyšiel po schodoch a nazrel do izby najmladšej dcéry. Ako predpokladal, Sophiina posteľ bola prázdna. Cosima ju brávala všade so sebou. Nebude jej volať, keďže mu nenechala odkaz ani nenapísala esemesku! Práve keď sa vyzliekal, že sa osprchuje, zazvonil telefón. Samozrejme, nebol v nabíjacej stanici na skrinke na chodbe, ale pohodený niekde v dome. S narastajúcim hnevom sa ho vybral hľadať a zahrešil, lebo v obývačke stúpil na detskú hračku. Keď ho konečne našiel na pohovke, prestal zvoniť. V tej chvíli sa otočil kľúč vo vchodových dverách a pes sa vzrušene rozbrechal. Vošla Cosima, na jednej ruke držala spiace dieťa, v druhej obrovskú kyticu.

„Predsa si doma,“ prehodila namiesto pozdravu. „Prečo nezdvíhaš telefón?“

Rozčúlil sa.

„Lebo som ho najskôr musel nájsť. Kde si bola?“

Neodpovedala, ignorovala skutočnosť, že je iba v spodnej bielizni, a prešla okolo neho do kuchyne. Položila kyticu na stôl a podala mu Sophiu, ktorá sa medzitým prebrala a mrzuto mrnčala. Bodenstein vzal dcérku do náručia. Zacítil, že má plnú plienku.

„Poslala som ti niekoľko esemesiek, aby si vyzdvihol Sophiu u Lorenza a Thordis.“ Cosima si vyzliekala kabát, vyzerala vyčerpane a nervózne, ale necítil vinu.

„Žiadne esemesky som nedostal.“

Sophia sa mu vrtela v náručí a rozplakala sa.

„Lebo si mal vypnutý mobil. Bola som vo Filmovom múzeu na otvorení výstavy fotografií o Novej Guinei. Vedel si o tom niekoľko týždňov.“ Cosimin hlas znel ostro. „Sľúbil si mi, že budeš večer doma a postrážiš Sophiu. Keď si nechodil a mobil si mal vypnutý, prišiel po ňu Lorenz.“

Bolo to tak, naozaj Cosime sľúbil, že príde domov skôr, no zabudol na to.

„Má plnú plienku,“ povedal a podržal dieťa ďalej od seba. „A pes sa vyšpinil v hale. Mohla si ho aspoň vypustiť von, skôr ako si odišla. A mohla si nakúpiť, aby som po dlhom pracovnom dni našiel v chladničke niečo na jedenie.“

Cosima neodpovedala. Iba sa na neho pozrela spod zdvihnutého obočia, čo ho ešte viac rozčúlilo, lebo ho prepadli výčitky, že sa zachoval tak nezodpovedne. Zobrala mu z rúk plačúce dieťa a odišla hore, aby ho prebalila a uložila do postieľky. Bodenstein nerozhodne postával v kuchyni. Bojovala v ňom hrdosť s rozvahou, nakoniec zvíťazila rozvaha. Povzdychol si, vybral zo skrinky vázu, napustil do nej vodu a vložil do nej kvety. Z komory vzal vedro a rolku kuchynských utierok a pustil sa odstraňovať psie exkrementy. To posledné, čo si teraz želal, bola hádka s Cosimou.

 

* * *

 

„Ahoj, Tobias.“ Claudius Terlinden sa priateľsky usmial. Zdvihol sa zo stoličky a natiahol ruku. „Som rád, že si zasa doma.“

Tobias mu ruku krátko stisol, no nič nepovedal. Otec jeho kedysi najlepšieho priateľa Larsa ho viackrát navštívil vo väzení a uistil ho, že pomôže jeho rodičom. Tobias si jeho láskavosť nevedel vysvetliť, svojou výpoveďou totiž spôsobil Terlindenovi nemalé prob­lémy. Ten mu to však zjavne nezazlieval, naopak, zohnal mu jedného z najlepších frankfurtských obhajcov. Napriek tomu dostal najvyšší možný trest.

„Nebudem vás dlho rušiť, prišiel som s ponukou,“ povedal Claudius Terlinden a zasa si sadol. Za posledné roky sa takmer vôbec nezmenil. Bol štíhly a aj teraz, v novembri, opálený, prešedivené vlasy mal sčesané dozadu, kedysi ostré črty tváre trochu zmäkli. „Kým sa tu zabývaš a nájdeš si prácu, môžeš pracovať u mňa. Čo ty na to?“

Pozeral na Tobiasa ponad rám úzkych okuliarov. Hoci nebol vysoký a nevynikal ani pekným zovňajškom, vyžarovalo z neho sebavedomie úspešného podnikateľa a prirodzená autorita, ktorá iných nútila správať sa ponížene. Tobias si nesadol, zostal stáť a so skríženými rukami sa opieral o rám dverí. Niežeby mal veľa iných možností, ale niečo v ňom vzbudzovalo nedôveru. V drahom, na mieru ušitom obleku, tmavom kašmírovom kabáte a s vyleštenými topánkami pôsobil Claudius Terlinden v skromne zariadenej kuchyni ako cudzí element. Tobias cítil, že sa ho zmocňujú mdloby. Nechcel byť zaviazaný tomu mužovi. Pozrel sa na otca, ktorý sedel zhrbený a mlčky si hľadel na zopnuté ruky ako pokorný nevoľník, ktorého navštívil veľkostatkár. Tobiasovi sa to ani trochu nepáčilo. Otec by nemal byť odkázaný na to, aby musel pred niekým skláňať hlavu, a už vôbec nie pred Claudiusom Terlindenom, ktorý svojou samozrejmou veľkorysosťou urobil z polovice dediny svojich dlžníkov, pričom nemali možnosť sa mu odplatiť. Vždy to tak bolo. Takmer všetci mladí ľudia z Altenhainu u neho niekedy pracovali alebo im inak pomohol. Claudius Terlinden nežiadal žiadnu protislužbu, iba vďačnosť. Keďže zamestnával mnohých obyvateľov Altenhainu, v očiach dedinčanov bol rovný bohu. Ticho začalo byť nepríjemné.

„Nuž.“ Terlinden vstal a vzápätí sa postavil aj Hartmut Sartorius. „Vieš, kde ma nájdeš. Daj mi vedieť, keď sa rozhodneš.“

Tobias iba prikývol a nechal ho prejsť. Zostal v kuchyni, zatiaľ čo jeho otec odprevadil hosťa k dverám.

„Myslí to dobre,“ povedal Hartmut Sartorius, keď sa o chvíľu vrátil.

„Nemienim byť odkázaný na jeho láskavosť,“ prudko odvetil 

Tobias. „Správa sa ako… ako nejaký kráľ, ktorý svojho služobníka poctil návštevou. Akoby bol lepší než my!“

Hartmut Sartorius si povzdychol. Naplnil kanvicu vodou a postavil ju na sporák.

„Veľmi nám pomohol,“ vysvetľoval potichu. „Nikdy sme nič nenašetrili, vždy sme všetko investovali do gazdovstva a do hostinca. Právnik stál veľa peňazí a prišli sme o zákazníkov. Jedného dňa som už nemal z čoho splácať pôžičky banke. Hrozila nám nútená dražba. Claudius vyrovnal naše dlhy.“

Tobias neveriacky hľadel na otca.

„Takže celé gazdovstvo patrí jemu?“

„V podstate áno. Ale máme zmluvu. Kedykoľvek môžem od neho gazdovstvo odkúpiť a mám právo na dožitie.“

Tobias musel túto novinu najskôr stráviť. Odmietol čaj, ktorý mu otec ponúkol.

„Koľko mu dlhuješ?“

Hartmut Sartorius chvíľu váhal. Poznal synovu prchkú povahu. „Tristopäťdesiattisíc eur. Toľko som bol dlžný banke.“

„Iba pozemok má minimálne dvojnásobnú hodnotu!“ Tobias sa len ťažko ovládal. „Zneužil tvoju ťažkú situáciu na výhodnú kúpu.“

„Nemali sme na výber.“ Hartmut Sartorius pokrčil plecami. „Inak by banka predala gazdovstvo v nútenej dražbe a skončili by sme na ulici.“

Zrazu si Tobias na niečo spomenul. „A čo je so schillingovským poľom?“ spýtal sa.

Otec sa vyhol jeho pohľadu, hľadel na kanvicu.

„Otec!“

„Bože môj!“ Hartmut Sartorius zdvihol zrak. „Bola to iba lúka!“

Jednotlivé diely skladačky začali do seba zapadať a Tobias pochopil, čo sa stalo. Otec predal Claudiusovi Terlindenovi schillingovské pole, preto ho matka opustila! Nebola to iba lúka, bolo to jej veno. Schillingovské pole bol jabloňový sad s čisto duchovnou hodnotou. Až po zmene územného plánu v roku 1992 sa stal pozemkom s vari najvyššou hodnotou v katastrálnom území Altenhainu. Mal rozlohu necelých tisícpäťsto štvorcových metrov a ležal uprostred plánovanej priemyselnej zóny. Terlinden si naň už roky brúsil zuby.

„Koľko ti zaplatil?“ spýtal sa Tobias tichým hlasom.

„Desaťtisíc eur,“ priznal otec a zvesil hlavu. Ten pozemok mal päťdesiatnásobnú hodnotu! „Claudius pole súrne potreboval na výstavbu. Po tom všetkom, čo pre nás urobil, som nemohol inak. Musel som mu ho predať.“

Tobias zaťal zuby a v bezmocnom hneve zovrel päste. Nemal právo otcovi nič vyčítať, to on dostal rodičov do tejto situácie. Zrazu mal pocit, že sa v tom dome, v tej prekliatej dedine zadusí. Napriek tomu zostane, a to tak dlho, kým nezistí, čo sa naozaj stalo pred jedenástimi rokmi.

 

* * *

 

Amelie odišla z Čierneho tátoša krátko pred jedenástou zadným východom vedľa kuchyne. Zostala by aj dlhšie, aby sa dozvedela viac o hlavnej téme dňa, ale Jenny Jagielska dôsledne dbala na dodržiavanie zákona o ochrane pracujúcej mládeže. Nechcela riskovať opletačky s úradmi, keďže Amelie mala iba sedemnásť rokov. Amelie sa tým nezapodievala, bola rada, že má prácu a vlastný príjem. Z jej otca sa vykľul držgroš, ako ho označovala matka, odmietol jej kúpiť nový laptop s odôvodnením, že ten starý je ešte dobrý. Prvé tri mesiace v Altenhaine boli hrozné. Ale teraz, keď sa jej nedobrovoľný pobyt blížil ku koncu, si povedala, že tých päť mesiacov, ktoré jej zostávajú do osemnástych narodenín, prežije najlepšie, ako sa bude dať. Najneskôr 21. apríla 2009 nasadne na vlak do Berlína. Nikto jej v tom už nebude môcť zabrániť. Amelie si zapálila cigaretu a vyzerala Thiesa, ktorý na ňu čakal každý večer, aby ju odprevadil domov. Pre miestne klebetnice bolo ich priateľstvo vďačnou témou. Po dedine kolovali všelijaké fámy, ale Amelie to bolo jedno. Thies Terlinden mal tridsať rokov a býval u rodičov, lebo nemal v hlave všetko v poriadku, ako sa v dedine hovorilo s dlaňou pred ústami. Amelie si prehodila ruksak cez plece a vykročila. Thies stál pod pouličnou lampou pred kostolom, ruky mal strčené vo vreckách bundy, pohľad upretý do zeme, a keď prechádzala okolo neho, mlčky sa k nej pripojil.

„Dnes večer bolo rušno,“ začala Amelie a porozprávala Thiesovi, čo sa stalo v Čiernom tátošovi a čo sa dozvedela o Tobiasovi Sartoriusovi. Zvykla si, že jej Thies neodpovedá. Povrávalo sa, že je hlúpy a že nevie hovoriť, skrátka, dedinský truľo. No nebola to pravda. Thies nebol hlúpy, jednoducho bol… iný. Aj Amelie bola iná. Otcovi sa nepáčilo, že sa kamaráti s Thiesom, ale nemohol proti tomu nič robiť. Amelie si občas s cynickým pobavením pomyslela, že jej konzervatívny otec zrejme už dávno trpko oľutoval, že dal na jej nevlastnú matku Barbaru a vzal k sebe svoju bláznivú dcéru z krátkeho prvého manželstva. V jej očiach bol nula, len sivý fľak bez obrysov a chrbtovej kosti, ktorý opatrne kráčal životom účtovníka a usiloval sa nevyčnievať. Trestaná, extravagantná sedemnásťročná dcéra, ktorej tvár zdobilo pol kila kovu, ktorá nosila výhradne čierne oblečenie a ktorá by účesom a mejkapom mohla byť vzorom 

Billovi Kaulitzovi zo skupiny Tokio Hotel, nepochybne bola pre neho čistý horor. Arne Fröhlich mal proti Ameliinmu priateľstvu s Thiesom veľa námietok, ale nikdy jej ho výslovne nezakázal. Aj tak by to nemalo význam. Amelie na zákazy vždy kašľala. Podľa nej ho toleroval najmä preto, že Thies bol syn jeho šéfa. Odhodila ohorok do kanála a ďalej nahlas premýšľala o Manfredovi Wagnerovi, Tobiasovi Sartoriusovi a mŕtvych dievčatách.

Nešli po osvetlenej hlavnej ulici, vybrali sa úzkym, tmavým chodníkom, ktorý viedol od kostola popri cintoríne a záhradách krížom cez dedinu až k lesu. Po desiatich minútach chôdze sa ocitli na ulici, kde na rozľahlých pozemkoch stáli iba tri domy: uprostred stál dom, kde bývala Amelie s otcom, nevlastnou matkou a dvomi mladšími nevlastnými súrodencami; napravo od neho stál dom Lauterbachovcov a o kúsok ďalej naľavo, na kraji lesa, obklopená veľkým parkom, stála stará vila Terlindenovcov. Iba niekoľko metrov od umelecky kovanej brány, ktorou sa vchádzalo na ich pozemok, bola zadná brána gazdovského dvora Sartoriusovcov, ktorý sa tiahol po svahu až dolu po hlavnú ulicu. Kedysi to bolo ozajstné gazdovstvo s kravami a ošípanými. Dnes to bol iba chliev, ako sa o ňom pohŕdavo vyjadroval Ameliin otec. Hanba. Amelie zostala stáť pod schodmi. Zvyčajne sa tu s Thiesom rozlúčila a on bez slova pokračoval ďalej. Dnes prelomil mlčanie. Keď sa Amelie chystala vyjsť po schodoch, povedal monotónnym hlasom: „Kedysi tu bývali Schneebergerovci.“ Amelie sa prekvapená otočila. Prvýkrát v ten večer sa mu pozrela do očí, on však ako zvyčajne uhol pohľadom.

„Fakt?“ chcela sa uistiť. „Jedno z dievčat, ktoré Tobias Sartorius zavraždil, bývalo v našom dome?“

Thies prikývol, no nepozrel sa na ňu.

„Áno. Bývala tu Snehulienka.“

Back to Top