Rez do živého

Recenzie

1. 

   Nadia_nvk – 7. decembra 2025

   Je to potvrdené, Abraham Verghese je jeden z mojich top autorov. Milujem tie jeho epické romány, ktoré pôsobia intímne, emocionálne aj ticho filozoficky zároveň.

   Rez do živého je sice menej komplexný ako Zmluva s vodou, no je to podobne hlboko emotívny, viacgeneračný román plný medicíny, lásky, zrady a komplikovaných rodinných vzťahov. Autor využíva svoje lekárske vzdelanie, a s obrovskou dávkou empatie a chápania ľudskej krehkosti ponúka príbeh, ktorý vo vás rezonuje dlho po otočení poslednej strany. Je o pôvode, opustení a dlhom, bolestivom hľadaní svojho miesta vo svete. Ja osobne milujem, ako pretkáva osobné príbehy lekárskymi postupmi a fascinujúcimi detailmi o ľudskom tele, chorobách.

   Román sleduje Marion a Shivu Stoneovcov, dvojičky narodené za tragických a dramatických okolností v misijnej nemocnici v Addis Abebe. Ich matka, tichá indická mníška, zomiera pri pôrode; ich otec, britský chirurg, uteká od traumy a smútku do neznáma. Chlapci vyrastajú de facto v nemocnici, vo svete, kde medicína nie je len prácou, ale aj poslaním. Každého toto prostredie a okolnosti ich príchodu na svet formujú inak, a každého vedú inou cestou.

   Kniha krásne spája rodinnú ságu, politické dejiny a lekársku drámu do jedného emočne nabitého, komplikovaného príbehu. Politická nestabilita, diktatúra a vojna v Etiópii v 20.storočí tvoria živé pozadie románu a formujú osudy postáv, pre mňa to bola lekcia z dejepisu. Podobne vhľad do fungovania amerických nemocníc a chirurgického vzdelania v USA, história transplantácií pečene, aj téma ženskej obriezky boli fascinujúce.

   Ak sa vám páčila Zmluva s vodou, Rez do živého si určite prečítajte (ale nečakajte úplne rovnaký majstrovský epos). A ak ste od autora ešte nič nečítali, závidím vám, lebo máte tieto dve epické diela ešte pred sebou 😉

2. 

   Lenka Miklášová – 11. januára 2026

   Rez do živého má pomalší rozbeh, že napriek všetkej mojej láske k Verghesovmu štýlu som sa už začínala vrtieť, sťa by som si pod podriťnicou žehličku zabudla. Celú prvú časť si pre seba uzurpuje pôrod, ktorý je síce komplikovaný a tragický (medzi nami, keby chalani išli s krompáčom a protitankovou strelou, možno by narobili menej škody), ale trvá fakt dlho. Keď sa však dvojičky prvýkrát nadýchnu a ich mama poslednýkrát vydýchne, dej naberie akurátnu dynamiku.

   Verghesova láska je tragická, ničivá a deštruktívna. Dievča a neskôr ženu, ktorá pomotá bratom hlavy (vrchnú aj spodnú), je ťažké opísať. Jednoznačne ide o smutnú, melancholickú postavu, ktorá sa však stáva obeťou vlastných nešťastných rozhodnutí. Napriek všetkým okolnostiam je to bytosť, ktorú som nedokázala mať rada. Súcit? Áno. Ľútosť? Dvakrát áno. Ale sympatie? Zbaľ si do igelitky čo som ti dala a pakuj sa preč!

   Záver vo mne zanechal pocit smútku, ale zároveň absolútnej čitateľskej spokojnosti, pretože sa všetko uzavrelo, každá z postáv dospela ku koncu svojej cesty (čo neznamená nutne, že skončili pod drnem, ale že už ďalej nemajú o čom) a mne nezostala žiadna nezodpovedaná otázka.

3. 

   Zuzana Cahojova – 14. februára 2026

   “Kľúčom k šťastiu je mať vlastné papuče, mať samého seba, vlastný pohľad na seba, vlastnú rodinu, prijať svoje prednosti aj nedostatky. Ak si budete stále opakovať, že tie papuče nie sú vaše, zomriete pri hľadaní, zomriete zatrpknutí a s pocitom, že vám osud sľúbil viac. Naším osudom sa stávajú nielen naše činy, ale aj to, čo sme nevykonali.“

   Abraham Verghese opäť ukázal svoj výnimočný spisovateľský talent. Už pri Zmluve s vodou ma fascinovalo, ako vie zaujať aj pri rozsiahlom rozprávaní, v ktorom opisuje desiatky rokov zo života postáv. Rovnako aj pri Reze do živého ma bavili všetky aspekty príbehu.

   Väčšina príbehu sa odohráva v Etiópii v druhej polovici 20.storočia. Autor perfektne zachytil atmosféru malej nemocnice odkázanej na dotácie a každú z postáv, ktoré tvorili značne nesúrodú skupinu. Sledujeme dvojičky, ktoré už pri narodení osireli. Ale nechýbalo im ani teplo domova, pocit bezpečia či rodičovská láska, keďže sa ich ujali ľudia, pre ktorých boli takmer ako vlastní. Šiva a Marion boli takmer ako jedna duša, rozumeli si bez slov, ale povahovo boli neskutočne rozdielni. Láska k medicíne a pomáhaniu ľuďom ich definovala takmer od začiatku života, nielen vďaka podedeným génom, ale aj prostrediu, v ktorom vyrastali. Marion a Šiva si nakoniec každý vybral svoju cestu, nielen v medicíne, ale aj v živote. A my sledujeme, kam ich život zaviedol počas dospievania, aj po ňom, v politicky nestabilnej Etiópii, ale aj v krajine snov – Amerike. S ich milovanými, ktorí im boli oporou, ale vedeli aj najviac ublížiť.

   Skvelé, atmosférické, pútavé a miestami zaujímavo filozofické. Autor má svoj špecifický štýl, plný opisov a úvah, ktorý mne osobne veľmi sadol. Vie zvláštnym spôsobom postavy poľudštiť, so všetkými šťastnými, ale aj smutnými chvíľami a nepredvídateľnými rozhodnutiami, ktoré prináša len sám život. Odporúčam každému, kto sa rád nechá pohltiť rozsiahlym príbehom a pohnutými ľudskými osudmi.

4. 

   Zuzana Danková – 1. marca 2026

   Tento príbeh sa mi doslova vryl pod kožu a hreje láskou, priateľstvom, zraňuje bolesťou, sklamaním a stratou. Silné posolstvo, tragický príbeh nenaplnenej lásky (alebo skôr … naplnenej príliš neskoro) a neuveriteľné puto dvoch bratov, dvojičiek na pozadí politického uragánu i často ťaživého života v Etiópii a Afrike všeobecne. Či sa mi tisli slzy do očí? Mnohokrát … zviera mi srdce a plakať sa mi chce ešte aj po dočítaní, kým mnou posledné strany rezonujú? Tomu verte. Opäť poctivo napísané, niekoľko rokov obrúsené dielo … kde mňa osobne nenudilo jediné slovo, či opis … len ma viac vťahovali do víru pocitov a túžby pochopiť posolstvo. Autor ako lekár vnáša do knihy esenciu odbornosti, vie o čom píše a tá citeľná autenticita a puntičkárstvo je ozaj plusom navyše. Rez do živého je výstižný názov … len teraz mi tá zvláštna rana na srdci ešte krváca. Život niekedy ozaj nebýva spravodlivý a niekedy nás naše sny a túžby vedia zničiť spoľahlivejšie ako čokoľvek iné. Som rada, že som si splnila čitateľský cieľ … len teraz asi dlho príbeh Mariona a Šivu nevyženiem z hlavy. A asi … ani nechcem.