Rez do živého

Recenzie

1. 

   Nadia_nvk – 7. decembra 2025

   Je to potvrdené, Abraham Verghese je jeden z mojich top autorov. Milujem tie jeho epické romány, ktoré pôsobia intímne, emocionálne aj ticho filozoficky zároveň.

   Rez do živého je sice menej komplexný ako Zmluva s vodou, no je to podobne hlboko emotívny, viacgeneračný román plný medicíny, lásky, zrady a komplikovaných rodinných vzťahov. Autor využíva svoje lekárske vzdelanie, a s obrovskou dávkou empatie a chápania ľudskej krehkosti ponúka príbeh, ktorý vo vás rezonuje dlho po otočení poslednej strany. Je o pôvode, opustení a dlhom, bolestivom hľadaní svojho miesta vo svete. Ja osobne milujem, ako pretkáva osobné príbehy lekárskymi postupmi a fascinujúcimi detailmi o ľudskom tele, chorobách.

   Román sleduje Marion a Shivu Stoneovcov, dvojičky narodené za tragických a dramatických okolností v misijnej nemocnici v Addis Abebe. Ich matka, tichá indická mníška, zomiera pri pôrode; ich otec, britský chirurg, uteká od traumy a smútku do neznáma. Chlapci vyrastajú de facto v nemocnici, vo svete, kde medicína nie je len prácou, ale aj poslaním. Každého toto prostredie a okolnosti ich príchodu na svet formujú inak, a každého vedú inou cestou.

   Kniha krásne spája rodinnú ságu, politické dejiny a lekársku drámu do jedného emočne nabitého, komplikovaného príbehu. Politická nestabilita, diktatúra a vojna v Etiópii v 20.storočí tvoria živé pozadie románu a formujú osudy postáv, pre mňa to bola lekcia z dejepisu. Podobne vhľad do fungovania amerických nemocníc a chirurgického vzdelania v USA, história transplantácií pečene, aj téma ženskej obriezky boli fascinujúce.

   Ak sa vám páčila Zmluva s vodou, Rez do živého si určite prečítajte (ale nečakajte úplne rovnaký majstrovský epos). A ak ste od autora ešte nič nečítali, závidím vám, lebo máte tieto dve epické diela ešte pred sebou 😉

2. 

   Lenka Miklášová – 11. januára 2026

   Rez do živého má pomalší rozbeh, že napriek všetkej mojej láske k Verghesovmu štýlu som sa už začínala vrtieť, sťa by som si pod podriťnicou žehličku zabudla. Celú prvú časť si pre seba uzurpuje pôrod, ktorý je síce komplikovaný a tragický (medzi nami, keby chalani išli s krompáčom a protitankovou strelou, možno by narobili menej škody), ale trvá fakt dlho. Keď sa však dvojičky prvýkrát nadýchnu a ich mama poslednýkrát vydýchne, dej naberie akurátnu dynamiku.

   Verghesova láska je tragická, ničivá a deštruktívna. Dievča a neskôr ženu, ktorá pomotá bratom hlavy (vrchnú aj spodnú), je ťažké opísať. Jednoznačne ide o smutnú, melancholickú postavu, ktorá sa však stáva obeťou vlastných nešťastných rozhodnutí. Napriek všetkým okolnostiam je to bytosť, ktorú som nedokázala mať rada. Súcit? Áno. Ľútosť? Dvakrát áno. Ale sympatie? Zbaľ si do igelitky čo som ti dala a pakuj sa preč!

   Záver vo mne zanechal pocit smútku, ale zároveň absolútnej čitateľskej spokojnosti, pretože sa všetko uzavrelo, každá z postáv dospela ku koncu svojej cesty (čo neznamená nutne, že skončili pod drnem, ale že už ďalej nemajú o čom) a mne nezostala žiadna nezodpovedaná otázka.