Posledná vec, čo mi povedal

16,90 €
Skladom
SKU
9788022212489

Strhujúci príbeh o napätí a rodinnej dráme so ženskými postavami, ktoré postupne odkrývajú jednotlivé vrstvy hádanky.Skôr ako Owen Michaels zmizol, zanechal svojej milovanej žene odkaz: Ochráň ju! Hannah Hall je Owenova druhá manželka, ktorá sa stará o jeho šestnásťročnú dcéru Baily. Vzťah Hannah a Baily nie je práve priateľský. Baily, ktorá v detstve prišla o vlastnú matku, macochu nikdy neprijala. Po zmiznutí Owena sa začnú diať neuveriteľné veci. Môže byť Baily kľúčom k zisteniu Owenovej skutočnej identity?

Viac informácií
Autor Daveová Laura
Žáner krimi / triler
EAN 9788022212489
Preklad Linda Magáthová
Formát 147x229 mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 264
Dátum vydania 20. 11. 2021

Prológ

 

Owen si ma často doberal pre to, ako stále všetko strácam a ako som svojím spôsobom povýšila strácanie vecí na istú formu umenia. Slnečné okuliare, kľúče, palčiaky, bejzbalové pálky, známky, fotoaparáty, mobily, fľaše koly, perá, šnúrky do topánok. Ponožky. Žiarivky. Zásobníky na ľad. Až tak sa nemýlil. Naozaj som mala sklon ukladať veci na nesprávne miesta. Rozptyľovať sa. Zabúdať. 

Na našom druhom rande som stratila kontrolný lístok z garáže, kde sme parkovali počas večere. Obaja sme šli vlastným autom. Owen o tom neskôr žartoval – veľmi rád sa smial
z toho, ako som nástojila, že na naše druhé rande budem šoférovať ja. Uťahoval si z toho ešte aj počas našej svadobnej noci. Ja som žartovala o tom, ako ma v ten večer griloval, kládol nespočetné otázky o mojej minulosti – o mužoch, ktorých som opustila, o mužoch, ktorí sa rozišli so mnou. 

Nazýval ich bývalými potenciálnymi chlapcami. Pripil si na nich a povedal, že nech už sú kdekoľvek, je im vďačný, že neboli tými pravými, takže teraz oproti mne môže sedieť práve on. 

Veď ma sotva poznáš, namietla som. 

Usmial sa. Ale nemám ten pocit, ty áno? 

Nemýlil sa. Zdalo sa, že to, čo medzi nami prúdi, je ohromujúce už od samého začiatku. Nazdávam sa, že práve preto som bola nesústredená. A preto som stratila ten kontrolný lístok. 

Parkovali sme v garáži hotela Ritz-Carlton v centre San Francisca. Obsluha parkoviska zakričala, že na tom nezáleží, ak budem tvrdiť, že som tam bola len na večeri. 

Pokuta za stratený parkovací lístok bola sto dolárov. „Mohli ste si tu auto nechávať celé týždne,“ povedala obsluha parkoviska. „Odkiaľ viem, že sa nesnažíte podvádzať? Sto dolárov plus daň za každý stratený lístok. Prečítajte si upozornenie.“ Sto dolárov plus daň za cestu domov. 

„Si si istá, že sa stratil?“ spýtal sa ma Owen. Ale usmieval sa pri tom, akoby to bola najlepšia novinka, akú sa o mne za celý večer dozvedel. 

Bola som si istá. Rozhodne som prehľadala každý centimeter svojho požičaného Volva aj Owenovho športiaka (hoci som v ňom predtým nebola), aj toho sivého, nemožného poschodia parkoviska. Žiadny lístok. Nikde.

Týždeň po tom, čo Owen zmizol, sa mi snívalo, že stál na tom parkovacom mieste. Mal ten istý oblek – a rovnaký šarmantný úsmev. V tom sne si sťahoval z prsta obrúčku. 

Pozri, Hannah, povedal. Teraz si stratila aj mňa. 

 

Prvá časť

 

Nemám veľa trpezlivosti s vedcami, ktorí vezmú

drevenú dosku, vyhľadajú jej najtenšiu časť a vyvŕtajú veľa

dier tam, kde sa vŕta jednoducho.

Albert Einstein

 

Ak otvárate dvere cudzincom…

V televízii to vidíme v jednom kuse. Ktosi zaklope na dvere. Osoba na druhej strane čaká, aby vám povedala novinku, ktorá všetko zmení. V televízii je to zvyčajne policajný kaplán alebo hasič, možno uniformovaný príslušník ozbrojených síl. No keď otvorím dvere ja – vtedy, keď som sa dozvedela, že sa pre mňa práve všetko zmení – poslom správ nie je policajt ani federálny vyšetrovateľ v naškrobených nohaviciach. 

Je to dvanásťročné dievča vo futbalovom drese. S chráničmi na kolenách a ostatnou výbavou. 

„Pani Michaelsová?“ spýta sa. 

Zaváham, kým odpoviem – čo sa mi často stáva pri otázke, či som to naozaj ja. Som aj nie som. Nezmenila som si meno. Tridsaťosem rokov pred tým, než som stretla Owena, som bola Hannah Hallová a nevi­dela som dôvod, prečo by som sa potom mala stať niekým iným. S Owenom sme boli manželia niečo vyše roka a za ten čas som si zvykla ľudí neopravovať. Lebo v skutočnosti chceli vedieť, či som Owenova manželka. 

A iste to chce vedieť aj toto dvanásťročné dievča, čo ma zároveň vedie k vysvetleniu, ako si môžem byť taká istá, že má dvanásť rokov, hoci som väčšinu života ľudí vnímala len v dvoch širokých kategóriách: dieťa a dospelý. Táto zmena je výsledkom posledného roka a pol, zásluhou dcéry môjho manžela Bailey, ktorá je v neuveriteľne nevľúdnom veku šestnásť rokov. Je to dôsledok mojej chyby, ktorej som sa dopustila, keď som prvý raz stretla uzavretú Bailey a povedala som jej, že vyzerá mladšia, než je v skutočnosti. Bola to najhoršia vec, akú som mohla urobiť. 

Vlastne druhá najhoršia. Najhoršia bol pravdepodobne môj pokus vylepšiť to vtipom o tom, ako by som si priala, aby mi hádali nižší vek. Bailey ma odvtedy sotva znášala, hoci teraz už viem, že pri šestnásť­ročnej sa nemám snažiť rozprávať vtipy akéhokoľvek druhu. Alebo sa vôbec pokúšať rozprávať príliš veľa. 

Ale vráťme sa k mojej dvanásťročnej priateľke pri dverách, prešľapujúcej z jednej špinavej kopačky na druhú. 

„Pán Michaels chcel, aby som vám dala toto,“ vraví. 

Natiahne ruku a v dlani má kus zloženého žltého papiera. Na prednej strane je Owenovým písmom napísané HANNAH. 

Vezmem si zložený lístok, dívam sa na ňu. „Pardon. Niečo mi uniká. Si Baileina kamarátka?“

„Kto je Bailey?“

Nečakala som, že odpoveď bude áno. Medzi dvanásť- a šestnásťročnými tínedžermi je priepastný rozdiel. Nedokážem si to spojiť. Prečo mi Owen jednoducho nezavolal? Prečo do toho ťahá toto dievča? Môj prvý tip by bol, že sa niečo stalo Bailey a Owen sa nedokázal uvoľniť z práce. Lenže Bailey je doma, vyhýba sa mi ako zvyčajne a jej ohlušujúca hudba (dnešný výber: Krásna: Muzikál o Carole Kingovej) hrá dokola ako pripomienka, že v jej izbe nie som vítaná, a duní až na prízemie. 

„Prepáč, trochu nerozumiem… kde si ho videla?“

„Prebehol okolo mňa na chodbe,“ odvetí. 

Minútu premýšľam, že asi myslí našu chodbu, priestor priamo za nami. Lenže to nemá zmysel. Žijeme v plávajúcom dome v zátoke, v hausbóte, ako sa to bežne nazýva, a tu v Sausalite dokonca tvoria komunitu. Štyristo. Tu sú ako plávajúce domy – celé presklené, s výhľadmi. Náš chodník je prístavisko, naša chodba je obývačka.

„Takže pána Michaelsa si stretla v škole?“

„To som práve vravela.“ Venovala mi začudovaný pohľad: A kde inde? „Ja a moja kamoška Claire sme práve šli na tréning, keď nás požiadal, aby sme vám odovzdali toto. Povedala som, že môžem až po tréningu, a on na to, že dobre. Dal nám vašu adresu.“

Ukáže druhý kúsok papiera ako dôkaz. 

„Okrem toho nám dal dvadsať dolárov,“ dodá. 

Tie peniaze už neukáže. Možno si myslí, že budem chcieť, aby ich vrátila. 

„Mal pokazený telefón či čo a nemohol sa s vami spojiť. Neviem. Skoro ani nepribrzdil.“

„No… on ti povedal, že má pokazený telefón?“

„Ako inak by som to vedela?“

Potom jej zazvoní telefón – alebo si aspoň myslím, že je to telefón, až kým to nezodvihne z pása a vidím, že to vyzerá ako supermoderný pager. Že by sa pagery vrátili do módy? 

Tóny z hry o Carole Kingovej. Supermoderné pagery. Zrejme ďalší dôvod, prečo so mnou Bailey nemá trpezlivosť. O svete tínedžerov neviem absolútne nič. 

Dievča zaťuká na svoj prístroj, Owena a svoju misiu za dvadsať dolárov už hádže za hlavu. Nechce sa mi ju pustiť, stále nerozumiem, čo sa tu deje. Možno to má byť nejaký čudný vtip. Možno si Owen myslí, že to je vtipné. Ja si to nemyslím. V každom prípade, aspoň zatiaľ nie. 

„Majte sa,“ pozdraví. 

Pomaly odchádza, mieri do dokov. Sledujem ju, ako sa čoraz viac zmenšuje, nad zálivom klesá slnko, cestu jej osvetľuje hŕstka večerných hviezd.

Potom vyjdem von aj ja. Spolovice očakávam, že Owen (môj rozkošný a pochabý Owen) vyskočí z bočnej strany doku, za ním sa bude chichotať zvyšok jeho futbalového družstva a všetci sa budú smiať zo žartíka, ktorý podľa všetkého nechápem. Ale on tam nie je. Nie je tam nikto. 

Takže zatvorím vchodové dvere. Pozriem sa na kúštik žltého papiera, ktorý mám stále zložený na dlani. Zatiaľ som ho neotvorila. 

V tom tichu mi dochádza, ako veľmi ho nechcem otvoriť. Nechcem vedieť, čo tam je napísané. Jedna moja časť si túži uchovať túto poslednú chvíľu – túto chvíľu, v ktorej ešte môžete veriť, že ide o vtip, o chybu, o veľké nič; chvíľu pred tým, než viete s istotou, že sa začalo niečo, čo už nedokážete zastaviť. 

Roztvorím papier. 

Owenova poznámka je krátka. Jeden riadok, hádanka sama osebe. 

Ochráň ju.  

 

Greeneova ulica pred tým, 

než bola Greeneovou 

 

Owena som spoznala pred niečo vyše dvomi rokmi. 

Vtedy som ešte žila v New Yorku. Bývala som tritisíc míľ od Sausa­lita, malého mesta v Severnej Kalifornii, ktoré teraz nazývam domovom. Sausalito leží na druhej strane Golden Gate ako San Francisco, ale je to úplne iný svet ako mestský život. Tichý, očarujúci. Ospalý. Na tomto mieste sú Owen a Bailey doma už viac ako desaťročie. Je to tiež úplný protipól môjho predošlého života, ktorý ma držal priamo na Manhattane, v podkrovnom byte s výhľadom na Greeneovu ulicu vo štvrti SoHo – v malom priestore s astronomickým nájomným, o ktorom som si nikdy poriadne nemyslela, že si ho môžem dovoliť. Používala som ho ako dielňu aj priestor na výstavu svojich prác. 

Sústružím drevo. Živím sa tým. Ľudia sa zvyčajne zatvária zvláštne, keď im poviem, že toto je moja práca (nech sa ju snažím opísať akokoľvek), lebo sa im v mysli vynoria obrázky z hodín pracovnej výchovy na strednej škole. Lenže sústružníčka je o niečo viac a čosi úplne iné. Zvyčajne to opisujem ako sochárstvo, ale namiesto tvarovania hliny tvarujem drevo. 

K tejto profesii som sa dostala prirodzene. Sústružníkom bol môj starý otec – a keď sme pri tom, bol vynikajúci – a jeho práca bola stredobodom môjho života, odkedy si pamätám. On bol stredobodom môjho života, pokiaľ mi len pamäť siaha, keďže ma vychovával prevažne sám. 

Môj otec Jack a moja matka Carole (ktorá mala radšej, keď som ju oslovovala Carole) nejavili bohvieaký záujem o akúkoľvek výchovu detí. Z veľkej časti nemali záujem o nič okrem fotografickej kariéry môjho otca. Starý otec moju matku povzbudzoval, aby sa premohla a venovala sa mi, keď som bola malá, ale svojho otca, ktorý cestoval za prácou dvestoosemdesiat dní v roku, som sotva poznala. A keď už aj mal voľno, utiahol sa na rodinný ranč v Sewanne v štáte Tennessee namiesto toho, aby šoféroval dve hodiny do domu môjho starého otca vo Frankline a trávil čas so mnou. Krátko po mojich šiestych narodeninách, keď otec opustil matku kvôli svojej asistentke – žene zvanej Gwendolyn, ktorá mala skoro dvadsaťjeden rokov –, domov prestala chodiť aj mama. Prenasledovala môjho otca dovtedy, kým ju neprijal späť. Potom ma natrvalo nechala so starým otcom. 

Ak to aj znie ako doják, nie je to tak. Samozrejme, nie je ideálne, keď vám matka úplne zmizne. Určite pre mňa nebolo príjemné prijať túto voľbu. Ale pri spätnom pohľade si myslím, že matka mi tým, ako odišla – bez ospravedlnenia, bez zaváhania – urobila láskavosť. Aspoň mi to dala jasne najavo: neexistuje nič, čo som mohla urobiť, aby zostala. 

Na druhej strane, vďaka jej odchodu som bola šťastnejšia. Starý otec bol vyrovnaný a láskavý, každý deň mi pripravil večeru a čakal, kým dojem, potom vyhlásil, že je čas ísť do postele, a pred tým, ako sme sa uložili spať, mi čítal príbehy. A vždy mi dovolil sledovať ho pri práci.

Zbožňovala som pozorovať ho, keď pracoval. Zakaždým začal neskutočne obrovským kusom dreva, pohyboval ním po sústruhu, premieňal ho na niečo zázračné. Alebo, ak to bolo menej než zázračné, vymýšľal, ako začať odznova. 

To bola asi moja najobľúbenejšia časť jeho práce, keď som ho sledovala, ako rozhodil rukami a povedal: „No, toto musíme urobiť inak, však?“ Potom sa pustil do hľadania nového spôsobu, ako zhmotniť svoj zámer. Predpokladám, že hocijaký psychológ, ktorý za niečo stojí, by mi povedal, že toto mi muselo dodať nádej – že som si musela myslieť, že starý otec mi pomôže urobiť to isté u seba. Začať odznova.

Domnievam sa však, že som sa upokojovala presne naopak, ak vôbec. Prizeranie sa na prácu starého otca ma naučilo, že nie všetko je premenlivé. Existujú určité veci, ku ktorým pristupujete z rôznych uhlov, ale nikdy ich nenecháte tak. Urobili ste prácu, ktorá bola potrebná, nech vás už dostala kamkoľvek. 

Nikdy som neočakávala, že budem mať úspech v sústružení – ani v mojom prechode odeň k výrobe nábytku. Spolovice som bola presvedčená, že sa tým neuživím. Starý otec si k svojmu príjmu pravidelne privyrábal prácami v stavebníctve. No už na začiatku, keď sa jeden z mojich pôsobivejších jedálenských stolov objavil v časopise Architectural Digest, som trafila do medzery na trhu newyorských starousadlíkov. Ako to vysvetlil jeden z mojich obľúbených interiérových dizajnérov, moji klienti chceli pri dekorácii svojho domova minúť kopu peňazí na niečo, čo vyzeralo, že stojí pár centov. Môj rustikálny drevený nábytok bol stelesnením ich požiadaviek. 

Časom sa moja oddaná klientela rozrástla na väčšiu klientelu v ostatných mestách na pobreží a v letoviskách Los Angeles, Aspen, East Hampton, Park City, San Francisco.

Takto som sa zoznámila s Owenom. Mojím klientom bol Avett Thompson – generálny riaditeľ technologickej firmy, kde pracoval Owen. Avett a jeho manželka, neuveriteľne nádherná Belle, patrili medzi mojich najvernejších zákazníkov. 

Belle rada vtipkovala, že je Avettovou trofejou, čo mohlo byť aj zábavnejšie, keby to okrem toho nebolo také výstižné. Kedysi bola modelkou, mala o desať rokov menej ako jeho dospelé deti, narodila sa a vyrastala v Austrálii. Kusy nábytku odo mňa mala v každej izbe svojho mestského domu v San Franciscu, kde žila s Avettom, aj vo svojom nedávno zrekonštruova-nom vidieckom sídle v malom mestečku Svätá Helena na severnom konci Údolia Napa, kam sa utiekala vychutnávať samotu. 

S Avettom som sa pred tým, než sa s Owenom ukázal v mojej dielni, stretla len párkrát. Boli v New Yorku kvôli stretnutiu investorov a Belle chcela, aby sa zastavili u mňa a pozreli si stolík s valcovanými okrajmi, ktorý si u mňa objednala do ich spoločnej spálne. Avett si nebol istý, čo má vlastne kontrolovať, dostal inštrukcie, že stolík má pasovať k rámu postele, na ktorom by bol ich organický matrac za desaťtisíc dolárov. 

Úprimne, Avettovi to už ani nemohlo byť ľahostajnejšie. Keď s Owenom vošli, mal na sebe elegantný modrý oblek, šedivejúce vlasy mu chrupčali od gélu, ucho mal prilepené k mobilu. Práve bol uprostred hovoru. Hodil pohľad na stolík a na moment prikryl dlaňou slúchadlo. 

„Podľa mňa to vyzerá fajn,“ konštatoval. „Všetko v poriadku?“

Skôr než som stihla odpovedať, už ho nebolo. 

Naopak, Owen bol unesený. Pomaličky sa prešiel po celej dielni, pristavil sa pri každom kúsku nábytku a prezeral si ho. 

Sledovala som ho, ako sa prechádza. Bol to dosť mätúci obraz: chlapík s dlhými hnátmi, so strapatými blond vlasmi a s pokožkou vysušenou od slnka, v obnosených teniskách Converse. Všetko z toho sa zdalo v protiklade s jeho štýlovou športovou bundou. Takmer akoby spadol zo surfovej dosky rovno do svojej bundy, pod ktorou mal naškrobenú košeľu. 

Uvedomila som si, že naňho uprene hľadím, a pomaly som chcela odvrátiť zrak, práve keď sa zastavil pred mojím obľúbeným kúskom – veľkým jedálenským stolom, ktorý som používala ako písací stôl.

Väčšinu z neho zakrýval môj počítač, noviny a drobné náradie. Tabuľa pod nimi sa dala rozoznať, iba keď ste sa naozaj dobre prizerali. A on sa prizeral. Skúmal tuhé sekvojové drevo, ktoré som vyrezala, rohy som zafarbila jemnou žltou farbou a ku každému privarila hrubý kov.  

Bol Owen prvým zákazníkom, ktorý si všimol tento stôl? Nie, samozrejme, že nie. Ale bol prvý, ktorý sa sklonil, rovnako ako to často robím ja, prechádzal prstami po ostrom kove a tam sa zastavil. 

Otočil hlavu a zdola sa na mňa pozrel. „Au,“ povedal.

„Skúste doň naraziť uprostred noci.“ 

Owen sa znovu postavil a na rozlúčku po stole poklopkal. Potom zamieril mojím smerom. Podišiel ku mne, až kým sme odrazu nestáli akosi blízko pri sebe – vlastne, príliš blízko na to, aby som nepremýšľala, ako sme sa tam dostali. Asi som sa mala cítiť rozpačito pre svoje tielko a džínsy postriekané farbou, ako aj neupravený drdol navrchu hlavy, z ktorého mi vypadávali neumyté kučery. Ale keď som pozorovala, ako sa na mňa díva, cítila som niečo iné. 

„Takže,“ začal, „akú cenu požadujete?“

„No, ten stôl je jediný kus v tejto miestnosti, ktorý nie je na predaj,“ odvetila som. 

„Pretože by mohol niekoho zraniť?“ 

„Presne tak.“ 

Vtedy sa usmial. Keď sa Owen usmial. Bolo to ako názov nejakej zlej popovej piesne. Aby bolo jasné, nie že by mu úsmev rozžiaril tvár. Nebolo to nič také sentimentálne ani ohromujúce. Skôr to, že s týmto úsmevom – týmto veľkodušným detským úsmevom – pôsobil milo. 

Pôsobil milo tak, ako som sa s tým nestretávala na Greeneovej ulici v cen­tre Manhattanu. Pri jeho roztomilosti som začínala pochybovať, 

či sa s čímsi takým niekedy stretnem na Greeneovej ulici v centre Manhattanu. 

„Takže o tom stole sa nedohadujeme?“ spýtal sa. 

„Žiaľ, nie, ale môžem vám ukázať nejaké iné kúsky?“

„A čo tak namiesto toho kurz? Mohli by ste mi ukázať, ako si taký podobný stôl vyrobím sám, ale možno s trochu jemnejšími okrajmi… Podpíšem vám zrieknutie sa zodpovednosti. Akékoľvek zranenia, čo by som pri tom utrpel, by boli na moje vlastné riziko.“

Stále som sa usmievala, ale zneistilo ma to. Postupne som prišla na to, že sa už nebavíme o stole. Bola som o tom skalopevne presvedčená. Bola som si taká istá, ako môže byť len žena dva roky zasnúbená s mužom, o ktorom si uvedomila, že si ho nemôže vziať. Dva týždne pred svadbou. 

„Pozrite, Ethan…“ začala som. 

„Owen,“ opravil ma. 

„Owen. Je od vás milé, že sa na to pýtate,“ pokračovala som, „ale držím sa zásady, že so zákazníkmi na rande nechodím.“

„No tak je potom dobre, že si nemôžem dovoliť kúpiť nič, čo tu predávate.“ 

V každom prípade ho to zastavilo. Pokrčil plecami, akoby chcel povedať Tak teda inokedy, a vybral sa k dverám a Avettovi, ktorý sa prechádzal sem a tam po chodníku, stále telefonoval a kričal na osobu na druhom konci. 

Už bol takmer von z dverí, takmer preč, keď sa ma zmocnila okamž­i­tá a naliehavá potreba osloviť ho a zastaviť, aby neodišiel, a povedať mu, že som to tak nemyslela. Myslela som to akosi inak. Naznačovala som tým, že by mal zostať. 

Netvrdím, že to bola láska na prvý pohľad. Chcem povedať, že časť zo mňa túžila urobiť niečo, aby ho zastavila. Chcela som byť pri tom širokom úsmeve ešte o niečo dlhšie.

„Počkajte!“ zvolala som. Poobzerala som sa, hľadala som niečo, čím by som ho tam zadržala, a rozhodla som sa pre textil, ktorý bol pre iného zákazníka. Vzala som ho ruky. „Toto je pre Belle.“

Nebola to moja najžiarivejšia chvíľa. A okrem toho, ako by vám iste potvrdil môj bývalý snúbenec, bolo pre mňa úplne netypické niekoho zastaviť namiesto toho, aby som sa odtiahla. 

„Postarám sa o to, aby sa to k nej dostalo,“ povedal. 

Vzal si to odo mňa, vyhýbajúc sa môjmu pohľadu. 

„Aby bolo jasné, aj ja mám zásadu nerandiť. Som slobodný otec a to ide v jednom balíku…“ Odmlčal sa. „Ale moja dcéra je blázon do divadla a stratím u nej dôležité body, ak pri ceste do New Yorku neuvidím žiadnu hru.“

Ukázal smerom k Avettovi, ktorý stále hučal na chodníku. 

„Divadelné hry nie sú úplne Avettovou šálkou kávy, hoci to môže znieť prekvapivo…“

„Veľmi,“ skočila som mu do reči. 

„Takže… čo na to poviete? Pôjdete so mnou?“

Nepriblížil sa, ale zdvihol pohľad. Zdvihol pohľad a pozrel mi do očí. 

„Neberme to ako rande. Bude to jednorazovka. Na tom sa dohodneme. Len večera a hra. Tešilo ma.“

„Kvôli našim zásadám?“ podpichla som ho. 

Jeho úsmev sa vrátil, otvorený a veľkodušný. „Áno,“ pritakal. „Kvôli nim.“

„Čo to tu páchne?“ spýta sa Bailey. 

Strhnem sa zo spomínania a zistím, že Bailey je vo dverách do kuchyne. Vyzerá podráždene, keď tam tak stojí v hrubom svetri – cez plece má prevesenú tašku, pod remienkom sa jej zachytili vlasy s fialovými pramienkami. 

Usmejem sa na ňu, bradou si pridŕžajúc telefón. Snažila som sa zastihnúť Owena, ale neúspešne, telefonáty sú presmerované na hlasovú schránku. Znovu. A znovu. 

„Prepáč, nevšimla som si ťa.“ 

Neodpovedá, má zovreté pery. Odložím telefón, ignorujem jej večne zamračený výraz. Napriek nemu je krásna. Je krásna tak, že – ako som si všimla – jej krása udrie ľuďom do očí, keď vkročí do miestnosti. 

Na Owena sa veľmi nepodobá – jej fialové vlasy sú prirodzene gaštanovohnedé, oči tmavé a divoké. Sú intenzívne. Vtiahnu vás do seba. Owen hovorí, že sú presne také, ako mal jej starý otec (otec jej matky), a preto ju pomenovali po ňom. Dievča s menom Bailey. Jednoducho Bailey. 

„Kde je oco? Má ma odviezť na divadelnú skúšku.“

Telo mi stuhne, keď vo vrecku zacítim ako závažie Owenov lístok. 

Ochráň ju. 

„Už je určite na ceste,“ vykokcem. „Dajme si večeru.“

„Takže to tu tak smrdí?“ spýta sa. 

Zvraští nos pre prípad, že by nebolo jasné, že zápach, o ktorom hovorí, sa jej nepozdáva. 

„To sú tie linguine, čo ste mali v Poggiu,“ vysvetlím. 

Pozrie na mňa prázdnym pohľadom, akoby Poggio nebola jej tunajšia obľúbená reštaurácia, akoby sme tam nešli na večeru len pred pár týždňami, aby sme oslávili jej šestnáste narodeniny. Bailey si objednala špecialitu toho večera – domáce viaczrnné linguine s omáčkou z hnedého masla. A Owen jej dal trochu odpiť zo svojho pohára Malbecu. Myslela som si, že jej tie cestoviny chutili. No možno rada popíjala víno so svojím otcom. 

Naložím na tanier poriadnu porciu a položím ho na kuchynský ostrovček. 

„Daj si trošku,“ nabádam ju. „Bude ti to chutiť.“

Bailey na mňa zíza v snahe rozhodnúť sa, či má náladu na predvádzanie – teda chuť sklamať svojho otca, keď sa dozvie o jej rýchlom 

odchode bez večere. Rozhodla sa opačne, potlačila namrzenosť a vyskočila na svoju barovú stoličku. 

„Dobre. Trochu si dám.“

Bailey sa pri mne takmer snaží. To je to najhoršie. Nie je ani zlé dieťa, ani postrach. Je to dobré dieťa v situácii, ktorú neznáša. Len náhodou som tou situáciou ja. 

Existujú zjavné dôvody, prečo by dospievajúce dievča malo mať averziu k novému životu svojho otca, najmä Bailey, ktorej bolo dobre, keď fungovali len vo dvojici, najlepší kamoši,
s Owenom, jej najväčším fanúšikom. No ani toto nie sú úplne všetky dôvody, prečo ma Bailey nemá v láske. Nejde len o to, že som jej nesprávne uhádla vek, keď sme sa stretli po prvý raz. Tiahne sa to od jedného popoludnia krátko po tom, čo som sa prisťahovala do Sausalita. Mala som ju vyzdvihnúť pri škole, ale zdržal ma telefonát s klientom a prišla som o päť minút neskôr. Nie desať minút. Päť. 17.05. Toľko bolo na hodinkách, keď som zaparkovala pred domom jej kamarátky. Ale rovnako dobre to mohla byť aj hodina. Bailey je náročné dievča. Owen by vám povedal, že túto vlastnosť máme spoločnú. Jeho manželka aj dcéra si za päť minút dokážu vytvoriť názor na niekoho cudzieho. To im stačí. A za tento čas sa Bailey rozhodovala, čo si o mne myslí, kým ja som mala telefonát, ktorý som ani nemala viesť. 

Bailey si nakrúca na vidličku trochu cestovín a prezerá si ich. „Vyzerá to inak ako v Poggiu.“

„Ale je to to isté. Presvedčila som šéfkuchára, aby mi dal recept. Dokonca ma poslal do Ferry Building, nech kúpim cesnakový chlieb, ktorý k tomu podáva on.“

„Ty si sa odviezla do San Francisca, aby si kúpila bochník chleba?“ nechápe. 

Je možné, že sa pri nej príliš snažím. Je to tak. 

Nakloní sa a vloží si do úst veľký kus. Zahryznem si do pery v očakávaní jej uznania – mimovoľne jej z pier unikne tiché mňam. 

A vtedy jej zabehne. Začne sa dusiť, načiahne sa za pohárom vody. 

„Čo si tam dala?“ oborí sa na mňa. „Chutí to ako… uhlie.“

„Ale veď som to skúšala,“ chlácholím ju. „Je to dokonalé.“

Odhryznem si ešte raz. Nemýli sa. V tom zmätku pri mojej dvanásť­ročnej návštevníčke a Owenovom lístočku maslová omáčka zmenila chuť zo svojej sladkastej, penovej bohatosti na len spálenú. A horkú. Dosť podobnú, akoby som jedla vatru. 

„Aj tak už musím ísť,“ povie. „Najmä ak chcem, aby ma odviezla Suz.“

Bailey vstane a ja si predstavím Owena, ako stojí za mnou, nakloní sa ku mne a zašepká mi do ucha Vyčkaj. To hovorí vždy, keď sa ku mne Bailey správa odmietavo. Vyčkaj. Znamená to: jedného dňa sa spamätá. A tiež to znamená: zakrátko, o dva a pol roka, odchádza na vysokú. Ale Owen nerozumie, že toto ma neupokojí. Pre mňa to len znamená, že sa mi kráti čas na vzájomné zbližovanie. 

Naozaj chcem, aby sme sa zblížili. Chcem, aby sme si vybudovali nejaký vzťah, a nielen kvôli Owenovi. Je tam niečo viac, čo ma priťahuje k Bailey, aj keď ma od seba odháňa. Čiastočne je to tým, že veľmi dobre poznám situáciu, keď stratíte matku. Moja matka odišla z vlastného rozhodnutia, Baileina pre tragédiu, ale tak či onak to na vás zanechá podobnú stopu. Zanechá vás to na rovnako zvláštnom bode, kde sa snažíte zistiť, ako sa orientovať vo svete bez najdôležitejšej osoby, ktorá by vás sledovala. 

„Prejdem sa k Suz,“ povie. „Ona ma odvezie.“

Suz, jej priateľka Suz, ktorá s ňou hrá v tej hre. Suz, ktorá tiež býva v prístave. Suz, ktorá je bezpečná, nie? 

Ochráň ju. 

„Ja ťa vezmem,“ ponúknem sa. 

„Nie.“ Zahrnie si fialové vlasy za uši a upraví tón hlasu. „To je v pohode. Suz aj tak ide…“

„Ak sa tvoj otec ešte nevráti,“ poviem, „prídem a vyzdvihnem ťa. 

Jeden z nás ťa bude čakať vonku.“

Zavŕta do mňa pohľadom. „Prečo by sa nevrátil?“ 

„Vráti. Určite sa vráti. Len som si myslela… že ak po teba prídem ja, môžeš cestou domov šoférovať.“

Bailey práve získala študentský vodičák. Rok musí jazdiť s niekým dospelým, až potom môže šoférovať sama. A Owen ju nerád púšťa 

večer za volant ani keď je s ním, čo sa snažím využiť ako príležitosť. 

„Jasné,“ prikývne Bailey. „Vďaka.“

Kráča k dverám. Chce ukončiť tento rozhovor a nadýchať sa sausalitského vzduchu. Povedala by čokoľvek, aby sa ma zbavila, ale ja to vezmem ako hotovú vec. 

„Takže sa uvidíme o pár hodín?“

„Uvidíme sa.“ 

A ja sa cítim šťastne, no len na sekundu. Potom sa za ňou zabuchnú vchodové dvere a znovu som sama s lístkom od Owena, nenapodobiteľným tichom kuchyne a množstvom spálených cestovín, ktoré by zasýtili desaťčlennú rodinu.

Back to Top