Chlapec na oslíkovi

Znížená cena 11,50 € Bežná cena 13,90 €
Zľava 17%
Skladom
SKU
9788022212403

PREDPREDAJ, kniha vychádza 28.10.2021. Čo je zmysel života? Čo zostalo z vašich snov? Potrebujeme si život naplánovať, alebo má svoj vlastný plán, ktorý môžeme nasledovať? Tieto myšlienky rozoberá Tom cestou do vlastného vnútra. Toma zaskočí náhla otcova smrť. V ďalekej Andalúzii ho život zavedie do mystického miesta Nepanthé, kde sú starosti neznámym pojmom. V Nepanthé ho prepadnú tajuplné sny a ukážu mu cestu k sebe samému. Vracia sa k svojim detským snom a láske, spoznáva šťastie daného okamihu a pochopí, že v živote nepotrebuje nijaký cieľ. Nevyhne sa ani temným myšlienkam, strmému pádu a pohľadu do očí smrti. Kým spozná zmysel svojej existencie, podstúpi mnohé skúšky, ktorými musí prejsť každý, kto verí svojim snom, a urobí všetko, aby sa stali skutočnosťou. Chlapec, ktorý šiel na oslovi je upokojujúci príbeh ako stvorený pre nepokojnú dobu, skôr meditácia o živote. Najzaujímavejšie a najzásadnejšie je poznanie, že život nie je žiadny výlet.

Viac informácií
Autor T.Kolee Nestor
Žáner osobný rozvoj / motivačná literatúra
EAN 9788022212403
Preklad Elena Diamantová
Formát 125x195
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 168

Prológ

Malý chlapec bol na seba nesmierne hrdý. Sedel na oslíkovi a viedol celú karavánu. Ostatné

deti na oslíkoch šli za ním. Na tento výlet ho prihlásil otec. Muž, ktorému zvieratá patrili, si chlapca pozorne obzrel a posadil ho na vedúceho oslíka.

Skupina detí vyrazila a chlapec neprestajne hladkal svojho oslíka. Rovnomerným tempom postupovali po krásnej krajine Andalúzie. Chlapec bol stále na čele, okolie si takmer nevšímal a oči mal len pre svoje zviera.

Keď prešli približne polovicu cesty, vedúci oslík prudko zastal, sklonil hlavu a začal sa pásť. Chlapec sa potešil. „Len sa dobre nakŕm,“ prihovoril sa oslíkovi. Kým sa zvie­ra páslo, chlapec ho neprestával hladkať. 

Ostatné zvieratá však nezastali. Dieťa na druhom oslíkovi v rade prešlo okolo chlapca. Po celý čas ho malo pred sebou a teraz sa zaradovalo, že sa konečne dostalo na čelo. Keď prechádzalo okolo chlapca, žiarivo sa usmievalo. Aj dieťa na treťom oslíkovi okolo neho prešlo. A potom aj štvrté a piate dieťa a tak ďalej. Chlapček však stále hladkal svojho oslíka. „Len si trochu oddýchni, zaslúžiš si to,“ povedal s úsmevom. Oslík sa pokojne pásol a nechal ostatné zvieratá prejsť pred seba.

Chlapec si všimol, ako sa deti prechádzajúce okolo jeden za druhým menia. Kým tie prvé boli jednoducho šťastné, že o kúsok postúpili, tie, čo šli ďalej vzadu, sa radovali skôr preto, lebo chlapec s vedúcim oslíkom sa postupne dostával na samý koniec. Radostné úsmevy sa menili najprv na ľahostajnosť a napokon na škodoradostné úškrny. Niektoré deti sa chlapcovi dokonca vysmievali a pokrikovali naňho hlúposti.

Chlapec o to vôbec nedbal. Akoby to ani nepočul. Keď čosi zachytil, len sa trochu začudoval a rýchlo sa zasa obrátil k oslíkovi, ktorého láskyplne hladkal po šiji, a pobádal ho, aby sa pokojne pásol. Napokon okolo nich prešlo aj posledné dieťa. Chlapec na jeho tvári postrehol čosi ako ľútosť. Toto dieťa totiž vedelo, aké to je ísť na konci karavány. Poslední budú prví. Túto vetu dieťaťu často opakovali, ale dávno tomu prestalo veriť.

Vo chvíli, keď ich predbehol aj posledný oslík, chlapcovo zviera sa prestalo pásť. Zdvihlo hlavu, krátko pozrelo za karavánou a samo od seba sa pohlo. Oslík sa pustil vlastným tempom za ostatnými, akoby mu chlapcovo ustavičné hladkanie dodávalo energiu. Tak ako na začiatku cesty, aj teraz bol zasa o trochu rýchlejší ako ostatné zvieratá a nechával za sebou jedno dieťa za druhým, jedného oslíka za druhým.

Na tvárach detí sa teraz zračil celkom iný výraz. Kým posledné dieťa v karaváne vyzeralo natešené, že aspoň chvíľu nebolo na konci, pohľady ostatných detí vyjadrovali najprv prekvapenie, ktoré sa zmenilo na zlobu a závisť. Chlapec cítil, akoby deti idúce na čele medzi sebou súťažili. Zdalo sa mu, že sa pokúšajú popchnúť zvieratá, aby zrýchlili tempo, len aby ich jeho oslík nepredstihol. Najhorší však bol nový vodca. Kým spočiatku mal na tvári žiarivý úsmev, teraz z neho sršala zlosť, lebo ho vedúci oslík predbehol. 

A tak sa chlapcov oslík znovu dostal na čelo karavány. Chlapec ho po celý čas vďačne hladkal a počiatočná hrdosť sa zmenila na hlbokú lásku.    

 

1. kapitola

Mrholilo. Na predné sklo padal ľahký dáždik. Stierače rozotierali kvapky zmiešané s jemným pieskom, ktorý sa na auto nalepil na španielskej hradskej. Rozmazaná špina vytvárala šmuhy zlievajúce sa s obrazom ťažkej olovenej pustatiny, cez ktorú sa Tom viezol. Nevedel sa zorientovať. Ani jeho život mu viac neposkytoval žiadne smerovanie.   

Od otcovej smrti prešlo už niekoľko týždňov. Každým dňom sa jeho bezradnosť a zmätenosť zväčšovali. Tom nemal okrem otca žiadnu rodinu. Teraz zostal celkom sám. V istej chvíli to už bolo naňho priveľa. Musel niekam vypadnúť, nutne potreboval zmenu. Nazdával sa, že mu to pomôže. Ale nepomohlo. Uvedomil si to, hneď ako došiel do Malagy. Vedel, že tento oddychový čas všetko iba zhorší. Aj keď zmenil miesto, pocit bezradnosti nepominul.  

Prenajal si auto a vyrazil na cestu. V hlave mu vírilo množstvo otázok. Boli to otázky, na ktoré sa chcel opýtať otca, aby videl veci jasnejšie a aby našiel správne smerovanie vo svojom živote. Smrť však nepozná otázky a nedáva odpovede. Zanecháva človeka samotného. Vrhne ho do prázdnoty, presne takej, akou sa vyznačovala krajina, ktorou Tom práve prechádzal. Toto španielske vnútrozemie pôsobilo rovnako prázdno a pusto ako jeho život. 

Dávno minul poslednú tabuľu oznamujúcu možnosť ubytovania. Ukazovala smer do vrchov ďaleko od hlavnej cesty. Keď sa ta rozhodol odbočiť, vedel, že nemá dosť benzínu na cestu späť. Aký zmysel by mal návrat? uvažoval. Späť do života, ktorý už nie je, aký býval? Aký by to malo zmysel? premýšľal znovu a znovu. Keby otec žil, isto by mu bol dal odpoveď. Bola by to odpoveď optimistu, pretože len neochvejní optimisti majú na všetko odpoveď. Aj vtedy, keď život mlčí. Aký to má zmysel? Tom sa pri tej myšlienke na chvíľu pristavil. Vari to nie je zásadná otázka? Aký zmysel má život? Bol by chcel otcovi položiť aspoň túto jednu otázku.

Pozrel sa vedľa seba na sedadlo spolujazdca. Bolo tam všetko, čo mu zostalo z osobných spomienok na otca. Stredne veľká škatuľka, ani veľká, ani malá. Nenápadná, tak ako bol nenápadný aj otcov život. Aj keď bola zavretá, pred vnútorným zrakom mal presný obraz toho, čo sa v nej nachádza.   

V škatuľke bol Tomov srdcový kameň. Tak ho jeho otec nazýval. Bol to drobný zelený kryštál. Tom si presne pamätal, čo mu otec vždy vravieval. Ochráni ťa. Keď ho máš pri sebe, nič sa ti nemôže stať. Otec tvrdil, že ide o úlomok zo  Smaragdovej tabule. Na tejto tabuli bolo podľa starých legiend napísané tajomstvo duše sveta. Tom sa začudoval a odvtedy mal kameň v úcte. S pribúdajúcimi rokmi však v ňom rástlo presvedčenie, že je to možno ošúchaná sklená črepina, ktorú otec našiel na pláži. V detstve však veril na čary a cítil, že z kameňa vychádza akási mágia. Tak ako teraz, keď myslel na otca. Táto mágia doňho na okamih vliala život. Jeho otec mal túto schopnosť. Rozprával príbehy o svete, ktoré sa stávali skutočnosťou. Jeho príbehy mi chýbajú. Aj on mi chýba. Otec vedel dodať životu zmysel, pomyslel si.

Dážď medzičasom zosilnel a Tom cez zamazané predné sklo auta zbadal v diaľke príbytok, ktorý avizovala tabuľa na hlavnej ceste. Bol to starý rozľahlý drevený dom stojaci na úpätí zalesneného svahu. Z diaľky sa zdalo, akoby bol vytesaný do skaly. Ako však Tom s autom prichádzal bližšie, videl, že prvý dojem klame. Dom bol postavený tesne pri skalnej stene vystupujúcej z lesa. Viedol k nemu šmykľavý doštený chodník. Keď vystúpil z auta, spustil sa víchor a dážď sa zmenil na búrku. Dom zdola vyzeral hrozivo a pochmúrne, akoby bol z iného storočia. Tom však nemal na výber. Zdalo sa, že sa dnu svieti. Premočený napokon zastal pred mierne nachýleným vchodom. Na chvíľu zaváhal. Potom zbadal nezvyčajné meno vyrezané do dreva nad dverami a v duchu sa spytoval, čo ho tam asi čaká.

 

2. kapitola

Tom sa zaradoval, že v drevenici je teplo a útulne. Dom vnútri pôsobil celkom inak ako zvonku. Vôbec nie pochmúrne, skôr to bol zakliaty zámoček. Tom sa ocitol v priestrannej miestnosti, v jej strede bola obrovská kovová misa. Bola pripevnená na strope a visela nad veľkým ohniskom. Sálalo z nej príjemné teplo. Prekvapilo ho, že nie je jediným návštevníkom. V miestnosti sedela hŕstka ľudí. Jedli a zhovárali sa. Tom ich chvíľu pozoroval a mal pocit, že sa nachádza na výnimočnom mieste. Aký je tento svet zvláštny, pomyslel si. Prvý raz v živote sa bez vytýčeného cieľa a zámeru vydal na cestu. Predtým by si na také čosi netrúfol. Človek predsa potrebuje v živote nejaký plán, inak je stratený, vravieval si. Ale život má očividne vlastný plán a aj ten sa oplatí sledovať, uvažoval, keď si prezeral toto nezvyčajné miesto. Stále mu nebolo jasné, ako sa sem vlastne dostal.

„Prečo si taký zmätený? Veď si tu,“ vytrhol ho z úvah neznámy hlas. Zrazu vedľa neho stála drobná, materinsky pôsobiaca starenka a prívetivo naňho hľadela. „Všetci sa sem skôr či neskôr dostanú.“ Tom nechápal. Starenka sa naňho usmiala. „Všetci, ktorí hľadajú zmysel  života.“ Upierala naňho pohľad. „Zakaždým prichádzajú do Nepanthé.“ Tom si spomenul na zvláštny názov, ktorý vonku videl. Nepanthé bolo vyrezané do dreveného rámu nad dverami. Ale čo to slovo znamená? Pozrel na starenku s otázkou v očiach.

„Buď trpezlivý, raz to pochopíš. Ale teraz poď so mnou, istotne si hladný.“ Odviedla ho k malému stolu neďaleko kovovej misy. Teplo sálajúce z ohňa mu už takmer vysušilo šaty. Hoci mu to miesto stále pripadalo nezvyčajné, cítil sa čoraz istejšie a bezpečnejšie. Premýšľal o starenkiných slovách a o názve miesta, ale čoskoro začali prinášať na stôl nápoje a pokrmy. Zvláštne, veď som si ešte nič neobjednal, začudoval sa v duchu. Vzápätí si uvedomil, že celé hodiny nič poriadne nejedol. Preto sa bez zbytočných otázok pustil do jedla a pitia a bol rád, že sa mohol dosýta najesť. 

„Chutí?“ Znovu sa vedľa neho objavila starenka. Pozrel na ňu s úsmevom, aký vie vyčariť len sýty človek. „Všetko je skvostné. Nič som si nemusel objednať, priniesli mi to sami od seba.“ 

Starenka sa znovu usmiala tak ako pri ich zoznámení. „Toto miesto vie, čo potrebuješ,“ poznamenala a znovu zmizla. Tom nemal čas uvažovať o jej slovách, lebo vzápätí bola späť. Priniesla dve plné hlinené čaše a sadla si vedľa neho.

„Toto miesto je pomenované podľa jedného nápoja z gréckej mytológie.“ Na chvíľočku sa odmlčala a potom pokračovala. „Nepenthes bol liek, ktorý pridávali do vína, aby sa odstránilo utrpenie, zahnal strach a aby ľudia zabudli na choroby. Bol to dar bohom.“ 

Tom sa mimovoľne pozrel na dva hlinené džbánky a starenka pokračovala. „Toto miesto je určené na to, aby sa tí, ktorí sa sem dostanú, zbavili útrap. Ustráchaní ľudia sa zbavia strachu, chorí sa znovu tešia zo života.“ Opäť sa krátko odmlčala a prenikavo pozrela na Toma. „A tým, ktorí stratili smerovanie, tu ukážu cestu.“ Vedel, že hovorí o ňom, a v duchu si kládol otázku, aká cesta to asi bude. Starenka pokračovala: „Toto miesto sa volá Nepanthé, pretože robí česť svojmu menu. Je to miesto bez starostí.“ Nato sa odmlčala.

Miesto bez starostí, uvažoval Tom. Vari nehľadal práve to, keď pred niekoľkými dňami odišiel z domu? Miesto, kde by sa skončili jeho útrapy a kde by zabudol na svoj žiaľ. „Všetci, ktorí hľadajú zmysel života, zakaždým prichádzajú do Nepanthé?“ opakoval Tom vetu, ktorú starenka vyslovila na začiatku ich rozhovoru. Teraz naňho pozrela a mĺkvo prikývla. „Ale ja som sem neprišiel cielene. Bola to posledná možnosť nájsť si útočisko.“ 

Starenka sa znovu usmiala. „A predsa si tu. Alebo práve preto,“ uzavrela pokojne.

Tom ukázal na čašu pred sebou. „Toto musím vypiť?“ Starenka ukázala na svoju čašu a povedala: „Napijeme sa spoločne. Je to však tvoje rozhodnutie. Nič v živote nemusíme robiť, ak nechceme.“ 

Tom nevedel, čo si má o tom myslieť, ale pomaly v ňom narastala dôvera. Natiahol ruku za čašou a opýtal sa: „Čo sa stane potom?“ 

Starenka naňho pozrela s hlbokým vnútorným pokojom: „Spadnú z teba všetky starosti.“ 

Tom sa zamyslel. Čo už môže stratiť? Tá ženička ho istotne neotrávi. Nemal dôvod nedôverovať jej. Ponúkla mu vynikajúce jedlo a poskytla miesto pri ohni. Aj ostatní hostia v miestnosti pôsobili prívetivo. Ak aj oni pili z čaše, očividne im to neuškodilo. Mystické účinky nápoja sú pravdepodobne len výplodmi starenkinej mysle. Možno to bolo z jej strany láskavé gesto voči hosťom. Všetci určite zablúdili podobne ako on, veď toto miesto leží bokom od všetkých ciest. Pravdepodobne sa nič nestane. V najlepšom prípade bude mať dobrý pocit, keď si neskôr pôjde ľahnúť. Keď sa so starkou napije, zrejme sa vyhne nepokojnej noci plnej nepríjemných myšlienok. 

„Prečo pijeme spolu?“ opýtal sa, lebo mu napadlo, že predsa iba on sa má zbaviť starostí. 

„Aby si bol s týmto miestom zviazaný,“ odvetila starenka. 

Tom sa usmial. Starenka si možno rada vypila. No spôsob jej reči sa mu začínal páčiť, aj to, ako nazerá na svet. Trochu mu to pripomenulo čaro, aké v ňom vyvolával jeho otec svojimi príbehmi. Na môjho otca, pomyslel si, keď dvíhal čašu. Starenka urobila to isté a obaja sa napili. Bolo to ozajstné víno. Malo veľmi sladkú chuť, ale bola v ňom aj akási horkosť. Tom vypil víno na dúšok, tak ako sa užívajú lieky. Aj starenka všetko vypila a chystala sa postaviť.

„Čo teraz?“ opýtal sa Tom, keď starenka vstala a zberala sa na odchod. 

„Ako som povedala. Spadnú z teba všetky starosti.“ 

Tom sa na ňu sklamane pozrel. Vari si z neho robí žarty? Takmer by sa bol nazlostil sám na seba, že je taký naivný, ale starenka ešte dodala: „Teraz choď spať. Vo svojich snoch nájdeš správne smerovanie.“         

Zrazu mu bolo jasné, že starenke naletel. Nikdy sa mu totiž nič nesnívalo. Od svojho detstva nemal jediný sen. Jej slová možno zapôsobili na ostatných hostí. Možnože omámení vínom zaľahli do postele a nasledujúce ráno rozprávali, čo sa im snívalo. On však vedel, že v jeho prípade to nemôže fungovať. Jemu sa jednoducho nikdy nič neprisnilo. Bol pevne presvedčený, že nie je schopný snívať. Starenka naňho ešte raz uprela pohľad, akoby mu čítala myšlienky, a vážnym hlasom povedala: „Túto noc budeš mať sen.“

Back to Top