© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Kaviareň na konci sveta

Kaviareň na konci sveta

Alchymista 21. storočia V malej kaviarni uprostred ničoho zažije John zlom a jeho život sa začne uberať iným smerom. John je manažér reklamnej agentúry. Vystavený každodennému stresu sa rozhodne na pár dní vypnúť. Keď ho únavná cesta nehostinným krajom zavedie ku kaviarni, poteší sa. Aké je jeho prekvapenie, keď na jedálnom lístku objaví tri otázky, na ktoré si má sám odpovedať: Prečo si tu? Bojíš sa smrti? Vedieš naplnený život? Zvláštne otázky Johna najprv popudia, no potom pristúpi na majiteľovu hru.

Živé a svojsky zábavné rozprávanie sa stalo medzinárodným bestsellerom a bolo preložené do 41 jazykov. Je to jedna z kníh, ktoré neodložíte, kým ich nedočítate. Kaviareň na konci sveta prináša príbeh, na ktorý tak rýchlo nezabudnete. Upozorní nás na najdôležitejšie veci života a dosiahne až na dno duše.

  • ISBN: 978-80-222-1027-0
  • EAN: 9788022210270
  • Počet strán: 116
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 115x180 mm
  • Dátum vydania: 6.6.2019
  • Žáner: OSOBNÝ ROZVOJ

10,90 € Doporučená cena

O knihe

Malá kaviareň uprostred ničoho sa postará o zlom v živote reklamného manažéra Johna, doteraz plného zhonu a stresu. Ku kaviarni ho dovedie únavná cesta. Zablúdil a chce si tu iba na chvíľu oddýchnuť a pokračovať v ceste.

Na jedálnom lístku v ponuke dňa objaví tri otázky: Prečo si tu? Bojíš sa smrti? Vedieš naplnený život? Na otázky si má odpovedať sám, kým bude čakať na jedlo. Otázky o zmysle života Johna najprv znechutia, no potom sa na ne pokúsi nájsť odpoveď...

Hlavným posolstvom tejto útlej knihy je návod, ako vykročiť na cestu k plnohodnotnému životu. Človek by nemal snívať o dôchodku, keď si bude môcť všetko dopriať. Život sa nemá odkladať, ale žiť. Napriek presvedčeniu, že o zmysle nášho bytia už vieme všetko, nikdy sme o ňom hlbšie nepremýšľali. Príbeh o korytnačke alebo rybárovi je prostý, ale naplnený základnou múdrosťou o nezmyselnom pachtení ľudstva.

Živý a svojsky zábavný príbeh sa stal medzinárodným bestsellerom a bol preložený do 41 jazykov.


Recenzie

„MÚDRA KNIHA… Kozmický návod na život.“  Orlando Sentinel

................................

„(Strelecky) položil prst na pulz sveta.“  Gannett Media (USA TODAY…)

................................

„Táto útla knižka PREKVAPÍ a INŠPIRUJE čitateľov na celom svete. Rozprávka o možnostiach nájdených na emocionálnych križovatkách vypovedá o veľmi dôležitých veciach, podstatných pre život. Vrelo ju odporúčam.“  Bill Bridges, autor Transitions and Managing Transitions

................................

„Jednoduchý príbeh o ZMENE ŽIVOTA zmení váš spôsob uvažovania o živote.“  Spirit Works Book Review

................................

„ORIGINÁLNA… SVOJRÁZNA… PODMANIVÁ… ZMENÍ VÁM ŽIVOT. Ešte som ju nedočítal, a už som objednal desať ďalších výtlačkov!“ Bill Guggenheim, autor knihy Hello from Heaven

................................

„Dojímavá, povzbudzujúca, poučná, hlboká… PRINÁŠA ODPOVEDE NA NAJPÁLČIVEJŠIE OTÁZKY ŽIVOTA.“  Lifestyle Magazine

................................

„ČÍTANIE PRENIKAJÚCE K PODSTATE… s výnimočnými postavami.“ Nights and Weekends Book Review

................................

„VÝBORNÁ KNIHA, ktorá vás donúti vážne sa zamyslieť nad životom a nad tým, kto vlastne ste.“ Van K. Tharp, autor bestselleru Safe Strategies for Financial Freedom

................................

„KLADIE ZRIEDKAVO DôSLEDNÉ OTÁZKY o zmysle života a úlohe jednotlivcov.“  Publishers Weekly

Ukážka z knihy

Úvod



Niekedy, keď to najmenej očakávate a azda najväč­šmi potrebujete, ocitnete sa na novom mieste s novými ľuďmi a naučíte sa nové veci. To sa mi stalo raz večer na tmavom, osamelom úseku cesty. Zo spätného pohľadu moja situácia symbolicky vystihovala môj vtedajší život. Tak ako som zablúdil na ceste, som zablúdil aj v živote – nebol som si istý, kam presne smerujem ani prečo som tam zamieril.

V práci som si vzal týždeň voľna, aby som unikol pred všetkým, čo s ňou súviselo. Niežeby bola moja práca neznesiteľná. Aj keď mala, samozrej­me, svoje nepríjemné stránky. Viac než čokoľvek ma trápilo, že som sa skoro každý deň zamýšľal nad tým, či v živote nie je nič dôležitejšie než to, aby som trávil desať až dvanásť hodín denne prácou v kancelárii s viacerými kolegami v nádeji, že ma raz povýšia a potom budem pracovať dvanásť až štrnásť hodín denne v kancelárii šéfa.

Na strednej som sa pripravoval na vysokú. Na vysokej som sa pripravoval do pracovného sveta. Odvtedy som trávil čas zdolávaním priečok rebríčka vo firme, čo ma zamestnávala. Teraz som uvažoval, či ľudia, ktorí mi počas tejto cesty pomáhali nájsť smer, iba neopakovali to, čo im predtým v živote zopakoval niekto iný.

Nebola to celkom zlá rada, ale ktovieako ma nenapĺňala. Mal som pocit, že predávam svoj život za peniaze, a nepripadalo mi to ako zvlášť dobrý obchod. V takom rozháranom duševnom stave som objavil motorest Prečo ste tu.

Keď som tento príbeh porozprával iným, použili pojmy ako „záhadný“ alebo „ako zo súmračnej zóny“. Druhý výraz bol odkazom na starý televízny program Twilight Zone, v ktorom sa ľudia ocitli na miestach, ktoré na prvý pohľad vyzerali normálne, ale nie vždy také nakoniec aj boli. Občas sa na kratučký okamih pristihnem, že uvažujem, či sa to, čo som zažil, naozaj stalo. Vtedy doma otvorím šuplík a prečítam si nápis na jedálnom lístku, čo mi dala Casey. Pripomína mi, aké to všetko bolo skutočné.

Nikdy som sa nepokúsil vrátiť po svojich stopách a znova nájsť motorest. Kúsoček zo mňa chce veriť, že bez ohľadu na to, aký skutočný bol ten večer, aj keby som sa mohol vrátiť presne na miesto, kde som motorest pôvodne našiel, nebol by tam – že som ho našiel iba preto, lebo som ho v tom okamihu, v ten večer, potreboval nájsť, a len preto existoval.

Jedného dňa sa ta možno pokúsim vrátiť. Alebo sa pred ním raz večer jednoducho z ničoho nič znova ocitnem. Potom budem môcť vojsť a povedať Casey, Mikovi, a ak tam bude, aj Anne, ako mi ten večer v motoreste zmenil život. Ako otázky, s ktorými ma konfrontovali, vyústili do myšlienok a zistení za hranicami čohokoľvek, čo som si predtým predstavoval.

Ktovie. Azda sa v ten večer pozhováram s niekým iným, kto sa tiež stratil a zablúdil do motorestu Prečo.

Alebo len napíšem knihu o svojej skúsenosti a dovolím jej stať sa súčasťou môjho príspevku k tomu, o čo v motoreste ide.




1

Po diaľnici som sa vliekol rýchlosťou, pri ktorej chôdza vyzerala ako vysokorýchlostné preteky automobilov. Po hodine napredovania slimačím tempom sa doprava úpl­ne zastavila. Na rádiu som stisol tlačidlo vyhľadávania a pátral po akomkoľvek náznaku inteli­gentného života. Žiadny som nenašiel.

Keď sa ani ďalších dvadsať minút nikto nepohol, ľudia začali vystupovať z áut. Hoci tým nič nedosiahli, aspoň sme sa všetci mohli sťažovať niekomu inému ako nášmu spolucestujúcemu, čo bola príjemná zmena tempa.

Majiteľ dodávky predo mnou stále opakoval, že ak sa do šiestej nedostane do hotela, zrušia mu rezerváciu. Žena v kabriolete po mojej ľavici sa do mobilu niekomu sťažovala, aký neefektívny je celý cestný systém. Skupina bejzbalových hráčov z mládežníckej ligy za mnou privádzala svoju vedúcu do šialenstva. Takmer som počul, ako myslí na to, že sa naposledy na niečo prihlásila dobrovoľne. Bol som v podstate súčasťou dlhého pásu nespokojnosti.

Po ďalších dvadsiatich piatich minútach bez akéhokoľvek náznaku pohybu dopredu napokon po trávnatom stredovom páse prišlo policajné auto. Po niekoľko sto metroch vždy zastalo, zrejme aby sa ľudia dozvedeli, čo sa deje.

‚Pre dobro tej policajtky,‘ pomyslel som si, ‚dú­fam, že majú so sebou výstroj na rozháňanie výtržníkov‘.

Všetci sme dychtivo čakali, kedy sa dostaneme na rad. Keď sa dôstojníčka konečne dostala k nám, informovala nás, že asi osem kilometrov pred nami sa prevrátila cisterna s potenciálne toxickými látkami. Cesta bola úplne uzavretá. Vysvetlila nám, že máme možnosť otočiť sa a použiť náhradnú trasu – hoci nijaká taká neexistovala – alebo počkať, kým cestu nevyčistia. Pravdepodobne to potrvá ďalšiu hodinu.

Sledoval som, ako sa dôstojníčka presúva k ďalšej skupine zúfalých vodičov. Keď chlap s dodávkou opäť vyslovil obavy o svoju rezerváciu na šiestu, usúdil som, že ma prešla trpezlivosť.

„Presne také čosi sa musí stať vždy, keď sa snažím na chvíľu od všetkého vypadnúť,“ zašomral som si popod nos.

Oznámil som novým priateľom, ktorí boli priateľmi v akomsi detskom duchu, teda hlavne preto, že boli nablízku, že môj pohár trpezlivosti pretiekol a vyskúšam inú trasu. Po poslednej poznámke o rezervácii na šiestu mi majiteľ dodávky uvoľnil cestu a prešiel som cez trávnatý stredový pás. Potom som sa pobral iným smerom.


2



Zapol som mobil a vyhľadal nainštalované mapy. Na displeji sa nepretržite zobrazovalo len hlásenie Systém je nedostupný.

Keďže som mieril na juh, hoci som mal ísť na sever, bol som čoraz frustrovanejší. Z desiatich kilometrov bez výjazdu sa stalo pätnásť, z pätnástich dvadsať, z dvadsiatich tridsať.

„A keď sa dostanem k výjazdu, už to bude jed­no, lebo ani netuším, ako sa dostanem tam, kam som mal namierené,“ hundral som nahlas. Dokonalá ukážka degenerujúceho stavu mojej mysle.

Na štyridsiatom piatom kilometri sa konečne zjavil výjazd.

‚To hádam nie je možné,‘ pomyslel som si, keď som vychádzal z diaľnice. „Som na jedinom mieste na svete, kde pri diaľničnej križovatke nie je pumpa, rýchle občerstvenie ani nič iné.“ Pozrel som doľava. Nič. Rovnako beznádejný bol aj výhľad doprava.

„Zdá sa, že je fuk, kadiaľ pôjdem.“

Zabočil som doprava s vedomím, že idem na zá­pad, a ak naďabím na ďalšiu križovatku, mal by som znova zabočiť doprava. Tak zamierim späť na sever. Cesta mala dva pruhy, jedným by som sa vzdialil od miesta, odkiaľ som prišiel, druhým sa vrátil. Naozaj som si nebol istý, ktorým sa vybrať. Áut tam bolo málo, známok civilizácie ešte menej. Kde-tu som zbadal dom či rodinnú farmu a potom už nič, len lesy a lúky.

O hodinu neskôr som bol načisto stratený. Jediné križovatky, ktorými som prešiel, boli malé, so značeniami, ktoré vám hneď dali najavo, že máte malér. Keď ste vyše šesťdesiat kilometrov nevideli živú dušu a názov cesty, po ktorej idete, sa začína slovom „Stará“ ako v názve „Stará cesta 65“, nevyzerá to s vami ružovo.

Na ďalšej križovatke, o nič väčšej než ktorákoľvek iná z križovatiek, cez ktoré som prešiel, som zabočil doprava. Bol to čin zúfalca. Aspoň pôjdem na správnu svetovú stranu, aj keď som nemal ani potuchy, kde som. Na moje zdesenie sa aj názov tejto cesty začínal slovom „Stará“.

Bolo už takmer osem hodín večer a slnko zapadalo. Deň sa schyľoval ku koncu a moja frustrácia narastala.

„Mal som radšej zostať na diaľnici,“ prskal som. „Rozčuľoval som sa, že stratím hodinu, a teraz som zabil dve a stále nemám ani šajn, kde, dopekla, som.“

Udrel som do strechy auta, akoby auto bolo na vine alebo akoby mi to malo pomôcť.

Pätnásť, dvadsaťpäť, tridsať ďalších kilomet­rov – a stále nič. Nádrž som mal poloprázdnu. Pokiaľ som vedel, vrátiť sa už neprichádzalo do úvahy.

So zvyškom paliva som sa nemohol vrátiť, odkiaľ som prišiel, a to ani za predpokladu, že by sa mi to miesto vôbec podarilo nájsť. Keby som sa aj otočil, na celej trase nebola ani jedna pumpa.

Mohol som sa len trmácať ďalej a dúfať, že konečne nájdem niečo, kde budem môcť natankovať a najesť sa. Úroveň frustrácie sa ďalej pohybovala opačným smerom ako ukazovateľ hladiny paliva.

Cieľom výletu bolo frustrácii uniknúť. Doma som jej mal vyše hlavy. Z práce, účtov a do istej miery aj zo života vo všeobecnosti. Nepotreboval som ju aj tu. Mala to byť príležitosť oddýchnuť si a „dobiť si baterky“.

‚Aký čudný výraz,‘ pomyslel som si. ‚Dobiť si baterky. Vyhorieť, dobiť, vyhorieť, dobiť… to má byť ten správny spôsob?‘

Slnko už celkom zapadlo za stromy a krajinu neodvratne zahaľoval súmrak. Ružové a oranžové odtienky oblakov boli poslednými odrazmi denného svetla. Oblohu som si však sotva všímal, lebo som sa sústredil na cestu a vlastnú čoraz horšiu situáciu. Stále tu nebolo ani stopy po ľuďoch.

Znova som hodil okom na palivomer. „Necelá štvrtina nádrže a hladina klesá,“ skonštatoval som nahlas.

Naposledy som prespal v aute pred rokmi, keď som sa vracal z vysokej. Nemal som v úmysle zopakovať si túto skúsenosť. Nanešťastie sa to zdalo čoraz pravdepodobnejšie.

‚Budem sa musieť vyspať,‘ pomyslel som si, ‚aby som mal dosť síl ísť pešo po pomoc, keď mi dôjde benzín.‘