PROLÓG

MOUNT EVEREST, MÁJ 2019

Do kelu. Toto neveští nič dobré.

Úzky lúč svetla z mojej čelovky pretína hustú tmu. Pod nohami a rovno pred očami vidím iba skaly a sneh. Ďalej už nič. Lúč bledne a stráca sa. Do uší mi doliehajú iba tri zvuky: divé zavýjanie vetra, štrnganie karabín na postroji a dychčanie. Netuším, koľko je hodín. Viem iba to, že je hlboká noc, keď je každý súdny človek zabalený v spacáku v bezpečí stanu. Tábor C1 som opustil už dávno a koniec cesty k C2 je v nedohľadne.

Teda, ak sa tam dostanem.

Ako som spomínal, nevyzerá to dobre. Vôbec. Fakt že vôbec. A nemyslím to metaforicky.

Mrznem a ani za svet sa nejdem trocha zohriať. Telo nedokáže produkovať teplo napriek tomu, že mám na sebe všetko, čo sa dalo obliecť. Málo som jedol a spal. Je mi príšerná zima, ale už sa ani netrasiem. Zlý signál. Ak sa človek trasie od zimy, znamená to, že sa telo usiluje zohriať. Keby som aspoň dokázal kráčať rýchlejšie, možno by mi bolo teplejšie, lenže som na konci so silami a oddychujem po každom kroku. Je to začarovaný kruh. Potrebujem ísť rýchlejšie, aby som sa zohrial, ale je mi príliš zima a nevládzem, ledva sa vlečiem. Čím som pomalší, tým mi je chladnejšie, a čím mi je chladnejšie, tým som pomalší. Nezostávajú mi žiadne sily, som v koncoch. Hoci telo pracuje na plné obrátky – robím strmý výstup v nadmorskej výške viac než šesťtisíc metrov, kde je o polovicu menej kyslíka ako na úrovni mora –, nič ma nebolí. Necítim, že by sa mi v nohách hromadila kyselina mliečna, ani svalovicu na rukách. Necítim vôbec nič. O to ide. Je to, ako keby ste zavreli kohútik alebo vytiahli spotrebič zo zásuvky. Všetky zvyšky síl akoby niekto spláchol.

Krok. Oddych. Krok. Oddych. Krok. Oddych. A zakaždým sa odstup medzi krokmi trošku zväčšuje. Musím ísť ďalej. Chcem to vzdať. Chcem si vydýchnuť tu a teraz a načerpať sily, hoci to sa bez tepla a jedla určite nestane. Aj tak. Aspoň na chvíľočku, čo? Pripraviť vojská na rozhodujúcu bitku.

Telo sa vypína. Myseľ sa vypína.

Napriek tomu, že ma chytajú mdloby, chápem, že som podchladený.

Podchladenie má tri štádiá. Prvé sa volá mierne podchladenie. Telo sa usiluje za každú cenu uchovať si teplo: svalová triaška, rýchle plytké dýchanie, zrýchlený tep, zúženie ciev. Potom nastupuje stredné štádium. Človek začína byť zmätený, zabúda, dostavujú sa poruchy reči, spomaľujú sa reflexy a odchádza jemná motorika. U mňa sa už určite prejavuje druhá fáza.

Stačilo, tretie štádium si nemôžem dovoliť. Zabilo by ma. Základné telesné funkcie postupne vypovedajú poslušnosť: nehmatateľný pulz, zástava dýchania, pokles krvného tlaku a telesnej teploty. Nastupujú halucinácie a zmysly sú také popletené, že sa človek začne vyzliekať, lebo má pocit, že mu je teplo, nie chladno. Ak sa vyzlečie pri mínus dvadsať a mrazivom vetre, čo ide rovno pod kožu, všetci vieme, ako skončí. Vysoko v horách našli nejednu polonahú alebo úplne nahú mŕtvolu.

Tam zatiaľ nie som, ale ak budem príliš dlho stáť, čoskoro sa tam dostanem. Hoci viem celkom presne, čo mi hrozí, nebojím sa ani nepanikárim. Vlastne som celkom v pohode. A práve v tom je pes zakopaný. Je ľahké zmieriť sa s tým a prijať nevyhnutné. Môžem sa jednoducho posadiť a viac sa nepostaviť. Môžem si ľahnúť a pokojne zaspať. Blažene a bezbolestne.

Zrazu ma prepadne nepríjemná myšlienka. Myšlienka na chalanov v tábore C2, len kúsok nado mnou, ale teraz tak nekonečne ďaleko, ktorí sa ráno prebudia a obďaleč stanu nájdu bezvládne telo. Nejaký úbožiak, čo chcel vyliezť hore, ale neuspel.

Vlastne úbožiak menom Jay Morton. Vidím vlastnú smrť.