„Keby som vedela, aké ťažké to bude, asi by som na to nenašla odvahu…“ (rozhovor so Zuzkou Šulajovou o knihe Právo krvi a železa)

Zuzke Šulajovej vyšla 15. novembra čerstvá novinka – historický román Právo krvi a železa, ktorý nám cez tri vzájomne prepojené príbehy približuje históriu Slovanov v 6. a 7. storočí. Ako sa Zuzka popasovala s takýmto spisovateľským sústom? Dozviete sa v tomto rozhovore.

Len minulý rok ti vyšla kniha Budem iná, teraz prichádzaš so 700-stranovým historickým románom Právo krvi a železa. Mnohí sa určite pýtajú, ako stíhaš tak rýchlo písať. Prezradíš nám celý príbeh, ktorý sa skrýva za vznikom tvojej novej knihy?

Nuž, ja som bola ako spisovateľka na voľnej nohe, takže som nedelila svoj čas medzi prácu a písanie. Je však pravda, že keby ma neopustil počas tvorby Práva krvi a železa po 15,5 roku psí parťák, určite by som túto knihu nedokončila tak rýchlo. No, rýchlo ako rýchlo, robila som na nej de facto asi 15 mesiacov. Z toho posledných šesť mesiacov extrémnym tempom. Bolo to psychicky náročné. Pracovala som 7 dní v týždni po 12-13 hodín denne, nemala som dokonca ani Vianoce – len Štedrý deň. Dokonca som odišla z Bratislavy na juh stredného Slovenska, žila som tam úplne sama skoro tri mesiace a mohla som nerušene robiť. Zlatá susedka mi nosila obedy, asi sa bála, že nebudem ani jesť. 🙂

Práca na tejto knihe bola asi to najintenzívnejšie, čo som kedy zažila. Nápad na ňu skrsol koncom roka 2016 pri čítaní kníh Pavla Dvořáka, takže dozrieval v podstate 6 rokov, no myslela som si, že sa do toho nikdy nepustím, pretože napísať ozajstný historický román, nie historickú romancu, je náročné. Keď sa mi však podarilo napísať Oheň v srdciach a u čitateľov mal a stále má úžasné ohlasy, znovu som začala premýšľať nad témou Samovho kráľovstva. Vydavateľstvo Tatran ma v tom podporilo. Vedela som, že sa púšťam do ťažkej témy, pretože sú to dejiny staré 1 500 rokov. Sú to však naše najstaršie známe dejiny. Ale keby som vedela, aké ťažké to bude, asi by som na to nenašla odvahu…

V knihe sa prelína veľa príbehov a vystupuje v nej veľké množstvo postáv. Ako si sa v tom pri písaní nestratila?

Je to výsledok vrstvenia. Písala som, písala, prerábala, presúvala, dopĺňala, menila. Konečný výsledok je vždy x-tá verzia pôvodnej knihy. V priebehu práce sa vykryštalizujú postavy, vymyslím scény, tie použiteľné presúvam a prerábam, ostatné nemilosrdne zmažem. A keď už v tom človek je prakticky nonstop, orientuje sa. Poznám vtedy všetky postavy lepšie ako skutočných ľudí okolo seba. Pracuje sa s tým dobre. Samozrejme, kopa poznámok a materiálov, niekedy sa mi z toho krútila hlava, ale inakšie to pri tomto type románu asi nejde.

Hoci nie si historička a nejde o odbornú knihu, tvoja príprava si vyžadovala poctivé štúdium historických prameňov. Ako si to zvládla? Nebojíš sa nepresností a kritiky zo strany historikov?

Nepresnosti tam určite budú, s kritikou pri takomto žánri tiež musím počítať. Viem však, že ja som urobila maximum, čo bolo v mojich silách. Niektoré veci som konzultovala s historikmi, mala som veľmi početnú odbornú literatúru, všetko, čo som našla, som využila tak, ako som sa o tom dočítala. No v prvom rade som spisovateľka a mojou úlohou bolo doplniť neznáme fakty fantáziou.

Pri písaní si vychádzala zo štúdia historických prameňov, no priestor dostala aj tvoja fantázia. Nájdeme však v knižke aj niečo osobné, teda priamo z tvojho života alebo z teba? Nájdeme napríklad kúsok Zuzky Šulajovej v niektorej postave? 

Každá postava má kúsok zo mňa, s každou som veľmi silno prežívala jej bôle aj radosti. Vnímala som predovšetkým utrpenie, pretože sama som bola veľmi nešťastná po strate psíka. Predtým sme stále boli spolu. A aj táto epocha 1 500 rokov starých dejín je sama osebe drsná. Preto si myslím, že v tejto knihe je mimoriadne veľa nielen bolesti, ale najmä lásky vo všetkých jej odtieňoch. Vedela som sa do toho veľmi dobre vcítiť, pretože mnou zmietali rovnaké pocity.

Našla si si pri písaní svoju obľúbenú historickú postavu, ku ktorej si si vďaka knihe vytvorila špeciálny vzťah?

Áno, avarská princezná Kazi je pre mňa najobľúbenejšou postavou a už ju asi žiadna iná neprekoná. Podobá sa na princeznú Fantaghiró, na moju obľúbenú postavu z detstva. Obe sú živelné, výbojné, neovládateľné, nepoddajné, nesmierne odvážne a majú v srdci miesto pre všetkých. Srdce nosia doslova na dlani. Kazi je navyše mimoriadne priama a vníma nevyslovené veci medzi riadkami, ktoré iným ostávajú ukryté. Niekedy ma preto z nej triafal šľak, ale rešpektovala som všetko, čo vymyslela. 🙂

 

Komu by sa mohla páčiť tvoja kniha? 

Všetkým, ktorí majú radi dobrodružstvo, pretože je to nesmierne pútavá cesta tajuplným svetom na počiatku stredoveku, ktorý som zobrazila tak, ako asi ešte nik predo mnou. Nie je iba o Slovanoch a o Avaroch, ale aj o Frankoch, Rimanoch, Gepidoch a o Longobardoch. V knihe sú mapy, slovník cudzích slov, dva ozajstné, fascinujúce a zabudnuté príbehy, ktoré som objavila, a tretí spolovice vymyslený a spolovice skutočný (ten Samov). Dúfam, že sa temný, ale zároveň krehký príbeh z každodenného života našich dávnych predkov uchytí rovnako ako Oheň v srdciach. Pretože nepíšem len o bojoch, ale aj o viere, o každodenných rituáloch, tradíciách, a dokonca cestujem po celej Európe. Pozrieme sa do vyspelej Byzantskej ríše aj do Franskej ríše, prejdeme si časť Talianska.

Čo máš teraz v pláne? Máš už nápad na ďalšiu knihu?

Mám v pláne autorskú dovolenku. Chodím už do práce, som hrdá členka tímu Vydavateľstva Tatran. 🙂 Momentálne neplánujem písať ďalšie knižky, ale možno raz motyka vystrelí. Chcela by som viac cestovať. Byť s ľuďmi, ktorých mám rada. Predtým som nemala čas… A raz chcem možno ďalšieho psíka.

Autorka článku: Renáta