Oheň v srdciach

19,90 €
Skladom
SKU
9788022211284

Zuzana Šulajová vystupuje z ulity spisovateľky tínedžerských románov a prichádza s vyzretým a prepracovaným dielom pre dospelého čitateľa.

Vo svojom historickom románe sa zamerala na dobu po smrti Márie Terézie s takou presnosťou, že popri čítaní príbehu plného romantiky sa dozvedáme aj veľa fascinujúcich, no nie veľmi známych detailov z histórie Slovenska.

Viac informácií
Autor Šulajová Zuzka
Žáner historický román
EAN 9788022211284
Formát 148x233mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 660
Dátum vydania 3. 11. 2020

Prológ 

Toskánsko, Florencia, september 1775

Prekrásny palác Pitti na juhu Florencie nenavrhol nik menší než chýrny architekt Brunelleschi, preslávený stavbou svetoznámej kupoly florentskej katedrály. Od Pittiovcov ho odkúpili nemenej známi Mediciovci, spravili z neho svoje rodové sídlo a rozšírili ho o ďalšie dve krídla. A keď vymreli, palác sa napokon dostal do rúk kráľovského rodu.

Nádhernými chodbami neustále prúdilo obrovské množstvo ľudí – od služobníctva, lokajov či komorných až po aristokratov. V rozľahlých, zdanlivo nekonečných záhradách plných rôznorodých stromov, rozkvitnutých krovín a kvetov, o ktoré sa intenzívne staralo množstvo záhradníkov, sa naháňali traja chlapci.

Toskánsky miestodržiteľ stál v okne svojej pracovne a sledoval troch šantiacich synov. Myšlienky Petra Leopolda Habsburského sa však vracali k dávnym spomienkam na týždne strávené v chladnom Uhorsku v obkľúčení divokých hôr a lesov plných zveri. Ich pižmo priam cítil až sem, do slnečného Toskánska rozvoniavajúceho vinohradmi a olivami. Mäkký mat­rac strohého zvolenského zámku sa zachvieval pod vášnivými stonmi mladých tiel túliacich sa k sebe láskou, o ktorej vedeli, že nemá nádej. Ukradli si kúsok šťastia a nikdy sa nemali dozvedieť, aké by to bolo, keby sa pokúsili ponechať si ho.

Arcivojvoda Leopold frustrovane tresol rukami do podokenice. V srdci mu horel oheň, je to len pár krátkych mesiacov, čo ho v ňom zažalo to dievča. Hruď mu zvierala obruč vlastného pôvodu. Nezrodil sa na to, aby si mohol robiť, čo chce. Ani len ľúbiť, koho chce.

Toskánsky miestodržiteľ sledoval, ako sa jeho dvaja synovia bezstarostne naháňajú a za nimi zo všetkých síl beží štvorročný arcivojvoda Karol. Leopold sa zachmúril. Dieťa je vážne choré. Nesmie sa namáhať. 

Leopold naliehavo zazvonil a nakázal lokajovi privolať Karolovu guvernantku. Aspoň si má na kom vybiť frustráciu.

„Doneste mi horúcu vodu a víno,“ rozkázala pôrodná babica a ustarostene pozorovala rýchlo slabnúcu rodičku. „Milosťslečna, musíte sa snažiť. Nebojte sa, nezomriete mi tu, rozumiete?“

Žena na slamovom lôžku v záhradníkovom domci nereagovala. Evidentne nerozumela po taliansky a pôrodná babica zase nerozumela slovám, ktoré na ňu to útle žieňa vysypalo. Niečo z toho bola latinčina, čo-to zachytila, ale málo na to, aby sa s ňou dokázala v tom jazyku rozprávať. A tak hovorila po taliansky a vkladala do svojich slov všetku rozhodnosť, vrúcnosť a istotu, ktorú v sebe ťažko dolovala, aby mladá žena z jej tónu vycítila, že sa nemusí báť, že na to nie je sama.

V skutočnosti mala babica obavy. Žena bola vyčerpaná a pôrod ťažký. Dieťa sa zakliesnilo a otočilo kostrčou dopredu. Babica ohmatávala jej zdurené brucho. Skúsenými rukami sa snažila dieťa vrátiť do správnej polohy. Nedarilo sa jej to. Keď jej záhradníkova žena doniesla, čo žiadala, vsypala do vína trochu prášku. Rozmiešané víno podala rodičke. Tá sa zoslabnutou rukou načiahla za pohárom. Kým hltavo pila, babica jej podopierala chrbát.

„Trochu rozdrveného imela na posilnenie,“ mumlala neprítomne. „Nie­ktoré ženy ním vyháňajú z tela nechcený plod… Vo veľkom množstve doháňa k šialenstvu… ale v správnom pomere urýchľuje pôrodné sťahy,“ vysvetľovala a dôkladne si umývala ruky pred samotným pôrodom.

Poutierala rodičke mokré čelo. Masírovala jej brucho, snažiac sa dieťa ešte v lone otočiť hlavičkou von. Záhradníkova žena také čosi jakživ nevidela.

„Zhlboka dýchajte, moja milá.“ Slová sprevádzala gestikuláciou. Čiernovlasá žena pochopila a snažila sa poslúchnuť. Spod zlepených vlasov sa jej valil pot. Z búrkových očí sa na nepekne zrumenené líca gúľali slzy. Z popukaných pier vychádzali stony, nárek a pri prudkých pôrodných sťahoch i kliatby.

„Leopold!“ zrevala nenávistne pri jednom zvlášť silnom sťahu a dodala čosi, čomu nerozumeli, v reči, ktorú nevedeli rozlíšiť.

Babica aj záhradníčka pri mrazivom výkriku ustrnuli. Vymenili si pohľady, v očiach jediná otázka: vari nemyslí táto žena ich vznešeného pána Leopolda? Než ju zachvátili pôrodné bolesti, dožadovala sa vraj audiencie uňho… Že by bola jeho konkubínou? Takáto špinavá tuláčka…? Nie, tomu neverili. Povedali im, že žena z posledných síl dorazila pred brány paláca Mediciovcov a gardisti ju odmietli vpustiť dnu. A tak začala rodiť rovno na dlažbe pred palácom. Vydesení gardisti ju odniesli na nádvorie a lokaji be­žali upovedomiť ich veličenstvá, toskánskych miestodržiteľov Leopolda a Máriu Ludoviku. Ženu zatiaľ preniesli do domca záhradníka Simona a jeho ženy. Tá utekala po pôrodnú babicu, ktorá nedávno pomáhala s pôrodom jej vlastného syna.

Babica si navlhčila ruku a siahla žene medzi nohy. Budúca matka zaúpe­la, no babica dokázala nahmatať dieťa. Slabé, malé. Jemnučký zadoček. 

Medzi očami sa jej zjavila ustarostená vráska. Voľnou rukou zatlačila na brucho. Opatrne otáčala dieťa, ako sa dalo. Potom vstala a pri ďalšom sťahu oboma rukami tlačila na život v lone. Za matkinho revu po kús­koch posúvala dieťa von. Záhradníčke nakázala sadnúť si žene medzi nohy a hovoriť jej, čo vidí.

Vtom sa otvorili dvere. Záhradníčka vyskočila a hlboko sa uklonila pred mužom oblečeným v čiernom. Bol to doktor Krištof de Molinari, osobný lekár ich výsostí arcivojvodu Leopolda a jeho vznešenej manželky Márie Ludoviky. Obe ženy naňho zaskočene pozerali.

Čo tu robí urodzený lekár?

Doktor zamračene odhadoval aktuálny stav rodičky. „Pustite ma. Excelencia ma vyslala, aby som sa o ňu postaral,“ ukázal rukou na ženu zaliatu potom a krvou.

Babica nechápavo žmúrila na dvorného lekára. Poslala ho sem jeho excelencia? Že by táto žena skutočne mala niečo so vznešeným pánom Leopoldom?

„Nepočula si, ženská?! Odstúp!“ okríkol ju spupne de Molinari. „Čo si jej dala?!“ podozrievavo fľochol na pohár s vínom, v ktorom rozoznal zvyšky nejakej zmesi.

„Imelo, vaša milosť, na posilnenie…“

„Tie tvoje tinktúry ju privedú do hrobu.“ De Molinari sa sklonil k rodičke a babicu odstrčil nabok. Čiernovlasá žena zatiaľ vyčerpane klesla na vankúš. Lekár otvoril svoj kufrík. Vyťahoval rôznorodé kovové náčinie. Žene sa od údesu rozšírili oči. Vykríkla. Nikto si ju nevšímal. Babica zreferovala doktorovi, čo doteraz zistila a o čo sa pokúšala. De Molinari sa tváril nevšímavo. Bez slova si kľakol medzi ženine nohy a siahol do jej vnútra.

„Ruky, vaša milosť, musíte si umyť ruky!“

De Molinariho studené oči sa zablýskali. „Počuj, ženská, uvedomuješ si, kto si ty a kto ja?! Zmizni! Vypadni z chyže, tu ťa už nikto nepotrebuje!“ rozkríkol sa.

Babica preglgla. S ľútosťou sa pozrela na rodičku, ktorá vyzerala, že čo nevidieť omdlie. Tuláčka s vypätím všetkých síl vrtela hlavou, akoby chcela naznačiť, aby ju babica neopúšťala. Vzápätí jej telo znovu ovládol prudký kŕč, až ju skrútilo do sedu. Zrevala od bolesti, keď jej nový život derúci sa na svetlo sveta trhal vnútornosti.

Babica odstúpila, ale neodišla. Pozorovala, ako si lekár chystá kliešte, ktoré ona odmietala použiť. Zadívala sa na chuderu ženu, ako sa nadychuje pred ďalším sťahom. Ich pohľady sa spojili.

Vtom babicu myklo od hrôzy. V ženiných búrkových očiach zazrela to, čo iným zostávalo skryté. V žilách jej z toho zamrzla krv. Zbadala obrov­skú lásku dvoch mužov, zbadala merice krvi, oheň, požiar, ktorý strávi svet… 

Jej dieťa musí prežiť, inak všetci zomrú…

Vtom sa za oknom čosi mihlo. Babica zvrtla hlavu a uvidela troch chlapcov.

Sedemročný arcivojvoda František, šesťročný arcivojvoda Ferdinand a štvorročný Karol, synovia ich pána, vznešeného Leopolda, zvedavo nazerali dnu. Tvár najstaršieho syna Františka horela vzrušením. Aristokratický nos pritískal na špinavú okennú tabuľu. Zato Ferdinand s malým Karolom akoby sa nevedeli rozhodnúť, či utiecť, alebo zostať. Ferdinand nakoniec spoza okna zmizol, ale malý Karol zostal. Zachytil babicin pohľad. Veľkými modrými očami vydesene pozrel na ženu na lôžku nasiaknutom krvou. Potom zbadal nenávideného doktora de Molinariho. Ten akurát strčil do ženinho tela kliešte a skrútol ich. Žena zarevala a mykala sa, akoby mala rovnaký záchvat, akým trpel on.

Karol vydesene odskočil od okna a stratil sa babici z dohľadu. Zato Františkove oči sa rozšírili zverským nadšením. Žena s výkrikom naposledy zatlačila. De Molinari jej z lona vytiahol dieťa zovreté v kliešťach. Prestrihol pupočnú šnúru, rukávom si utrel pot a takmer ľahostajne nakázal záhradníčke, aby sa postarala o neporiadok.

Neporiadok… blyslo hlavou babici.

„Rodička stratila priveľa krvi. Musela by to byť Božia vôľa, aby prežila,“ skonštatoval sucho. 

Žena bola skutočne až mŕtvolne priesvitná. Bez pohybu ležala v krvavých plachtách. Neustále z nej unikala krv. Babica si uvedomila, že placenta ešte nevyšla z tela.

„Vaša milosť, keby ste mi dovolili…“ ozvala sa, ale de Molinari autoritatívne dvihol ruku.

„Nemiešaj sa mi do práce! Budem referovať ich excelenciám, ako nezodpovedne a hrubo ste pochybili.“

Babica vytreštila oči. „P-pane, a-ale placenta…“

„Čuš! Prac sa!“ rozkázal jej. K nosu si pritisol navoňanú vreckovku. Z pachu potu, krvi a moču, ktorého bola plná chyža, ho napínalo.

Zvýšené hlasy ženu na lôžku prebrali, zrazu roztvorila oči. Natiahla zoslabnuté ruky k dieťaťu. De Molinari nakázal záhradníčke, ktorá dieťa umývala, aby matke vyhovela.

Tenké ruky s vystupujúcimi žilami hladili drobnú hlávku s jemnými vláskami. Búrkové oči sa dojímavo upierali do rovnako búrkových, no ešte nevinných. Matka odchýlila popukané pery a po latinsky začala ševeliť čosi, čomu rozumel len doktor de Molinari:

„Nemáš priateľov… nikto ťa nemiluje… Všetci ťa iba potrebujú. Ja,“ zdôraznila, „ja som ťa ľúbila… A ty ma zabíjaš…“ Po týchto slovách sa zadívala na de Molinariho, ktorý sa zatváril zdesene, a na babicu, ktorá jej nerozumela, ale zároveň akoby jej bolo všetko jasné. „Želám ti, aby ste ty aj všetci tvoji potomkovia zažili takú bolesť a strach ako ja. Uvidíš, aké to je byť odvrhnutý a opustený… Aké to je, keď sa rúca všetko, v čo veríš. Nech sa zrúti všetko, čoho sa chopíš, celá habsburská ríša!“ zrevala zrazu z plného hrdla. 

Telo sa jej naplo sťa luk ako pri milostnej extáze. Bábätko skĺzlo z lôžka, no babica ho stačila zachytiť. De Molinari sa vyľakane díval na ženu, ktorej na moment zažiaril v očiach plameň vášne, nespochybniteľnej vášne… Vycerila zuby. Ako pomstychtivá šelma.

A presne vtedy z nej vyprchal život. Jej voľakedy dokonalé telo bolo vychudnuté na kosť a skrútené v kŕči, doširoka roztvorené oči upierala na lekára, akoby ho videla aj po smrti, a cerila zuby ako pred smrtonosným útokom.

„Musela byť posadnutá,“ vyhlásil de Molinari a pokrižoval sa. „Nuž dobre. Odpracte telo, zavolajte kňaza, nech duša dôjde pokoja. Ja odnesiem dieťa mníškam, nech sa postarajú o sirotu. A ty si ešte tu?“ zagánil na babicu, ktorá hneď sklopila zrak. Zdvihla ho, až keď sa lekár pobalil a s dieťaťom v náručí vyšiel z pochmúrneho domca do hrejivého denného tepla. Počula, ako bábätko plače.

Babica zachytila záhradníčkin zdrvený pohľad. Nepovedala však nič. 

Myslela len na to, že v očiach dieťaťa zachytila veľkú lásku. Veľké odhodlanie. Nesmierne utrpenie. A jeho výsosť malý arcivojvoda Karol v ňom nájde svoj osud… Toľko vyčítala z očí mŕtvej matky. 

Osud arcivojvodu Karola je neochvejne spútaný s novorodeniatkom. 

A osud krajiny závisí od Karolovho života. 

Ak jeho milosť Karol zahynie, zahynie aj rakúska monarchia. Babica pristúpila k mŕtvej žene a zatlačila jej oči. Všimla si, že na krku sa jej ligoce umne kovaný zlatý náhrdelník zdobený zirkónmi.

Vzala jej ho.

A teraz nech sa stane, čo sa stať má.

 

Uhorsko, Pešt’, december 1786

Jozef II. Habsburský, cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa, uhorský, český, taliansky, chorvátsky a slavónsky kráľ a rakúsky arcivojvoda, sa viezol v jednoduchom koči pod tajnou identitou grófa Falkensteina. Meno podedil po milovanom otcovi Františkovi I. Lotrinskom. Využíval ho na početných inkognito cestách po monarchii. Cestoval, aby spoznal krajinu, ktorej vládne, jej obyvateľov a ich potreby. Málokomu priznal, kto v skutočnosti je. Poskytovalo mu to slobodu a pocit šťastia, že unikol protokolu. Tvárou sa mu mihol úsmev, keď si spomenul na epizódu s ruskou nevoľníčkou, ktorej sa zase a znovu zmocňoval. Jej majiteľ ho za to takmer zmlátil – netušiac, že gróf Falkenstein je vtedajší následník rakúskeho trónu.

Jozef II. zachytil znudený výraz svojho synovca. Syn toskánskeho miestodržiteľa Leopolda, arcivojvoda František, len nerád sprevádzal svojho panovníka a príbuzného na cestách. Nespájali ich ani len rovnaké záujmy. František bol veľmi vzdelaný, rozhľadený, ale nevidel vo vzdelanosti prostriedok pomôcť poddaným ako Jozef. Zastával názor, že všetci sa narodia tam, kde im to určil Boh, a tak to má aj zostať.

Cisár si Františka napriek tomu vyvolil za svojho nástupcu. V štyridsiatich piatich rokoch síce nebol taký starý, aby nemohol splodiť vlastných potomkov, ale po dvoch nepodarených manželstvách a mŕtvych deťoch stratil chuť na povinné monarchistické plodenie následníkov. Prvá manželka Izabela Parmská ho nesmierne ponížila, keď mala pletky s jeho vlastnou sestrou Máriou Kristínou. A druhá manželka mu bola odporná, hoci ona ho, žiaľbohu, milovala. Dokonca mu padlo vhod, keď zomrela na kiahne. A potom už spoznal len jedinú ženu, ktorá jeho zatvrdnuté srdce na moment prebudila z celoživotného zimného spánku. Privádzala ho takmer do nepríčetnosti, pretože on oheň v jej srdci zažať nedokázal. 

Vybrala si iného.

Jemu láska skrátka nebola predurčená. 

Opájal sa teda láskou k svojmu ľudu. 

Jozef II. opätoval synovcov zamračený pohľad. Často si kládol otázku, či z neho raz bude skutočne dobrý panovník. Na túto tému hodiny debatoval so svojím radcom, kancelárom Wenzelom Antonom, kniežaťom von Kaunitz-Rietbergom. Kancelár prišiel so skvostným nápadom oženiť mladíka s niektorou uvedomelou šľachtičnou, ktorá by mu nenápadne pritiahla opraty a viedla ho smerom, akým Jozef II. potrebuje. Kaunitz bol odjakživa čarodejník, jeho schopnosti využívala už jeho matka Mária Terézia. Pre princa Františka vyčaril ideálnu nevestu, princeznú württemberskú. Mladá aristokratka sa v tejto chvíli v saleziánskom kláštore priúčala umeniu budúcej manželky cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa, kým obaja mladí nebudú pripravení na výnimočný dynastický zväzok.

Dvaja muži rozdielnych pováh a názorov cestovali v nekončiacom tichu. 

Za sebou už mali návštevy v Prešporku či v Trnave a teraz mierili do Budína a Pešti. V Budíne chcel Jozef II. zájsť do svojho hlavného pozemkovo­knižného úradu kvôli katastrálnym vymeriavacím prácam a spisbe pozemkových kníh vlastníkov pozemkov bez ohľadu na stavovskú príslušnosť. V Pešti sa zase chystal zúčastniť malej oslavy svojho obľúbeného klerika, ktorého spolu so zopár ďalšími dával za príklad ostatným skostnateným kňazom, neochotným uznať, že vzdelaný ľud znamená pre krajinu prínos, nie pohromu.

O mladom kňazovi Maksimilijanovi Vrhovacovi naposledy počul pred tromi rokmi v nepeknej tragickej záležitosti. Vrhovac k nemu vyslal rých­leho posla s prosbou o milosť pre odsúdených chorvátskych mladíkov. 

Posol dobehol vyšťavený a na pokraji síl. Na Jozefa II. urobil dojem učený spôsob jeho reči a odhodlanosť, s akou sa chopil svojho poverenia. Preto neváhal a mladého Janka Lackoviča prijal do svojich služieb ako kapitána kráľovskej gardy. Čím viac múdrych ľudí bude mať okolo seba, tým lepšie.

Jozef II. život odsúdencom nezachránil. Lackovič sa nestihol vrátiť na Grič s jeho milosťou. Mrzelo ho to. Jeho ministri gróf Pergen a barón Reischach mu predložili príslušné listiny a precedensy z obdobných prípadov, aby ho presvedčili o správnosti svojho rozhodnutia buričskú bandu neodkladne popraviť. Cisár sa s trestami smrti nestotožnil, ale musel uznať, že jeho štátnici sa neunáhlili. Zbojnícki chlapci boli zrelí na šibenicu. Prepadávali pocestných, útočili na kňazov, vykrádali zemianske kúrie, likvidovali armálesy, podpálili kostol, znásilnili niekoľko dievčat a rozvracali pokoj mesta Grič takým závažným spôsobom, že v Chorvátsku a Slavónii upadal obchod aj morálka.

Cisár a kráľ precitol z úvah až pred bránami Budína. Za hradbami sa týčili vysoké veže dobre známeho mesta, sídla kráľov a uhorskej koruny, ktorú dal ako nepotrebný, podľa neho už čisto múzejný kus, odviezť do Viedne. Taká rároha. Stará, zájdená, s kopou zbytočne drahých kameňov. Ešte aj kríž mala nakrivo. 

Jozef II. pocítil vzrastajúce vzrušenie z nadchádzajúcej práce. Aj jeho odutý synovec František sa odrazu prebral. Vedľa jeho okna sa objavil galopujúci mladý gróf István Orlyovics, Františkov pobočník. Jozefovi neušlo, že si vymenili akési znamenie, ktoré nepochybne znamenalo, že si nudnú cestu spestria dobrým jedlom, skvelým pivom a švárnymi uhorskými devami.

Jozef II. si vzdychol. Osemnásťročný princ František asi nikdy nedospeje a kým bude konečne zrelý na ženbu, jeho nevesta v saleziánskom kláštore zvädne ako stará panna. 

 

Arcivojvoda František nebol v spoločnosti svojho pobočníka grófa 

Orlyovicsa už ani zďaleka taký otrávený, ako keď musel čušať po boku príliš vážneho cisára a kráľa, ktorý v záujme monarchie všetkým vrátane seba priťahoval opasky. Za čias jeho matky hýrili paláce prepychovými neviazanými zábavami. No stačilo šesť rokov vlády tohto maniakálneho panovníka a všetko takmer upadlo do zabudnutia. Jeho strýko a cisár hlásal, že pán nie je ničím viac než sluhom ľudu a podľa toho sa musí aj správať. Arcivojvoda František ho mal plné zuby. Posledné dva povinné roky života vo Viedni by boli hotovým očistcom, keby ho nesprevádzal verný priateľ z detstva. Aj teraz si urobili zastávku v hostinci, kde si vyhliadli dve čeľadníčky a zmocnili sa ich v izbiciach, ktoré im hostinský ochotne poskytol. Mladí páni sa zo srdca smiali na tom, ako veľmi ich tie chuderky ženy túžili nasledovať do Viedne. František sa práve pohoršoval nad ich naivitou, keď mu do uší doľahlo neslušné slovo vyrieknuté dievčenským hlasom.

„… marha? Hovädo?! Ako niečo také mohlo…“

Dievča na zlostný pokyn svojho spoločníka zmĺklo a neisto sa odvrátilo.

Františkove oči sa na moment stretli s búrkovými dúhovkami pod veľkým slameným klobúkom s farebnými stuhami, spod ktorého vykúkali gaštanové vlasy upevnené do uzla. Dievča malo oblečené košieľkové šaty anglického typu z batistu s hladkým živôtikom, dlhými rukávmi a krátkou vlečkou. Výstrih aj okraje rukávov zdobili volániky a pás zvýrazňovala vzadu uviazaná šerpa. Dievča hlboko pokleslo v kolenách. František sa povýšenecky pozrel na pobaveného Istvána Orlyovicsa.

„Nesluší sa, aby sa dáma, aj keď ešte skôr dieťa ako žena, vyjadrovala takto vulgárne,“ povedal posmešne rakúsky princ.

Dievča zdvihlo hlavu. Zadívalo sa do sivých očí mladého muža s pretiahnutou tvárou a zrumenenými lícami na inak dosť popolavej pokožke. Vedľa neho stál muž ušľachtilých čŕt, ktorého tmavé, až čierne oči ju prepaľovali do špiku kostí. Cítila, ako jej do líc stúpa neželaná horúčava. Tohto nepoznala, ale toho prvého áno. Bol to samotný následník rakúskeho trónu. Ani vo sne sa jej neprisnilo, že ju niekedy osloví.

„Odpustite, výsosť,“ zamumlala zahanbene. „Práve som s otcom Bernolákom rozoberala dielo Etelka od Ondreja Dugoniča…“

„A on tam hovorí o hovädách?“ spýtal sa so záujmom František.

„Autor tvrdí, že názov Veľká Morava je odvodený od maďarského slova… tamtoho, prosím,“ vysvetlilo dievča pokorne.

František sa zazubil. „István, tú Etelku si rozhodne musíme zohnať. Bude to nepochybne vtipné čítanie.“

Jeho priateľ sa zaškeril. 

„Skôr absurdné,“ namietlo vášnivo dievča, hoci za sebou začulo varovné syknutie mladého kňaza.

„Na takú krpatú dámu ste slušne všetečná. Kto vlastne ste? Šľachtičná asi sotva.“ František si ju znovu premeral. Nepôsobila aristokraticky ani zemiansky.

„Prosím, výsosť, som chovanka rektora peštianskeho generálneho seminára Maksimilijana Vrhovaca. Volám sa Katarina. Oslovujú ma Rina.“

Arcivojvoda prevrátil oči. Takže je to len ďalšia jozefínka. Princ o ňu v momente stratil záujem. Odovzdane kývol na Istvána, aby ho nasledoval. Ten však zostal stáť a skúmavo si dievčinu prezeral. Katarina s rozbúšeným srdcom klopila zrak. Gróf István Orlyovics sa uškrnul a potom s jemným úklonom hlavy nasledoval arcivojvodu. Rina sa konečne opovážila nadýchnuť.

„Hovorí sa, že následník trónu je zarytý feudál bez zľutovania. Buďte opatrná,“ šepol jej Anton Bernolák, učenec, ktorý spolu s ďalšími prišiel do Pešti až z Prešporka, aby oslávili nevídaný úspech, že panovník minulý mesiac vymenoval muža z ich radov za rektora peštianskeho generálneho seminára, a teraz sa mu dokonca dostalo cti byť správcom teologickej fakulty peštianskej univerzity. 

Rina pohľadom sledovala dvoch mladých aristokratov. Stretnutie v nej vyvolalo búrlivé emócie, od ktorých sa jej roztriasli nohy.

Dobre vedela, že práve stretla svoj osud. 

 

Krátke intermezzo neušlo pozornosti čerstvého správcu teologickej fakulty peštianskej univerzity Maksimilijana Vrhovaca ani cisára a kráľa Jozefa II. Ten svojho dobrého priateľa vychválil za neúnavnú vzdelávaciu osvetu a ubezpečil ho o svojej bezvýhradnej podpore.

„Čie je to dieťa?“ Jozef II. ukázal na Rinu, ktorá sa k nim pomalým krokom priblížila, ale v súlade s protokolom, ktorý cisár nemal rád, zostala stáť obďaleč s odvrátenou tvárou, aby sa nezdalo, že im načúva.

„Výsosť, to je moja chovanica Katarina. Sirota po…“ zháčil sa.

„Len dopovedzte.“

„Sirota po kováčovi Branimirovi, ktorého buričských synov popravili pred tromi rokmi na Griči. Šlo o tú zbojnícku družinu, čo…“

„Á, už viem,“ zatiahol prekvapený panovník. „Tá moja nešťastná oneskorená milosť…“ 

„Áno, veličenstvo. Katarina vtedy preukázala obrovskú odvahu a zmysel pre vlastenectvo, keď v záujme monarchie dokázala zradiť svoju krv. Zbojníkov pochytali len vďaka nej.“

Jozef II. užasnuto nadvihol obočie. Obrátil sa k svojmu dôverníkovi Rosenbergovi a požiadal ho, aby dievča privolal. Vrhovac sa snažil nedať najavo rozrušenie. Stoicky sledoval Rinu, ako sa blíži neistými krokmi. Pred panovníkom sa hlboko uklonila a zotrvala v úklone, až kým jej Jozef II. neprikázal vzpriamiť sa.

„Nemám rád prehnané formality, Katarina,“ povedal jej vľúdne.

Rina pomaly zdvihla hlavu. Zadívala sa do očí svojho kráľa. Do očí muža, ktorý bol ochotný dať milosť jej bratom a ktorého otec Vrhovac vychválil až do neba. Panovník sa na ňu bez slova díval. Strnul, nepohol ani svalom. Rina pocítila vzrastajúci nepokoj. Vrhovac tŕpol, aby neprehovorila. Nepatri­lo sa, aby ktokoľvek prehovoril, prv než ho panovník vyzve, hoci Jozef II. sa snažil prísny protokol zjemniť.

„Narodili ste sa na Griči, slečna?“ vydoloval napokon zo seba Jozef.

Vrhovac sa pozrel na zarazenú Rinu. Tá prisvedčila: „Áno, vaša milosť.“

„Hm… Koľko máte rokov?“

„Jedenásť, výsosť,“ odvetila pokorne.

„Jedenásť…“ šepol. „To nie je možné. Že by ste skutočne…?“

Dievča naňho nechápavo pozrelo. Jozef II. sa vpíjal do jej hlbokých búrkových očí, aké už kedysi videl. Boli to oči ženy, do ktorej sa zamiloval, ale ona jeho city neopätovala. Zaľúbila sa do jeho brata. Do Leopolda. Ako napokon všetky.

Zrazu sa zapotácal. Jeho dôverný priateľ a pobočník gróf Rosenberg ho preľaknuto zachytil. „Výsosť! Je vám niečo?“

„Nie, nie, všetko je v poriadku, ďakujem.“ Cisár zľahčujúco mávol rukou a znovu uprel pozornosť na Rinu. „Máte rovnaké oči ako žena, ktorú som kedysi spoznal v Uhorsku. Aj váš vek tomu zodpovedá,“ usmial sa milo na ňu.

„V tom prípade dúfam, že bola srdcu vašej excelencie milá,“ šepla.

Cisár sa ohúrene pozrel na dievča. Otec Vrhovac zachoval kamennú tvár, no mysľou mu prešľahlo neisté podozrenie.

Panovník Rinu nečakane prepustil. Začal chodiť po aule univerzity a zhovárať sa s mnohými učenými mužmi. Poctil svojou pozornosťou aj skupinu študentov z prešporského generálneho seminára, ktorý sídlil na Preš­porskom hrade. Pôvodne tam prebývali miestodržitelia Uhorska, jeho vlastná sestra Mária Kristína s manželom Albertom Tešínskym, ale odsunul ich do Bruselu. Odkedy sa Mimi, ako Máriu Kristínu volali, zaplietla s jeho prvou manželkou, nepanovali medzi nimi dobré vzťahy. Čím ďalej bola od neho, tým bol spokojnejší.

Jozef II. sa medzi učencami cítil ako ryba vo vode. Spomedzi mnohých študentov podľa neho vynikal najmä mladý kňaz Anton Bernolák. Chvíľu s ním dišputoval o zámere integrovať Židov a Cigánov do spoločnosti. 

Zaujal ho aj ambiciózny kaplán Alexander Rudnay, syn obyčajného stoličného úradníka, ktorý študoval na gymnáziu v Nitre, na Emerikáne v Preš­porku, v Trnave, neskôr aj v generálnom seminári v Prešporku a Budíne sa zaúčal do teológie. Vrhovac predstavil panovníkovi ďalšieho vzdelanca, svojho dlhoročného priateľa Ignáca Martinovicsa, františkánskeho kňaza, ktorý objavil šťastie a radosť v štúdiu. Jozefovi II. to zaimponovalo. Martinovics získal titul z filozofie a teológie, vyznal sa v chémii a momentálne pôsobil ako profesor na univerzite v Ľvove. Ovládal deväť jazykov. Cisára a kráľa zaujalo, že Martinovics už ako dvadsaťpäťročný prišiel s matematickou tézou a v Haliči a Poľsku používali mlátičku, ktorú vynašiel. 

Plodné debaty so študentmi a profesormi ho napĺňali. Teraz mu však čosi ležalo na srdci.

Búrkové oči.

Nešťastná príhoda, Leopoldova avantúra s dcérou zvolenského podslúžneho, zapríčinila, že medzi Jozefom a Leopoldom vyrástol neprekonateľný múr. Dovtedy cisár s Leopoldom ako s jediným zo súrodencov dobre vychádzal. Vážil si ho pre jeho inteligenciu a cit pre reformy. Výlet po banských mestách Uhorska, ktorý mal byť oslavou ich výnimočného bratského citu, sa zvrhol na nočnú moru s nedozernými následkami v podobe zľadovateného srdca.

Jozef II. prestal vnímať filozofické debaty učených mužov. Mračil sa pohrúžený do myšlienok. Je možné, že by dievča bolo akýmsi záhadným riadením osudu Anninou dcérou? Ako by sa dostala na Grič? Anna sa predsa vydala a keď ju Leopold odkopol, podľa všetkého žila s mužom v Rábe… Jozef ju nikdy nevyhľadal. Odmietla ho. Presne pred dvanástimi rokmi.

Ale tie búrkové oči… Koľko žien môže mať také oči?

Jozef II. sa naklonil k Rosenbergovi a čosi mu pošepol. Toho panovníkove slová nesmierne udivili. Znovu si dali zavolať rektora Vrhovaca. Cisár sa mu zdôveril so svojimi pochybnosťami. Kňaz, medzitým už rozhodnutý využiť to málo, čo vedel, sa panovníkovi uklonil a pokorne povedal:

„Výsosť, s Katarininým pôvodom to skutočne nie je celkom isté. Dievča totiž netuší, že nie je dcérou kováča Branimira…“

Jozef II. zatajil dych. Pridržal sa stola. „A čia dcéra je to?“ šepol.

Vrhovac pokrčil plecami. „Jej pôvod nepoznáme, veličenstvo. Viem len toľko, že Branimirovi ju doniesla…“ odmlčal sa, akoby naberal odvahu pokračovať, „… jeho výsosť lombardský miestodržiteľ arcivojvoda Ferdinand.“

Jozef II. vytreštil oči. Jeho vlastný brat?

„Branimir s deťmi zakrátko odišiel z Milána na Grič – po tom, čo mu žena zomrela po pôrode mŕtveho dieťaťa. Znásilnili ju hajdúsi a dieťa splodil jeden z nich.“

Jozefove oči sa rozšírili hrôzou i nádejou.

„Katarine sme všetci vždy tvrdili, že kováčova Doria zomrela potom, ako ju porodila. Nechali sme ju v tom, že Branimir a Doria sú jej praví rodičia. Ani Branimir už nežije, puklo mu srdce, keď zajali jeho zbojníckych synov,“ vysvetľoval smutne Vrhovac.

Panovník prikývol. Nepoznal síce detaily, nechápal, kde by Ferdinand prišiel k dieťaťu a doniesol ho kováčovi, ale pramálo mu na tom záležalo. Predložil teda kňazovi svoju ponuku. Vrhovac zdúpnel. Nijako sa mu nedarilo skryť údiv.

„Vezmem ju so sebou na dvor, priateľu,“ zopakoval nadšene Jozef II. „Dám Katarine vzdelanie, bude sa obliekať ako princezná a časom jej nájdem dobrého manžela. Bude šťastná, to vám sľubujem.“

Vrhovac užasnuto hľadel na svojho panovníka. „Odpustite… Nikdy som nerátal s tým, že o ňu prídem… Jej bratovi Mladenovi, ktorý ju nadovšetko zbožňoval, som pred popravou sľúbil, že sa o ňu postarám… výsosť.“

„A svoje slovo ste dodržali. Katarina sa bude mať tak, ako by sa jej bratovi ani neprisnilo. Žijem sám. Som sám. Rád sa postarám o sirotu. Budem rád, keď sa stane mojou chovanicou.“

Vrhovacova tvár sa pomaly uvoľnila. Nič lepšie si nemohol priať. Vlastne v to dúfal. Vždy tušil, že kvôli záležitosti so samotným arcivojvodom Ferdinandom má Rinin pôvod čosi spoločné s mocnou habsburgovskou dynastiou. Alebo s ich blízkymi. Túto skutočnosť plánoval raz príhodne využiť. Nečakal však, že príležitosť sa naskytne tak skoro.

Vrhovac sa v duchu potešene usmial. Priamo na viedenskom dvore bude mať špióna a intrigána. Krásnu Katarinu, oddanú a vernú. Dievča čoskoro dospeje a bude môcť poťahovať nitkami. Stane sa tajnou spojenkyňou baróna Riedla, grófa von Zinzendorfa, Janka Lackoviča a ďalších slovanských sprisahancov. A ako žena bude mať na rozdiel od ostatných omnoho väčšie možnosti. Práve preto, že je žena, a žene neprislúcha hovoriť do politiky.

Maksimilijan Vrhovac sa tentoraz usmial aj navonok a uklonil sa. „Budem poctený a šťastný, keď budem vedieť, že moja drahá chovanica je pod ochrannými krídlami nášho najvznešenejšieho panovníka, vaša milosť.“

Jozef II. sa rozžiaril. Dali si zavolať Rinu. Blížila sa k nim neistými krokmi, tušiac, že jej život sa od základov zmení. No potom sa jej v mysli vynoril obraz, ktorý tam mala nezmazateľne vypálený.

Naveky bude vidieť, ako mu vrážajú kôl do zadku. Ako s revom sedí na tyči a telo sa kĺže po kole čoraz nižšie… Vidí, ako mu kôl vyráža ústami, ako vyvracia hlavu a vytriešťa oči. Ako mu kôl trčí z úst sťa varovne vztýčený ukazovák…

Už však neomdlievala. Teraz ju to poháňalo vpred. Splniť si záväzky, nech ju to bude stáť čokoľvek. Hoci aj telo a dušu. 

A panovník im všetkým práve ponúkol šancu, aká sa neodmieta.

 

Rina sa nestihla so svojimi gričskými blízkymi ani rozlúčiť. Jozef II. ju vzal so sebou rovno z Pešti. Viezla sa v koči v ústrety svetu, o akom sníva každé malé dievča. Žiť si ako princezná na zámku. Rina však nebola naivná, vedela, že to, čo ju čaká, nemá nič spoločné s rozprávkami, aké jej hovorieval brat Mladen. Nie je zakliata princezná na zámku, po ktorú si príde spanilý rytier, ako sa niekedy s Mladenom hrávali na zrúcanine Medvedgradu doma na Griči… Spočiatku nebude mať vážnejšie povinnosti. Panovník so svojou filozofiou je ich spojencom, ale má okolo seba mnoho nepriateľov. Jej úlohou bude získať kontakty, hľadať spriaznené duše, naklonené ich veci, aby boli pripravení, keby sa, nedajbože, panovníkovi čosi stalo a oni by stratili osvieteného muža, čo im nevedomky vychádzal v ústrety. A až podrastie, povinnosti jej pribudnú.

Rine naskočili na koži zimomriavky. Vedela, že v očiach šľachticov už nie je malé dievčatko. Šľachtičné v jej veku boli už zasnúbené a v trinástich či pätnástich sa vydávali. Sedliacke dievčatá v tomto veku síce ešte boli dievčatami, so svadbou sa čakalo, lebo rodičia ich potrebovali v domácnosti, zato už od troch rokov pomáhali v hospodárstve a na poli. Aj ona pásla husi, sotva sa naučila chodiť. Spomínala, akí šťastní boli so súrodencami – kým nepochopila, že šťastie má len požičané. A napokon jej vlastné slová prispeli k tomu, že oboch jej bratov popravili. Otca zahubila trýznivá bolesť v duši… 

Rina v zamyslení nespúšťala pohľad z hornatej krajiny za oknami koča, prikrytej snehovou perinou. 

Jej životným krédom je ničiť staré a nepotrebné. Ísť aj cez mŕtvoly. Mladen aj otec Vrhovac z nej vychovali buričku s ohňom v srdci.

Dobrovoľne sa prizerala strašnej poprave zbojníkov, ktorým velili jej bratia, aby nikdy nezabudla a nikdy nezaváhala, aby žila život úplne odlišný od predchádzajúceho. Otec Vrhovac ju odmalička viedol a vzdelával, ale po poprave sa výučba ešte vystupňovala. Zavreli ju do kláštora medzi mníš­ky a keď ju neučil otec Vrhovac, počas početných návštev na Griči sa jej venovali Ignác Martinovics a František Szentmariay, ktorý k nim občas zavítal z východných Uhier. Spoznala aj milú rodinu Lackovičovcov, predovšetkým Lacka, lebo jeho brata Janka menoval Jozef II. do pozície kapitána kráľovskej gardy vo Viedni. Mala rada aj Jozefa Hajnóciho, nešľachtica z Modry a tajomníka kráľovského dvora, ktorého Jozef II. poveril spravovaním Sriemskej župy, čo bolo tŕňom v oku uhorskej šľachty. 

Rina sa v duchu pousmiala pri spomienke na ohromený výraz namysleného princa Františka, keď sa dozvedel, že dievča, čo nahlas vyrieklo slovo marha, poputuje na dvor spolu s nimi. Odmietol sedieť vedľa sedliackeho pankharta, a tak šiel za nimi v inom koči. Jeho pobočník gróf Orlyovics nasledoval odutého následníka, ale ešte na ňu ponad plece vrhol zarazený pohľad.

Rine opäť naskočili zimomriavky, hoci jej ruky hrial rukávnik z líščej kožušiny a pri nohách zamotaných v deke mala medenú panvicu so žeravými uhlíkmi. December sa hlásil v plnej sile. 

Arcivojvoda František. Ten chladný muž, zarytý feudál a následník trónu by mal byť jej cieľom. Bude si ho musieť omotať okolo prsta. Až podrastie. Bude musieť docieliť, aby po nej túžil, aby sa dal ovládať. Bude musieť zmeniť jeho zmýšľanie – čo doteraz nedosiahol ani jeho učiteľ barón Riedl, ba ani cisársky strýko… 

Nemala poňatia, ako to spraví.

„Ste ako jej kópia… Verná kópia Anny z Uhier,“ prerušil odrazu cisár a kráľ tok Rininých pochmúrnych, úplne nedetských myšlienok. Rina cítila jeho upretý pohľad, ale vytrvalo sa tvárila, že o tom nevie. Znervózňovalo ju to.

„Veličenstvo, moja matka sa volala Doria. Musí to byť náhoda. Ale verím, že príjemná náhoda.“

Panovník sa usmial. „Je to veľmi príjemná náhoda. Bolo by krásne, keby ste boli Annina dcéra. Dcéra, ktorá sa mi dostala do rúk, aby som sa o ňu mohol postarať. Takmer by som začal veriť v Božiu prozreteľnosť.“

„A neveríte?“ spýtala sa a vzápätí sa za tú spontánnu otázku zahanbila.

„Máte pravdu, Katarina. Verím. Neverím však v Jeho zástupcov tu na zemi.“

„Otec Vrhovac je predsa…“

„Výnimky potvrdzujú pravidlo.“

Rina sa usmiala. „Aj on sa vždy vyjadroval o vašej excelencii s úctou.“ 

Opätoval jej úsmev. „Povedal mi, že keby bol panovníkom môj synovec, žiadosti vziať vás na dvor by sa vzoprel aj za cenu vlastného života.“

Začervenala sa. „Ach, otec Vrhovac je niekedy veľmi netaktný…“

„Priamosť je lepšia ako pretvárka a lži, ktoré sú toľkým ľuďom vlastné. Najmä na dvore. Budete sa musieť naučiť rozlišovať dobro od zla, pretvárku od pravdy. Ale nebojte sa, ukážem vám, komu smiete veriť. Tí sa o vás budú starať a vychovávať vás.“

Rina sa zadívala do cisárovej tváre. Pokožka ešte nie starého muža bola bledá, predčasne zvrásnená starosťami a súžením. Modré oči však boli prenikavé a skrývali hlbokú múdrosť a lásku.

„Odpustite mi tú opovážlivosť, ale keďže vravíme o priamosti, dovolím si skonštatovať – vy ste tú Annu museli veľmi ľúbiť, výsosť.“

Jozef II. sa prekvapene zasmial. „Ľúbil som ju, ale ona neľúbila mňa. Verím, že vaše srdce sa dá dobyť jednoduchšie.“

Rina prehltla. Odvrátila tvár. „Rozpovie mi raz vaše veličenstvo ten príbeh?“

„Raz možno,“ odvetil Jozef II. a upadol do zádumčivého mlčania.

Back to Top