Rozhovor s autorkou Alkou Joshi

Prečo ste sa rozhodli zasadiť dej práve do tohto prostredia?

Do deviatich rokov som vyrastala v Indii. Bývali sme v štáte Rádžasthán, v štyroch rôznych mestách vrátane Džajpuru. Počas letných horúčav sme sa však často utiekali do mesta Šimla s chladnejším podnebím. Práve preto zohrávajú Džajpur a Šimla v mojich príbehoch zásadnú úlohu. Sú to miesta, ktoré osobne poznám. Hoci sa Džajpur od roku 1955, keď sa odohráva dej Umelkyne s henou, rozrástol, stále pripomína to mesto, ktoré si pamätám. Autá a bicykle, chodci a kravy, motorky a túlavé psy – všetci súperia o kúsok miesta na ulici. Keď sa ocitnete vo vlaku, tuk-tuku alebo taxíku, ponoríte sa do záplavy vôní – olej na vlasy, kurkuma, kardamóm, nafta, seno – a zvukov – trúbenie áut, klaksóny tuk-tukov, klebetenie a zjednávanie ľudí. Rada ukazujem svetu „moju“ Indiu, je to akoby ste sa pozerali cez bláznivý kaleidoskop.

V prvej knihe z trilógie je hlavnou postavou Lakšmí, silná ženská postava. Má aj nejakú svoju reálnu predlohu? Podľa koho ste ju a jej charakter vytvorili?

So svojimi modrozelenými očami, krásnymi čiernymi vlasmi, zlatistou pokožkou a elegantným správaním sa Lakšmí podobá na moju matku. Keď Lakšmí vyjednáva so zákazníkom alebo sa za seba postaví, je ako ja. Dvadsať rokov som viedla vlastnú firmu – reklamnú/marketingovú agentúru – a mala som do činenia s množstvom rôznych, aj náročných, ľudí. Lenže zakaždým, keď som písala o Lakšmí, predstavovala som si svoju matku, ako nakupuje ovocie, nastupuje do rikše alebo ako si oblieka sýtomodré sárí a náhrdelník kundan.

Nájdete s Lakšmí aj nejaké spoločné vlastnosti?

Mám sivomodré oči, ľudia sa preto vždy čudovali, či nemám jedného z rodičov z Európy alebo z Ameriky. Lenže obaja moji rodičia sú Indovia: matkin starý otec mal modré oči a otcova teta zelené. Preto máme ja aj môj mladší brat svetlé oči. V Indii nás takých nie je veľa, preto na mňa ľudia vždy pozerajú a čudujú sa, kde mám korene, rovnako ako u Lakšmí. Po dosiahnutí nezávislosti sa na anglické črty pozeralo s odporom – s rovnakými predsudkami sa Lakšmí stretáva každý deň.

Lakšmí tvrdo pracuje, aby si splnila sen a dosiahla nezávislosť, ako sa Vám písala jej postava?

Písať ju bolo úžasné. Vlastne, myslím, že sa písala sama. Skôr ako napíšem vetu, môj mozog si vytvorí konkrétny obraz – scény s postavami, dialógy a detailné prostredie. Ani sa nemusím zamýšľať nad tým, čo postavy od seba chcú a čo im v tom bráni. Jedného dňa sa mi zjavila Lakšmí, ako maľuje na Párvatine chodidlá. Ako vyzerali, aká bola Lakšmí poslušná – všetko to tam bolo, musela som to len zapísať. Rada vytváram nedokonalé postavy. Vďaka tomu sa s nimi čitateľ vie zžiť. Nikto z nás nie je svätý. Všetci sa dopúšťame chýb, tak ako Lakšmí. Všetci sme dobrí aj zlí. Víťazíme aj padáme. Sme schopní zrady. Preto mám rada všetky svoje postavy. Málik, Rádhá, stará Mahárání, Hari, dokonca aj Párvatí, Samír a Šílá, všetci sú ako moje deti. A kto nemá rád svoje deti?

Myslíte, že aj dnes, 21 storočí, v Amerike alebo aj u nás v Európe musia ženy ešte stále bojovať za seba a svoju nezávislosť? (U nás je stále nepomer napríklad vo výške príjmu mužov a žien…)

V poslednej časti trilógie, The Perfumist of Paris, sledujeme, ako Rádhá zápasí v Paríži v roku 1974 s rovnakými problémami, s akými sa ženy stretávajú aj dnes. Rádhá vyrába parfumy a svoju prácu miluje. Jej muž však chce, aby bola doma a starala sa o deti. Rádhá ho musí presvedčiť, že jej kariéra nie je iba nejaká zábavka, ale cesta k niečomu väčšiemu. Dnes, o päťdesiat rokov neskôr, sa ženy stále snažia presvedčiť spoločnosť, že môžu mať iné ciele a túžby, než byť manželkou a matkou. Mnoho žien sa rozhodne pre rozvod, pretože je to jednoduchšie ako nájsť kompromis. Ale byť slobodnou matkou vôbec nie je jednoduché. Prečo musí byť starostlivosť o rodinu vždy na pleciach žien? A starostlivosť o domácnosť? A prečo aj napriek tomu zarábajú ženy menej ako muži? Platové rozdiely sa zmenšujú, ale stále sme ďaleko od rovnosti.

Vedeli ste, že podobne je to aj pri vydávaní kníh? Autorky dostávajú menšie honoráre, menšiu pozornosť a menej prostriedkov na propagáciu knihy. Musia mať ženy „silný hlas“, aby boli rovnocennými partnerkami mužov?

Ja ho určite mám. To, že majú ženy „silný hlas“, neznamená, že majú byť hlučné. Znamená to, že sa postavia za svoje právo slobodne prijať rozhodnutia, ktoré majú vplyv na ich budúcnosť. Znamená to, že ich nezaujíma pohoršenie rodiny, ak sa rozhodnú nevydať sa, nemať deti alebo odísť z búrlivého vzťahu. Znamená to, že bojujú za právo zarábať toľko ako ich kolegovia. Znamená to, že si s partnermi rovnomerne podelia domáce práce. Znamená to, že sú pre svoje deti dobrým príkladom silnej ženy, aby chlapci aj dievčatá vyrastali s vedomím, že rovnosť pohlaví nie je nijaká zvláštnosť, ale úplne normálny jav.

Svet Indie je pre nás exotický, čarovný, no stále má i odvrátenú stránku. Vie byť aj mimoriadne krutý a nemilosrdný, ako túto skutočnosť vnímate vy?

Rovnako ako každá krajina, aj India má svoju nižšiu, strednú a vyššiu triedu. Podmienky, v ktorých žijú chudobní, sú často kruté a plné zúfalstva. Lenže stredná trieda počas posledných troch desaťročí niekoľkonásobne narástla, čo znamená, že kedysi znevýhodnení ľudia dnes žijú dôstojný život a posielajú svojich synov a dcéry na vysoké školy. To pre ich deti predstavuje ohromné príležitosti a pracovné vyhliadky a pre Indiu zase rast. Na rozdiel od západných krajín majú rodiny strednej triedy chyžné, kuchárov a záhradníkov. Je to príjemný život. Bohatí Indovia mali odjakživa služobníctvo. Ich deti často odchádzajú do zahraničia študovať, zabávať sa, rozširovať rodinný biznis alebo zakladať svoje vlastné firmy. Ich život je, samozrejme, ten najlepší zo všetkých. Chudobní Indovia žijú väčšinou na rovnakej ulici ako stredná trieda a bohaté rodiny, takže sú viac na očiach. V západných krajinách vytláčajú chudobných do tých častí miest, kde ich nie je vidieť ani počuť. Zídu z očí – zídu z mysle.

A ako si spomínate na čas strávený v Indii? Aké ste mali vy detstvo? Časť ste prežili ešte v Indii, neskôr už v USA…

Svojich prvých deväť rokov života som strávila v piatich rôznych mestách. Neviem, či som sa niekde cítila ako doma. Boli sme rodinou strednej triedy. Spolu s bratmi sme chodievali do cirkevnej školy. Cez deň nás mníšky učili po anglicky a podvečer nás opatrovateľ bral na bicykli domov. Mali sme kuchára, chyžnú a záhradníka. Všetkých ich mala pod palcom moja matka. Môj otec bol stavebný inžinier, ktorý pomáhal budovať infraštruktúru nezávislej Indie, takže ho častokrát povýšili alebo jednoducho presunuli, aby pracoval na ďalšej priehrade, ďalšej ceste, ďalšom moste.

Do Spojených štátov sme sa presťahovali v roku 1967, po tom, ako môjho otca prijali na doktorandské štúdium v odbore stavebného inžinierstva na Štátnej univerzite v Iowe. Bola som hanblivá. Rada som si celé hodiny kreslila, kým ľudia okolo mňa riešili svoje veci. Myslím, že umenie mi pomohlo rozvinúť moje pozorovacie schopnosti. Mohla som sa zamerať na jeden objekt a vidieť ho zo všetkých strán, všímať si hru svetla a rôzne nedokonalosti. To isté som robila, keď som kreslila ľudí. Zistila som, že ľudia občas hovoria jedno, zatiaľ čo myslia druhé. Sledovala som rozhranie medzi ich výrazom a slovami, ktoré im vychádzajú z úst. Bola to výborná príprava na písanie.

Prezraďte našim čitateľkám, čo plánujete v budúcnosti? Môžeme sa tešiť na ďalšie knihy a zaujímavé a charakterovo silné postavy?

Kým budem na tomto svete, neprestanem písať. Práve pracujem na propagácii knihy The Perfumist of Paris a začala som písať svoju štvrtú knihu. Nebude naviazaná na džajpurskú trilógiu, ale tiež sa odohráva v Indii, tentoraz v roku 1937. Znova sa v nej vyskytuje silná ženská hlavná postava. Musí si očistiť meno, ktoré je spojené so smrťou slávnej česko-indickej maliarky. Bude to z časti detektívka, z časti historický román z obdobia pred vyhlásením nezávislosti a z časti cestopis. Zavedie čitateľov do Prahy, Florencie, Paríža a Londýna. Nemôžem sa dočkať, kedy ju dokončím!