1. KAPITOLA

Džajpur, štát Rádžasthán, India
15. novembra 1955

Nezávislosť všetko zmenila. Nezávislosť nezmenila nič. Osem rokov po odchode Britov máme bezplatné štátne školy, tečúcu vodu a vydláždené cesty. No Džajpur sa mi zdá stále rovnaký ako pred desiatimi rokmi, keď som prvýkrát vkročila do jeho prašných ulíc. Po ceste za našou prvou zákazníčkou sme sa dnes ráno s Málikom takmer zrazili s mužom, ktorý niesol na hlave vrecia cementu, keď vtom medzi nami presvišťal bicykel. Bicyklista držal pod pazuchou dvojmetrový rebrík, svojou jazdou vychýlil z dráhy voz ťahaný koňmi, voz zboku vrazil do prasaťa a to s kvičaním zmizlo v úzkej uličke. V istej chvíli sme museli ustúpiť nabok a počkať, kým okolo prejde hlučná skupinka hidžrov. Muži oblečení v sárí s namaľovanými perami zastali pred domom a spevom a tancom oslavovali narodenie chlapca. Boli sme takí zvyknutí na pachy mesta – kravský hnoj, kuchynské ohne, kokosový vlasový olej, kadidlo zo santalového dreva a moč –, že sme ich skoro ani nevnímali.

V skutočnosti nezávislosť zmenila najmä ľudí. Bolo to vidieť v ich postoji, vypínali hruď, akoby si konečne dovolili dýchať. Bolo to vidieť v tom, ako odhodlane a hrdo kráčali do chrámov. V tom, ako odvážne vyjednávali s predavačmi na bázári.

Málik zapískal na tongu. Bol to malý chlapec, tenký ako prútik. Jeho hlasný hvizd, ktorý počuli azda aj v Mumbaí, ma zakaždým prekvapil. Vyložil do voza naše ťažké antikorové nádoby, ktoré sme nosili naukladané jednu na druhej, a tongóválá nás s nevôľou odviezol krátkych päť blokov k sídlu Singhovcov. Vrátnik pozoroval, ako vystupujeme z tongy.

Skôr než India dosiahla nezávislosť, väčšina džajpurských rodín bývala v preplnených viacgeneračných domoch v starom centre Ružového mesta. Singhovci však po celé generácie žili v rozsiahlom sídle za mestskými hradbami. Patrili k vládnucej triede, boli medzi nimi rádžovia, menej významné princezné či vojenskí dôstojníci – ľudia zvyknutí na výsady už pred britskou nadvládou, ale aj počas nej i po nej. Sídlo Singhovcov stálo na širokom bulvári lemovanom posvätnými figovníkmi. Dvaapolmetrové múry posiate sklenenými črepinami zakrývali výhľad na dvojposchodovú vilu. Mramorová veranda, ktorú zdobila bugenvilea a popínavý jazmín, sa tiahla pozdĺž fasády i bočných stien domu a ochladzovala ho, najmä počas leta, keď Džajpur býval rozpálený ako tandúr.

Potom, ako sme pod dohľadom čaukídára vystúpili z tongy, vyložili sme svoj náklad. Málik ostal pri bráne klebetiť s vrátnikom, ja som vykročila po vydláždenej cestičke obklopenej starostlivo udržiavaným trávnikom a po kamenných schodoch som vyšla na verandu Párvatí Singhovej.

Vzduch bol v tento novembrový deň svieži, ale vlhký. Lálá, Párvatina dlhoročná pomocníčka a pestúnka jej synov, ma privítala pri dverách. Na znak úcty si voľným cípom sárí zakryla vlasy.

Usmiala som sa a spojila dlane v pozdrave namasté. „Dávaš si ten magnóliový olej, Lálá?“ Pri poslednej návšteve som jej nenápadne podsunula fľaštičku môjho lieku na zhrubnuté chodidlá.

Pallú jej pomohlo skryť úsmev, vystrčila bosú nohu, otočila ju a vystavila na obdiv hladkú pätu. „Hándží,“ odvetila so smiechom.

„Šábáš,“ pochválila som ju. „A ako sa má tvoja neter?“ Lálá pred šiestimi mesiacmi priviedla do služby k Singhovcom aj svoju pätnásťročnú neter.

Zamračila sa, úsmev sa zaraz vytratil. No len čo otvorila ústa a chcela odpovedať, znútra k nám doľahol hlas jej panej: „Lakšmí, si to ty?“

Lálá okamžite zmenila výraz v tvári, upäto sa usmiala a kývnutím hlavy naznačila: má sa dobre. Pobrala sa do kuchyne a nechala ma ísť samu do Párvatinej spálne. Cestu som poznala, bola som tam už veľakrát.

Párvatí sedela pri stole z palisandrového dreva. Pozrela na úzke zlaté náramkové hodinky a vrátila sa k listu, ktorý práve písala. Potrpela si na presnosť a neznášala, keď druhí meškali. Ja som však bežne musela čakať, kým naškriabe lístok Néhrúovi alebo dotelefonuje s nejakým členom Indicko-sovietskeho spolku.

Zložila som svoje antikorové nádoby a upravila vankúše na smotanovej hodvábnej pohovke. Párvatí zatiaľ zalepila obálku a zavolala na Lálu.

Namiesto starej slúžky sa vo dverách objavila jej neter. Veľké tmavé oči upierala na podlahu, ruky držala zopnuté.

Párvatí zvraštila obočie. Zahľadela sa na dievča a po veľmi krátkej odmlke povedala: „Na obed budeme mať hostí. Chcem, aby sa podávalo búndí rájtá. Postaraj sa o to.“

Dievča zbledlo a vyzeralo, akoby mu bolo na vracanie. „Nemáme čerstvý jogurt, mémsáhib.“

„Ako to?“

Dievčina sa nepokojne zamrvila a jej oči hľadali odpoveď na tureckom koberci, na zarámovanej fotografii predsedu vlády i na zrkadlami vykladanej skrinke na alkohol.

Keď Párvatí prehovorila, jej slová boli jasné a ostré ako britva. „Postaraj sa, aby sa na obed podávalo búndí rájtá.“

Dievčaťu sa zachvela spodná pera. Uprelo na mňa prosebný pohľad.

Podišla som k oknu s výhľadom do zadnej záhrady. Párvatí bola aj moja pani. Nemohla som jej pomôcť o nič väčšmi než tigrej koži pripevnenej na stene.

„Nech mi dnes prinesie čaj Lálá.“ Párvatí dievčinu prepustila a zľahka si sadla na pohovku. Prišiel čas na maľbu henou. Usadila som sa na zvyčajné miesto na opačnom konci pohovky a vzala som jej ruky do svojich.

Skôr než som prišla do Džajpuru, mojim dámam maľovali ruky a chodidlá ženy z najnižšej kasty šúdrov. Tie ich však zdobili len tak, ako sa naučili od svojich matiek – bodkami, jednoduchými ťahmi, trojuholníkmi. To im stačilo, aby si zarobili na biedne živobytie. Moje komplikované ornamenty rozprávali príbehy žien, ktorým som slúžila. Moja hena bola kvalitnejšia a hladšia než zmes, ktorú používali ženy z kasty šúdrov. Pred jej aplikáciou som dámam potierala pokožku roztokom z cukru a citrónu, aby im kresba vydržala dlhé týždne. Čím tmavšia hena, tým väčšmi bude ženu manžel milovať – to si aspoň moje klientky mysleli a moje bohaté škoricovohnedé kresby nikdy nesklamali. Časom uverili, že moja hena má moc priviesť vrtošivých manželov späť do ich náručia či vylákať z maternice dieťa. Vďaka tomu som si za svoju prácu mohla vypýtať sumu desaťkrát vyššiu než ženy z kasty šúdrov, a aj som ju dostala.

Aj Párvatí prisudzovala narodenie svojho mladšieho syna mojim schopnostiam. V Džajpure bola mojou prvou klientkou. Keď otehotnela, môj kalendár zaplnili mená jej známych – členiek džajpurskej vyššej vrstvy.

Keď už jej hena na rukách schla a začala som jej maľovať nohy, Párvatí sa predklonila tak hlboko, že sme sa skoro dotýkali hlavami. Dych jej sladko voňal po betelových orechoch, na líci som pocítila jeho teplý dotyk. „Vravíš, že si nikdy neopustila Indiu, ale takýto figový list som videla len v Istanbule.“

Na okamih som prestala dýchať a zaplavil ma dávny strach. Párvatí som na nohy namaľovala listy tureckého figovníka, celkom odlišného od jeho rádžasthánskeho príbuzného – banjánu, ktorého biedne plody sú dobré nanajvýš pre vtáky. Na chodidlá, určené výlučne pre manželove oči, som namaľovala veľkú figu, oblú a zmyselnú, rozdelenú na polovice.

Pozrela som jej do očí, usmiala som sa a jemne som ju zatlačila späť na vankúše. S mierne zdvihnutým obočím som odvetila: „Myslíte, že práve toto si všimne váš manžel? Že tie figy sú turecké?“

Vytiahla som z kabely zrkadlo a podržala som jej ho pred klenbou
pravej nohy, aby videla drobnú osu, ktorú som nakreslila hneď vedľa figy. „Váš manžel iste vie, že ku každej fige musí prísť špeciálna osa a opeliť kvet ukrytý hlboko vnútri.“

Prekvapene zdvihla obočie. Pootvorila pery natreté sýtou slivkovou farbou. Zrazu pohovkou otriasol jej hlasný, dunivý smiech. Párvatí bola šarmantná žena s pekne tvarovanými očami a plnými perami, vrchnú peru mala hrubšiu ako spodnú. Nosila sárí vo farbe drahokamov – ako to dnešné z fuksiového hodvábu –, ktoré jej rozjasňovali pokožku.

Cípom sárí si utrela kútiky očí. „Šábáš, Lakšmí!“ povedala. „V tie dni, keď ma maľuješ, Samír sa odo mňa nevie odtrhnúť.“ Z hlasu jej zaznievala myšlienka na popoludnie strávené v chladných bavlnených plachtách s manželovými teplými stehnami pritisnutými k jej nohám.

S námahou som tú predstavu zahnala. „Tak to má byť,“ zamrmlala som a opäť som sa sklonila k jej klenbe, čo je pre väčšinu žien citlivé miesto. No Párvatí bola na moju starostlivosť zvyknutá a ani najmenším pohybom nenarušila ťahy môjho prútika.

Zachichotala sa. „Takže turecká figa ostane záhadou, tak ako tvoje modré oči a svetlá pokožka.“

Celých desať rokov, čo som jej slúžila, Párvatí ustavične vyťahovala túto tému. India je krajina uhľovočiernych dúhoviek. Modré oči si vyžadovali vysvetlenie. Mám pochybnú minulosť? Európskeho otca? Alebo ešte horšie, anglicko-indickú matku? Mala som tridsať rokov, narodila som sa počas britskej nadvlády a na klebety o svojom pôvode som bola zvyknutá. Párvatinými komentármi som sa nikdy nedala vyviesť z miery.

Pastu z heny som zakryla vlhkou látkou a do dlane som si naliala trochu klinčekového oleja. Pošúchala som ho v dlaniach, aby sa zohrial, vzala som Párvatine ruky a pomocou oleja som z nich odstránila zaschnutú henu. „Len si to predstavte, dží, možno nejakú moju predkyňu zviedol Marco Polo. Alebo Alexander Veľký.“ Ako som jej masírovala prsty, kúsky zaschnutej heny padali na rozložený uterák. Začali sa objavovať ornamenty, ktoré som jej nakreslila na ruky. „Tak ako vám, aj mne možno v žilách koluje krv bojovníkov.“

„Ale, Lakšmí, nežartuj!“ Opäť sa zasmiala, zvoncovité náušnice zo zlata a perál jej veselo tancovali. Párvatí a ja sme sa narodili do dvoch najvyšších hinduistických kást – ona bola kšatrijka a ja bráhmanka. Nedokázala sa však prinútiť zaobchádzať so mnou ako so seberovnou, lebo keď som ženy maľovala henou, dotýkala som sa ich chodidiel. Chodidlá sa považovali za nečisté a mohli sa ich dotýkať iba nízko postavení šúdrovia. A tak, hoci členovia jej kasty po stáročia zverovali tej mojej výchovu svojich detí a vykonávanie náboženských obradov, príslušníci džajpurskej elity ma považovali za padlú bráhmanku.

No ženy ako Párvatí mi dobre platili. Zmývala som jej z dlaní posledné zvyšky pasty a jej podpichovanie som si nevšímala. Časom som si slušne našetrila a už nechýbalo veľa, aby som dosiahla to, po čom som túžila – vlastné bývanie. Dom s mramorovou podlahou, ktorá mi schladí nohy po celodennom chodení z jednej strany mesta na druhú. Budem mať stále k dispozícii tečúcu vodu, už nebudem musieť prosiť domácu, aby mi naplnila mutkí. Od vchodových dverí budem mať kľúč iba ja. Z toho domu ma už nikto nevyženie. Ako pätnásťročná som musela odísť z našej dediny a vydať sa, lebo moji rodičia si ma viac nemohli dovoliť živiť. Teraz môžem živiť ja ich, môžem sa o nich postarať. Zacelé tie roky mi ani raz neodpovedali na listy či na peňažné dary, ktoré som im posielala, no keď im ponúknem posteľ vo vlastnom dome, iste zmenia názor a prídu za mnou do Džajpuru. Konečne na vlastné oči uvidia, že všetko napokon dopadlo dobre. Ale kým sa po dlhom odlúčení znova stretneme, budem svoju pýchu držať na uzde. Veď aj sám Gándhídží povedal: Oko za oko a svet bude slepý.

Vyľakalo nás rinčanie rozbitého skla. Po koberci sa k nám kotúľala kriketová loptička, zastala kúsok pred pohovkou. O chvíľu nato cez dvere na verande vošiel Ravi, Párvatin starší syn, a priniesol so sebou novembrový chlad.

„Bétá! Okamžite zatvor tie dvere!“

Ravi sa uškrnul. „Nadhodil som Góvindovi ostrú a nebol na ňu pripravený.“ Zbadal loptičku neďaleko pohovky a zdvihol ju.

„Je od teba oveľa mladší, Ravi.“ Párvatí bola k synom veľmi zhovievavá, predovšetkým k mladšiemu Góvindovi, ktorého počatie bolo podľa jej mienky výsledkom mojej práce s henou (nikdy som sa jej to nepokúšala vyhovoriť).

Odkedy som Raviho videla naposledy, vyrástol a plecia mu zmohutneli. Na brade a na hranatej sánke, ktorú zdedil po otcovi, sa črtal tmavý tieň. Určite sa už začal holiť. So zdravou ružovkastou pokožkou a dlhými mihalnicami po matke bol takmer pekný.

Vyhodil loptičku do vzduchu a s rukou za chrbtom ju chytil. „Máme čaj?“ Znel presne ako jeho otec – obaja rozprávali angličtinou z internátnej školy.

Párvatí zazvonila na strieborný zvonček položený vedľa pohovky. „Vy dvaja s Góvindom si vypite čaj vonku na tráve. A čaukídárovi povedz, aby zohnal sklára, potrebujeme vymeniť okennú tabuľu.“

Ravi sa na nás usmial, a keď vychádzal z miestnosti, žmurkol na mňa.

Dvere zavrel tak neopatrne, že z okna odpadol ďalší úlomok skla. Sledovala som, ako ladne beží po trávniku. Traja záhradníci s hlavami zahalenými šatkou pleli, polievali a prestrihávali kríky ibišteka a zemolezu.