Požierači svetla

Recenzie

1. 

   Zuzana Cahojova – 22. mája 2026

   Požierači svetla je nesmierne zaujímavá, pútavá kniha, plná nových informácií (aspoň pre mňa), vďaka ktorej sa na svet okolo seba už nikdy nebudem pozerať rovnakými očami.

   Autorka Zoe Schlangerová vložila veľa energie a času do výskumu témy, ktorá ju očividne nesmierne zaujíma. Jej veľký hlad po informáciach a pochopení rastlín bol naozaj cítiť takmer z každej stránky. Zozbierala veľa odbornejších poznatkov, ktoré zároveň podala spôsobom, ktoré ľahko pochopí aj úplný laik.

   Priznám sa, že sama som sa nikdy až tak podrobnejšie nad životom rastlín nezamyšľala. Samozrejme, základné poznatky mám a vždy som si uvedomovala, že v mnohom vedia reagovať na svoje okolie, v ktorom sa nachádzajú, vedia cítiť zmenu prostredia, klimatických podmienok a veľakrát sa prispôsobiť. Kniha mi vo viacerých aspektoch otvorila oči. Fungovanie rastlín ako skupiny, upozorňovanie na nebezpečenstvo, vzájomná komunikácia a učenie sa, aby ďalšia “generácia” vedela lepšie prežiť. Autorka sama veľa cestovala, komunikovala s vedcami, zisťovala informácie o konkrétnych druhoch rastlín, pikošky a zaujímavosti, ktoré podložili jej presvedčenie, že rastliny “žijú” vlastným životom, s rozumom a inteligenciou.

   Aj keď po podobných knihách nesiahám často, Požerači svetla ma presvedčili, že by som to mala zmeniť. Bolo to pre mňa fascinujúce čítanie, často som rozmýšľala nad tým, ako sme v porovnaní s rastlinami omnoho menej flexibilní a schopní prispôsobiť sa, či adaptovať na nové podmienky. V mnohom sú rastliny silnejšie a odolnejšie, čo si málokto uvedomuje. A čo je možno najdôležitejšie, svet rastlín je životne potrebný pre prežitie živých bytostí na Zemi. Za mňa skvelé a v mnohom inšpiratívne čítanie a odporúčam každému, kto sa aspoň trochu zaujíma o svet okolo nás.

   “Ak sa chceme skutočne stať súčasťou tohto sveta, musíme sa prebudiť a pochopiť, ako búrlivo prekypuje životom, a na to potrebujeme pochopiť rastliny. Plnia atmosféru kyslíkom, ktorý dýchame, a telá si doslova budujú z cukru, ktorý si sami vyrábajú zo slnečného svetla. To vďaka nim existujeme, pretože nám na to vyrobili prísady.”

2. 

   Lenka Miklášová – 23. mája 2026

   To je také fascinujúce, aká je ľudská rasa vo všetkej svojej vyspelosti tragicky ignorantská. Nemá to CTčkom merateľný mozog, tak to nie je hodné našej požehnanej pozornosti. Musím sa priznať, že som sa tiež nikdy extra nezamýšľala nad tým, ako je možné, že mäsožravka mucholapka zavrie papuľku, keď jej v nej niečo pristane (no jo, ako pornoherečka by sa týpka neuživila). A ešte fascinujúcejšie je, že pokiaľ sa to niečo nehýbe, dokáže si zrátať, že sa jej na daný predmet neoplatí plytvať tráviacimi enzýmami, a zase papuľku otvorí, nech to ide do faka (toto nevravte muchám, lebo začnú s mucholapkami vy**bávať ako Fico s dôchodcami). Ako je to možné, keď nemá lebeňu plnú sivého rôsolu?

   Autorka sa nepokúša vyvolávať v niekom výčitky a neodporúča vám prejsť na syntetickú stravu pre kozmonautov, aby zostal aj vlk sýty, aj ovca celá, aj hriadka neporušená. Pointa tkvie v tom, že pestovanie a šľachtenie a chemická ochrana rastlín nemusí predstavovať najlepšiu cestu – zeleň sa o seba dokáže dosť efektívne postarať aj sama, len ju treba nechať.

   Zoë sa snaží písať prístupne, zrozumiteľne a pre širšiu nezainteresovanú obec, ale aj tak som mala občas pocit, že nie som obec, ale neobývaný ostrov v riti Tichomoria. Ak sa však nedáte odradiť nejakými tými chromozómami a priebehom fotosyntézy, určite vás čaká fascinujúce a veľmi poučné čítanie.

   Príroda je všade okolo nás, aj keď sa ju vehementne snažíme zastavať betónom, a knihy ako Požierači svetla nám môžu pomôcť lepšie ju pochopiť a prestať ju systematicky likvidovať v mylnej predstave vlastnej neohrozenosti. V mnohom mi táto kniha otvorila oči, poučila ma a inšpirovala. Môžem len a len odporúčať.

3. 

   Katarína Pecháčková – 26. mája 2026

   Požierači svetla patria k o niečo odbornejším knihám, než aké čítam bežne, a tak som k nej pristupovala s veľkým rešpektom.

   Na prvý pohľad to znie možno trochu abstraktne, autorka sa totiž ponára do výskumov o tom, či a ako rastliny komunikujú, pamätajú si, alebo či dokonca disponujú niečím, čo by sme my ľudia nazvali vedomím a inteligenciou. No čím viac som sa do toho ponárala, tým viac ma to začínalo fascinovať.

   Veľmi som bola zvedavá, s akými ďalšími zaujímavosťami autorka ešte príde, nuž tak som čítala, čítala, čítala a ani som sa nenazdala, bol tomu koniec. Zoë Schlanger preložila všetky tie zložité vedecké poznatky a príbehy z laboratórií do jazyka, ktorý dokáže bežného človeka naozaj pohltiť, a preto ju zvládne prečítať aj taký laik ako ja.