PÍSANIE MI POMÁHA ÍSŤ DO HĹBKY – Peter Kijaba o svojej novej knihe

Peter Kijaba pôsobil vo francúzskej cudzineckej légii i ako kontraktor vo vysoko rizikových oblastiach na Haiti, v Afganistane a Iraku. Dnes je členom ozbrojenej ochrany v Stredoafrickej republike. Je to muž, ktorý vo svojej profesii búra predsudky. To, čím si prešiel, z neho nerobí bezcitný stroj, práve naopak. Vo svojich biografiách Kontraktor 1 a 2 ukazuje nesmiernu hĺbku a šírku poznania, vďačnosť a pokoru. Nastoľuje ťaživé otázky, na ktoré sám často nepozná odpovede, napriek tomu ich precízne skúma. (Rozhovor pripravila Beáta Beláková.)

Verím vám, vnímala som to v pozadí textu, akoby ste chceli spracovať detstvo alebo poslať odkaz svojim rodičom, no nesformulovali ste to priamo, len naznačili. Vnímate to podobne?

Zachytili ste to správne. Dospievajúceho človeka vždy modeluje výchova rodičov, no hlavne prostredie, v ktorom vyrastá. Moji rodičia sa naozaj snažili. Učili ma slušne sa správať ako väčšina rodičov, teda byť úctivý, pozdraviť, poprosiť, poďakovať, uvoľniť miesto v autobuse starším či tehotnej žene… V istých okamihoch však rodičov niet a ak narazíte na problém, čelíte mu sami. A ja som všetko vpíjal ako pijavý papier. Čo im potom zostávalo? Dohovárali mi, pomáhali, skúšali to po dobrom aj pod hrozbami. Zachraňovali, čo sa dalo, ale bolo už neskoro. To zlé som mal už dávno za sebou. Áno, máte pravdu. V pozadí textu cítiť mojim rodičom nevyslovené: prepáčte a ďakujem.

Čítali rodičia vaše knihy? Rozprávali ste sa o nich? A čo manželka? Nie sú z toho vydesení? Aká emócia u nich prevažovala?

Osobnejšie kapitoly sa mi nepíšu ľahko a manželke a rodičom sa rovnako ľahko nečítajú. O knihách sa rozprávame, veď sú ich súčasťou a to veľmi podstatnou. Niekedy mi to, čo napíšem, pomáha vyjadriť to, čo som v danom čase cítil, ale nepovedal. Niežeby som nechcel, ale asi mi písanie pomáha ísť do značnej hĺbky. Obe biografie, teda Kontraktor 1 a Kontraktor 2, som im dal najprv prečítať ešte ako rukopisy. Sú pre mňa tými najlepšími kritikmi, pretože ma výborne poznajú. Ale pri fikciách mi napríklad mama povedala, že sa jej čítali ťažšie. Nie je to len množstvom postáv a prelínaním dejových línií. Každá mama vidí svet v značnej miere cez svojej deti. Keď zomrie v mojej fikcii nejaká postava z pracovného prostredia, v ktorom sa pohybujem, myslím, že moji najbližší za tým vidia skutočné nebezpečie a vždy vytušia, že to, čo som načrtol, nie je od reality až tak ďaleko. Aby som to zhrnul, nazdávam sa, že manželka, otec aj mama majú z čítania zmiešané pocity. Radosť a smútok, možno aj zdesenie či hrdosť. Za túto nesmiernu podporu im patrí veľká vďaka, ktorá sa nedá ani dostatočne vyjadriť.

Vaši rodičia vám dali veľkú slobodu. Vyplýva to z vašich zážitkov, dobrodružstiev a čundrov, už počas dospievania ste testovali schopnosť prežitia v lese. Dnes sa formovanie mužnosti presúva do online priestoru. Aké to môže mať podľa vás následky?

Moji rodičia sa ma nikdy nepýtali, či sa na niečo cítim, alebo nie, pretože to bolo medzi nami vždy celkom jasné. Nie spôsobom choď si, kde chceš, rob si, čo chceš… Existovali hranice určujúce čas a priestor. Učil som sa dodržiavať naše dohody a rešpektovať sľub. Postupne. Keby otec s mamou videli, že si neporadím, alebo že sa mi nedá veriť, jednoducho by urobili krok späť. Dnešní rodičia majú určite oveľa väčšie obavy. Je ulica nebezpečnejšia ako v deväťdesiatych rokoch? Nemyslím si to. Iba nás zahlcujú informácie z internetu o možnom nebezpečí. Príliš veľa násilia a obscénnosti. Popravde, myslím si, že kybernetický priestor je aktuálne oveľa nebezpečnejší než samotná ulica. Uvedomujeme si to a nadobúdame pocit, že naše dieťa to nemá šancu zvládnuť. Ide o prirodzený strach z nepoznaného. Umenie je podľa mňa nájsť zdravý stred medzi bezmedznou slobodou a domácim väzením. Získať si dôveru dieťaťa tak, aby nehľadalo oporu medzi rovesníkmi, ale u svojich rodičov. Ľahšie sa to však hovorí než reálne plní. Toho som živým dôkazom. Mužnosť sa nedá vybudovať kyberneticky, ale v reálnych životných situáciách, aj keď sa o opak snaží množstvo dnešných mladíkov. Manželstvo, otcovstvo, práca a hlavne zodpovednosť. Občas slzy, občas zatnutie zubov. Straty aj obety. Nemusí ich nikto vidieť, nikto zdieľať a chlap predsa ostáva chlapom.

Veríte, že naša minulosť sa cyklicky vracia, len v inej podobe a základy sa tvoria v detstve. Preto ste si zvolili formu prelínania minulosti so súčasnosťou?

Ako život plynie, čelíme stále novým výzvam či prekážkam. Ale kedy sme vôbec po prvýkrát pocítili obavy alebo lásku? Kedy sme nabrali odvahu alebo mali radosť z úspechu, prípadne zažili sklamanie z nezdaru? V detstve sa vybudovali naše základy a piliere, to ostatné je už len dostavanie katedrály. Aby siahala čo najvyššie a aby v nej bolo dostatok svetla. Kniha Kontraktor 2 – Alter ego hovorí o prelínaní minulosti so súčasnosťou. O tom, že si nesieme minulosť stále so sebou, nachádzame ju cyklicky a čerpáme z nej.

Vyrastali ste v 90. rokoch uprostred košického sídliska. Toto prostredie vás formovalo. Na druhej strane však stoja ľudia, ktorým skutočnosť zastiera ich vlastný spomienkový optimizmus. Čím si to vysvetľujete? Naozaj je to iba o tom, že sa narodili v nejakej okrajovej tichej obci a nie ako vy?

Páči sa mi výraz spomienkový optimizmus. Som názoru, že mladosť si každý spätne trochu romantizuje, pretože v nej prežíva podstatne menej zodpovednosti, či už za seba alebo za blízkych. Vyrastajúce dieťa je však krehké a život vonku na ulici je nemilosrdný. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia dorazila brutalita do spoločnosti spolu s pádom režimu. Zmizli zábrany. Kto bol pripravený na drogy alebo organizovaný zločin? Násilie a šikanu na školách? Ako som už povedal, prostredie disponuje onou neúnavnou schopnosťou tvarovať osobnosť dieťaťa. U mňa to bola možno len nešťastná súhra okolností, ktorá ma tlačila na hranu. Neviem, stálo by za to opýtať sa mojich rovesníkov, či naše košické sídlisko vnímali podobne ako ja. U väčšiny dospievajúcej generácie z tých čias asi nešlo o prevažujúce negatívne skúsenosti, veď detstvo medzi panelákmi dokázalo (a stále dokáže) vytvárať tiež putá pretrvávajúce celý život. Priateľstvo, ľúbosť. A o tie som ani ja nijako neprišiel. Iba hrali v mojom prípade povestné druhé husle.

Kedy sa to vo vás zlomilo, prestali ste vyhľadávať konflikty a zmenili sa? Žeby v období, kedy sa z vás pomaly stával vojak?

Vojsko ma zachránilo pred neistým koncom, pretože som bol konflikt sám osebe. Armáda mi dala nový zmysel, ponúkla možnosť byť súčasťou niečoho väčšieho. Potreboval som poriadok, disciplínu… Hlavne v duši.

Mnoho ľudí je názoru, že práca alebo život v nebezpečných zónach človeka mení v základoch pre nejaký vzorec akčných filmov, že konštantné vystavenie sa nebezpečenstvu z vás vytvára bezcitný stroj. Popravde, na nebezpečie si tak zvyknete, že zostane niekde v podvedomí. V skutočnosti k zmene človeka môže dôjsť kdekoľvek. Napokon, po jednom z mojich kamarátov vystrelili u nás doma RPG (ručný protitankový granát), čo je silná káva aj na provinciu Nangarhár v Afganistane, nie na naše mierumilovné končiny. Ale nenarážam len na takéto extrémne situácie, streľbu, prírodné katastrofy, výbuchy. Veď nešťastie sa stáva aj v celkom bežnom živote. Áno, som názoru, že pohľad na život zmení najprv iný pohľad na smrť. Keď je tá stará známa veľmi blízko.

Rozprávanie o rebélii v detstve a počas dospievania i o pôsobení v konfliktoch zmietaných krajinách tvoria základný pilier vašich úvah o zle. Premýšľate o ňom, nevzdávate to napriek tomu, že zabíjanie, znásilňovanie, mučenie už zo svojej podstaty vzdorujú pochopeniu. Hľadáte súvislosti v geopolitike, náboženstve, histórii, kultúre či ľudskej povahe. Našli ste však jednoznačnú odpoveď? Prečo sa deje zlo, o ktorom samy píšete?

Snažím sa prísť na to, do akej miery je dobro a zlo subjektívne. Iste… gény, prostredie, výchova – to všetko formuje individualitu, v ktorej sa zlo dokáže zakoreniť. Nestrácam však vieru v tvárnosť človeka. To by zaručovalo, že pre každého z nás existuje nádej. A to je práve tá cestička, po ktorej sa potulujem, pretože si myslím, že stačí istý moment, možno len sekunda, aby sme našli pokoj v duši či vysnené šťastie. Potom záleží na nás, či ich prijmeme. Šťastie neprinášajú peniaze, spoločenský úspech ani sláva, ale bežné, jednoduché veci okolo nás, ktoré zo dňa na deň začneme vnímať, vidieť, cítiť a nesmierne si ich vážiť.

Vonkajší svet je veľmi silný súper. Nachádzame sa v absencii pozitívnych informácií, šíri sa strach, narastá napätie. Úspešne predávané artikle. Jedno pominie, prichádza ďalšie a spoločnosť je nútená voliť si menšie zlo, pretože prestáva veriť v štruktúrovaný vývoj k lepšiemu. Keďže ideologické smery nahradil skôr populizmus, dnes sa šikovne pracuje s estetikou. Tie najhoršie skutky sa onálepkujú noblesou a okamžite si nájdu stáda prisluhovačov. Humanitárne bombardovanie, denacifikácia alebo trebárs Arabská jar. Pojem dobra a zla v týchto súvislostiach nedáva žiadny zmysel. Ľudia meniaci sa na čísla, deti zomierajúce ako povolené straty. Nás sa to však priamo netýka, pretože sme sa dokonale naučili odosobniť sa. Hlavne, že poznáme tú „správnu“ stranu v boji o hegemóniu vo svete, hlavne, že máme na všetko tú „správnu“ odpoveď. A aby to nestačilo, technologický vývoj nás pomaly, krok za krokom, odosobní od nešťastia ostatných ešte viac.

Ako z toho von? Jednoznačná odpoveď vlastne neexistuje, aspoň ja ju určite nemám. Iba nejako tuším, že súvisí s našim vnútrom, so zmenou či hľadaním rovnováhy, o ktorej v mojich knihách uvažujem.

Ocitli ste sa v situácii, keď ste si mysleli, že toto je už naozaj koniec, že zomriete?

Pre mňa osobne bolo touto skúsenosťou zemetrasenie na Haiti. Jeden jediný pohľad do chodby, ktorou som musel prejsť a ktorá sa priam nereálne hýbala. Budova sa nakláňala zo strany na stranu tak, že som pri chôdzi nedokázal udržať rovnováhu. Neuveriteľná vražedná sila. Pocítil som zúfalosť, nával paniky, nekontrolovateľný strach zo živočíšnosti prírody. Cítil som sa taký maličký.

Vykročme z minulosti do budúcnosti. Kde sa vidíte o niekoľko rokov? Ako dlho ešte plánujete vykonávať kontraktora?

Už len dva roky a dosť! Presne to som si hovoril v roku 2009, že po tridsiatke to skúsim doma. Odvtedy prešlo šestnásť rokov a stále robím to, čo robím. Rodina ma potrebuje a ja potrebujem rodinu. Každý odchod je veľmi ťažký a nenesieme ho dobre. Ale čo ukáže budúcnosť? Nechoďme ďaleko. Namiesto výhovoriek, plánov a sľubov radšej skúšam žiť pre dnešok, pre taký, aký je, a byť „prítomný“, keď som s mojimi babami doma.

Rozhovor pripravila Beáta Beláková.