Lebo ja som prvá i posledná.

Ja som tá, ktorá je uctievaná, i tá, ktorou pohŕdajú. Ja som predajná i ctihodná.

Ja som manželka i panna. Ja som matka i dcéra.

Ja som…

Nebojte sa mojej moci…

Ja som poznaním svojho mena. Ja som meno zvuku a zvuk mena.

Hrom: dokonalá myseľ

Zaklop na seba samého ako na dvere

a kráčaj vnútri seba ako po rovnej ceste. Lebo ak kráčaš po ceste, nemôžeš zablúdiť.

A ak klopeš na Múdrosť, klopeš na skryté poklady.

Rukopisy z Nag Hammádí

1.

Som Anna. Bola som manželkou Ježiša, syna Jozefa Nazaretského. Hovorila som mu Milovaný a on ma so smiechom volal Malý hrom. Tvrdil, že keď spím, počuje burácanie v mojom vnútri, ktoré pripomína hrmenie v diaľke nad údolím Nahal Zippori, ba dokonca až spoza Jordánu. Nepochybujem o tom, že niečo počul. Po celý život vo mne prebývali túžby, ktoré sa, kvíliac ako nokturná, niesli nocou. To, že sa môj muž na tenkej slamenej rohoži privinul srdcom k môjmu a načúval mu, bolo prejavom láskavosti, ktorú som na ňom milovala zo všetkého najväčš- mi. Počul, ako môj život prosí o to, aby sa mohol zrodiť.

2.

Môj príbeh sa začína v štrnástom roku môjho života v mesiaci tišri, v noc, keď ma teta zaviedla na plochú strechu majestátneho domu môjho otca v Sefore, nesúc so sebou čosi okrúhle, zabalené do ľanového plátna. Liezla som za ňou po rebríku a sledovala záhadný batôžtek, čo mala uviazaný na chrbte, akoby niesla novorodenca, no nedokázala som uhádnuť, čo sa v ňom skrýva. Dosť hlasno si nôtila hebrejskú pieseň o Jakubovom rebríku a ja som sa strachovala, aby zvuk jej hlasu neprenikol do domu cez dlhé, úzke okná a nezobudil moju matku. Matka nám zakázala schádzať sa na streche zo strachu, že Yaltha mi zaplní hlavu trúfalými myšlienkami.

Na rozdiel od mojej matky i od všetkých žien, ktoré som poznala, moja teta bola vzdelaná. Jej myseľ bola ako nekonečná, neprebádaná krajina, ktorej hranice sa ustavične posúvali. Nepoznala žiadne obmedzenia. Pred štyrmi mesiacmi k nám prišla z Alexandrie z dôvodov, o ktorých nik nehovoril. Nevedela som, že otec má sestru, až kým sa jedného dňa nezjavila u nás, odetá do čistej, nefarbenej tuniky. Jej drobné telo sa nieslo hrdo a oči zlostne zazerali. Otec ju neobjal, ani matka. Ubytovali ju v izbe pre služobníctvo, kam sa vstupovalo z horného nádvoria, a moje otázky si nevšímali. Aj Yaltha ich odbíjala. „Tvoj otec ma zaviazal prísahou, že nebudem hovoriť o svojej minulosti. Najradšej by bol, keby si si myslela, že som spadla z neba ako vtáčí trus.“

Matka vravela, že Yaltha je bezočivá. Aspoň na tom sme sa zhodli. Ústa mojej tety boli neutíchajúcim prameňom vzrušujúcich, nepredvídateľných výrokov. Práve to som na nej mala najradšej.

Dnes v noci to nebolo prvý raz, čo sme sa po zotmení vybrali na strechu, aby si nik nemohol vypočuť náš rozhovor. Sedeli sme pod hviezdami a teta mi rozprávala, že židovské dievčatá v Alexandrii píšu na drevené tabuľky s niekoľkými vrstvami vosku, čo bol vynález, ktorý som si sotva dokázala predstaviť. Rozprávala mi o židovských ženách, ktoré spravovali synagógy, študovali filozofiu, písali poéziu a vlastnili domy. O egyptských kráľovnách. O ženách faraónkach. O veľkých bohyniach.

Ak Jakubov rebrík dosiahol až do neba, tak aj ten náš.

Yaltha nebola na svete dlhšie ako štyri a pol desaťročia, ruky však mala hrčovité a pokrivené. Koža na jej lícach bola samý záhyb a pravé viečko mala ovisnuté, akoby zvädnuté. No po rebríku liezla vrtko a ladne ako pavúk. Sledovala som ju, ako sa vyšvihla z hornej priečky rebríka na strechu a vak na chrbte sa jej pritom hojdal sem a tam.

Usadili sme sa tvárou v tvár na slamených rohožiach. Mesiac vychádzal spoza vrchov ako ohnivá guľa. Nebo bolo bezoblačné, čierne, plné žeravých uhlíkov. Nad mestom sa vznášala vôňa chlebových placiek a dymu z kuchynských pecí. Nevedela som sa dočkať, kedy sa dozviem, čo ukrýva v batôžku, ona však len bez slova hľadela do diaľky. Musela som čakať.