© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Som Paula

Som Paula

Som Paula je román zo súčasnosti, aký by sme v dnešnej literatúre ťažko hľadali. Popisuje rozklad nášho sveta, jeho prirodzených a životne dôležitých štruktúr, sebazáchovných mechanizmov, vzťahov a indentifikácií, ľudského poriadku a zmysluplného bytia vo svete. Robí to prostredníctvom nenútených obrazov každodennosti. Je to aj rodinná dráma, neviditeľnými vláknami poprepájaná s celou spoločnosťou a samotným človekom.

Chorobné symptómy doby popisuje Štefánik nemilosrdne presne. Ukazuje nám, kým sme, kým sme sa stali, kým sme sa nechceli stať, kým by sme sa mohli stať, kým sme boli a už nikdy nebudeme. Ukazuje nám, čo všetko sme stratili, o čo sme prišli a čo sa nám už nikdy nepodarí vrátiť späť. Štefánikov román je aj diagnózou, aj varovaním. Už samotná téma rodiny, ako sa jej Štefánik chopil, je netradičná. Nie sú tu nijaké klišé a staromódne pózy. Iba čistý, presvedčivý, nekompromisný realizmus. Štefánikove postrehy a pozorovania sú objavné a prekvapujúce, prináša román, na ktorý sa nezabúda a nezabudne, pretože sa v ňom snúbi talent s neobyčajnou invenciou a originalitou.

  • ISBN: 978-80-222-0837-6
  • EAN: 9788022208376
  • Počet strán: 260
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm
  • Dátum vydania: 14.12.2016
  • Žáner: Slovenská beletria/ román

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Román Som Paula je spoločenský a nanajvýš súčasný román. Popisuje rozklad nášho sveta, jeho prirodzených a životne dôležitých štruktúr, sebazáchovných mechanizmov, vzťahov a identifikácií. Chorobné symptómy doby popisuje Štefánik nemilosrdne a presne. Ukazuje nám, kým sme, kým sme sa stali, kým sme sa nechceli stať, kým by sme sa mohli stať, kým sme boli a už nikdy nebudeme. Ukazuje nám, čo všetko sme stratili, o čo sme prišli a čo sa nám už asi nikdy nepodarí vrátiť späť. Štefánikov román je aj diagnózou aj varovaním. Je presne tým, čím by veľká próza mala byť.

Čo sa to stalo s Paulou? Zošalela? Zlyhala? Prečo pocit odcudzenia vedie k radikálnym činom? Autor zachytáva človeka uprostred rozbúrenej a zároveň jednotvárnej každodennosti, človeka, ktorý musí klesnúť na dno, aby mohol znova a znova povstať, milovať, pracovať, tvoriť seba samého. Prináša súčasný román, čo pôsobí ako netradičná rodinná dráma, neviditeľnými vláknami poprepájana s celou spoločnosťou a samotným človekom.  

Recenzie

"Autor ukazuje svojich hrdinov v situácii životnej krízy, ktorú riešia prekročením kolobehu každodenného života. Neuroticky narúšajú normované, dôveryhodného zmyslu zbavené štandardy medziľudských vzťahov".

Ivana Taranenková (Knižná revue)

"Román 
Som Paula má všetky znaky postmoderného románu, mixujúci rôzne žánrové postupy, pričom niektoré pasáže sú až hyperbolické zakrivené".

Jozef Kuric (Denník N)

Ukážka z knihy

Paula



Dávid nemal rád krik, hluk, trúbenie áut, hlasnú hudbu a hádky. Aj teraz sa mu z toho chvelo celé telo. Dvere v kuchyni boli otvorené dokorán, akoby mu rodičia zámerne nedávali na výber. Najprv si chcel pred ich hlasnou hádkou zapchať uši a počkať na chodbe, ale toto si musel vypočuť. Chcel vedieť, prečo otec nadáva na deda.

„Tvoj otec nášho syna mentálne znečisťuje! Systematicky! Rozumieš? Alebo je ti to jedno?“ hulákal Dávidov otec a šibrinkoval pred svojou ženou pravítkom. Na pleci mu visela taška s notebookom. Paula čistila zeleninu, na muža sa ani nepozrela. Stála pokojne pri kuchynskej linke, na vystretom chrbte jej bez pohnutia spočíval hrubý ohnivý vrkoč. Len ruka s nožíkom kmitala o niečo rýchlejšie a okresávala mrkvu do neprirodzene tenkého valca. Paula používala na šúpanie nôž, pretože nože ju na rozdiel od škrabiek na čistenie zeleniny fascinovali. Užívala si lesk čepele a nevedela sa dočkať krájania cibule. Vzrušovalo ju, ako ostrie noža ohrozuje končeky prstov, no v rukách dobrého kuchára nevnikne pod kožu. Keby bola muž, holila by sa britvou.

„Prestaň preháňať. Tomu sa hovorí detstvo. Imaginácia, ak ti to niečo hovorí,“ povedala a ďalej sa venovala mrkve a petržlenu, čím dávala manželovi najavo skutočné priority, popri ktorých jeho vykonštruované obavy o zdravý vývin syna nemajú miesto.

„Ale tvoj syn posiela listy Hitlerovi! Do prdele, veď je decko! Nech si pre mňa za mňa myslí, že vietor je prd jednorožca, ale nemôže si predsa dopisovať s Hitlerom len preto, že mu to tvoj chorý foter prikázal. Jasné, že sa potom budí na zlé sny. Je presvedčený, že ovplyvní dejiny, že zmení chod vecí. To chápeš, čo mu nahovoril? Hitler je podľa teba v pohode na rozvíjanie fantázie?“

„Detský svet je taký. Plný hobitov,“ reagovala Paula tichým hlasom, ignorujúc manželov nával zúrivosti. A najmä, kauzu Hitler považovala za dávno uzavretú. Stalo sa to dávno.

„Plný hobitov?“ Kristián nevychádzal z úžasu.

„Už dávno ste mali byť preč,“ vyčítala mu. Ani ju nenapadlo obzrieť sa, či ich Dávid nepočúva.

„Dávid si myslí, že jeho tieň sa premení na človeka alebo na nejakého ducha, vieš o tom? Tvoj foter od neho chce, aby si denne meral tieň, a ty na to nič nepovieš?!“ vykríkol a namieril pravítko Paule do tváre. Paula zaborila prsty do rúčky noža.

„Dávid má deda rád,“ pripomenula mu. Krúžky potu na manželovej belasej košeli zväčšovali objem. Podľa tej košele Paula vedela, že Kristián má dôležité stretnutie, a keď je takýto zlostný, pôjde asi o niečo veľmi nepríjemné. Kristián strácal nad sebou kontrolu. Silný tlak, ktorý zažíval v práci, sa v ňom hromadil ako plyn v héliovom balóne a už nutne potreboval vybuchnúť.

„Prečo ľudia fetujú? Tak vieš? Pretože to je jediný spôsob, ako môžeš stretnúť hobita. Do prdele! To chceš, aby sa stalo? Urobiť z neho feťáka? Potom možno bude jeho tieň konečne poletovať po izbe!“

„Preháňaš,“ pokúšala sa nezvyšovať hlas, pôsobiť pokojne.

„To musí skončiť. Rozumela si? Ja ho k tvojmu otcovi nevezmem. Je to aj môj syn. Ostane doma.“

„Fajn. V tom prípade ho zober niekam ty, pretože ty máš vždy kopec času na svoje dieťa.“

„Mária by sa už mala konečne vrátiť,“ povedal jej na to.

Dávid nechcel, aby sa rodičia hádali, ale musel si ich vypočuť a urobiť si poriadok v pochybnostiach. Potreboval sa dozvedieť o dedovi viac. Prvotnú zvedavosť však premohla túžba po okamži­tom zmieri medzi mamou a otcom, medzi otcom a dedom. Mal chuť vtrhnúť do kuchyne, z celej sily zakričať a privolať do rodiny pokoj, ale nemal na to odvahu.

„Keď je ti to jedno, tak zmeraj Dávidovi tieň ty. Choď von a zmeraj mu ho! Tu máš pravítko. Ja ani môj syn nie sme šašovia. Ja mu tieň merať nebudem. Nikto mu ho merať nebude. Vysvetli to láskavo svojmu choromyseľnému otcovi!“ vykríkol Kristián a hodil pravítko o zem. Paulin ryšavý vrkoč sa konečne pohol. Medzi dverami zbadala Dávida.

„Ty ešte nie si obutý?“ spýtala sa ho len tak, bez výčitiek v hlase, a usmiala sa naňho.

„Chcel som sa napiť,“ oznámil šeptom Dávid. Bol celý napätý. Mamin úsmev ho neuvoľnil. Neveril mu. Špatila ho zmes falše a bezradnosti. Paulin rozpačitý úsmev sa po chvíľočke vyrovnal do uzulinkej úsečky sťahujúcej črty jej tváre do neutrálneho výrazu. Dávid radšej obrátil hlavu k otcovi. Otec neschopný nahliadnuť do Dávidových myšlienok, ale zvyknutý pracovať pod stresom, rýchlo vyhodnotil situáciu a pobozkal Paulu na líce. Dávid sa cítil previnilo, že si vypočul hádku a dostal tak rodičov do chúlostivej situácie. Mama už nič nepovedala, zotrela si z tváre manželov neúprimný bozk a pokračovala v čistení zeleniny. Kĺzanie noža po povrchu petržlenu nabralo opäť normálnu rýchlosť. V Paule to vrelo, ale pokúšala sa prepnúť do pokojného módu. Prestala si manžela aj Dávida všímať. Obaja mali byť už dávno u deda. Kristián napustil vodu do pohára, bez slova ju podal synovi. Pohladil ho po vlasoch a stisol mu rameno. Dávid si pomyslel, že nič z toho sa nemuselo stať, keby nepožiadal otca, aby mu odmeral tieň.



Kristián neprítomne kráčal dva metre pred Dávidom, oddelený nielen od syna, ale od všetkého navôkol. S niekým telefonoval. Bez povšimnutia prešiel okolo svojho auta a pokračoval bezprizorne ďalej, akoby si len vybehol pred dom vyvenčiť mobil. Dávid ho odovzdane nasledoval. Čakal, kedy si otec všimne koniec parkoviska a vrátia sa naspäť k autu. Ranné júlové slnko nepálilo tak silno, ale z Dávida tiekol pot ako uprostred žeravého dňa. Aspoň fúkal vietor a osviežoval mu nervami rozpálenú pokožku. Dávid myslel na deda, na to, aké debiliny si vymýšľa a potom sa rodičia kvôli tomu hádajú. Brucho mu pulzovalo, myšlienky vychádzali zo žalúdka. Veci okolo neho odrazu nadobudli významy, ktoré síce vždy registroval, ibaže teraz strácali pridanú hodnotu, zbavovali sa magických vlastností, ktorých existenciu si Dávid želal. Svet prichádzal o nádej stať sa zázračným a prekvapivým. Chcel to zmeniť, ale asi sa to nedá. Tiene sa nikdy na nič nepremenia. Dávidovi sa vlastné myšlienky nepáčili, ale nemohol sa ubrániť poznaniu, že všetko má svoj samozrejmý poriadok a podobu skutočného sveta určujú pravidlá, ktoré jeho vyšinutý dedo nie je ochotný akceptovať. Nepoznal pôvod týchto pravidiel ani ich zmysel. Tušil len ich prítomnosť, platnosť a pravdivosť. Nevedel si to v hlave upratať. Vedel ale niečo tušiť. Dokázal si všímať skutočnosť, vnímať ju tak trochu aj pod povrchom. Tušil pravidlá, tušil ich porušovanie. Sú to pravidlá, ktoré ľudia dodržiavajú, nehádajú sa kvôli nim, pretože tu boli odjakživa. Nikto ich nevymyslel, nedajú sa zmeniť a ich trvalá moc nad svetom nikomu neprekáža. Vietor, ktorý preháňa odpadky po uliciach, nie je prd jednorožca volajúceho o pomoc, tak ako tvrdí jeho dedo. Je to obyčajný vietor. Vietor nič nevie, lebo vietor nemá mozog ani oči. Nevie o ničom, tak ako to nevie ani slnko, rieka a tiene. Dedo trepe. Trepe, povedal otec.

Dávid na chvíľu zastal, aby znehybnil svoj tieň. Pozeral sa na tmavý fľak dotýkajúci sa chodníka. Tieň akoby sa vznášal tesne nad zemou, ale len vo výške neviditeľných milimetrov. Vpíjal do seba štruktúru popraskaného asfaltu, vďaka čomu vyzeral ako slonia koža. Ale tieň nie je koža, aj keď tak vyzerá. Je to len nudná šedá škvrna, oddaná Dávidovi a neschopná prejaviť sa inak ako obrátená projekcia Dávidovej postavy. Pokým Dávid nezdvihne nohu, nepohne sa ani jeho tieň. Iné dieťa by možno nadobudlo spokojné presvedčenie, že tieň je vždy na svojom mieste, preto nikdy nevzlietne ani sa na nič nepremení. Dávid si tým bol tiež istý, ale namiesto pocitu bezpečia cítil rozhorčenie a úzkosť. Pohol sa. S ním sa pohol aj jeho tieň. Nestalo sa nič zvláštne. Plazenie tieňa poslušne kopírovalo Dávidove pohyby a obsahovalo v sebe všetky dôkazy o tom, že dinosaury vyhynuli do posledného (až neskôr v škole sa dozvie o veľkom asteroide, ktorý zrejme zapríčinil ich vyhynutie, o obrovských zemetraseniach, zosuvoch pôdy, vlnách tsunami, silných vulkanických aktivitách, globálnej zime a planéte zahalenej do tmy). Dávid si bol istý, že živého dinosaura nikdy neuvidí, že hobiti a zázračné vrany nejestvujú, že leto strieda zimu a uzdravenie chorobu. Všetko fungovalo podľa znepokojivej predvídateľnosti, ktorá v Dávidovi vzbudzovala hnev a úzkosť a napĺňala ho väčšou panikou ako viera v oživené tiene. Preto nechcel ísť k dedovi a preto sa naňho hneval. Dedo je nepriateľom istoty. Dedo klame, že vidí to, čo vidieť nemôže. Ako môže tvrdiť, že tieň sa zmení na človeka alebo na ducha? Dedo je šibnutý, nekoná správne a tým pádom je zlý. Preto otec kričal na mamu, lebo mama nevie, aký je dedo zlý.

Ešte raz sa pozrel na svoj tieň, dal mu poslednú šancu zmeniť tvar, oddeliť sa od jeho nôh.

Zdvihol hlavu a pozrel sa na otca. Otec stál pri výjazde z parkoviska. Telefonoval a zároveň pátral pohľadom po svojom aute.