© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Deti krvi a kostí

Deti krvi a kostí

Tomi Adeyemi : Deti krvi a kostí Deti krvi a kostí sa pokladajú za oživenie a novú krv v oblasti young adult literatúry. Ocenenia, ktoré autorka získala za tento príbeh, sa počítajú na desiatky. Spomeňme aspoň najdôležitejšie: New York Times Notable Childern’s Books of 2018 či TIME Top Best YA and Children’s Books of 2018. Autorka vyčarila krajinu Orishu plnú mágie a fantázie, ktorá zaujme už po prvých stránkach. V nápaditosti je rovnocennou súperkou Rogera Zelaznyho, otca fantasy, ktorého Amber vyvolal svojho času priam svetový ošiaľ. Adeyemi zašla ďalej, fantazijný príbeh pretkala realitou africkej mágie a mytológie, hrala sa s jednotlivými postavami deja a výborne prepracovaným svetom. Obrazný, zaujímavý a príťažlivý štýl písania vám nedovolí odtrhnúť sa od knihy. Deti krvi a kostí sú intenzívne, magické, plné zvratov, nútia premýšľať o nerovnosti a ľudskej dôstojnosti. Čitateľ sa emocionálne pripúta k príbehu a teší sa na ďalšie pokračovania. Preto sa nemožno čudovať, že filmoví producenti ihneď prejavili záujem a odkúpili práva na sfilmovanie príbehu.

  • ISBN: 978-80-222-0987-8
  • EAN: 9788022209878
  • Počet strán: 464
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148x233 mm
  • Dátum vydania: 14.3.2019
  • Žáner: BELETRIA / Young adult / Sci-fi, fantasy

22.90 € Doporučená cena

O knihe

ZABILI MI MATKU.

VZALI NÁM MÁGIU.

SNAŽILI SA NÁS POCHOVAŤ.

TERAZ POVSTANME.


Zélie si pamätá, že kedysi bola celá krajina Orïsha plná mágie. Ohnivci zapaľovali plamene, Vlnopáni rozkazovali vlnám a Zéliina mama Smrtonoska vzývala duše mŕtvych.

No potom mágia kamsi zmizla a všetko sa zmenilo. Všetkých Madžiov na príkaz krutého kráľa vyvraždili, Zélie obrali o mamu a jej ľud o nádej.

Teraz však má Zélie jedinečnú šancu zaútočiť na kráľovskú rodinu a vrátiť krajine mágiu. Musí zabrániť korunnému princovi, aby definitívne zničil mágiu, a s pomocou princeznej mu prejsť cez rozum. Na každom kroku na ne číha nebezpečenstvo, z krovín vrčia snežné lepardnéry a vo vodách vyčkávajú pomstychtiví duchovia.

Najväčšou hrozbou pre krajinu sa však môže stať práve Zélie – ak sa nenaučí kontrolovať svoju moc.


Tomi Adeyemi nadväzuje na tradíciu veľkých fantasy románov. Navyše prišla s neošúchaným námetom čerpajúcim z africkej mytológie a mágie. Autorkin štýl je plný farbistej fantázie, napínavú tajomnú atmosféru spestrujú prvky africkej kultúry a opisy rôznych druhov mágie. Preto sa nemožno čudovať, že filmoví producenti ihneď prejavili záujem a odkúpili práva na sfilmovanie príbehu.


New York Times Notable Children's Books of 2018 
TIME Top 10 Best YA and Children's Books of 2018
NPR's Book Concierge 2018 Great Reads List  
Buzzfeed's 24 Best YA Books of 2018
Bustle's Top 25 Best Young Adults Books of 2018
2018 Kirkus Prize Finalist 
YALSA William C. Morris YA Debut Award Finalist 
Paste Magazine’s 30 Best YA Novels of 2018
Newsweek’s 61 Best Books from 2018
Boston Globe’s Best Children's Books of 2018
Publishers Weekly Best YA Books of 2018
School Library Journal Best Books of 2018 


Recenzie

Fenomén" Entertainment weekle

................................

„Vzrušujúci a pútavý debut, ktorý vás primrazí v kresle.“ Daniel José Older, autor bestsellerov podľa rebríčka New York Times

................................

„Na román DETI KRVI A KOSTÍ s jeho fantastickým svetom bohatým na históriu a bojom o moc som dlho čakala.“ Marie Lu, autorka bestsellerov podľa rebríčka New York Times

................................

„Obrovská dávka napätia, podmanivý fantastický svet a udatná hrdinka, ktorej chcete držať palce – pre toto všetko si román DETI KRVI A KOSTÍ jednoducho musíte prečítať.“ Kami Garcia, autorka bestsellerov podľa rebríčka New York Times

................................

„Zmení vás to, dostanete chuť vstať a vziať si späť svoju mágiu!“ Dhonielle Clayton, autorka románu The Belles

................................


Ukážka z knihy


TOMI ADEYEMI




DETI

KRVI

A KOSTÍ








TATRAN









Pre mamku a ocka – ktorí obetovali všetko,

aby mi dali túto šancu


&


Jacksonovi,

ktorý veril mne a tomuto príbehu

oveľa skôr, než som mu verila ja.




Snažím sa na ňu nemyslieť.

Ale keď už myslím, spomínam si na ryžu.

Keď bola doma mama, naša chatrč vždy voňala

po korenistej ryži jollof.

Myslím na jej tmavú pokožku, čo žiarila ako letné slnko, na to, ako baba ožil, keď sa usmiala. Ako sa šuchorili a vlnili jej biele vlasy – ako neskrotná hriva,

čo sama dýcha a vzpína sa.

Počujem legendy, ktoré mi rozprávala v noci.

Tzainov smiech, keď spolu hrali agbön v parku.

Babov rev, keď jej vojaci obmotali okolo krku reťaz.

Jej výkriky, keď ju vliekli niekam do temnoty.

Zaklínadlá, čo sa jej rinuli z úst ako láva. Mágia smrti, ktorá ju zviedla z cesty.

Myslím na to, ako jej mŕtvola visela zo stromu.

Myslím na toho kráľa, čo mi ju vzal.






















KAPITOLA 1



ZÉLIE




VYBER SI MŇA.

Robím, čo môžem, len aby som nevykríkla. Zaryjem nechty do palice z dreva marulového duba a pevne ju zovriem, aby som ňou nevrtela. Po chrbte mi stekajú kvapôčky potu, ale neviem, či je to pre páľavu úsvitu, alebo preto, ako mi srdce divo búši v hrudi. Doteraz ma lunu za lunou vynechávali.

Dnes to tak nemôže byť.

Zastrčím si kader snehobielych vlasov za ucho a zo všetkých síl sa snažím sedieť pokojne. Ako vždy, Mama Agba si vyberá s vypätím všetkých síl, uprene sa díva na každú tak dlho, až sa začneme hniezdiť.

Sústredene vraští obočím, vrásky na jej vyholenej hlave sa prehlbujú. So svojou tmavohnedou pokožkou a kaftanom tlmených farieb vyzerá Mama Agba ako ktorákoľvek iná starká v dedine. Nikdy by ste nepovedali, že žena v jej veku dokáže byť taká smrtonosná.

„Ehm.“ Yemi si odkašle pred vchodom do chatrče, nazývanej ahéré, čo nie je práve nenápadný spôsob, ako pripomenúť, že ona už túto skúšku zložila. Uškŕňa sa na nás a pritom krúži ručne vyrezávanou palicou; nevie sa dočkať, kedy zistí, ktorú z nás porazí pri súboji dospelosti. Väčšina dievčat sa pri predstave, že budú musieť čeliť

Yemi, prihrbí, ale ja po tom dnes túžim. Trénovala som a som pripravená.

Viem, že mám šancu vyhrať.

„Zélie.“

Ticho pretne unavený hlas Mamy Agby. Od pätnástich ostatných dievčat, ktoré nevybrala, sa rozľahne spoločný výdych. Moje meno sa odrazí od pletených stien trstinovej ahéré, až potom si uvedomím, že Mama Agba predvolala mňa.

„Naozaj?“

Mama Agba mľaskne. „Môžem si vybrať niektorú inú…“

„Nie!“ Vydriapem sa na nohy a rýchlo sa ukloním. „Ďakujem, Mama. Som pripravená.“

Prechádzam skupinkou a more hnedých tvárí sa rozostupuje. Pri každom kroku sa sústreďujem na to, ako mi bosé chodidlá brzdí tŕstie na podlahe chatrče Mamy Agby, testujem trenie, ktoré budem potrebovať, aby som zvíťazila v tomto súboji a konečne zložila skúšku.

Keď prídem k čiernej rohoži, ktorá označuje arénu, prvá sa ukloní Yemi. Čaká, kým urobím to isté, no jej pohľad len prilieva olej do ohňa, ktorý mi blčí v tele. V jej postoji nie je žiadny rešpekt, žiadny prísľub vyrovnaného súboja. Myslí si, že keď som divínka, som pod jej úroveň.

Myslí si, že prehrám.

„Ukloň sa, Zélie.“ Hoci v hlase Mamy Agby počujem varovný tón, nedokážem sa prinútiť k pohybu. Takto blízko Yemi nevidím nič iné, len jej zvodné čierne vlasy, jej kokosovohnedú kožu, oveľa jasnejšiu, než je tá moja. Jej pleť má tlmene hnedý odtieň Orïshanov, čo nikdy nestrávili ani deň lopotením na slnku, žije život privilegovaných, za mlčanie jej ho platí otec, ktorého nikdy nepoznala. Ktosi urodzený, kto s hanbou vyhostil svoju dcéru-ľavobočka do našej dediny.

Plecia zatlačím dozadu, hruď vypnem a narovnám sa, hoci by som sa mala skloniť. Yemine črty sa vynímajú v skupinke divínok ozdobených snehobielymi vlasmi. Divínok, ktoré bez prestania nútili ukláňať sa takým, čo vyzerajú ako ona.

„Zélie, nech to nemusím opakovať.“

„Ale Mama…“

„Ukloň sa alebo odíď z ringu! Márniš čas nás všetkých.“

Keďže nemám na výber, zatnem zuby a ukloním sa, načo Yemin neznesiteľný úškrn len tak rozkvitne.

„Bolo to také ťažké?“ Yemi sa ukloní znovu, hoci nemusí. „Ak máš prehrať, prehraj s hrdosťou.“

Medzi dievčatami prepukne tlmený chichot, ktorý Mama Agba rýchlo umlčí prísnym gestom. Šibnem po nich pohľadom a potom sa už sústredím na svoju protivníčku.

Uvidíme, kto sa bude chichotať, keď vyhrám.

„Zaujmite miesta.“

Postavíme sa chrbtom k okraju rohože a vyhodíme palice vysoko zo zeme. Yemin úškrn mizne, prižmúri oči. Ukáže sa jej inštinkt zabijaka.

Uprene hľadíme jedna na druhú, čakáme, kým zaznie signál, že môžeme začať. Začínam sa obávať, že Mama Agba to bude naťahovať celé veky, keď vtom konečne vykríkne.

„Začnite!“

V mihu som v defenzíve.

Skôr než vôbec pomyslím na úder, Yemi sa prešvihne rýchlosťou gepardnéry. Palica jej v jednej chvíli presviští nad hlavou, v ďalšej mi mieri na krk. Dievčatá za mnou zhíknu, lenže ja nezaváham ani na sekundu.

Yemi je možno rýchla, ale ja viem byť rýchlejšia.

Jej palica sa blíži ku mne, predkloním sa tak hlboko, ako mi to len chrbát dovolí, a tak sa vyhnem jej útoku. Stojím stále v predklone, keď Yemi udrie znovu, tentoraz švihne palicou nadol silou dievčaťa dvakrát takého veľkého, než je v skutočnosti.

Vrhnem sa nabok, pregúľam sa po rohoži, a tak jej palica zasiahne len tŕstie. Yemi sa týči nado mnou a ja sa snažím znovu získať rovnováhu.

„Zélie,“ osloví ma varovne Mama Agba, lenže nepotrebujem jej pomoc. Jediným plavným pohybom sa prekotúľam na nohy, vysuniem palicu a zablokujem ďalší Yemin úder.

Palice sa nám zrazia s hlasitým praskotom. Trstinové steny chatrče sa zatrasú. Moja zbraň sa stále chveje od zrážky a Yemi sa už otáča a mieri mi na kolená.

Nohu, ktorú mám vysunutú, stiahnem, zaženiem sa rukami, aby som nabrala švih, a vo vzduchu urobím premet. Pri prelete ponad jej natiahnutú palicu zbadám svoju prvú príležitosť – šancu prejsť do útoku.

„Uff!“ vzdychnem. Rýchlosť z preletu využijem, aby som udrela.

Poďme…

Yemina palica tresne o moju a zastaví môj útok ešte v zárodku.

„Trpezlivosť, Zélie,“ volá Mama Agba. „Ešte nie je čas na útok. Pozoruj. Reaguj. Počkaj, kým zaútočí súperka.“

Mám chuť zavrčať, ale len prikývnem a uhnem palicou dozadu. Tvoja šanca ešte príde, povzbudzujem sa v duchu. Len vyčkaj, kým prídeš na ra…“

„Výborne, Zél.“ Yemi tak stíši hlas, že ju počujem len ja. „Poslúchni Mamu Agbu. Buď poslušná malá larva.“

A je to tu.

To slovo.

Tá ohavná, ponižujúca urážka.

Zašepkaná bezohľadne. Zabalená do toho arogantného úškrnu.

Skôr než sa pozastavím, už vyrážam palicu dopredu, Yemin žalúdok miniem len o vlások. Neskôr si za to určite vyslúžim jednu z vyhlásených bitiek od Mamy Agby, ale strach v Yeminých očiach mi za to iste stojí.

„Hej!“ Yemi sa otočí za Mamou Agbou, aby zasiahla, lenže nemá čas sa jej posťažovať. Zakrúžim palicou tak rýchlo, že vypleští oči, a potom znovu zaútočím.

„Takto to nejde!“ zakričí Yemi a odskočí nabok, aby som jej nezasiahla koleno. „Mama…“

„Bojuješ ty či ona?“ zasmejem sa. „Poďme, Yem. Ak máš prehrať, prehraj s hrdosťou!“

Yemine oči zablčia hnevom ako pohľad levonéry pripravenej na útok. Rázne zovrie v rukách palicu.

Až teraz sa začína skutočný boj.

Naše palice o seba opakovane narážajú a steny Maminej ahéré sa neustále otriasajú. Pri každej vymenenej rane hľadáme šancu zaútočiť a zasadiť rozhodujúci úder. Práve zbadám svoju príležitosť, keď vtom…

„Ááá!“

Zatackám sa dozadu, prehne ma a lapám po dychu. Príde mi nevoľno. Na moment sa ma zmocní strach, že mám polámané rebrá, ale bolesť v bruchu túto obavu vytlačí.

„Koniec!“

„Nie!“ preruším Mamu Agbu zachrípnuto. Sťažka sa nadýchnem a podopriem sa palicou, aby som sa dokázala vystrieť. „Som v poriadku.“

Ešte som neskončila.

„Zélie…“ začne Mama, ale Yemi nečaká, kým dopovie. Celá zúrivá sa ku mne priženie, jej palica minie moju hlavu iba o centimeter. Predkloní sa, pripraví na útok, ale vyšmyknem sa jej z dosahu. Skôr než sa stihne otočiť, prešvihnem sa okolo nej a udriem ju palicou do hrude.

„Ach!“ zalapá po dychu. Zakníše sa, tvár sa jej skriví od bolesti a prekvapenia z môjho úderu. Pri súbojoch u Mamy Agby doteraz nikdy neutŕžila úder. Nevie, aký to je pocit.

Skôr než sa stihne spamätať, urobím otočku a zabodnem jej palicu do brucha. Práve vo chvíli, keď jej chcem zasadiť posledný úder, sa rozletia červenohnedé závesy zakrývajúce vchod chatrče.

Cez prah dverí prebehne Bisi, za ňou letia jej biele vlasy. Jej drobná hruď sa dvíha a zasa rýchlo klesá, uprie pohľad na Mamu Agbu.

„Čo sa deje?“ spýta sa Mama Agba.

Bisi vyhŕknu slzy. „Je mi to ľúto,“ vzlyká, „zaspala som, nebola… nebola som…“

„Hovor už, dieťa!“

„Idú sem!“ vykríkne Bisi konečne. „Už sú blízko, budú tu o chvíľu!“

Na moment sa neviem nadýchnuť. Myslím, že žiadna z nás. Každý kúsoček našich bytostí paralyzuje strach.

Potom vyhrá vôľa prežiť.

„Rýchlo,“ zasyčí Mama Agba. „Nemáme veľa času!“

Vytiahnem Yemi na nohy. Stále sťažka odfukuje, ale nemám čas zisťovať, či je v poriadku. Schmatnem jej palicu a uháňam pozbierať ostatné.

V ahéré vypukne chaos – všetky bežíme ako o život, aby sme skryli pravdu. Vzduchom lietajú metre jasných tkanín. Zjaví sa armáda trstinových figurín. Deje sa toho naraz toľko, že nemáme ako vedieť, či stihneme všetko zakryť načas. Neviem sa sústrediť na nič iné, len na svoju úlohu: zasunúť všetky palice pod rohož arény, aby ich nebolo vidieť. Keď som hotová, Yemi mi do rúk vtisne drevenú ihlu. Bežím na svoje určené miesto, keď sa znovu otvorí záves nad vchodom do ahéré.

„Zélie!“ vyštekne Mama Agba.

Stuhnem. Všetky oči v ahéré sa otočia na mňa. Skôr než stihnem niečo povedať, Mama Agba mi plesne po temene. Po chrbtici sa mi rozleje bolesť, ktorú dokáže spôsobiť len ona.

„Zostaň na svojom mieste!“ odsekne. „Ešte si neskončila.“

„Ale Mama Agba…“

Nakláňa sa ku mne, srdce mi bije ako šialené, v jej očiach sa zračí pravda.

Odvráť ich pozornosť…

Získame tým trochu času.

„Mrzí ma to, Mama Agba. Prepáč mi to.“

„Vráť sa na svoje miesto.“

Potlačím úsmev a ponížene skloním hlavu, práve natoľko, aby som stihla letmo pozrieť na vojakov, ktorí v tej chvíli vstúpili. Nižší muž má, ako väčšina obyvateľov Orïshe, rovnakú farbu pleti ako Yemi: hnedú ako odratá koža, tvár orámovanú hustými čiernymi vlasmi. Hoci sme v chatrči len samé mladé dievčatá, nespúšťa ruku z hrušky svojho meča. Zviera ho silno, akoby sme naňho každú chvíľu mohli zaútočiť.

Druhý muž je vysoký, stojí tam s vážnym a pochmúrnym výrazom, tvár má oveľa tmavšiu ako jeho spoločník. Nepohne sa od vchodu, pohľad upiera na zem. Možno má v sebe toľko slušnosti, aby sa hanbil za to, čo sa chystajú urobiť.

Obaja sa pýšia kráľovským erbom kráľa Sarana, čo sa chladne vyníma na železných náprsných pancieroch brnenia. Už len pri pohľade na umelecky vyzdobenú snežnú leopardnéru mi zovrie žalúdok – spomienka na vládcu, ktorý ich poslal, je veľmi krutá.

S demonštratívne nadurdeným výrazom sa vrátim k svojej figuríne. Od úľavy sa mi takmer podlamujú nohy. Chatrč, kde bola predtým aréna, sa zmenila na veľmi presvedčivo pôsobiacu krajčírsku dielňu. Pred každým dievčaťom stojí figurína, ktorú zdobia žiarivé tkaniny nášho kmeňa, strihané a popripínané v jedinečnom štýle Mamy Agby. Vyšívame tie isté lemy na odevy, dašiki, ako celé roky. Aj teraz mlčky šijeme a čakáme, kým vojaci odídu.

Mama Agba sa prechádza sem a tam pomedzi rady dievčat a skúmavo si prezerá prácu svojich učníc. Som nervózna, ale aj tak sa musím škľabiť na tom, ako necháva stráže čakať a odmieta vziať na vedomie ich nevítanú prítomnosť.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýta sa ich napokon.

„Deň platenia daní!“ zavrčí ten s tmavšou pleťou. „Máš doplatiť.“

Výraz na tvári Mamy Agby poklesne ako vysoké teploty v noci. „Dane som zaplatila minulý týždeň.“

„Nejde o daň z predaja.“ Pohľad druhého vojaka blúdi po všetkých divínkach s dlhými bielymi vlasmi. „Zvýšili sa odvody za larvy. Ty ich máš veľa, preto musíš doplatiť.“

Samozrejme. Zvieram látku na figuríne tak silno, až ma bolia päste. Kráľovi nestačí, že drží divínov nakrátko. Musí zlomiť každého, kto sa nám pokúša pomáhať.

Zatínam zuby, snažím sa zabudnúť na vojaka a potlačiť spomienku na to, ako ma bodlo slovo larva, čo mu vyšlo z úst. Nešlo o to, že sa nikdy nestaneme madžijkami, čo bol kedysi náš osud. V ich očiach budeme stále len larvy.

Nikdy v nás nebudú vidieť nič iné.

Mama Agba stiahla ústa do prísnej čiary. V žiadnom prípade nemá peniaze nazvyš. „Daň z divínov ste zvýšili už minulú lunu,“ namieta. „A aj lunu predtým.“

Svetlejší vojak urobí krok vpred, načiahne sa za mečom, je pripravený zaútočiť pri prvom náznaku vzdoru. „Možno by si sa nemala stýkať s larvami.“

„Možno by ste nás mohli prestať okrádať.“

Slová zo mňa vykĺznu, skôr než ich stihnem zastaviť. Miestnosť tají dych. Mama Agba stŕpne, tmavými očami ma prosí, aby som držala jazyk za zubami.

„Divínky nezarábajú viac peňazí. Z čoho máme zaplatiť tieto nové dane?“ pýtam sa. „Nemôžete ich v jednom kuse zvyšovať! Inak ich nebudeme môcť platiť!“

Vojak sa ku mne vlečie takým spôsobom, že ihneď zatúžim po svojej palici. Správne zasadeným úderom by som ho mohla zraziť z nôh a vhodným prudkým pohybom mu rozmliaždiť hrdlo.

Po prvý raz si uvedomím, že vojak pri sebe nemá len taký obyčajný meč. V pošve sa leskne čierna čepeľ z kovu, ktorý je vzácnejší než zlato.

Madžacit…

Zliatina, ktorej vytvorenie nariadil kráľ Saran pred Nájazdom, aby oslabil našu mágiu a mohol nám prepáliť telo.

Rovnako ako čierna reťaz, ktorú obmotali okolo hrdla mojej mamy.

Mocný madži by si s účinkami madžacitu poradil, lenže väčšinu z nás tento vzácny kov ochromuje. Ja nemusím potláčať žiadne magické sily, ale aj tak mi blízkosť madžacitovej čepele naháňa husiu kožu. Vojak ma pritlačí k múru.

„Bolo by múdrejšie, keby si držala jazyk za zubami, dievčatko.“

A má pravdu. Mala by som. Držať jazyk za zubami, prežrieť svoj hnev. Aby som sa dožila ďalšieho dňa.

Ale keď sa mi takto blízko díva do tváre, musím sa držať, aby som mu do sliedivých hnedých očí nevrazila ihlu na šitie. Možno by som naozaj mala držať jazyk za zubami.

A možno by mal jednoducho zomrieť.

„To ty by…“

Mama Agba ma odsotí tak silno, že sa zvalím na zem.

„Tu máš,“ preruší ma a podáva vojakovi hrsť mincí. „Zober si ich.“

„Mama, nemôžeš…“

Otočí sa ku mne s pohľadom, pri ktorom mi tuhne krv v žilách. Zavriem ústa, vyškriabem sa na nohy a ukryjem sa za vzorovanú látku

prip­nutú na mojej figuríne.

Ozve sa cvengot – vojak si prepočítava bronzové mince na dlani. Keď je hotový, zavrčí: „To nestačí.“

„Bude musieť,“ hovorí Mama Agba s hlasom zlomeným od zúfalstva. „To je všetko. Viac nemám.“

Pod kožou mi vrie nenávisť, mravčí a bodá. To nie je fér. Mama Agba by sa nemala nikomu prosiť. Zdvihnem zrak a zachytím vojakov pohľad. Chyba. Skôr než sa stihnem odvrátiť alebo zamaskovať znechutenie, schmatne ma za vlasy.

„Au!“ zakričím, keď sa mi bolesť rozľahne po celej lebke. Vojak ma v okamihu šmarí o zem, z hrdla mi vyrazí dych.

„Možno nemáš peniaze,“ povie a štuchne mi do chrbta kolenom. „Ale v každom prípade máš dosť lariev.“ Tvrdou rukou ma schmatne za stehno. „Začnem touto.“

Zalapám po dychu, pokožkou sa mi rozleje horúčava a zovriem päste, aby som zakryla, ako sa mi trasú ruky. Chcem kričať, zlomiť mu každučkú kosť v tele, ale môj odpor slabne s každou sekundou. Svojím dotykom stiera všetko, čím som, všetko, za čo som tak tvrdo bo­-jovala.

V tej chvíli som znovu to bezbranné malé dievčatko, ktorému vojaci vlečú matku niekam preč.

„To stačí!“ Mama Agba zaprská ako levonéra chrániaca svoje mladé, vojaka odstrčí a mňa si privinie na hruď. „Dostali ste všetky moje peniaze, viac nemám. Už aj zmiznite.“

Pri jej trúfalosti muž zahorí hnevom. Už-už vyťahuje meč, ale druhý muž ho zarazí.

„Poďme! Do súmraku musíme obehnúť celú dedinu.“

Tmavší vojak síce hovorí prívetivým tónom, ale čeľuste má pevne zaseknuté. Možno v našich tvárach rozozná svoju matku či sestru, možno spomienku na niekoho, koho by chcel ochrániť.

Druhý vojak chvíľu mlčí, takže neviem, čo urobí. Napokon sníme ruku z meča a prebodne nás len svojím pohľadom. „Nauč svoje larvy správať sa slušne,“ varuje Mamu Agbu. „Inak ich to naučím ja.“

Pohľadom sa obráti ku mne. Zvonka sa celá potím, mojím vnútrom však trasie chlad. Vojak ma prešacuje očami, akoby naznačoval, čo si môže vziať.

Len to skús, chcem odseknúť, ale v ústach mám príliš sucho, aby som dokázala rozprávať. Mlčky stojíme, kým vojaci nevyjdú von a nedoznie dupot čižiem s kovovými podrážkami.

Sila Mamy Agby sa stratí, ako keď vietor sfúkne plameň sviece. Oprie sa o figurínu, aby sa podoprela. Smrtonosná bojovníčka, ako ju poznám, sa v mihu premení na vetchú, cudziu starenu.

„Mama…“

Chcem jej priskočiť na pomoc, ale ona ma plesne po ruke. „Òdẹ!“

Trúba, vynadá mi v jazyku yoruba, jazyku madžiov, ktorý po Nájazde postavili mimo zákon. Náš jazyk som nepočula tak dávno, že mi chvíľu trvá, kým si vôbec spomeniem, čo to slovo znamená.

„Pri menách všetkých bohov, čo je to s tebou?“

Znovu sa všetky oči v ahéré upierajú na mňa. Pohľadom ma karhá ešte aj malá Bisi. Ale prečo na mňa Mama Agba kričí? Prečo je to moja vina, keď zlodeji sú tí kriví vojaci?

„Chcela som ťa ochrániť.“

„Ochrániť ma?“ opakuje Mama Agba. „Vieš predsa, že tvoja zanovitosť vôbec nič nezmení! Pre teba nás mohli všetky zabiť!“

Zapotácam sa, ohromená jej tvrdými slovami. V očiach som jej ešte nikdy nevidela toľké sklamanie.

„Ak s nimi nemôžeme bojovať, načo sme potom tu?“ Hlas sa mi zlomí, ale prehltnem slzy. „Načo potom trénujeme, ak sa nemôžeme chrániť? Aký to má zmysel, keď nemôžeme chrániť teba?“

„Pri všetkých bohoch, Zélie, premýšľaj! Mysli aj na niekoho iného, nielen na seba! Kto by ochraňoval tvojho otca, keby si tým mužom ublížila? Kto by sa staral o Tzaina, keby sa kráľovi zažiadalo krvi?“

Otvorím ústa, že niečo odseknem, ale nemám čo dodať. Má pravdu. Aj keby som premohla pár vojakov, s celou armádou by som si neporadila. Skôr či neskôr by ma dostali.

Skôr či neskôr by zlomili ľudí, ktorých milujem.

„Mama Agba?“ pípne Bisi tichučko ako myška. So slzami v očiach sa drží Yeminých nariasených nohavíc. „Prečo nás tak nenávidia?“

Mame sa na tvári zračí únava. Natiahne k Bisi otvorenú náruč.

„To nie teba, dieťa moje. Nenávidia to, čím ste sa mali stať.“

Bisi zaborí tvár do látky Maminho kaftana a utlmí v nej svoje vzlyky. Kým plače, Mama Agba prechádza pohľadom po ostatných dievčatách v miestnosti a všimne si, že všetky zadržiavame slzy.

„Zélie sa spýtala, prečo sme tu. To je otázka na mieste. Často sa rozprávame o tom, ako treba bojovať, ale nikdy nepreberáme, prečo vlastne.“ Mama pustí Bisi a pokynie Yemi, aby jej priniesla stoličku. „Musíte si zapamätať, že svet nebol vždy takýto. Boli časy, keď sme boli všetci na jednej strane.“

Mama Agba sa usadí na stoličku, dievčatá sa zhromaždia okolo nej a dychtivo počúvajú. Lekcie Mamy Agby sa každý deň končia nejakým príbehom, bájkou či poučením zo starých čias. Za normálnych okolností by som sa pretlačila dopredu, aby som si vychutnala každé slovko. Dnes však zostávam na kraji. Na to, aby som sa pomkla dopredu, sa príliš hanbím.

Mama Agba si pomaly a rozvážne pomädlí ruky. Napriek všetkému, čo sa stalo, sa jej na perách zjaví slabý úsmev, taký, aký jej dokáže na tvári vyčariť len jeden príbeh. Nedokážem odolať, pristúpim bližšie a pretlačím sa okolo niekoľkých dievčat. Toto je príbeh o nás. O našej minulosti.

Pravda, ktorú kráľ chcel pochovať spolu s našimi mŕtvymi.

„Na počiatku bola Orïsha krajinou, kde šťastne žili neobyčajní a po­svätní madžiovia. Bohovia, ktorí sú nad nami, obdarili každý z desiatich klanov odlišnou mocou nad krajinou. Boli madžiovia, ktorí vedeli ovládať vodu, iní zasa rozkazovali ohňu. Ďalší madžiovia vedeli čítať myšlienky, iní dokonca vedeli nazerať do budúcnosti!“

Hoci sme všetky tento príbeh poznali – buď od Mamy Agby, alebo od rodičov, ktorých už nemáme –, vypočujeme si ho znovu, lebo jeho slová nestrácajú nič zo svojej príťažlivosti. S rozžiarenými očami počúvame, ako Mama Agba opisuje madžiov s darom liečiť a schopnosťami privodiť chorobu. Nakloníme sa k nej, keď hovorí o madžioch – krotiteľoch divej zveri aj o madžioch, ktorí dokázali pohybom dlane ovládať svetlo a temnotu.

„Každý madži sa narodil s bielymi vlasmi, znamením božského dotyku. Madžiovia používali svoje dary, aby sa starali o ľud v Orïshi, a ten im za to prejavoval úctu. Lenže bohovia každého neobdarovali.“ Mama Agba ukáže rukou po miestnosti. „Keď sa narodil nový madži, vždy sa radovali celé provincie a oslavovali jeho biele vlasy. Vyvolené deti nedokázali čarovať, až kým nemali trinásť rokov, takže kým sa neprejavili ich čarodejnícke schopnosti, nazývali ich ibawi, ‚božské deti‘, schopné robiť divy.“

Na pripomenutie, odkiaľ pochádza naše označenie divín, Bisi zodvihne bradu a usmeje sa. Mama Agba ju potiahne za pramienok bielych vlasov – znamenie, ktoré nás učili ukrývať.

„Madžiovia sa všade v Orïshi vyšvihli na vrchol, stali sa z nich prví králi a kráľovné. V tých dobách každý poznal len mier. Lenže tento mier nepretrval. Mocní začali zneužívať svoju mágiu a za trest im bohovia odobrali ich čarodejné dary. Keď sa im z krvi vyplavila mágia, na znak ich hriechu zmizli aj ich biele vlasy. Pomaly sa láska k madžiom premenila na strach. Strach sa zmenil na nenávisť. Nenávisť prešla do násilia, do túžby zniesť madžiov zo sveta.“

Miestnosťou sa šíri ozvena jej slov. Všetky vieme, čo príde potom: noc, o ktorej nikdy nehovoríme; noc, na ktorú nikdy nebudeme vedieť zabudnúť.

„Až do tej noci sa madžiom darilo prežívať, lebo svoje sily používali na svoju ochranu. Ale pred jedenástimi rokmi mágia zmizla. Len bohovia vedia prečo.“ Mama Agba zatvorí oči a sťažka si vzdychne. „Jeden deň mágia žila. Na druhý bola zrazu mŕtva.“

Len bohovia vedia prečo?

Z úcty k Mame Agbe si zahryznem do jazyka. Hovorí tak, ako všetci dospelí, ktorí prežili Nájazd – teda rezignovane. Akoby nám bohovia odobrali mágiu, aby nás potrestali, alebo akoby si to z ničoho nič rozmysleli.

V hĺbke duše viem, aká je pravda. Došlo mi to vo chvíli, keď som zbadala madžiov z Ibadanu v reťaziach. Bohovia zomreli spolu s našou mágiou. Už sa nikdy nevrátia.

„V ten osudný deň kráľ Saran nezaváhal,“ pokračuje Mama Agba. „Využil bezmocnosť madžiov a udrel.“

Zatvorím oči a bojujem so slzami, ktoré sa mi chcú vydrať von. Reťaz okolo maminho hrdla. Krv rinúca sa na zem.

Chatrč z tŕstia zaplnia tiché spomienky na Nájazd, vzduch je premočený smútkom.

Tej noci všetky z nás stratili madžiov – členov našej rodiny.

Mama Agba si vzdychne, postaví sa, pokúsi sa pozbierať všetku silu, aby znova bola tou, ktorú poznáme. Ako generál, ktorý kontroluje svoje jednotky, si prezerá každé dievča v miestnosti.

„Každé dievča, ktoré sa chce naučiť, ako bojovať s palicou, to naučím, pretože na tomto svete vždy budú ľudia, čo vám budú chcieť ublížiť. Ale začala som trénovať všetky deti padlých madžiov, všetkých divínov. Aj keď sa z vás už nikdy nebudú môcť stať madžiovia, nenávisť a násilie voči vám nezmiznú. Preto sme tu a preto trénujeme.“

Rýchlym švihnutím Mama Agba vytiahne skladaciu palicu a udrie ňou o zem. „Vaši protivníci majú meče. Prečo vás potom učím umeniu boja s palicou?“

Naše hlasy odriekajú mantru, ktorú nás Mama Agba vždy nútila opakovať dokola. „Palica bráni, ale nezraňuje, zraňuje, ale nemrzačí, mrzačí, ale nezabije – palica chráni.“

„Učím vás, ako byť bojovníčkami v záhrade, aby ste nikdy nemuseli byť záhradníčkami vo vojne. Dávam vám silu bojovať, ale všetky sa musíte naučiť aj sile zdržanlivosti.“ Mama sa s plecami zatiahnutými dozadu otočí ku mne. „Musíte obraňovať tých, čo sa nevedia brániť sami. To je cesta palice.“

Dievčatá prikyvujú, ale ja sa len uprene dívam na podlahu. Znovu som takmer všetko zničila. Znovu som ostatných sklamala.

„Dobre,“ vzdychne Mama Agba. „To by na dnes stačilo. Pozbierajte si veci. Zajtra budeme pokračovať tam, kde sme prestali.“

Dievčatá vyjdú z chatrče, vďačné, že môžu utiecť. Aj ja sa o to pokúsim, ale vráskavá ruka Mamy Agby ma schytí za plece.

„Mama…“

„Mlč,“ rozkáže mi.

Posledné z dievčat na mňa vrhne súcitný pohľad. Ostatné si ťukajú po zadku, zrejme už počítajú, koľko šľahov bičom dostanem na ten svoj.

Dvadsať za porušenie pravidiel… päťdesiat za prehovorenie bez dovolenia… sto, lebo nás pre mňa mohli všetkých zabiť…

Nie. Aj sto by bolo príliš veľkorysé.

Potlačím povzdych a pripravím sa na bolesť. Bude to rýchle, nahováram si. Ani sa nenazdáš, a…

„Sadni si, Zélie.“

Mama Agba mi podáva šálku čaju a jednu naleje aj sebe. Jeho sladká vôňa mi stúpa do nosa a teplo zo šálky mi zohreje ruky.

Zvraštím čelo. „Otrávila si ho?“

Mame Agbe šklbne kútikmi úst, ale pobavenie skryje za prísnym výrazom tváre. Ja si zatiaľ skryjem tvár za šálku, odpijem z čaju a vychutnávam jemnú chuť medu na jazyku. Otáčam v rukách šálku a ohmatávam perličky tvoriace prstenec levanduľovej farby na jej okraji. Aj mama mala takúto šálku – ale so striebornými korálikmi, vyzdobenú na počesť Oye, Bohyne života a smrti.

Táto spomienka na moment odvráti moju pozornosť od sklamania Mamy Agby, ale keď chuť čaju vyprchá, znova mnou presiakne trpká pachuť viny. Nemala by sa babrať s ničím takýmto. A už vôbec nie kvôli mne.

„Mrzí ma to.“ Hrám sa s perličkami na šálke, aby som sa vyhla jej pohľadu. „Viem… viem, že ti nepomáham.“

Rovnako ako Yemi, aj Mama Agba je kosidánka, Orïshanka, ktorá nemá magické schopnosti. Pred Nájazdom sme verili, že bohovia si vyberajú, kto sa narodí ako divín, ale teraz, keď mágia zmizla, nerozumiem, prečo na tomto rozdelení stále záleží.

Keďže Mama Agba nemá biele vlasy divínov, mohla by zapadnúť medzi ostatných Orïshanov a nemusela by sa nechať terorizovať strážami. Keby sa nevláčila s nami, nemala by starosti s daňami. Tak trochu si prajem, aby nás prenechala napospas nášmu osudu a ušetrila si všetko trápenie. Je taká vynikajúca krajčírka, že by svoje výtvory mohla ľahko predávať, zarábala by slušné peniaze a nemusela by sa o ne nechať takto okrádať.

„Začínaš sa na ňu podobať, vieš o tom?“ Mama Agba si odpije z čaju a usmeje sa. „Keď sa hneváš, tá podoba je až hrozivá. Zdedila si po nej zúrivosť.“

Spadne mi sánka; Mama Agba nerada rozpráva o tých, ktorých sme stratili. To málokto z nás. Skryjem svoje prekvapenie ďalším usrknutím z čaju a prikývnem. „Viem.“

Nepamätám si, kedy sa to stalo, ale baba sa odvtedy správal úplne inak. Vyhýbal sa môjmu pohľadu, nedokázal mi pozrieť do tváre bez toho, aby si nespomenul na svoju zavraždenú ženu.

„To je dobre.“ Úsmev Mamy Agby sa skriví do zamračenej tváre.

„V čase Nájazdu si bola ešte malá. Robila som si starosti, či si nezabudla.“

„To by som nevedela, ani keby som veľmi chcela.“ Moja mama mala tvár ako slnko. Tú tvár sa vždy snažím pripomínať.

Nie tú mŕtvolu, ktorej pramienkami stekala krv po hrdle.

„Viem, že bojuješ za ňu.“ Mama Agba mi rukou pohladí biele vlasy. „Lenže kráľ je neľútostný, Zélie. Skôr by nechal vyvraždiť celé kráľovstvo, než by toleroval neposlušnosť divínov. Keď tvojmu súperovi chýba česť, musíš bojovať inými prostriedkami, múdrejšie.“

„Napríklad by som tých lotrov mohla tresnúť palicou?“

Mama Agba sa pridusene zasmeje, okolo jej mahagónovo hnedých očí sa rozložia vejáriky vrások. „Len mi sľúb, že si dáš pozor. Sľúb mi, že si na boj zvolíš správnu chvíľu.“

Chytím Mamu Agbu za ruku a ukloním sa hlavou, hlboko, aby som jej ukázala svoj rešpekt.

„Sľubujem, Mama. Už ťa znovu nesklamem.“

„To je dobre. Pretože ti chcem niečo dať, ale nerada by som to oľutovala.“

Mama Agba siahne do vrecka svojho kaftana a vytiahne štíhlu, čiernu kovovú tyč. Svižným pohybom ňou šľahne do vzduchu. Odskočím, keď sa tyč zväčší a premení na lesklú kovovú palicu.

„Ó, bohovia!“ vydýchnem a potlačím nutkanie zmocniť sa tohto maj­strovského diela. Každý meter čierneho kovu pokrývajú starobylé symboly, každý vyrytý výjav pripomína niečo, čo nás naučila Mama Agba. Ako keď včela hneď nájde med, tak rýchlo moje oči našli akofenu, prekrížené meče, symbol vojny. Odvaha nemusí vždy kričať, povedala mi v ten deň. Udatnosť sa niekedy neblyští na svetle. Pod mečmi je vyobrazená akoma, srdce trpezlivosti a tolerancie. V ten deň… som si istá, že v ten deň sa mi dostalo bitky.

Každý symbol mi pripomenie ďalšiu lekciu, ďalší príbeh, ďalšiu múdrosť. Pozriem na Mamu a čakám. Chce mi palicu darovať alebo ma ňou zbiť?

„Tu máš.“

Položí mi hladký kov do ruky. Okamžite pocítim jeho silu. Srdce zo železa… dosť ťažké, aby zvládlo rozdrviť lebku.

„To myslíš vážne?“

Mama prikývne. „Dnes si bojovala ako ozajstná hrdinka. Zaslúžiš si postup.“

Vstanem, aby som mohla točiť palicou a kochať sa jej silou. Kov prerezáva vzduch ako nôž, je smrtonosnejší než akákoľvek palica z dubového dreva, akú som si kedy vyrezala.

„Spomínaš si, čo som ti povedala, keď sme začali trénovať?“

Prikývnem a napodobním unavený hlas Mamy Agby: „Ak chceš vyhľadávať roztržky so strážami, mala by si sa naučiť vyhrávať.“

Pleskne ma po hlave, ale od stien trstinovej chatrče sa odráža jej srdečný smiech. Podám jej palicu a ona ju zatlačí o podlahu. Zbraň sa znovu zloží do kovovej tyčky.

„Ty vieš vyhrávať,“ povie. „Len si daj pozor, aby si bojovala v správnom čase.“

Keď mi znovu vloží palicu do dlane, v hrudi mi víri hrdosť, česť aj bolesť. Neodvažujem sa prehovoriť, tak ju len rukami objímem okolo pása a vdýchnem známu vôňu čerstvo opratej látky a sladkého čaju.

Mama Agba najprv síce stuhne, ale potom ma pevne objíme a vytlačí zo mňa trápenie. Odtiahne sa odo mňa, že mi ešte niečo povie, ale zarazí sa, keď sa znovu rozletia látky na vchode do chatrče.

Schmatnem kovovú palicu, pripravená rozbaliť ju, ale potom v siluete stojacej na prahu spoznám svojho staršieho brata Tzaina. Chatrč z trstiny sa pri jeho impozantnej postave, samý sval a šľacha, akoby scvrkávala. Pod tmavou pokožkou mu vystupujú svaly. Z čiernych vlasov sa mu na čelo rinie pot. Pohľadom sa mi zabodne do očí a srdce mi stisne panika.

„Rýchlo. Ide o babu.“