© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Piliere moci

Piliere moci

Devätnáste storočie prinieslo Anglicku nebývalý rozkvet v oblasti bankovníctva, ktoré investovalo do svojich kolónií a zámorských oblastí obrovské sumy. Bankové domy položili základy prosperity, ktorou sa Londýn hrdí dodnes. Táto zaujímavá historická téma poskytla Follettovi látku na strhujúci román Piliere moci. Vynikajúci znalec histórie aj Londýna sa bravúrne zmocnil témy na príklade rodinnej banky Pilasterovcov, kde jednotliví členovia často myslia len na svoj prospech a egoisticky presadzujú vlastné záujmy. Londýn devätnásteho storočia je svet smotánky aj najšokujúcejšej chudoby, ktorá zo zúfalstva odchádzala do vysnenej Ameriky. Autor nás v obsiahlom románe zavedie do pánskych klubov, ale aj nevestincov, v ktorých si bohatá smotánka uspokojuje svoje temné túžby. Oslňujúce plesové sály a komnaty obložené mahagónom sú svedkami intríg, ktoré spriadajú manipulátori s bohatstvom sveta. V tomto svete získate rozprávkové bohatstvo, ale môžete aj o všetko prísť. Piliere moci sa vyznačujú detailným vykreslením historického obdobia, realistickým zobrazením londýnskej smotánky a autorovým majstrovstvom v napínavom príbehu, v ktorom nechýbajú politické a ľúbostné intrigy a záhadná vražda.

  • ISBN: 978-80-222-0919-9
  • EAN: 9788022209540
  • Počet strán: 448
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148x223 mm
  • Dátum vydania: 12.11.2018
  • Žáner: BELETRIA / Historický román

19,90 € Doporučená cena

O knihe

V polovici 19. storočia sú jednou z najvýznamnejších bankárskych rodín v Londýne Pilasterovci. Členovia rozvetvenej rodiny tvrdo presadzujú svoje osobné záujmy, chamtivosť a zhýralosť niektorých z nich nepozná hranice. Vzájomná nedôvera a nenávisť sa podpíše pod krach banky, ktorú zachraňuje najtalentovanejší, ale zároveň najzraniteľnejší Hugh Pilaster. Jeho otec totiž spáchal samovraždu, a to ohrozuje synovu skvelú budúcnosť.

Obsiahly román nás zavedie do pánskych klubov aj nevestincov, kde si bohatá smotánka uspokojuje svoje temné túžby. Oslňujúce plesové sály a komnaty obložené mahagónom sú svedkami intríg, ktoré spriadajú manipulátori s bohatstvom sveta.

Všetko sa začalo v roku 1866, keď v exkluzívnej chlapčenskej škole došlo k tragédii. Pri záhadnom nešťastí sa utopil mladý človek a jeho smrť poznačila osudy Follettových hrdinov na celé desaťročia.

Rovnako ako Piliere zeme, aj Piliere moci sú vzrušujúcim príbehom plným politických a ľúbostných intríg, nechýba ani chladnokrvná vražda a finančná kríza. Ďalšia historická kniha z pera Kena Folletta, od ktorej sa nebudete vedieť odtrhnúť.

Recenzie

„Úžasná kniha, ktorú nepustíte z rúk.“ Los Angeles Times

...............................

„Politické a ľúbostné intrigy, chladnokrvná vražda a finančné krízy... starosvetská zábava.“ San Francisco Chronicle

...............................

„Dych vyrážajúci príbeh... neúprosne napínavý.“  The New York Times

...............................

„Pôsobivý spletitý dej... sexuálne intrigy... fascinujúce postavy... Od tejto napínavej knihy sa nedokážete odtrhnúť.“ Lexington Herald-Leader

...............................

„Follett (buduje) dramatické vyvrcholenie rovnako majstrovsky ako v románoch Oko ihlyPiliere zeme.“ Playboy

...............................

„Napínavé historické príbehy si ma väčšinou nezískajú, no musím priznať, že Follettov román Piliere moci ma dokonale upútal.“ Chicago Tribune

...............................

„Nesmierne pútavé... Follettove postavy sú vykreslené širokými realistickými ťahmi...Tento príbeh o chamtivosti a odplate bezpochyby získa Follettovi nových priaznivcov.“ Publishers Weekly  

...............................

„Bohatý, komplexný, napínavý, pútavý, dobre napísaný... Román Piliere moci je nebezpečné čítanie. Neodtrhnete sa od neho, kým ho nedočítate do konca.“ Authors and Critics


Ukážka z knihy

ÚVOD




1866



V  deň tragédie prikázali chlapcom z Windfieldskej školy ostať vo svojich izbách.

Bola horúca májová sobota a popoludnie by zvyčajne trávili na južnom ihrisku; niektorí by hrali kriket a ostatní by ich sledovali z tienis­tých krajov Biskupského lesa. Niekto však spáchal zločin. Z pracovného stola učiteľa latinčiny pána Offertona ktosi ukradol šesť zlatých sovereignov a podozrenie padlo na celú školu. Až do odhalenia zlodeja sa všetci chlapci museli zdržiavať v budove.

Micky Miranda sedel pri stole doškriabanom iniciálkami generácií znudených chlapcov. V ruke držal vládnu publikáciu s názvom Vybavenie pechoty. Rytiny mečov, muškiet a pušiek ho zvyčajne fascinovali, ale teraz mu bolo priteplo, aby sa sústredil. Na druhej strane stola jeho spolubývajúci Edward Pilaster zdvihol hlavu od cvičebnice latinčiny. Odpisoval Mickyho preklad jednej stránky z Plutarcha. Ďobol doň prstom a povedal: „Toto slovo neviem prečítať.“

Micky pozrel do poznámok. „Popravený,“ vysvetlil. „V latinčine je to decapitare.“ Pre Mickyho bola latinčina ľahká, azda preto, lebo veľa slov sa podobalo na jeho rodný jazyk španielčinu.

Edwardovo pero škrípalo ďalej. Micky nepokojne vstal a podišiel k otvorenému oknu. Úplné bezvetrie. Túžobne hľadel ponad priestranstvo pred stajňou na neďalekú horu. V opustenom lome na severnom konci Biskupského lesa sa nachádzalo tienisté jazierko. Voda v ňom bola studená a hlboká…

„Poďme si zaplávať,“ ozval sa odrazu.

„To nesmieme,“ namietol Edward.

„Mohli by sme sa vykradnúť cez synagógu.“ Synagóga bola vedľajšia izba, v ktorej bývali traja židovskí chlapci. Windfieldska škola bola v náboženských záležitostiach veľkorysá a tolerovala rozdiely vo viere. Práve z tohto dôvodu si ju zvolili mnohí židovskí rodičia, Edwardova metodistická rodina aj Mickyho katolícky otec. Napriek oficiálnemu prístupu školy však židovskí chlapci museli strpieť trochu šikanovania. Micky pokračoval: „Vyjdeme cez ich okno a zoskočíme na strechu práčovne, potom zlezieme po múre stajne, kde nie sú okná, a zakradneme sa do lesa.“

Edward sa zatváril prestrašene. „Ak ťa chytia, neminie ťa feruľa.“

Volali tak jaseňový prút, ktorý obhospodaroval riaditeľ školy doktor Poleson. Porušenie zákazu vychádzania sa trestalo dvanástimi mučivými švihnutiami. Micky dostal bitku od doktora Polesona iba raz, za hazardnú hru, ale pri pomyslení na ňu ho zakaždým striaslo. No šanca, že ich chytia, bola mizivá, a predstava, ako sa vyzlečie a nahý vkĺzne do vody, bola taká prenikavá, až takmer cítil studenú vodu na spotenej pokožke.

Zadíval sa na svojho spolubývajúceho. Edward nebol v škole ktovieako obľúbený: na dobrého študenta príliš lenivý, priveľmi nemotorný, aby sa mu darilo pri hrách, a priveľmi sebecký, aby si našiel viac priateľov. Micky bol jediný Edwardov priateľ a nepáčilo sa mu, keď Micky trávil čas s inými chlapcami. „Spýtam sa Pilkingtona, či nechce ísť aj on,“ povedal Micky a vykročil k dverám.

„Stoj, nerob to,“ hamoval ho vystrašený Edward.

„Nechápem, prečo by som nemal,“ odvetil Micky. „Si strachopud.“

„Nie som,“ oponoval nepresvedčivo Edward. „Musím však dokončiť úlohu z latinčiny.“

„Tak si ju dopíš a ja sa idem kúpať s Pilkingtonom.“

Edward sa chvíľu tváril zaťato, no napokon sa vzdal. „Dobre, tak idem,“ prisvedčil neochotne.

Micky otvoril dvere. Dom šumel tlmenými hlasmi, no po učiteľoch nebolo na chodbe ani stopy. Vbehol do vedľajšej izby. Edward ho nasledoval.

„Zdravím vás, Hebreji,“ povedal Micky.

Dvaja z chlapcov hrali pri stole karty. Zdvihli k nemu pohľad, no hneď bez slova pokračovali v hre. Tretí, Tučniak Greenbourne, jedol koláč. Matka mu sústavne posielala niečo na prilepšenie. „Zdravím vás, kamaráti,“ odvetil priateľsky. „Dáte si koláč?“

„Panebože, Greenbourne, žerieš ako prasa,“ vyhlásil Micky.

Tučniak mykol plecom a znovu sa venoval koláču. Chlapci sa mu neustále posmievali, lebo bol tučný a navyše žid, no nič z toho mu očividne neprekážalo. Hovorilo sa, že jeho otec je najbohatší muž na svete, a Micky usúdil, že azda preto je odolný proti prezývkam.

Micky podišiel k oknu, otvoril ho a pohľadom skúmal dvor. Pred stajňami nebol nik. Tučniak sa opýtal: „Čo máte za lubom, chlapci?“

„Ideme sa okúpať,“ odvetil Micky.

„Dostanete výprask feruľou.“

Edward žalostne zatiahol: „Vieme.“

Micky si sadol na podokenicu, prevalil sa na brucho, posunul sa dozadu a potom zoskočil niekoľko centimetrov na zvažujúcu sa strechu práčovne. Zdalo sa mu, že počul puknúť škridlu, no strecha ho udržala. Zdvihol hlavu a videl, ako Edward s obavami vyzerá z okna. „Skoč!“ vyzval ho Micky. Zliezol zo strechy a po najbližšej odkvapovej rúre sa zo­-šmykol na zem. O minútu neskôr pri ňom pristál Edward.

Micky skontroloval roh práčovne. Ani tam nikoho nevidel. Bez ďalšieho váhania prefičal cez dvor a vpálil do lesa. Bežal pomedzi stromy, až kým neusúdil, že je mimo dohľadu školských budov, potom zastal, aby si oddýchol. Edward sa vynoril pri ňom. „Dokázali sme to!“ skonštatoval Micky. „Nik nás nezbadal.“

„Zrejme nás chytia pri návrate,“ prehodil namosúrene Edward.

Micky sa naňho usmial. Edward vyzeral veľmi anglicky: mal rovné svetlé vlasy, modré oči a nos ako nôž so širokou čepeľou. Bol to veľký chlapec so širokými plecami, silný, no s nekoordinovanými pohybmi. Neoplýval zmyslom pre štýl a obliekal sa ledabolo. Spájal ich rovnaký vek, mali šestnásť, ale v ostatnom sa veľmi líšili: Micky mal tmavé kučeravé vlasy a tmavé oči, úzkostlivo sa staral o svoj zovňajšok a nerád chodil neupravený a špinavý. „Dôveruj mi, Pilaster,“ vyhlásil Micky. „Vari sa o teba vždy nepostarám?“

Edward sa zmierlivo uškrnul. „No dobre, poďme.“

Vykročili cez les po sotva postrehnuteľnom chodníku. Pod korunami bukov a jelší bolo chladnejšie a Micky sa hneď cítil príjemnejšie. „Čo budeš robiť v lete?“ opýtal sa Edwarda.

„V auguste zvyčajne chodíme do Škótska.“

„Majú tam vaši loveckú chajdu?“ Micky si osvojil žargón anglickej vyššej vrstvy a vedel, že „lovecká chajda“ je správny výraz pre zmienené obydlie, hoci to pokojne mohol byť aj zámok s päťdesiatimi miestnosťami.

„Prenajímajú si tam sídlo,“ odvetil Edward. „Ale nevenujú sa poľovačke. Vieš, môj otec nie je ktovieako športovo založený.“

Micky postrehol v Edwardovom hlase obranný tón a zamyslel sa nad jeho významom. Vedel, že v auguste anglická šľachta s obľubou strieľa vtáky a celú zimu poľuje na líšky. Vedel aj to, že šľachtici neposielajú svojich synov do tejto školy. Otcovia chlapcov z Windfieldu boli skôr podnikatelia a inžinieri než grófi a biskupi a takí muži nemali čas podaromnici sa naháňať za líškami a strieľať vtáky. Pilasterovci boli bankári, a keď Edward povedal: Môj otec nie je ktovieako športovo založený, akoby sa priznával, že jeho rodina nepatrí k najvyššej spoločenskej vrstve.

Micky sa bavil na tom, ako si Angličania viac vážia povaľačov než pracujúcich ľudí. V jeho krajine neprejavovali úctu záhaľčivým šľachticom ani tvrdo pracujúcim podnikateľom. Mickyho národ si vážil iba moc. Ak mal človek moc nad inými – ak ich mohol nakŕmiť alebo vyhladovať, uväzniť alebo oslobodiť, zabiť alebo nechať nažive – čo viac si mohol želať?

„A čo ty?“ opýtal sa Edward. „Kde stráviš leto?“

Micky si želal, aby mu Edward položil túto otázku. „Tu,“ odvetil.

„V škole.“

„Hádam len znovu neostaneš celé prázdniny v škole?“

„Musím. Nemôžem ísť domov. Cesta tam trvá šesť týždňov – ďalší školský rok sa začne skôr, ako by som prišiel do Cordovy.“

„Páni, máš to ťažké.“

Micky si v skutočnosti neželal ísť späť. Neznášal svoj domov a tento pocit v sebe nosil od matkinej smrti. V ich rodine ostali len muži: otec, starší brat Paulo, niekoľko strýkov a bratancov – a štyristo pastierov dobytka. Papa bol pre tých mužov hrdina, no pre Mickyho cudzí človek: chladný, neprístupný, netrpezlivý. No skutočným súžením bol Mickyho brat. Paulo bol hlúpy, ale silný. Neznášal Mickyho, lebo bol múdrejší, a mladšieho brata s obľubou ponižoval. Nikdy neprepásol príležitosť všetkým dokázať, že Micky nie je schopný chytiť lasom býčka, skrotiť koňa či streliť hada do hlavy. Zo všetkého najradšej vyplašil Mickymu koňa a Micky sa potom držal uzdy s pevne stisnutými očami, vystrašený na smrť, zatiaľ čo kôň šialene trielil po pampe, až kým sa nevyčerpal. Nie, Micky nechcel ísť na prázdniny domov. Netúžil však ani trčať v škole. V skutočnosti si želal, aby ho Pilasterovci pozvali stráviť leto v kruhu ich rodiny.  

Edward mu to však hneď nenavrhol a Micky sa k téme viac nevracal. Bol presvedčený, že sa ešte dostane na pretras.

Preliezli rozpadávajúci sa prútený plot a vyšli na mierny kopec. Z jeho vrcholu mali výhľad na jazierko. Zrezané svahy kameňolomu boli strmé, no šikovní chlapci si poľahky našli cestu nadol. Dno kameňolomu bolo zaliate hlbokou mútnou zelenou vodou, v ktorej žilo plno žubrienok, žiab a sem-tam nejaký vodný had.

Na Mickyho prekvapenie v nej zbadal aj troch chlapcov.

Prižmúril oči pred odrazom slnečných lúčov na hladine a zaostril pohľad na nahé postavy. Všetci traja chlapci boli z nižšieho štvrtého ročníka vo Windfielde.

Mrkvová štica patrila Antoniovi Silvovi, ktorý napriek nezvyčajnej farbe vlasov bol Mickyho rodák. Toniov otec nevlastnil toľko pôdy ako Mickyho, ale Silvovci žili v hlavnom meste a mali vplyvných priateľov. Rovnako ako Micky, ani Tonio nemohol ísť na prázdniny domov, ale mal šťastie, lebo vďaka priateľom na vyslanectve Cordovy v Londýne nemusel celé leto ostať v škole.

Druhý chlapec bol Hugh Pilaster, Edwardov bratanec. Bratanci sa však na seba ani trochu nepodobali: Hugh mal čierne vlasy a jemné, uhladené črty a na tvári preňho typický šibalský úškrn. Edward ho neznášal, pretože sa dobre učil a on pri ňom vyzeral ako rodinný trpák.

Posledný bol Peter Middleton, pomerne zakríknutý chlapec, ktorý sa nalepil na sebavedomejšieho Hugha. Všetci traja mali bledé neochlpené trinásťročné telá s chudými rukami a nohami.

Potom si Micky všimol štvrtého chlapca. Plával sám na vzdialenom konci jazierka. Bol starší ako ostatní traja a očividne k nim nepatril. Micky mu nevidel dobre do tváre a nevedel ho identifikovať.

Edward sa zákerne uškrnul. Vytušil príležitosť vyparatiť neplechu. Priložil si prst na ústa, aby ho Micky neprezradil, a potom sa pustil po zráze kameňolomu. Micky ho nasledoval.

Zišli na výstupok, kde si mladší chlapci odložili oblečenie. Tonio a Hugh sa ponárali a čosi skúmali, Peter sám pokojne plával sem a tam. Nových návštevníkov si všimol ako prvý. „Ach, nie,“ zaúpel.

„Ale, ale,“ oslovil ich Edward. „Viete o tom, chlapci, že porušujete zákaz vychádzania?“

Vtedy si Hugh Pilaster všimol bratanca a zakričal naňho: „Aj vy!“

„Radšej sa vráťte, kým vás nepristihnú,“ odvrkol Edward. Zdvihol zo zeme nohavice. „Ale nenamočte si šaty, lebo všetci budú vedieť, kde ste boli.“ Potom ich odhodil doprostred jazierka a rozrehotal sa.

„Ty hnusák!“ zvreskol Peter a pokúšal sa chytiť letiace oblečenie.

Micky sa pobavene usmial.

Edward zdvihol topánku a aj tú šmaril do vody.

Chlapcov zachvátila panika. Edward vzal ďalšie nohavice a hodil ich do vody. Bolo do popuku dívať sa na tri vreštiace obete, ktoré sa ponárali za svojím oblečením. Micky sa rozrehotal.

Edward ďalej hádzal topánky a kusy odevu do jazierka, keď vtom Hugh vyliezol z vody. Micky čakal, že ujde, ale on sa nečakane rozbehol priamo k Edwardovi. Skôr ako sa Edward stihol obrátiť, Hugh ho z celej sily sotil. Hoci bol Edward podstatne väčší, stratil rovnováhu. Zatackal sa na kraji výbežku, potom sa prekoprcol a s mohutným šplechnutím spadol do jazierka.

Odohralo sa to v okamihu. Hugh schmatol hŕbu šiat a vydriapal sa po svahu kameňolomu ako opica. Peter s Toniom sa posmešne rozvrešťali.

Micky sa snažil skratkou Hugha dobehnúť, no napokon sa vzdal nádeje, že dolapí menšieho, obratnejšieho chlapca. Obrátil sa, aby sa presvedčil, či je Edward v poriadku. Nemusel mať obavy. Edward sa vynoril. Chmatol Petra Middletona a opakovane mu ponáral hlavu pod hladinu, trestajúc ho za posmešné jačanie.

Tonio odplával na kraj jazierka s kôpkou zmáčaného oblečenia pod pazuchou. Tam sa otočil. „Nechaj ho na pokoji, ty nemotorná opica!“ zakričal na Edwarda. Tonio bol odjakživa nebojácny a Micky uvažoval, čo podnikne. Tonio prešiel ďalej po brehu, a keď sa znovu obrátil, v ruke držal skalu. Micky varovne zavolal na Edwarda, ale neskoro. Tonio šmaril skalu s prekvapujúcou presnosťou a trafil Edwarda do hlavy. Tomu nad obočím vystrekol pramienok jasnočervenej krvi.

Edward zrúkol od bolesti, nechal Petra tak a rýchlymi zábermi plával k Toniovi.






[2]


Hugh nahý upaľoval cez les ku škole, stískal kusy zachráneného oblečenia a snažil sa nevenovať pozornosť bolesti v bosých nohách pri každom dotyku s drsnou pôdou. Keď prišiel k miestu, kde sa chodník križoval s iným, stočil sa vľavo, odbehol ešte kúsok ďalej a schoval sa v kroví.

Čakal, kým sa mu upokojí prerývaný dych, a počúval. Bratanec

Edward a jeho kumpán Micky Miranda boli najodpornejší hnusáci z celej školy: povaľači, lenivci a násilníci. Najrozumnejšie, čo mohol človek spraviť, bolo vyhnúť sa im. No Hugh bol presvedčený, že Edward sa za ním pustí, pretože ho odjakživa neznášal.

Aj ich otcovia sa večne sporili. Hughov otec Toby si vybral kapitál z rodinnej banky a založil vlastnú firmu: obchodoval s farbivami pre textilný priemysel. Aj v trinástich rokoch Hugh vedel, že v rodine Pilasterovcov ste sa dopustili najhoršieho zločinu, ak ste si vybrali z banky kapitál.

Edwardov otec Joseph to svojmu bratovi Tobymu nikdy neodpustil.

Hugh uvažoval, čo sa stalo s jeho priateľmi. Skôr ako sa zjavili Micky s Edwardom, v jazierku boli štyria: Tonio, Peter a on sa čľapkali na jednej strane, starší spolužiak Albert Cammel plával sám na vzdialenom konci.

Toniova smelosť zvyčajne hraničila s nerozvážnosťou, ale Micky Miranda ho desil. Pochádzali z rovnakej krajiny v Južnej Amerike s názvom Cordova a Tonio tvrdil, že Mickyho rodina je vplyvná a nemilosrdná. Hugh v skutočnosti nechápal, čo to znamená, no malo to neobyčajný účinok: Tonio sa postavil hociktorému študentovi piateho ročníka, no k Mickymu sa vždy správal úctivo, ba až podlízavo.

Peter bude určite na smrť vyľakaný: bál sa aj vlastného tieňa. Hugh dúfal, že sa mu podarí pred tými dvoma násilníkmi ujsť.

Albert Cammel, prezývaný Hrb, neprišiel s Hughom a jeho priateľmi a oblečenie si nechal na inom mieste, takže sa mu zrejme podarilo ubziknúť.

Aj Hugh ušiel, no ešte sa necítil celkom v bezpečí. Prišiel o spodky, ponožky a topánky. Musí sa vkradnúť do školy v mokrej košeli a mok­rých nohaviciach a dúfať, že ho neuvidí niektorý učiteľ alebo jeden zo starších chalanov. Pri tej predstave hlasno zastonal. Prečo sa také veci stávajú práve mne? pýtal sa zúbožene v duchu.

Odkedy pred osemnástimi mesiacmi prišiel do Windfieldu, stále sa ocital v nejakej kaši. So štúdiom nemal ťažkosti: usilovne sa učil a pri každom teste patril k najlepším. No malicherné pravidlá ho nekonečne rozhorčovali. Každý večer museli ísť spať o trištvrte na desať, ale on si zakaždým našiel nejaký pádny dôvod ostať hore až do štvrť na jedenásť. Zakázané miesta ho priam mučili a neprekonateľne ho lákalo preskúmať farskú záhradu, sad riaditeľa školy, pivnicu na uhlie a sklad piva. Utekal, keď mal kráčať, čítal, keď mal ísť spať, a rozprával sa počas modlitby. A vždy skončil takto, s pocitom viny a vystrašený, uvažujúc, prečo ho to napĺňa takým zármutkom.

V lese bolo niekoľko minút ticho. Hugh pochmúrne rozjímal o svojom osude a uvažoval, či neskončí ako vydedenec spoločnosti, ba možno aj zločinec uvrhnutý do žalára alebo odpravený v okovách do Austrálie, či azda aj obesený.

Napokon usúdil, že Edward sa za ním nevypravil. Vstal a obliekol si mokré nohavice a košeľu. Vtom počul niekoho plakať.

Obozretne vykukol z krovia a uvidel Toniovu hrdzavú šticu. Jeho priateľ pomaly kráčal po chodníku, nahý a mokrý, s oblečením v rukách a slzami na lícach.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa ho Hugh. „Kde je Peter?“

Tonio zo seba odrazu vychrlil: „Nikdy to neprezradím, nikdy! Zabijú ma.“

„Dobre, tak nič nehovor,“ tíšil ho Hugh. Ako vždy, Tonio bol vydesený z Mickyho, a nech sa stalo čokoľvek, Tonio o tom bude mlčať až po hrob. „Radšej sa obleč,“ dodal prakticky.

Tonio neprítomne pozrel na guču mokrých šiat vo svojich rukách. Zdal sa taký vydesený, že ich ani nevedel roztriediť. Hugh mu ich zobral. Boli tam topánky, nohavice a jedna ponožka, ale košeľu nenašiel. Pomohol Toniovi obliecť, čo si zachránil, a potom vykročili ku škole.

Tonio prestal plakať, hoci ešte stále vyzeral veľmi otrasený. Hugh dúfal, že tí darebáci nevyparatili Petrovi čosi naozaj hnusné. No v tej chvíli musel myslieť predovšetkým na záchranu vlastnej kože. „Ak sa nám podarí prekĺznuť do ubytovne, môžeme si obliecť suché šaty a obuť náhradné topánky,“ vymýšľal plán. „Len čo sa nám skončí domáce väzenie, pôjdeme do mesta a kúpime si u Baxteda nové oblečenie na dlh.“

Tonio prikývol. „Dobre,“ odvetil otupený.

Ako kráčali pomedzi stromy, Hugh opäť uvažoval, prečo je Tonio taký znepokojený. Veď šikanovanie nebolo vo Windfielde vôbec nezvyčajné. Čo sa stalo pri jazierku po jeho úteku? No Tonio sa o tom celou cestou nezmienil ani slovom.

Škola pozostávala zo šiestich budov, ktoré kedysi tvorili jadro rozľahlej farmy, a ich ubytovňa sa nachádzala pri kaplnke, v niekdajšej mliekarni. Aby sa tam dostali, museli preliezť múr a prejsť cez päť dvorov. Vydriapali sa na múr a nazreli do prvého dvora. Nik tam nebol, presne ako Hugh predpokladal, no aj tak zaváhal. Pri pomyslení na feruľu na svojom zadku sa až prikrčil. Nemali však inú možnosť. Musia sa vrátiť do školy a prezliecť do suchého oblečenia.

„Vzduch je čistý,“ zašepkal. „Ideme.“

Spolu preskočili múr a rozbehli sa cez dvor do príjemného tieňa kamennej kaplnky. Zatiaľ im všetko vychádzalo. Potom sa zakradli poza východný koniec, stále pritisnutí k stene. Nasledoval krátky beh cez príjazdovú cestu do ich budovy. Hugh zastal. Nik nebol na dohľad. „Teraz!“ zavelil.

Obaja sa rozbehli cez cestu. Vtom, keď už boli takmer pri dverách, prišla pohroma. Zadunel známy prísny hlas: „Hugh Pilaster! Si to ty?“ A Hugh vedel, že hra sa skončila.

Srdce mu zamrelo v hrudi. Práve v tom okamihu vyšiel z kaplnky pán Offerton a teraz sa celá jeho neduživá postava v školskom plášti a akademickom klobúku so štvorhrannou strieškou týčila v tieni verandy. Hugh potlačil ston. Pán Offerton, ktorému ukradli peniaze, bude z učiteľov zrejme posledný, kto prejaví nejaké zľutovanie. Feruľa ich neminie. Podvedome sa mu stiahli svaly na zadku.

„Poď sem, Pilaster,“ vyzval ho pán Offerton.

Hugh sa k nemu prišuchtal s Toniom za pätami. Prečo toľko riskujem? pomyslel si zúfalý.

„Okamžite choď do riaditeľovej kancelárie!“ prikázal pán Offerton.

„Áno, pane,“ odvetil skormútene Hugh. Bolo to čoraz horšie. Keď riaditeľ uvidí jeho oblečenie, zrejme ho rovno vyhodia zo školy. A ako to vysvetlí svojej matke?

„Prac sa!“ súril ho netrpezlivo učiteľ.

Chlapci sa obrátili, no pán Offerton povedal: „Ty nie, Silva.“

Hugh s Toniom si vymenili kradmé nechápavé pohľady. Prečo majú potrestať iba Hugha, a Tonia nie? O príkazoch sa však nedebatovalo a Tonio zmizol v ubytovni, zatiaľ čo Hugh zamieril do riaditeľne.

Už na svojom tele cítil feruľu. Vedel, že sa rozplače, a to bolo ešte horšie než bolesť, lebo mal pocit, že v trinástich rokoch je na plač priveľký.

Riaditeľov dom sa nachádzal na vzdialenom konci školského komplexu a Hugh kráčal čo najpomalšie, no aj tak tam prišiel priskoro a slúž­ka mu otvorila dvere sekundu po tom, čo zazvonil.

S doktorom Polesonom sa stretol v hale. Riaditeľ bol plešatý a mal buldočiu tvár, no z nejakého dôvodu sa netváril tak hromovo nazlostene, ako Hugh čakal. Namiesto toho, aby sa dožadoval vysvetlenia, prečo nebol vo svojej izbe a prečo z neho kvapká voda, jednoducho otvoril dvere svojej pracovne a potichu povedal: „Vojdi, Pilaster.“ Bezpochyby si šetrí zlosť na švihanie prútom. Hugh vstúpil s búšiacim srdcom.

Ostal ohúrený, lebo v miestnosti sedela jeho matka.

No čo bolo ešte horšie, plakala.

„Iba som sa bol okúpať!“ vybľabotal Hugh.

Dvere za jeho chrbtom sa zatvorili a on si uvedomil, že riaditeľ ho nenasledoval.

Vtom mu došlo, že matkina návšteva vôbec nesúvisí s porušením zákazu a nedovoleným kúpaním v jazierku ani so strateným oblečením a polonahým návratom do školy.

Premkol ho strašný pocit, že sa prihodilo čosi oveľa horšie.

„Mama, čo sa stalo?“ opýtal sa. „Prečo si sem prišla?“

„Ach, Hugh,“ vzlykla matka, „tvoj otec je mŕtvy.“




[3]


Pre Maisie Robinsonovú bola sobota najlepší deň v týždni. V sobotu tatko dostával výplatu. Dnes bude na večeru mäso a čerstvý chlieb.

S bratom Dannym sedeli na schodoch pred vchodom a čakali, kým sa tatko vráti domov z práce. Danny mal trinásť rokov, bol od Maisie o dva roky starší a pokladala ho za úžasného, aj keď sa k nej vždy nesprával láskavo.

Dom stál v radovej zástavbe na jednej z dusných, zatuchnutých prístavných ulíc mestečka na severovýchodnom pobreží Anglicka. Patril vdove pani MacNeilovej. Tá bývala v prednej izbe na prízemí. Robinsonovcom pridelila zadnú miestnosť a ďalšia rodina žila na poschodí. Keď prišla hodina tatkovho príchodu, pani MacNeilová zvyčajne vyšla na schody a čakala na vyplatenie nájomného.

Maisie bola hladná. Včera vyžobrala od mäsiara niekoľko zlomených kostí, tatko priniesol repu a urobili si vývar. Odvtedy však nič nejedla. No dnes bola sobota!

Snažila sa nemyslieť na večeru, ale iba čo ju ešte väčšmi rozbolel žalúdok. Aby sa mysľou odpútala od jedla, prihovorila sa Dannymu. „Tatko dnes ráno nadával.“

„Čo vravel?“

„Povedal, že pani MacNeilová je paskuda.“

Danny sa zachechtal. Tatko to určite nepovedal po anglicky. Po roku v novej krajine obe deti hovorili plynulo po anglicky, ale ešte si pamätali rodný jidiš.

V skutočnosti sa nevolali Robinsonovci, ale Rabinowiczovci. Pani MacNeilová ich nenávidela od chvíle, čo sa dozvedela, že sú židia. Dovtedy sa so židmi nestretla, a keď im prenajímala izbu, nazdávala sa, že sú Francúzi. V mestečku nežili iní židia. Robinsonovci sem nikdy nechceli prísť: zaplatili si cestu do mesta, ktoré sa volalo Manchester, kde žilo veľa židov, ale kapitán lode ich oklamal a tvrdil, že sú v Manchestri. Keď zistili, že ich vyložili na nesprávnom mieste, tatko sľúbil, že si našetria peniaze, aby sa mohli presťahovať do Manchestru, no potom mama ochorela. Ešte vždy bola chorá, a tak ešte vždy ostávali tu.

Tatko pracoval na nábreží vo veľkom sklade s výrazným nápisom

Tobias Pilaster a spol. nad bránou. Maisie často uvažovala, kto je ten spol. Tatko pracoval ako úradník, viedol záznamy o sudoch s farbami, čo prichádzali a odchádzali z budovy. Bol dôsledný človek, všetko si zapisoval a o všetkom si viedol záznamy. Mama bola pravý opak. Odjakživa bola tá odvážna. Práve ona chcela, aby sa presťahovali do Anglicka. Mama zbožňovala večierky, rada chodila na výlety, stretávala sa s ľuďmi, parádila sa a hrala hry. Preto ju tatko má tak rád, pomyslela si Maisie, lebo bola taká, aký on nikdy nebude.

No už nebola veselá. Celý deň preležala na starom matraci, driemala, bledú pokožku mala lesklú od potu, dych horúci a zapáchajúci. Lekár tvrdil, že potrebuje zosilnieť, jesť veľa čerstvých vajíčok a smotany a každý deň si dopriať hovädzinu, a potom mu tatko zaplatil peniazmi, ktoré mali odložené na večeru. No teraz sa Maisie cítila previnilo zakaždým, keď jedla, lebo vedela, že jedlo by mohlo zachrániť život jej mame.

Maisie a Danny sa naučili kradnúť. V deň, keď bol trh, išli do centra mesta a kradli zemiaky a jablká zo stánkov na námestí. Trhovníci mali bystrý zrak, ale podchvíľou ich niečo zaujalo – škriepka nad drobnými, ruvačka psov, opilec – a vtedy deti uchmatli, čo sa dalo. Ak im prialo šťastie, natrafili na bohaté dieťa v ich veku, v tom prípade sa naň na­lepili a ozbíjali ho. Také deti mali často vo vreckách pomaranče ale­bo vrecúška s cukríkmi, alebo aj niekoľko pencí. Maisie sa bála, že ich chytia, lebo vedela, že mama sa za nich bude hanbiť, ale aj ona bola hladná.

Zdvihla hlavu a zbadala po ulici prichádzať hŕstku mužov. Uvažovala, kto sú. Na príchod prístavných robotníkov z práce bolo ešte priskoro. Očividne boli nazlostení, rozhadzovali rukami a hrozili päsťami. Keď prišli bližšie, Maisie spoznala pána Rossa, ktorý býval na poschodí a pracoval s tatkom u Pilastera. Prečo nie je v práci? Prepustili ho? Bolo to celkom možné, lebo sa tváril naozaj nahnevane. Mal červenú tvár a nadával, zmieňoval sa o sprostých hnusákoch, všivavých príživníkoch a klamárskych lotroch. Keď skupina prišla pred ich dom, pán Ross sa od nej náhle odtrhol a vrútil sa dnu a Maisie s Dannym mu museli rýchlo uhnúť z cesty, aby ich nezasiahol okovanými topánkami.

Keď Maisie znovu zdvihla zrak, uvidela tatka. Chudý muž s čiernou bradou a dobráckymi hnedými očami nasledoval ostatných z väčšej vzdialenosti a so sklonenou hlavou a tváril sa tak zúbožene a beznádejne, až bolo Maisie do plaču. „Tatko, čo sa stalo?“ opýtala sa. „Prečo ideš domov tak skoro?“

„Poďte dnu,“ povedal tak potichu, že ho Maisie sotva počula.

Deti nasledovali tatka do zadnej časti domu. Tam si kľakol k matracu a pobozkal mamu na pery. Zobudila sa a usmiala naňho. Úsmev jej neopätoval. „Spoločnosť skrachovala,“ oznámil jej v jazyku jidiš. „Toby

Pilaster vyhlásil bankrot.“

Maisie netušila, čo to znamená, ale tatkov tón hlasu veštil pohro­mu. Hodila pohľadom na Dannyho: ten pokrčil plecami. Ani on nechápal.

„Ako je to možné?“ opýtala sa mama.

„Došlo k finančnému krachu,“ povedal tatko. „Včera sa zosypala nejaká veľká banka v Londýne.“

Mama zvraštila obočie a zo všetkých síl sa snažila sústrediť. „Veď my nie sme v Londýne,“ namietla. „Čo my máme s Londýnom?“

„Podrobnosti neviem.“

„Takže nemáš prácu?“

„Ostal som bez práce aj bez peňazí.“

„No dnes vám zaplatili.“

Tatko sklonil hlavu. „Nie, nezaplatili.“

Maisie opäť pozrela na Dannyho. Tomuto rozumeli. Nevyplatené peniaze znamenali, že nebudú mať čo jesť. Danny sa tváril vystrašene. Maisie by sa najradšej rozplakala.

„Musia ti zaplatiť,“ zašepkala mama. „Celý týždeň si pracoval, musia ti dať výplatu.“

„Nemajú nijaké peniaze,“ vysvetlil tatko. „V tom spočíva význam slova zbankrotovať, znamená to, že ľuďom dlhuješ a nemôžeš im zaplatiť.“

„No pán Pilaster je dobrý človek, vždy si to o ňom tvrdil.“

„Toby Pilaster je mŕtvy. V noci sa obesil vo svojej kancelárii v Londýne. Ostal po ňom syn v Dannyho veku.“

„Ako teraz nakŕmime svoje deti?“

„Neviem,“ vzdychol tatko a Maisie so zdesením sledovala, že sa rozplakal. „Prepáč mi, Sarah,“ vzlykol a po líci sa mu kotúľali slzy. „Priviedol som ťa do tohto strašného mesta, kde nie sú nijakí židia a nemáme tu nikoho, kto by nám pomohol. Nemôžem zaplatiť lekárovi, nemôžem ti kúpiť lieky, nedokážem nakŕmiť svoje deti. Sklamal som ťa. Odpusť mi, odpusť mi.“ Sklonil sa a zaboril tvár do maminej hrude. Tá ho roztrasenou rukou pohladkala po vlasoch.

Maisie bola pobúrená. Tatko nikdy neplakal. Znamenalo to pre ňu koniec nádejí. Možno teraz všetci zomrú.

Danny vstal, pozrel na Maisie a kývol hlavou k dverám. Maisie tiež vstala a spolu sa po špičkách vykradli z izby. Maisie si sadla na schody pred vchodom a rozplakala sa. „Čo spravíme?“ opýtala sa.

„Musíme ujsť,“ odvetil Danny.

Pri Dannyho slovách jej zovrelo srdce. „Nemôžeme,“ povedala.

„Musíme. Nemáme jedlo. Ak ostaneme, zomrieme.“

Maisie bolo jedno, či zomrie, ale odrazu ju zarazila strašnejšia myš­lienka: mama sa určite vyhladuje na smrť, len aby ich nakŕmila. Ak ostanú, ona určite zomrie. Musia odísť, aby ju zachránili. „Máš pravdu,“ prisvedčila Maisie Dannymu. „Ak odídeme, tatko možno bude vedieť zohnať dosť jedla pre mamu. Musíme to spraviť pre jej dobro.“ Sotva sa to počula vysloviť, zdesilo ju, čo sa prihodilo jej rodine. Bolo to dokonca ešte horšie ako v deň, keď opustili Viskis s horiacimi domami za chrbtom a nasadli na studený vlak s celým majetkom v dvoch plátenných vreciach, lebo vtedy bola presvedčená, že tatko sa o ňu vždy postará, nech sa stane čokoľvek. No je odkázaná len na seba.

„Kam pôjdeme?“ opýtala sa pošepky.

„Ja idem do Ameriky.“

„Do Ameriky? Ako?“

„V prístave kotví loď, čo má s ranným odlivom namierené do Bostonu. V noci vyleziem po lane a schovám sa na palube pod jeden zo záchranných člnov.“

„Ako čierny pasažier?“ opýtala sa Maisie so zdesením aj obdivom v hlase.

„Správne.“

Zadívala sa na brata a po prvý raz si všimla, že nad hornou perou sa mu črtá náznak fúzov. Zakrátko bude muž a jedného dňa si nechá narásť bradu ako tatko. „Ako dlho trvá plavba do Ameriky?“ zaujímala sa.

Zaváhal, potom sa zatváril nahlúplo a odvetil: „Neviem.“

Pochopila, že vo svojich plánoch s ňou neráta, a odrazu jej bolo mizerne, na zúfanie. „Takže nejdeme spolu,“ usúdila smutne.

Zatváril sa previnilo, ale neodporoval. „Poviem ti, čo by si mala spraviť,“ začal. „Choď do Newcastlu. Pešo by si tam mala dôjsť za štyri dni.

Je to obrovské mesto, väčšie ako Gdansk – nik si ťa tam nevšimne. Ostrihaj si vlasy, ukradni nejaké nohavice a predstieraj, že si chlapec. Choď do nejakej veľkej stajne a pomáhaj pri koňoch – s nimi si si odjakživa dobre rozumela. Ak sa im zapáčiš, dajú ti prepitné a po nejakom čase ti možno ponúknu riadne zamestnanie.“

Maisie si nevedela predstaviť, že ostane celkom sama. „Radšej by som išla s tebou,“ povedala.

„Nemôžeš. Aj pre jedného bude ťažké schovávať sa na lodi, kradnúť jedlo a všetko ostatné. Nemohol by som sa starať ešte aj o teba.“

„Nemusel by si sa o mňa starať. Bola by som ticho ako myš.“

„Strachoval by som sa o teba.“

„A keď ma nechávaš celkom samu, tak sa nestrachuješ?“

„Musíme si poradiť bez rodičov!“ zahriakol ju nazlostene.

Videla, že sa už rozhodol. Nikdy sa jej nepodarilo prehovoriť ho, keď si čosi zaumienil. So zúfalstvom v srdci sa opýtala: „Kedy by sme mali odísť? Ráno?“

Pokrútil hlavou. „Hneď. Musím sa dostať na loď, len čo sa zotmie.“

„Myslíš to vážne?

„Áno.“ Vstal, akoby to chcel potvrdiť.

Aj ona vstala. „Mali by sme si niečo zobrať?“

„Čo?“

Pokrčila plecami. Nevlastnila náhradné oblečenie, nijaké darčeky, nijaký majetok. V dome nemali jedlo ani peniaze. „Na rozlúčku chcem pobozkať mamu,“ povedala.

„Nie,“ zahriakol ju Danny. „Ak to spravíš, ostaneš.“

Bola to pravda. Keby teraz uvidela mamu, zosypala by sa a všetko by prezradila. Sťažka preglgla. „Dobre,“ prisvedčila, premáhajúc plač. „Som pripravená.“

Pobrali sa bok po boku.

Keď prišli na koniec ulice, Maisie sa chcela obrátiť a naposledy pozrieť na dom, no bála sa, že ak to spraví, jej rozhodnutie oslabne. A tak kráčala ďalej s pohľadom upreným pred seba.





[4]


Z Timesov:


CHARAKTER ANGLICKÉHO ŠTUDENTA – Zástupca súdneho lekára pre Ashton pán H. S. Wasbrough včera v staničnom hoteli vo Windfielde vykonal obhliadku tela trinásťročného študenta Petra Jamesa St. Johna Middletona. Chlapec plával v jazierku bývalého kameňolomu neďaleko Windfieldskej školy, keď ho dvaja starší študenti uvideli zjavne v ťažkostiach, ako vyplýva zo súdneho vyšetrovania. Jeden zo starších chlapcov, Miguel Miranda, pôvodom z Cordovy, podal svedectvo, že jeho spoločník, šestnásťročný Edward Pilaster, sa vyzliekol do spodnej bielizne a ponoril do vody v úsilí zachrániť mladšieho chlapca, no márne. Riaditeľ Windfieldskej školy doktor Herbert Poleson potvrdil, že študenti majú zakázané chodiť do kameňolomu, no zároveň si vraj uvedomuje, že zákaz sa nie vždy dodržiava. Porota sa vrátila s verdiktom, že išlo o náhodnú smrť utopením. Zástupca súdneho lekára potom obrátil pozornosť prítomných na statočnosť Edwarda Pilastera, ktorý sa snažil zachrániť svojho priateľa, a vyslovil názor, že charakter anglického školáka formovaný takou vzdelávacou inštitúciou, ako je Windfield, je vec, na ktorú môžeme byť právom hrdí.