71 dní pred strachom

1. strana zdravotného záznamu č. 131071/VL

Našťastie to bol iba sen. Nebola nahá ani nemala pripútané nohy k predpotopnému gynekologickému kreslu, zatiaľ čo šialenec triedil nástroje na hrdzavom odkladacom stolíku. Keď sa otočil, najprv nevedela, čo drží v zakrvavenej ruke. Keď to zbadala, chcela zatvoriť oči, ale nešlo to. Nevedela odtrhnúť zrak od žeravej spájkovačky, ktorá sa pomaly približovala k jej rozkroku. Muž s popálenou tvárou jej vytiahol dohora obe viečka a pneumatickou zošívačkou jej ich pripevnil k očniciam. Mala pocit, že väčšiu bolesť už do konca svojho krátkeho života nezažije. Keď jej však spájkovačka zmizla z dohľadu a medzi nohami cítila čoraz väčšiu horúčavu, pochopila, že trýznenie z posledných hodín je iba predohra. 

Vo chvíli, keď sa jej zdalo, že cíti zápach spáleného mäsa, sa jej rozjasnilo. Studená pivnica, v ktorej ju držal, hompáľajúca sa halogénová lampa nad jej hlavou, mučiace kreslo aj kovový stôl sa postupne vytrácali, až zostala iba čiernočierna tma. 

Vďakabohu. Bol to iba sen, pomyslela si a otvorila oči. A nechápala. 

Nočná mora sa nevyparila, len zmenila podobu.

Kde to som?

Súdiac podľa interiéru sa nachádzala v zanedbanej hotelovej izbe. Fľakatá prikrývka na opotrebovanej manželskej posteli bola plná vypálených dier a rovnako špinavá ako zelenohnedý koberec. Keď si uvedomila, že pod nohami cíti jeho drsné vlákna, zmeravela na nepohodlnej drevenej stoličke ešte viac.

Som bosá. Prečo nemám topánky? A prečo sedím v hodinovom hoteli a zízam na zrnitý monoskop na čiernobielej obrazovke? 

Otázky jej narážali do lebečnej klenby ako biliardové gule. Zrazu sa mykla, ako keby jej niekto uštedril úder, a pozrela sa tam, odkiaľ prichádzal hluk. K dverám. Dvakrát sa zatriasli a potom sa rozleteli. Do­vnútra sa vrútili dvaja policajti. Obaja mali na sebe uniformy a boli ozbrojení. Najprv jej mierili na hruď, potom pomaly sklonili zbrane a nervozitu v ich tvárach vystriedalo zdesenie.

„Dočerta, čo sa tu stalo?“ počula nižšieho policajta, ktorý vyrazil dvere a vbehol do izby prvý. „Zavolajte lekára!“ zakričal druhý. „Okamžite potrebujeme pomoc!“

Vďakabohu, pomyslela si už po druhý raz v priebehu niekoľkých sekúnd. Tak veľmi sa bála, že nemohla dýchať. Bolelo ju celé telo, zapáchala močom a výkalmi. Toto všetko spolu so skutočnosťou, že nevie, ako sa sem dostala, ju takmer pripravilo o rozum, ale aspoňže pred ňou stoja dvaja policajti a snažia sa privolať pomoc. Nie je to síce najlepší scenár, ale vždy lepšie než šialenec so spájkovačkou. 

O niekoľko sekúnd sa do izby vrútil holohlavý záchranár s náušnicou v uchu a kľakol si k nej. Policajti pravdepodobne prišli rovno so záchrankou. To tiež nie je dobrý signál. 

„Počujete ma?“

„Áno…“ odpovedala lekárovi, ktorý mal také veľké kruhy pod očami, ako keby ich tam mal vytetované už naveky. „Zdá sa, že ma nevníma.“

„Ale áno, počujem vás.“ Chcela zdvihnúť ruku, ale svaly ju neposlúchli.

„Ako sa voláte?“ Lekár vytiahol z vrecka košele baterku a zasvietil jej do očí.

„Vanessa,“ zachripela a dodala: „Vanessa Strassmannová.“

„Je mŕtva?“ počula, ako sa ho pýta jeden z policajtov. 

„Dočerta, zreničky takmer nereagujú na svetlo. Zdá sa, že nás nevidí ani nepočuje. Katatonický stav, možno je v kóme.“

„To je nezmysel!“ vykríkla Vanessa a chcela vstať, ale nemohla pohnúť ani rukou.

Čo to má znamenať? 

Nahlas zopakovala otázku, snažila sa ju vysloviť čo najzrozumiteľnejšie. Zdalo sa však, že ju nikto nepočúva. Všetci sa od nej odvrátili a rozprávali sa s niekým, koho zatiaľ nevidela.

„Viete nám povedať, ako dlho neopustila izbu?“

Lekárova hlava jej bránila vo výhľade na dvere. Doliehal k nej ženský hlas. „Tri dni určite. A možno aj dlhšie. Už keď sa ubytovala, hneď som vedela, že s ňou niečo nie je v poriadku. Ale povedala, že si neželá byť rušená.“

Čo za nezmysly to rozpráva? Vanessa pokrútila hlavou. Tu by som sa dobrovoľne neubytovala ani na jedinú noc!

„Nevolala by som vás, ale to strašné chrčanie bolo čoraz hlasnejšie a…“

„Pozrite sa!“ povedal nízky policajt tesne pri jej uchu.

„Čo je?“

„Niečo tam má.“

Vanessa cítila, ako jej lekár rozťahuje prsty ľavej ruky a pinzetou z nej niečo opatrne vyberá. 

„Čo to je?“ spýtal sa policajt.

Bola rovnako šokovaná ako všetci prítomní v izbe. Vôbec si neuvedomila, že niečo drží. 

„Nejaký lístok.“

Lekár rozložil poskladaný papierik. Vanessa zakrúžila očami, aby naň dovidela, ale zbadala iba nezrozumiteľné hieroglyfy. Text bol napísaný v neznámom jazyku.

„Čo sa tam píše?“ spýtal sa druhý policajt.

„Zvláštne.“ Lekár zvraštil čelo a nahlas prečítal: „Kupujeme to iba preto, aby sme to hneď vyhodili.“

Pre Kristove rany! Fakt, že záchranár bez najmenších prob­lémov prečítal odkaz na lístku, ešte umocnil nočnú moru, v ktorej sa ocitla. Z akéhosi dôvodu stratila schopnosť komunikovať. Nedokáže rozprávať ani čítať, ba dokonca tuší, že zabudla aj písať.

Lekár jej opäť zasvietil rovno do zreničiek a zrazu mala pocit, ako keby jej otupeli aj ďalšie zmysly. Necítila zápach vlastného tela ani koberec pod bosými nohami. Iba si uvedomovala, že v nej narastá strach a vrava navôkol utícha. Len čo lekár prečítal krátku vetu z lístka, ovládla ju neviditeľná sila. 

Kupujeme to iba preto, aby sme to hneď vyhodili. 

Sila k nej naťahovala studenú ruku a niekam ju ťahala. Späť na miesto, ktoré opustila iba pred niekoľkými minútami a už nikdy v živote ho nechce vidieť. 

Nebol to sen. Alebo že by predsa?

Pokúšala sa dať lekárovi signál, ale keď sa jeho obrysy postupne rozplynuli, pomaly začala chápať a zmocnila sa jej hrôza. Naozaj ju nikto nepočuje. Ani lekár, ani žena, ani policajti sa s ňou nemohli rozprávať. Nikdy sa totiž neprebudila v hoteli. Nie. Pochopila to, keď sa nad ňou opäť rozblikala lampa – keď ju začal mučiť, omdlela. Nie šialenec, ale hotelová izba bola súčasťou sna, ktorý sa zmenil na desivú realitu. 

Alebo sa mi to zase iba zdá? Pomoc! Pomôžte mi! Už neviem, čo je skutočné a čo nie!

A zrazu bolo všetko zase ako predtým. Studená pivnica, kovový stôl, gynekologické kreslo, ku ktorému ju pripútal. Nahú. Takú nahú, že cítila šialencov dych medzi nohami. Dýchal na ňu. Cítila to na mieste, kde je najzraniteľnejšia. Potom sa jej na chvíľku vynorila pred očami jeho zjazvená tvár a ústa bez pier povedali: „Iba som si označil miesto. Teraz sa do toho môžeme pustiť.“

A chytil spájkovačku.

Súčasnosť, 10.14 hod.

Oveľa neskôr, veľa rokov

po strachu

Milé kolegyne a kolegovia, čo by ste povedali na takýto úvod – žena sa preberie z nočnej mory a okamžite sa ocitne v ďalšej. Zaujímavé, všakže?“

Profesor vstal spoza dlhého stola z dubového dreva a sledoval zmätené tváre svojich študentov. 

Až teraz si uvedomil, že jeho poslucháči si v porovnaní s ním dali dnes ráno viac námahy s výberom oblečenia. Ako vždy si bez zbytočného premýšľania vybral zo skrine niektorý pokrčený oblek. V obchode ho vtedy prehovorili, aby si kúpil hriešne drahý kúsok, pretože tmavý dvojradový oblek mu dokonale ladí s čiernymi vlasmi, ktoré nosieval v čase úsmevnej postpubertálnej rebélie o čosi dlhšie.

Keby si chcel dnes, o mnoho rokov neskôr, kúpiť niečo, čo by sa mu hodilo k účesu, musel by to byť popolavý oblek so svet­lými škvrnami a na chrbte by musel mať dieru pripomínajúcu mníšsku tonzúru. 

„Čo na to poviete?“ 

Urobil nerozvážny krok nabok a pichlo ho v menisku. Dobrovoľne sa prihlásilo iba šesť študentov. Štyri dievčatá a dvaja chlapci. Typické. Pri podobných pokusoch sú ženy vždy v prevahe. Buď preto, lebo sú odvážnejšie, alebo súrnejšie potrebujú peniaze, ktoré dostanú za účasť na tomto psychiatrickom experimente, ako avizoval v ozname vyvesenom na informačnej tabuli. 

„Prepáčte, ale chápem to správne?“ 

Ľavá strana, druhé miesto. Profesor sa pozrel na zoznam, aby si prečítal meno probanda, ktorý si zobral slovo. Florian Wessel, tretí semester. 

Študent pri čítaní úvodu sledoval riadky dokonale zastrúhanou ceruzkou. Drobná jazva v tvare polmesiaca pod pravým okom naznačovala, že patrí k šermiarom. Položil ceruzku do spisu a zatvoril ho. „Toto má byť lekárska správa?“ 

„Presne tak.“ Profesor sa na mladého muža dobrácky usmial, čím dal najavo, že jeho údiv absolútne chápe. V podstate bol súčasťou experimentu. 

„Spájkovačka? Mučenie? Polícia? S dovolením, ale podobá sa to skôr na úvodné kapitoly trileru než na zdravotný záznam.“ 

S dovolením? Túto staromódnu frázu už dávno nepočul. Profesor premýšľal, či študent s cestičkou vo vlasoch takto rozpráva vždy, alebo sa na jeho vyjadrovaní podpísalo iba netradičné miesto, kde sa momentálne nachádzajú. Profesor vedel, že desivý príbeh tejto budovy odradil mnohých účastníkov. Dvesto eur hore-dole. 

Ale presne v tom je to čaro. Uskutočniť experiment práve tu a nikde inde. Neexistovalo snáď vhodnejšie miesto, aj keď bolo v celej budove cítiť pleseň a bola tam taká zima, že premýšľali, či nevyčistia kozub a nezapália v ňom oheň. Predsa len, bol dvadsiaty tretí december a teploty klesli hlboko pod bod mrazu. Napokon si objednali dva olejové radiátory, ale ani tie nedokázali vykúriť veľký priestor. 

„Takže hovoríte, že vám to pripomína triler?“ zopakoval profesor. „Nie ste až tak ďaleko od pravdy.“ 

Spojil dlane do striešky a ovoniaval si končeky zošúverených prstov. Pripomínali mu mozoľnaté ruky jeho starého otca. Ten však na rozdiel od neho celý život pracoval vonku.

„Dokument, ktorý práve držíte v rukách, sa našiel v pozostalosti môjho bývalého kolegu lekára. Psychiater Viktor Larenz. Jeho meno ste počas štúdia určite už počuli.“

„Larenz? Nie je náhodou mŕtvy?“ spýtal sa študent, ktorý sa na experiment prihlásil len včera.

Profesor sa opäť pozrel na zoznam a chlapca s načierno nafarbenými vlasmi identifikoval ako Patricka Haydena. Sedel tesne vedľa svojej priateľky Lýdie. Medzi nimi bol taký úzky priestor, že by sa tam nevošiel ani vlas. Bola to predovšetkým Patrickova zásluha. Zakaždým, keď sa Lýdia pokúsila získať trochu viac životného priestoru, objal ju okolo pliec a majetnícky si ju pritiahol k sebe. Mal na sebe mikinu s inteligentným nápisom „Ježiš ťa miluje.“ Pod ním stálo maličkými písmenami: „Všetci ostatní si myslia, že si čurák.“ Mal ju na sebe aj vtedy, keď sa raz prišiel profesorovi sťažovať na zlú známku z testu. 

„Viktora Larenza sa táto záležitosť netýka,“ mávol rukou profesor. „Dnes večer nie je jeho príbeh pre nás podstatný.“

„A o čo teda ide?“ domáhal sa odpovede Patrick a preložil si nohu cez nohu. Na kožených čižmách nemal zaviazané šnúrky, aby mu profesionálne dotrhané džínsy nezakrývali vysunutý jazyk. Inak by si totiž nikto nevšimol dizajnovú značku na jeho členku.

Profesor sa musel usmiať. Nezašnurované topánky, roztrhané nohavice, mikina s urážlivým nápisom. Niekto z módneho priemyslu si musel dať poriadne záležať, aby speňažil nočnú moru jeho konzervatívnych rodičov.

„Mali by ste však vedieť…“ povedal, sadol si za vrch stola a otvoril ošúchanú koženú aktovku, ktorá vyzerala, ako keby si z nej domáci miláčik urobil škriabadlo. 

„… že to, čo ste práve čítali, sa naozaj stalo. Spisy, ktoré som vám rozdal, sú kópie skutočnej správy.“ Profesor vytiahol starý zápisník. „Toto je originál,“ povedal a položil tenký zväzok na stôl.

Na zelenkastej väzbe stálo červeným tlačeným písmom Zlodej duší. Pozornosť pútal nejasný obraz muža. Zdalo sa, že sa v snehovej búrke uteká skryť do tmavej budovy. 

„Nedajte sa oklamať vonkajšou formou. Na prvý pohľad to vyzerá ako bežný román. Ale skrýva sa za ním oveľa viac.“

Pomedzi prsty púšťal asi tristo strán knihy zozadu dopredu. 

„Veľa ľudí si myslí, že tento protokol pochádza z pera niektorého pacienta. Larenz liečil veľa umelcov, boli medzi nimi aj 

spisovatelia.“ Profesor zažmurkal a potom potichu dodal: „Ale existuje aj iná teória.“

Všetci študenti ho so záujmom sledovali.

„Niektorí si myslia, že to napísal sám Viktor Larenz.“

„Ale prečo by to robil?“

Tentoraz sa o slovo prihlásila Lýdia. Plavovlasá dievčina v sivom roláku bola jeho najlepšia študentka. Nechápal, čo vidí na zarastenom večnom študentovi, ktorý sedel vedľa nej. Rovnako mu nebolo celkom jasné, prečo nedostala štipendium, hoci zmaturovala na samé jednotky.

„Takže Larenz napísal podľa svojich poznámok triler? Ale prečo by si dal takú neuveriteľnú námahu?“

„To musíme zistiť dnes večer. Je to cieľ experimentu.“

Profesor si niečo poznačil do zápisníka vedľa prezenčnej listiny a oslovil skupinku dievčat po svojej pravici, ktoré ešte nepovedali ani slovo.

„Vážené kolegyne, ak váhate, absolútne vás chápem.“ 

Červenovláska zdvihla hlavu, ale ďalšie dve naďalej zízali na papiere pred sebou. Ešte stále si to môžete premyslieť. Skutočný pokus sa ešte nezačal. Môžete to ukončiť a ísť domov. Kým je čas.“

Študentky váhavo prikývli.

Florian sa predklonil a ukazovákom si nervózne prešiel po ces­tičke vo vlasoch. 

„A čo tých dvesto eur?“ spýtal sa.

„Tie dostanete iba za aktívnu účasť. A okrem toho za dodržiavanie pravidiel, ktoré sú uvedené v ozname. Musíte si prečítať celý spis a pri čítaní smiete urobiť len niekoľko krátkych prestávok.“

„A ďalej? Čo sa stane, keď budeme hotoví?“

„Aj to je súčasť pokusu.“

Psychiater sa opäť zohol a vytiahol kôpku formulárov, ktoré zdobilo logo súkromnej univerzity.

„Poprosím všetkých, ktorí zostanú, aby to podpísali.“

Rozdal vyhlásenia. Probandi ich podpísaním zbavujú univerzitu akejkoľvek zodpovednosti za možné psychosomatické následky, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s dobrovoľnou účasťou na pokuse.

Florian Wessel si zobral papier, podržal ho proti svetlu a pri pohľade na vodotlač lekárskej fakulty energicky pokrútil hlavou. „To je príliš chúlostivá záležitosť.“ 

Zo spisu vytiahol pero, vzal si batoh a postavil sa.

„Mám pocit, že viem, kam to smeruje. A ak ide o to, čo si mys­lím, mám pred tým príliš veľký rešpekt.“

„Cením si vašu úprimnosť.“ Profesor zobral Florianovi tlačivo, načiahol sa za jeho spisom a pozrel sa na tri študentky, ktoré si s hlavami pri sebe niečo šepkali.

„Nevieme síce, o čo ide, ale keď ide preč Florian, ideme radšej aj my.“

Opäť s ním komunikovala iba červenovláska.

„Samozrejme, ako poviete.“

Zatiaľ čo si mladé ženy brali zo stoličiek zimné kabáty, profesor pozbieral ich zoraďovače. Florian už stál v bunde s kapucňou a v rukaviciach pri dverách a čakal.

„A čo vy?“

Pozrel sa na Lýdiu s Patrickom, ktorí váhavo listovali v spise.

Obaja súčasne pokrčili plecami.

„Nič. Hlavne aby mi nebrali krv,“ povedal Patrick.

„Jasné.“ Lýdii sa konečne podarilo trochu sa odtiahnuť od priateľa. 

„Budete celý čas s nami?“

„Áno.“

„A nebudeme musieť robiť nič iné, iba čítať, hej?“

„Správne.“

Počuli, ako sa za nimi zabuchli dvere. Odpadlíci odišli bez pozdravu.

„V tom prípade idem do toho. Peniaze sa mi zídu.“

Lýdia venovala profesorovi pohľad, ktorým opäť potvrdila nevypovedanú prísahu mlčanlivosti.

Ja viem, pomyslel si a slabo prikývol, aby to nebolo príliš nápadné. 

Samozrejme, že potrebuješ peniaze.

Bol horúci aprílový víkend, keď ho vlna sebaľútosti strhla do jej súkromného života.

Jeho jediný priateľ mu poradil, že ak chce konečne zabudnúť na minulosť, musí vybočiť zo zabehnutých koľají. Musí urobiť niečo, čo nikdy v živote neurobil. Po niekoľkých pohárikoch išli do baru. Nič extra, iba neškodná nudná šou. Odhliadnuc od toho, že dievčatá tancovali hore bez, sa nepohybovali oveľa nemravnejšie ako väčšina tínedžerov na diskotéke. A pokiaľ si dobre pamätá, nebola tam ani nijaká zadná miestnosť. Keď sa však zrazu pred ním objavila Lýdia s nápojovým lístkom, pripadal si ako skazený starý muž. Bez roláka a bez čelenky, iba v sukni od školskej uniformy. Ináč nemala na sebe nič. 

Zaplatil drink, ale nevypil ho, kamaráta tam nechal sedieť a tešil sa, že pri najbližšej prednáške opäť uvidí sedieť Lýdiu v prvom rade. Nikdy o tom neprehovorili ani slovo a bol si istý, že Patrick netuší, ako si privyrába jeho priateľka. Hoci vyzeral, že v podobných baroch pozná barmanov po mene, keď išlo o jeho vlastné záujmy, nepôsobil veľmi tolerantne. 

Lýdia ticho vzdychla a pridala svoj podpis pod klauzulu, že sa vzdáva záruky.

„Veď čo sa už môže stať?“ zašepkala pri podpisovaní dokumentu. Profesor si odkašľal, ale nepovedal nič. Namiesto toho skontroloval oba podpisy a potom sa pozrel na hodinky. 

„V poriadku. Takže to by sme mali.“

Usmial sa, hoci mu nebolo do smiechu. 

„Experiment sa môže začať. Nalistujte si stranu päť, prosím.“