ZÁKON O NEMRAVNOSTI Z ROKU 1927

Zákaz nezákonného pohlavného styku medzi Európanmi a domorodcami a iných činností s ním súvisiacich.

Jeho kráľovské veličenstvo, senát a parlament Juhoafrickej únie uzákoňujú nasledovné:

1. Každý Európan, ktorý má nezákonný po­hlavný styk s domorodkyňou, a každý domorodec, ktorý má nezákonný pohlavný styk s Európankou… sa dopustí trestného činu a bude na základe rozsudku odsúdený na trest odňatia slobody na maximálne päť rokov.
2. Každá domorodkyňa, ktorá umožní Európanovi mať s ňou nezákonný pohlavný styk, a každá Európanka, ktorá umožní domorodcovi mať s ňou nezákonný pohlavný styk, sa dopustí trestného činu a bude na základe rozsudku odsúdená na trest odňatia slobody na maximálne štyri roky…

PRVÁ ČASŤ

Rafinovanosť apartheidu spočívala v tom, že dokázal presvedčiť ľudí, ktorí predstavovali drvivú väčšinu, aby sa obrátili jeden proti druhému. Išlo skôr o režim nenávisti. Ak rozdelíte ľudí do skupín a prinútite ich, aby sa navzájom neznášali, môžete ich ovládať všetkých. 

V tom čase bolo v Južnej Afrike viac černochov ako belochov, takmer päť k jednej, a predsa sme boli rozdelení do rôznych kmeňov s rôznymi jazykmi: Zulu, Xhosa, Tswana, Sotho, Venda, Ndebele, Tonga, Pedi a ďalších. Už dávno pred vznikom apartheidu prebiehali medzi kmeňmi konflikty a vojny. Neskôr belošská vláda využila túto nevraživosť na to, aby ich rozdelila a panovala. Všetci s inou farbou pleti ako bielou boli systematicky roztriedení do rôznych skupín a podskupín. Následne boli týmto skupinám priznané nerovné práva a výsady, aby konflikt neutíchol.

Pravdepodobne najväčší rozdiel bol medzi dvoma dominantnými juhoafrickými skupinami, kmeňmi Zulu a Xhosa. Muži z kmeňa Zulu sú známi ako bojovníci. Sú hrdí. Zatnú sa a bojujú. Po vpáde koloniálnych vojsk sa Zuluovia ozbrojení iba kopijami a štítmi vrhli do boja proti mužom s puškami. Tisícky Zuluov zahynuli, ale nikdy neprestali bojovať. Na druhej strane Xhosovia sa pýšia schopnosťami mysliteľov. Moja mama pochádza z kmeňa Xhosa. Nelson Mandela pochádzal z kmeňa Xhosa. Aj Xhosovia viedli dlhú vojnu proti belochom, no po skúsenostiach z márneho boja proti lepšie vyzbrojenému nepriateľovi sa mnohí náčelníci tohto kmeňa rozhodli pre sofistikovanejší prístup. „Belosi sú tu, či sa nám to páči, alebo nie,“ vraveli. „Zistime, ktoré z ich nástrojov by sme mohli využiť na svoj prospech. Namiesto toho, aby sme sa bránili angličtine, naučme sa ju. Ak porozumie­me tomu, čo beloch hovorí, môžeme ho donútiť, aby s nami vyjednával.“

Zuluovia s belochmi bojovali. Xhosovia s belochmi hrali šach. Dlho sa nedarilo ani jednému z kmeňov a navzájom sa obviňovali z prob­lému, ktorý ani jeden z nich nespôsobil. Zatrpknutosť rástla. Desaťročia boli tieto emócie pod kontrolou vďaka spoločnému nepriateľovi. 

Po páde apartheidu bol Mandela oslobodený a juhoafrickí černosi začali viesť vojnu proti sebe.

1

UTEKAJ!

V hollywoodskych filmoch niekedy vidíme bláznivé naháňačky, keď niekto vyskočí z idúceho auta alebo ho z neho vyhodia. Padne na zem a chvíľu sa kotúľa. Potom sa zastaví, vstane a opráši sa, ako keby sa nič nestalo. Vždy, keď niečo také vidím, pomyslím si: To je volovina. Keď vás vyhodia z idúceho auta, bolí to oveľa viac.

Mal som deväť rokov, keď ma mama vyhodila z idúceho auta. Stalo sa to v nedeľu. Som si istý, že bola nedeľa, pretože sme sa vracali z kostola a počas môjho detstva sme každú nedeľu chodili do kostola. Nikdy sme omšu nevynechali. Mama bola a stále je hlboko veriaca. Veľmi kresťansky založená. Aj juhoafrickí černosi prevzali vieru kolonizátorov, podobne ako pôvodní obyvatelia po ce­lom svete. „Prevzatím“ myslím to, že nám ju vnútili. Belosi boli na do­morodcov prísni. „Musíte sa modliť k Ježišovi,“ prikazovali. „Ježiš vás zachráni.“ Na čo domorodci odpovedali: „Naozaj potrebujeme záchranu, záchranu pred vami, ale nechajme to tak. Skúsme to teda s tým Ježišom.“

Celá moja rodina je veriaca, ale zatiaľ čo mama na sto percent patrila k Ježišovmu tímu, stará mama vyvažovala kresťanstvo tradičnou juhoafrickou vierou kmeňa Xhosa, v ktorej vyrástla a ktorá je založená na komunikácii s duchmi našich predkov. Dlho som nechápal, prečo sa toľko černochov vzdalo pôvodnej viery a prešlo na kresťanstvo. Čím častejšie sme však chodili do kostola a čím dlhšie som sedel v lavici, tým viac som sa dozvedal o tom, ako kresťanstvo funguje: ak ste americký Indián a modlíte sa k vlkom, ste divoch. Ak ste Afričan a modlíte sa k predkom, ste primitív. Ale to, že sa belosi modlia k chlapíkovi, ktorý premieňa vodu na víno, jednoducho dáva zmysel.

Kostol alebo nejaká forma cirkevného života boli súčasťou môjho detstva aspoň štyrikrát do týždňa. Utorok večer patril skupinovej modlitbe. V stredu večer sme čítali Bibliu. Vo štvrtok večer sme chodili na mládežnícku omšu. V piatok a v sobotu sme mali voľno. (Čas zhrešiť!) A v nedeľu sme išli do kostola. Presnejšie, do troch kostolov. Mama hovorila, že každý kostol jej dáva niečo iné, preto sme chodili do troch. Prvý kostol ponúkal radostné velebenie Pána. Druhý kostol poskytoval hĺbkovú analýzu Písma, čo mama zbožňovala. V treťom kostole našla vášeň a duševnú očistu, miesto, kde ste v sebe skutočne cítili prítomnosť Ducha svätého. Úplnou náhodou som si pri presunoch medzi kostolmi všimol, že každý z nich má vlastné, jedinečné rasové zastúpenie: velebiaci kostol bol zmiešaný, analytický kostol belošský a vášnivý a duševne povznášajúci kostol zasa černošský.

Zmiešaný kostol bol Rhema Bible Church. Kostol Rhema patril medzi tie veľké supermoderné megakostoly na predmestí. Farár Ray McCauley bol bývalý kulturista so širokým úsmevom a osobnosťou roztlieskavača. Ray sa v roku 1974 zúčastnil na kulturistickej súťaži Mr. Universe a skončil tretí. V tom roku vyhral Arnold Schwarzenegger. Každý týždeň sa Ray na pódiu zo všetkých síl snažil, aby predstavil ľuďom Ježiša ako pohodového chlapíka. Sedadlá v kostole pripomínali sedenie na štadióne a kapela hrala súčasný kresťanský pop. Všetci spievali a nemuseli ste ani poznať slová, pretože ich premietali na obrazovke pred vami. V podstate išlo o kresťanské karaoke. V zmiešanom kostole som sa vždy skvele zabavil.

Belošský kostol bol Rosebank Union v Sandtone, v bohatej a veľmi belošskej štvrti v Johannesburgu. Belošský kostol som zbožňoval, pretože som sa nemusel zúčastňovať na hlavnej bohoslužbe. Chodila na ňu mama a ja som zatiaľ spolu s ostatnými deťmi navštevoval nedeľnú školu. V nedeľnej škole sme čítali super príbehy. Samozrejme, najradšej som mal Noema a potopu, veď sme menovci, ale páčili sa mi aj príbehy o tom, ako Mojžiš rozdelil Červené more, ako Dávid porazil Goliáša a ako Ježiš vyhnal z chrámu peňazomencov.

Keď som vyrastal, doma sme mali minimálny kontakt s populárnou kultúrou. V maminom dome sme nemali dovolené púšťať si Boyz II Men. Pesničky o chalanovi, ktorý strávi celú noc s dievčaťom? Nie, nie, to určite nie. To bolo zakázané. Ostatné deti v škole si spievali End of the Road a ja som vôbec nechápal, čo sa deje. Vedel som, že Boyz II Men existujú, ale nevedel som presne, o čo ide. Poznal som iba hudbu z kostola: povznášajúce piesne velebiace Ježiša. To isté platilo aj o filmoch. Mama nechcela, aby som si špinil myseľ filmami, kde ukazujú sex a násilie, a tak bola mojím akčným filmom Biblia a Samson mojím superhrdinom. Bol to môj Superman. Chlapík, ktorý ubil tisícku ľudí na smrť osľou čeľusťou? To je celkom frajerina. Nakoniec sa dostanete k Pavlovi a jeho listom Efezanom, kde dej trochu viazne, ale Starý zákon a evanjeliá? Vedel som zacitovať hociktorú stranu, kapitolu aj verš. Každý týždeň boli v belošskom kostole biblické hry a kvízy a všetkým som to vždy poriadne natrel.

No a potom tu bol černošský kostol. Vždy sa niekde v nejakom kostole konala bohoslužba pre černochov a my sme ich všetky vyskúšali. Na černošskom predmestí to bol kostol pripomínajúci stan stojaci na voľnom priestranstve. Väčšinou sme chodili do kostola starej mamy, do staromódnej metodistickej kongregácie za­plnenej päťsto africkými babičkami v modro-bielych blúzkach, kto­ré stískali svoje Biblie a trpezlivo sa pražili na horúcom africkom slnku. Nebudem klamať, černošský kostol bol drsný. Žiadna klimatizácia. Žiadne texty piesní na obrazovkách. A omša nemala konca-kraja, trvala aspoň tri až štyri hodiny, čo ma miatlo, pretože omša v belošskom kostole prebehla tak za hodinu – jedna noha dnu, druhá von, vďaka, že ste prišli. V černošskom kostole som však sedel tak dlho, že mi to pripadalo ako večnosť, a snažil som sa zistiť, prečo čas plynie tak pomaly. Je možné, že by naozaj zastal čas? Ak áno, prečo sa zastaví v černošskom kostole, a nie v belošskom? Nakoniec som dospel k záveru, že černosi potrebujú stráviť s Ježišom viac času, lebo sme viac trpeli. „Prišla som si doplniť požehnania na tento týždeň,“ hovorievala mama. Myslela si, že čím viac času strávime v kostole, tým viac požehnaní získame, niečo na spôsob členskej karty v Starbuckse.

Černošský kostol mal jednu kladnú stránku. Ak som tam vydržal tri až štyri hodiny, mohol som sledovať, ako farár vyháňa démonov. Ľudia posadnutí démonmi začali behať hore-dole uličkami ako pomätení a bľabotali. Kostolní uvádzači ich zložili ako vyhadzovači v klube a pridržali ich farárovi. Ten ich chytil za hlavu, prudko ňou mykal dopredu a dozadu a kričal: „Vyháňam tohto ducha v mene Ježišovom!“ Niektorí farári boli agresívnejší ako iní, ale ani jeden neprestal, kým démona nevyhnal a člen kongregácie neodkväcol a nezrútil sa na pódium. Musel spadnúť, pretože keby nespadol, znamenalo by to, že démon bol prisilný, a farár musel pritvrdiť. Mohli ste byť aj obranca amerického futbalu. Nezáležalo na tom. Farár vás zložil. Bože, to bola sranda!

Kresťanské karaoke, poriadne akčné príbehy a násilní náboženskí liečitelia – ach, kostol som zbožňoval. A, naopak, neznášal som tú diaľku, ktorú sme museli prekonať, aby sme sa do kostola dostali. Bola to obrovská drina. Bývali sme v Eden Parku, na malom predmestí na okraji Johannesburgu. Dostať sa do belošského kostola nám trvalo hodinu, ďalších štyridsaťpäť minút trvala cesta do zmiešaného kostola a ďalších štyridsaťpäť minút zabrala jazda do černošského kostola v Sowete. A ako keby to nestačilo, niektoré nedele sme chodili do belošského kostola dvakrát, aj na špeciálnu večernú omšu. Keď sme potom konečne dorazili neskoro večer domov, padol som rovno do postele.

Táto konkrétna nedeľa, keď ma vyhodili z idúceho auta, sa začala ako každá iná. Mama ma zobudila a spravila mi na raňajky ovsenú kašu. Zatiaľ čo obliekala môjho malého deväťmesačného brata Andrewa, okúpal som sa. Potom sme vyšli na príjazdovú cestu, ale keď už sme boli všetci pripútaní a pripravení vyraziť, auto nechcelo naštartovať. Mama mala prastarý, večne pokazený svetlo mandarínkový Volkswagen Beetle, ktorý kúpila za pár šupiek. Dostala ho skoro zadarmo práve preto, že sa stále kazil. Dodnes neznášam autá z druhej ruky. Takmer všetko zlé v mojom živote sa dá spojiť s autom z druhej ruky. Kvôli autám z druhej ruky som ostával po škole, pretože som meškal na vyučovanie. Kvôli autám z druhej ruky sme museli stopovať na kraji diaľnice. Kvôli autu z druhej ruky sa mama vydala. Keby sme nemali ten pokazený volkswagen, nikdy by sme nehľadali automechanika, z ktorého sa stal manžel, potom nevlastný otec a muž, ktorý nás roky týral a postrelil mamu do temena – vždy si radšej vyberiem nové auto so zárukou.

Aj keď som kostol zbožňoval, predstava, že sa budeme deväť hodín pachtiť zo zmiešaného kostola do belošského, potom do černošského a zase späť do belošského, bola jednoducho nad moje sily. Už cesta autom bola dosť zlá, ale hromadnou dopravou by to trvalo dvakrát dlhšie a bolo by to dvakrát komplikovanejšie. Keď volkswagen nechcel naštartovať, v duchu som sa modlil: Prosím, povedz, že ostaneme doma! Prosím, povedz, že ostaneme doma! Potom som pozrel na mamu, a keď som videl jej odhodlaný výraz a vztýčenú bradu, vedel som, že ma čaká dlhý deň.

„Poď,“ zavelila. „Pôjdeme minibusmi.“

Moja mama je rovnako tvrdohlavá ako pobožná. Keď sa raz pre niečo rozhodne, nepohnete s ňou. A naozaj, prekážky, ktoré by každého iného človeka prinútili zmeniť plány, ako napríklad pokazené auto, jej dodali ešte viac odhodlania napredovať.

„To diabol,“ tvrdila o zaseknutom motore. „Diabol nechce, aby sme išli do kostola. Preto musíme ísť minibusmi.“

Vždy, keď som sa ocitol zoči-voči maminej tvrdohlavosti založenej na viere, snažil som sa jej čo najzdvorilejšie odporovať opačným pohľadom na vec.

„Alebo,“ odvetil som, „Pán vie, že dnes by sme nemali ísť do kostola, a preto sa postaral, aby nám nenaštartovalo auto, aby sme ostali doma ako rodina a venovali deň odpočinku, pretože dokonca aj Pán odpočíval.“

„Ale to z teba hovorí diabol, Trevor.“

„Nie, pretože Ježiš má všetko pod kontrolou a ak to má Ježiš pod kontrolou a my sa k nemu modlíme, nechal by auto naštartovať, ale neurobil to, a preto…“

„Nie, Trevor! Niekedy ti Ježiš postaví do cesty prekážky, aby videl, či ich prekonáš. Ako v príbehu o Jóbovi. Možno je to skúška.“

„Aha! Áno, mami. No skúška by mohla spočívať v tom, či sme ochotní prijať, čo sa stalo, a ostať doma a velebiť Ježiša za jeho múdrosť.“

„Nie. To z teba hovorí diabol. Choď sa prezliecť.“

„Ale mami!“

„Trevor! Sun’qhela!“

Sun’qhela je slovné spojenie s mnohými významovými odtieňmi. Znamená „nepodkopávaj ma“, „nepodceňuj ma“ a „len to skús“. Ide o príkaz a vyhrážku zároveň. Je to niečo, čo xhoskí rodičia bežne hovoria svojim deťom. Vždy, keď som to počul, vedel som, že diskusia sa skončila, a ak by som povedal ešte jedno slovo, koledoval by som si o výprask.

Vtedy som chodil do súkromnej katolíckej školy Maryvale Colle­ge. Každý rok som vyhral maryvalský športový deň a mama každý rok vyhrala pohár pre mamy. Prečo? Pretože ma vždy naháňala, aby ma mohla zbiť, a ja som vždy pred bitkou utekal. Nikto nebežal tak rýchlo ako my dvaja. Nebola jednou z tých mám, ktoré by hovorili: „Poď si po výprask.“ Doručila vám ho zadarmo. A tiež hádzala veci. Čokoľvek mala v tej chvíli poruke, letelo to vaším smerom. Ak išlo o niečo krehké, musel som to chytiť a položiť na zem. Keby sa to rozbilo, bola by to moja chyba, a bitka by bola o to horšia. Ak po mne hodila vázu, musel som ju chytiť, položiť a potom utekať. V zlomku sekundy som sa musel rozhodnúť: Je to cenné? Áno. Je to krehké? Áno. Chyť to, polož a teraz utekaj!

S mamou sme mali veľmi podobný vzťah ako Tom a Jerry. Ona bola prísny despota, ja neposlušný fagan. Poslala ma na nákup a ja som neprišiel domov hneď, pretože som s drobnými, čo mi zvýšili z nákupu mlieka a chleba v supermarkete, hral arkádové hry. Videohry som zbožňoval. Bol som majster v Street Fighterovi. Jedna minca mi vydržala celú večnosť. Vhodil som ju dnu, čas plynul a ani som sa nenazdal, a za mnou stála žena s remeňom v ruke. Začali sa preteky. Vyštartoval som cez dvere a uháňal po prašných uliciach Eden Parku, preliezal som múry a prikrčený bežal cez dvory. V našom susedstve to bolo normálne. Všetci vedeli, že malý Trevor vyletí ako netopier z pekiel a jeho mama mu bude v pätách. Dokázala naplno šprintovať vo vysokých podpätkoch, ale ak ma chcela skutočne dostať, mala fintu: v plnej rýchlosti vykopla topánky do vzduchu. Urobila taký čudný pohyb členkami, po ktorom lodičky odleteli, a dokonca nevynechala ani krok. Vtedy som vedel: Aha, teraz zapla turbo.

Keď som bol malý, vždy ma chytila, ale ako som rástol, bol som čoraz rýchlejší, a keď jej nestačila rýchlosť, použila dôvtip. Len čo hrozilo, že jej utečiem, zakričala: „Stáť! Zlodej!“ Robila to vlastnému dieťaťu. V Južnej Afrike sa nikto nestará do druhých – teda ak nejde o da­vovú spravodlivosť, vtedy sa zapoja všetci. Takže keď mama zakričala „Zlodej!“, vedela, že to proti mne poštve celé okolie, a potom sa ma cudzí ľudia snažili chytiť a zraziť k zemi a ja som sa musel krčiť, skákať a uhýbať sa, zatiaľ čo som celý čas kričal: „Nie som zlodej! Som jej syn!“

V to nedeľné ráno sa mi ani trochu nechcelo tlačiť do nejakého preplneného minibusu, no len čo som počul mamu povedať sun’qhela, vedel som, že môj osud je spečatený. Schytila Andrewa, vyliezli sme z volkswagena a pokúsili sa nájsť odvoz.

Keď som mal päť, skoro šesť rokov, prepustili Nelsona Mandelu z väzenia. Pamätám si, ako som to videl v televízii a akí boli všetci šťastní. Netušil som, prečo sme šťastní, len že sme. Vedel som, že existovalo niečo ako apartheid a že sa to končilo, čo bola veľká vec, ale nerozumel som celej tej spletitej skutočnosti.

Čo si však pamätám a na čo nikdy nezabudnem, je násilie, ktoré po tom nasledovalo. Víťazstvo demokracie nad apartheidom niekedy nazývajú Nekrvavá revolúcia. Tento názov používajú, pretože bolo preliatej málo belošskej krvi. Černošská krv tiekla ulicami.

Po páde apartheidu sme vedeli, že teraz budú vládnuť černosi. Otázkou bolo, ktorí černosi? Medzi Stranou slobody Inkatha a ANC, Africkým národným kongresom, vypukla vlna násilia, keďže súperili o moc. Politická dynamika medzi týmito dvoma skupinami bola veľmi komplikovaná, ale najjednoduchšie sa to dá pochopiť ako zástupná vojna medzi kmeňmi Zulu a Xhosa. Inkatha bola veľmi militantná a veľmi nacionalistická strana zložená prevažne zo Zuluov. ANC predstavoval širokú koalíciu, ktorá zahŕňala veľa rôznych kmeňov, ale v tom čase boli jeho lídrami hlavne Xhosovia. Namiesto spájania sa v mene mieru sa obrátili proti sebe a páchali neuveriteľné zverstvá. Vypukli obrovské nepokoje. Umreli tisíce ľudí. Upálenie pomocou pneumatiky bolo bežné. Ľudia niekoho pridržali a na trup mu nasadili pneumatiku, čím mu zakliesnili ruky. Potom ho poliali benzínom, zapálili a upálili zaživa. ANC to robil Inkathe. Inkatha to robila ANC. Keď som raz išiel do školy, na kraji cesty som videl obhorené telo. Po večeroch sme s mamou zapínali náš čiernobiely televízor a pozerali správy. Umrelo viac ako desať ľudí. Umrelo päťdesiat ľudí. Umrelo sto ľudí.

Eden Park sa nachádzal neďaleko rozrastajúcich sa černošských predmestí East Rand, Thokoza a Katlehong, kde sa odohrali niektoré z najstrašnejších stretov medzi Inkathou a ANC. Aspoň raz mesačne, keď sme sa vracali autom domov, sme videli časti mesta v plameňoch. Stovky výtržníkov v uliciach. Mama pomaly prechádzala autom pomedzi davy a okolo barikád z horiacich pneumatík. Nič nehorí tak ako pneumatika – ani si neviete predstaviť, ako zúrivo taký oheň vyčíňa. Keď sme prešli okolo horiacich barikád, cítil som sa ako v peci. Mame som hovorieval: „Myslím, že aj satan v pekle páli pneumatiky.“

Kedykoľvek vypukli nepokoje, všetci naši susedia sa múdro schovali za zatvorené dvere. Nie však moja mama. Vyšla smelo von a ako sme sa pomaly posúvali okolo barikád, pozrela sa na výtržníkov pohľadom, ktorý akoby hovoril: Nechajte ma prejsť. Tieto blbosti sa ma netýkajú. Zoči-voči nebezpečenstvu bola neochvejná. To ma vždy udivovalo. Nezaujímalo ju, že na našom prahu zúri vojna. Mala svoje povinnosti, svoj program. Rovnaká tvrdohlavosť ju hnala ísť do kostola napriek pokazenému autu. Na hlavnej ceste z Eden Parku mohlo byť aj päťsto výtržníkov s barikádou z horiacich pneumatík a mama by povedala: „Obliekaj sa. Musím ísť do práce a ty do školy.“

„Ty sa nebojíš?“ opýtal som sa. „Veď si sama proti toľkej presile.“

„Zlatko, nie som sama,“ odvetila. „Stoja za mnou všetci nebeskí anjeli.“

„Bolo by fajn, keby sme ich mohli vidieť,“ pokračoval som. „Pretože si nemyslím, že výtržníci vedia, že sú tu.“

Hovorievala mi, aby som sa netrápil. Vždy sa vracala k svojmu životnému mottu: „Ak je Boh so mnou, kto je proti mne?“ Nikdy sa nebála. Ani v situáciách, keď by sa mala.

V tú nedeľu, keď sme zostali bez auta, sme urobili svoj zvyčajný okruh po kostoloch a skončili sme, ako vždy, v belošskom kostole. Kým sme vyšli z Rosebank Union, už sa zotmelo a boli sme sami. 

Po nekonečnom dni, plnom presunov minibusmi zo zmiešaného kostola do černošského kostola potom do belošského kostola, som bol vyčerpaný. Muselo byť aspoň deväť hodín. V tom čase, pri všetkom tom násilí a výtržnostiach, nebolo rozumné zdržiavať sa tak neskoro večer vonku. Stáli sme na rohu Jellicoe Avenue a Oxford Road, priamo v srdci bohatého belošského predmestia Johannesburgu, a neboli tam žiadne minibusy. Ulice boli prázdne.

Tak veľmi som sa chcel obrátiť k mame a povedať: „Vidíš? Kvôli tomuto Boh chcel, aby sme ostali doma.“ No stačil jeden pohľad na jej tvár a vedel som, že mám radšej mlčať. Niekedy som si mohol dovoliť odvrávať mame – toto však nebol ten prípad.

Čakali sme a čakali, kým príde nejaký minibus. Počas apartheidu vláda neposkytovala černochom žiadnu verejnú dopravu, ale belosi nás stále potrebovali, aby sme im umyli dlážky a vyčistili kúpeľne. A tak si černosi vytvorili vlastný dopravný systém, z núdze cnosť, neoficiálnu sieť autobusových liniek spravovanú súkromnými spoločnosťami, ktoré pôsobili mimo zákona. Keďže podnikanie s minibusmi nebolo vôbec kontrolované, išlo v podstate o organizovaný zločin. Rôzne skupiny spravovali rôzne linky a bojovali o to, kto čo kontroluje. Rozmohla sa korupcia a všeobecná podozrievavosť, vzrástlo násilie a vymáhali sa poplatky za vynútenú ochranu, aby sa predišlo násiliu. Jediná vec, ktorá bola zakázaná, bola krádež trasy konkurenčnej skupiny. Vodičov, ktorí kradli trasy, zabili. Keďže minibusy neboli kontrolované, neboli ani veľmi spoľahlivé. Keď prišli, tak prišli. Keď neprišli, tak neprišli.

Stáli sme pred Rosebank Union a doslova som zaspával na nohách. Žiadny minibus v dohľade. Nakoniec mama vyhlásila: „Poď­me stopovať.“ Kráčali sme popri ceste tak dlho, až mi to pripadalo ako večnosť, kým sa pri nás pristavilo auto. Vodič sa ponúkol, že nás odvezie, a nasadli sme. Neprešli sme však ani tri metre, keď nás predbehol minibus a zahatal nám cestu.

Vystúpil zuluský vodič s iwisou, veľkou tradičnou zbraňou svojho kmeňa – v podstate bojovou palicou. Používa sa na rozdrvenie ľudskej lebky. Ďalší chlapík, jeho kamoš, vyšiel zo strany spolujazdca. Pristúpili k autu, v ktorom sme sedeli, vytiahli muža, ktorý nám ponúkol odvoz, a začali ho udierať do tváre palicami. „Prečo nám kradneš zákazníkov? Prečo vozíš ľudí?“

Vyzeralo to, že ho zabijú. Vedel som, že občas sa to stáva. Mama prehovorila: „Hej, počúvajte, iba mi pomáhal. Nechajte ho. Pôjdeme vaším minibusom. Tak sme to aj pôvodne chceli urobiť.“ Vystúpili sme teda z prvého auta a nasadli do minibusu.

Okrem tých dvoch mužov sme boli v minibuse sami. Juhoafrickí vodiči minibusov sú násilní gangstri a okrem toho sú aj neslávne známi tým, že sa ustavične sťažujú a karhajú cestujúcich. Tento vodič bol zvlášť naštva­ný. Hneď začal mamu poúčať, že by sa nemala voziť v aute s mužom, ktorý nie je jej manžel. Mama nestrpela prednášky od cudzích mužov. Odvrkla mu, aby sa staral o seba, a keď ju počul ho­voriť xhoským jazykom, naštartovalo ho to. Stereotypy o ženách z kmeňov Zulu a Xhosa boli rovnako hlboko zakorenené ako v prípade mužov. Zuluské ženy boli poslušné a svedomité. Xhoské ženy boli promiskuitné a neverné. A zrazu tu sedela moja mama, nepriateľka kmeňa, Xhosanka, sama s dvomi deťmi – navyše s jedným miešancom. Nielen šľapka, ale šľapka, ktorá spáva s be­lochmi. „Aha, ty si z kmeňa Xhosa,“ utrúsil. „Tak je to jasné, že nasadáš do auta k cudzím chlapom. Nechutná ženská.“

Mama ho sfúkla, on jej stále nadával, kričal na ňu z predného sedadla, vyhrážal sa prstom do spätného zrkadla a správal sa čoraz násilnejšie, až kým nakoniec nezvolal: „To je ten problém Xhosaniek. Všetky ste štetky – a dnes večer ti dám príučku.“

Pridal plyn. Išiel rýchlo a vôbec nezastavoval, len spomalil, aby skontroloval premávku na križovatkách predtým, ako nimi preletel. V tých časoch nebola smrť nikomu príliš vzdialená. Mohol mamu znásilniť. Mohli nás zabiť. To všetko boli reálne možnosti. V tom okamihu som úplne nechápal, v akom sme nebezpečenstve, bol som veľmi unavený, chcel som len spať. Navyše mama ostala celkom pokojná. Nepanikárila, takže som nepanikáril ani ja. Stále sa s ním snažila diskutovať.

„Mrzí ma to, ak sme vás rozčúlili, bhuti. Tu nás môžete vysadiť…“

„Nie.“

„Naozaj, to je v poriadku. Môžeme ísť pešo…“

„Nie.“

Uháňal po Oxford Road, prázdne cesty, nikde žiadne autá. Sedel som najbližšie k posuvným dverám minibusu. Mama sedela vedľa mňa s malým Andrewom v náručí. Z okna pozorovala mihotajúcu sa cestu, potom sa naklonila ku mne a zašepkala: „Trevor, keď na ďalšej križovatke spomalí, otvorím dvere a vyskočíme.“

Nepočul som ani slovo, pretože v tej chvíli som už celkom spal. Keď sme prišli k ďalšiemu semaforu, vodič trochu zdvihol nohu z plynu, aby sa rozhliadol a skontroloval cestu. Mama sa načiahla, otvorila posuvné dvere, schytila ma a vyhodila ma čo najďalej. Potom zobrala Andrewa, schúlila sa do klbka a vyskočila za mnou.

Bolo to ako vo sne, až kým neprišla bolesť. Bum! Tvrdo som na­razil na chodník. Mama pristála hneď vedľa mňa a gúľali sme sa a gúľali a potom kotúľali a kotúľali. Už som sa úplne prebral. Z polospánku som prešiel do stavu Čo sa to, dopekla, deje?! Nakoniec som sa zastavil a úplne dezorientovaný som sa pozviechal. Rozhliadol som sa a videl som, že mama už je na nohách. Otočila sa, pozrela na mňa a zakričala:

„Utekaj!“

Tak som bežal a bežala aj ona a nikto nebežal rýchlejšie ako my dvaja.

Čudne sa to vysvetľuje, ale skrátka som vedel, čo robiť. Ozval sa vo mne zvierací inštinkt, ktorý som si osvojil vo svete, kde neustále číhalo násilie a hrozilo, že prepukne. Keď do černošských štvrtí vtrhla polícia v ťažkom výstroji, s obrnenými autami a helikoptérami, hneď som vedel: Bež sa skryť. Bež a ukry sa. To som vedel už ako päťročný. Keby som žil iným životom, vyhodenie z idúceho minibusu by ma možno šokovalo. Stál by som tam ako blbec a pýtal sa: „Čo sa deje, mami? Prečo ma tak bolia nohy?“ No to sa nestalo. Mama povedala: „Utekaj!“ a ja som bežal. Bežal som, ako keď gazela uteká pred levom.

Muži zastavili minibus, vystúpili a snažili sa nás dobehnúť, ale nemali šancu. Natreli sme im to. Myslím, že boli šokovaní. Stále si pamätám, ako som sa obzrel a videl som, ako sa so zmätenými výrazmi na tvárach vzdali nášho prenasledovania. Čo sa práve stalo? Kto by povedal, že žena s dvomi malými deťmi dokáže tak rýchlo utekať? Nevedeli, že majú dočinenia s úradujúcimi šampiónmi športového dňa na Maryvale College. Bežali sme a bežali, až kým sme prišli k benzínovej pumpe s nonstop prevádzkou a zavolali políciu. Vtedy už boli tí muži dávno preč.

Stále som nevedel, prečo sa to celé stalo, ale napĺňal ma čistý adrenalín. Keď sme prestali utekať, uvedomil som si, ako ma všetko bolí. Pozrel som sa dole a kožu na rukách som mal odretú a doráňanú. Bol som poudieraný a odvšadiaľ som krvácal. Rovnako aj mama. Malému bratovi sa akoby zázrakom nič nestalo. Mama si ho k sebe privinula a vyviazol bez škrabanca. Šokovane som na ňu pozrel.

„Čo to bolo?! Prečo bežíme?!“

„Ako to myslíš: ,Prečo bežíme?‘ Tí muži sa nás pokúšali zabiť.“

„To si mi vôbec nepovedala! Iba si ma vyhodila z auta!“

„Hovorila som ti to. Prečo si nevyskočil?“

„Nevyskočil?! Spal som!“

„Tak som ťa tam mala nechať, aby ťa zabili?“

„Aspoň by ma zobudili, predtým ako by ma zabili.“

A takto sme sa ešte chvíľu hádali. Bol som príliš zmätený a nahnevaný, že ma vyhodila z auta, aby som si uvedomil, čo sa stalo. Mama mi zachránila život.

Keď sme chytili dych a čakali, kým príde polícia a odvezie nás domov, skonštatovala: „No, aspoň sme v bezpečí, vďaka Bohu.“

Ja som však už mal deväť rokov a týmto ma neobalamutila. Tentoraz som neostal ticho.

„Nie, mami! To nebolo vďaka Bohu! Mala si Boha počúvať, keď nám povedal, aby sme ostali doma, keď nenaštartovalo auto, pretože nás dnes zjavne na cestu naviedol diabol.“

„Nie, Trevor! To nie je dielo diablovo. Je to súčasť Božieho plánu a ak chcel, aby sme tu boli, mal na to dôvod…“

A stále dookola, už sme sa zase pochytili, hádali sme sa o Božej vôli. Nakoniec som to ukončil slovami: „Pozri, mami. Viem, že miluješ Ježiša, ale možno by si ho budúci týždeň mohla pozvať k nám domov, pretože toto fakt nebol zábavný večer.“

Na tvári sa jej zjavil široký úsmev a začala sa smiať. Aj ja som sa začal smiať a tak sme tam stáli, malý chlapec spolu so svojou mamou, s rukami a nohami zamazanými krvou a špinou,
a napriek bolesti sme sa smiali, osvetlení benzínovou pumpou na kraji cesty uprostred noci.