Včelár z Aleppa

17,90 €
Skladom
SKU
9788022210928

Uprostred katastrofy našli lásku. Uprostred temnoty našli odvahu. Uprostred vojny našli nádej.

Miliónové sýrske Aleppo je prežiarené slnkom a vôňou olív a pistácií. Radosť zo života a rodinnej spolupatričnosti prežíva aj včelár Nuri. Ale odrazu sa čosi zmení a prichádza nevídaná hrôza. Tí predvídaví to podvedome vytušili a včas odišli. Nuri sa však nevie vzdať rodného mesta, medonosných včiel a istoty. Za svoju nerozhodnosť zaplatí vysokú daň. Príde o syna a jeho manželka o zrak.

Posolstvo Včelára z Aleppa je predovšetkým v nádeji, že sa manželom na úteku podarí prekonať bezbrehý smútok a vyrovnať s duševnou záťažou. Otrasné pomery v gréckych táboroch, ziskuchtiví priekupníci a neustále ponižovanie vedú k tomu, že manželia sa navzájom odcudzia a Nuriho začnú prenasledovať nočné mory.

Silný román čitateľovi približuje pravdivý strastiplný príbeh migrantov, ktorí museli utiecť, aby si zachránili holý život. Nežný vzťah manželov. Nuriho a Afry, ktorí vytrhnutí z koreňov, bezradní, zúfalí a zúbožení skončili v chladnom Anglicku, dojíma čitateľa k slzám.

Autorka rozpráva sugestívny a autentický príbeh o strate vlasti, sile smútku a moci lásky, o odvahe, ľudskosti a nezlomnej nádeji na nový začiatok. Jej kniha preniká do podstaty utečeneckej krízy hlbšie než ohurujúce novinové titulky a prináša pôsobivé scény s nesmiernym citom pre detail.

Viac informácií
Autor Lefteri Christy
Žáner biografie a memoáre / skutočné príbehy
EAN 9788022210928
Preklad Marianna Bachledová
Formát 147x229 mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 256
Dátum vydania 15. 6. 2020

1

Manželkine oči ma desia. Nič nimi nevidí a nik nevidí za ne. Vyzerajú ako kamene, sivé kamene, morské kamene. Pozrite na ňu. Aha, ako sedí na kraji postele, nočná košeľa na zemi, v prstoch mrví Mohammedovu guľôčku a čaká, kým ju oblečiem. Košeľu a nohavice si zámerne naťahujem pomaly, unavuje ma obliekať ju. Pozrite, ako má naskladané brucho farby púštneho medu, v záhyboch je tmavšie, a na jemné, jemnučké strieborné čiary na jej prsiach, na končeky prstov s malými zárezmi. Hrebene a údolia na nich mala kedysi fľakaté od modrej, žltej alebo červenej farby. Kedysi sa smiala zlatistým smiechom, dal sa nielen počuť, ale aj vidieť. Pozrite sa na ňu, lebo si myslím, že sa stráca.

„Snívali sa mi roztrúsené sny,“ vraví. „Naplnili izbu.“ Oči upiera na čosi vľavo odo mňa. Je mi nevoľno. 

„Čo to znamená?“

„Rozbili sa. Moje sny boli všade. A neviem, či som bdela alebo spala. Bolo tam toľko snov, akoby v izbe boli včely, akoby ju včely zaplnili. 

A nemohla som dýchať. A zobudila som sa a pomyslela som si, prosím, nenechávajte ma o hlade.“

Zmätene som jej pozrel do tváre. Stále žiadny výraz. Nepoviem jej, že mne sa teraz sníva už len o vražde, stále rovnaký sen. Som tam len ja a ten muž, držím pálku a dlaň mi krváca, v tom sne nie je nikto iný, a on je na zemi a nad ním sú stromy a čosi mi vraví, ale nepočujem ho.

„A mám bolesti,“ vraví.

„Kde?“

„Za očami. Je to veľmi ostrá bolesť.“

Kľaknem si pred ňu a pozriem jej do očí. Bezvýrazná prázdnota v nich ma desí. Vytiahnem z vrecka mobil, zapnem baterku a zasvietim jej do nich. Zreničky sa jej rozšíria.

„Vidíš vôbec niečo?“ pýtam sa.

„Nie.“

„Ani tieň, zmenu odtieňa či farby?“

„Všetko je čierne.“

Vrátim mobil do vrecka a odstúpim od nej. Odkedy sme sem prišli, jej stav sa zhoršil. Akoby sa jej vyparovala duša.

„Môžeš ma vziať k lekárovi?“ pýta sa. „Lebo tá bolesť je neznesiteľná.“

„Samozrejme,“ odpovedám. „Čoskoro.“

„Kedy?“

„Len čo dostaneme papiere.“

 

Som rád, že Afra toto miesto nevidí. Hoci čajky by sa jej páčili. Páčilo by sa jej, ako bláznivo lietajú. V Aleppe sme boli od mora ďaleko. Som si istý, že vtáky by sa jej páčili a možno aj pobrežie, lebo vyrástla pri mori, zatiaľ čo ja som z východného Aleppa, kde mesto hraničí
s púšťou.

Keď sme sa vzali a Afra ku mne prišla bývať, more jej tak chýbalo, až začala maľovať vodu, kdekoľvek ju našla. Po celej vyprahnutej náhornej plošine sýrskeho regiónu sú oázy a potoky
a rieky, ktoré vtekajú do močiarov a malých jazierok. Kým sa nám narodil Sami, chodili sme
k vode a ona ju maľovala olejovými farbami. Raz namaľovala rieku Queiq, rád by som ten obraz ešte niekedy videl. Namaľovala ju tak, že rieka vyzerá ako odvodňovací kanál
v mestskom parku. Afra mala schopnosť vidieť v krajine pravdu. Maľba a žalostná rieka na nej mi pripomínajú boj o prežitie. Asi tridsať kilometrov južne od Aleppa sa rieka vzdá, podľahne drsnej sýrskej stepi a vyparí sa v močiari.

Jej oči ma desia. Lenže tieto vlhké steny a káble na strope a veľkoplošné reklamy, neviem, či by pohľad na ne zvládla. Na bilborde hneď vonku sa píše, že je nás priveľa a že ostrov sa pod našou váhou preborí. Som rád, že je slepá. Viem, ako to znie! Keby som jej mohol dať kľúč, ktorým by si otvorila dvere do iného sveta, chcel by som, aby znova uvidela. Lenže musel by to byť celkom iný svet ako tento tu. Miesto, kde práve vychádza slnko, dotýka sa múrov obklopujúcich starodávne mesto, a za tými múrmi sa to slnko dotýka domčekov, čo sa podobajú na cely, a domov a bytov a hotelov a úzkych uličiek a trhu pod holým nebom, kde sa s prvým svetlom zaligocú tisícky zavesených náhrdelníkov, a ešte ďalej sa dotkne púšte, zlato na zlate a červeň na červeni.

Bol by tam Sami, smial by sa a utekal by uličkami do obchodu kúpiť mlieko, v ošúchaných teniskách a s mincami v hrsti. Snažím sa nemyslieť na Samiho. Ale Mohammed? Stále čakám, kedy nájde list a peniaze, čo som mu nechal pod pohárom od nutelly. Myslím, že raz ráno nám niekto zaklope na dvere a keď ich otvorím, bude tam stáť a ja sa ho opýtam: „Ako si sa dostal až sem, Mohammed? Ako si vedel, kde nás hľadať?“

Včera som v zaparenom zrkadle spoločnej kúpeľne uvidel chlapca. Mal čierne tričko, ale keď som sa obrátil, videl som, že je to Maročan, sedel na záchode a močil. „Mal by si zamykať dvere,“ povedal marockou arabčinou.

Nepamätám si, ako sa volá, ale viem, že pochádza z dediny neďaleko Tazy pod pohorím Rif. Včera večer mi povedal, že ho možno pošlú do deportačného centra na mieste zvanom Yarl’s Wood, sociálna pracovníčka si myslí, že je to možné. Dnes poobede sa s ňou mám stretnúť aj ja. Maročan vraví, že je veľmi krásna, že vyzerá ako tanečnica z Paríža, s ktorou sa raz miloval v hoteli v Rabate, dávno predtým, než sa oženil. Pýtal sa ma na život v Sýrii. Povedal som mu o svojich úľoch v Aleppe.

Večer nám domáca nosí čaj s mliekom. Maročan je starý, má osemdesiat, možno deväťdesiat rokov. Vyzerá a vonia, akoby bol z kože. Číta knihu Ako byť Britom a občas sa sám pre seba uškŕňa. V lone má mobil, zakaždým, keď dočíta stranu, pozrie naň, hoci mu nikto nikdy nezavolá. Neviem, na koho čaká, a neviem, ako sa sem dostal, a neviem, prečo v takom neskorom veku podnikol takúto výpravu, vyzerá totiž ako muž, ktorý čaká na smrť. Nepáči sa mu, že nemoslimskí muži močia v stoji.

V tejto ošarpanej ubytovni pri mori je nás asi desať, každý odinakiaľ, všetci čakáme. Možno si nás tu nechajú, možno nás pošlú preč, už sa veľmi niet o čom rozhodovať. Ktorou cestou sa vybrať, komu dôverovať, či znova vziať pálku a zabiť človeka. To už je minulosť. Čoskoro sa vyparí ako tá rieka.

 

Z vešiaka v šatníku zvesím Afrino rúcho, abáju. Počuje ma a vstane, zodvihne ruky. Teraz vyzerá staršie, ale správa sa mladšie, akoby sa zmenila na dieťa. Odkedy si kvôli foteniu odfarbila vlasy, majú farbu a štruktúru piesku, vybielila z nich to arabské. Zviažem jej ich do uzla a okolo hlavy jej oviniem hidžáb, upevňujem ho sponkami a ona ma pritom prstami navádza ako vždy.

Sociálna pracovníčka príde o jednej poobede, všetky stretnutia sa odohrávajú v kuchyni. Bude chcieť vedieť, ako sme sa sem dostali, a bude hľadať dôvod, prečo nás poslať preč. Lenže ja viem, že ak budem odpovedať správne, presvedčím ju, že nie som vrah, potom nám tu dovolia ostať, lebo máme šťastie a prišli sme z najhoršieho miesta na svete. Maročan také šťastie nemá, bude musieť poskytnúť viac dôkazov. Teraz sedí pri sklených dverách v obývačke, oboma rukami drží bronzové vreckové hodinky, v dlaniach, akoby sa z nich malo čosi vyliahnuť: ako z vajíčka. Hľadí na ne, čaká. Na čo? Keď zbadá, že tam stojím, povie: „Nefungujú, viete. Zastali v inom čase.“ Podrží ich za retiazku na svetle a rozhojdá ich, jemne, zamrznuté hodinky, je to

 

bronz

 

je farba mesta hlboko tam dolu. Bývame v dvojizbovom bungalove na kopci. Odtiaľto zhora vidíme všetku tú dezorganizovanú architektúru, prekrásne kupoly a minarety a v diaľke vykúka citadela.

Na jar sa dobre sedelo na verande, cítili sme vôňu púštnej krajiny a videli sme za ňu zapadať červené slnko. V lete sme však trávili čas vnútri pri ventilátore s mokrými uterákmi na hlavách a s nohami v misách studenej vody, horúčava sálala ako v peci.

V júli zem vyprahla, ale v záhrade sme mali broskyne a mandľovníky a tulipány a irisy a korunkovky. Keď rieka vyschla, išiel som dolu do zavlažovacej nádrže nabrať vodu pre záhradu, aby som ju udržal nažive. V auguste to už bolo ako oživovať mŕtvolu, tak som sledoval, ako všetko umiera a splýva s ostatnou krajinou. Keď bolo chladnejšie, prechádzali sme sa a pozorovali sme na oblohe sokoly, ako lietajú do púšte.

V záhrade som mal štyri úle, naskladané jeden na druhom, ostatné ležali na poli na okraji východného Aleppa. Neznášal som, keď som nemohol byť pri včelách. Ráno som sa budil skoro, skôr, ako svitlo, ešte než muezín zvolával na modlitbu. Šoféroval som štyridsaťosem kilometrov k včelniciam a dorazil som na úsvite. Polia plné svetla, bzukot včiel znel ako jediný, čistý tón.

Včely boli ideálna spoločnosť, malý raj uprostred chaosu. Robotnice cestovali za potravou široko-ďaleko, najradšej do najvzdialenejších polí. Zbierali nektár z citrónových kvetov a ďateliny, čiernej rasce a bedrovníka, eukalyptu, bavlny, bodliakov a šedivníka. Staral som sa
o včely, kŕmil som ich a kontroloval, či úle nenapadli škodcovia alebo choroba. Niekedy som im staval nové úle, delil som roje, vychovával včelie kráľovné: priniesol som larvy z druhého roja a sledoval som, ako ich robotnice kŕmia materskou kašičkou.

Neskôr, keď prišiel čas zberu, kontroloval som úle, aby som zistil, koľko medu včely vyrobili, potom som plásty vkladal do medometov a plnil som nádoby, zvyšky som zoškrabával a stáčal som zlatistú tekutinu pod nimi. Mojou prácou bolo chrániť včely, udržiavať ich zdravé a silné, kým ony plnili svoju úlohu – vyrábali med a opeľovali krajinu, aby nám umožnili prežiť.

 

K včelárstvu ma priviedol môj bratranec Mustafa. Jeho otec i starý otec chovali včely v zelených údoliach západne od horského pásma Antilibanon. Mustafa bol génius so srdcom chlapca. Vyštudoval a stal sa profesorom na Univerzite v Damasku, kde skúmal presné zloženie medu. Keďže on musel pendlovať medzi Damaskom a Aleppom, chcel, aby som sa o včelnice staral ja. Veľmi veľa ma naučil o správaní včiel a o tom, ako s nimi narábať. Tunajšie včely boli od horúčavy agresívne, ale ukázal mi, ako im porozumieť.

Keď univerzitu v letných mesiacoch zavreli, Mustafa sa ku mne v Aleppe pridal na plný úväzok. Obaja sme celé hodiny neúnavne pracovali, až sme nakoniec rozmýšľali ako včely, dokonca sme ako včely aj jedli! V horúčave sme si dodávali silu zmesou peľu a medu.

Na začiatku, keď som bol dvadsiatnik a začiatočník, úle sa vyrábali z rastlinnej hmoty pokrytej blatom. Potom sme kmene korkovníkov a terakotové úle vymenili za drevené debny a o chvíľu sme už mali vyše päťsto rojov! Za rok sme vyrobili prinajmenšom desať ton medu. To množstvo včiel mi dávalo pocit, že žijem. Keď som s nimi nebol, cítil som sa, akoby sa skončil skvelý večierok. Mustafa si po rokoch otvoril v novej mestskej štvrti obchod. Okrem medu predával medovú kozmetiku, lahodne sladko voňajúce krémy a mydlá a vlasové produkty od našich vlastných včiel. Obchod otvoril pre svoju dcéru. Hoci bola vtedy ešte malá, veril, že vyrastie a vyštuduje poľnohospodárstvo rovnako ako on. A tak dal Mustafa obchodu názov Ayin raj a sľúbil jej, že ak sa bude dobre učiť, raz jej bude patriť. Rada tam chodila, ovoniavala mydlá a krémovala si dlane. Na svoj vek to bolo inteligentné dievčatko, pamätám si, ako raz vyhlásila: „Tento obchod vonia ako svet, keby v ňom nežili ľudia.“

Mustafu pokojný život nelákal. Stále chcel čosi robiť a niečo sa učiť. Inú takú ľudskú bytosť som nikdy nestretol. Bez ohľadu na to, ako sme narástli, dokonca aj keď sme už mali veľkých zákazníkov z Európy, 

Ázie a Zálivu, včely som mal stále na starosti ja, dôveroval mi. Vravel, že som citlivý, čo mnohým mužom chýba, že rozumiem ich rytmu a vzorcom správania. Mal pravdu. Naučil som sa, ako včelám naozaj načúvať, a hovoril som s nimi ako s organizmom, ktorý má jedno srdce a jeden dych, lebo viete, včely pracujú spoločne. Dokonca aj koncom leta, keď robotnice pozabíjajú trúdy, aby mali dostatok potravy na zimu, stále konajú ako jedna bytosť. Komunikujú medzi sebou tancom. Trvalo mi roky, kým som im porozumel, ale keď sa mi to poradilo, svet sa mi už nevidel rovnaký, ani mi tak neznel.

Lenže roky bežali a púšť rástla, klíma sa zhoršovala, rieky vysychali, farmári sa trápili. Len včely suchu odolávali: „Pozri na tie malé bojovníčky,“ vravievala Afra, keď v náručí doniesla maličkého Samiho pozrieť sa na včelnicu, „pozri, ako ďalej pracujú, hoci všetko ostatné umiera!“ Afra sa vždy modlila za dážď, lebo sa bála prachových búrok a sucha. Keď sa blížila prachová búrka, z verandy sme videli, že nebo nabralo fialovú farbu a hlboko v atmosfére to hvízdalo, Afra vbehla dnu, pozatvárala všetky dvere, okná aj okenice.

 

Každú sobotu sme chodili na večeru k Mustafovi domov. Dahab a Mustafa varili spoločne. Mustafa starostlivo vážil každú surovinu a korenie, akoby aj najmenšia chyba mohla zničiť celý pokrm. Dahab bola vysoká žena, skoro taká vysoká ako jej manžel, stála vedľa neho a krútila hlavou, rovnako ako pri Firasovi a Ayi. „Pohni sa,“ vravela mu. „Pohni sa! Týmto tempom sa večere nedočkáme ani do budúcej soboty.“ Pri varení si pospevoval a každých dvadsať minút si odbehol zafajčiť, postavil sa na dvor pod rozkvitnutý strom, hrýzol konček cigarety a poťahoval si z nej.

Pridal by som sa, ale ten čas patril jemu, oči sa mu ligotali od horúčavy v kuchyni a myšlienkami blúdil. Mustafa sa najhoršieho začal obávať skôr ako ja, obavy mu vpísali vrásky do tváre.

Bývali na prízemí paneláka, dvor z troch strán tienili múry susedných bytov, takže tam bolo vždy chladno a tieň. Zhora sem dopadali zvuky z balkónov, útržky rozhovorov, hudba, tiché mrmlanie televízorov. Na dvore rástol vinič obťažkaný hroznom a na múre kladivníková treláž, na druhej strane stála polička s prázdnymi pohármi a kúskami medových plástov.

Väčšinu dvora zaberal kovový záhradný stôl umiestnený rovno pod citrónovníkom, ale po obvode dvora viseli aj kŕmidlá pre vtáky a bol tam malý štvorček pôdy so zeleninovým záhonom, kde sa Mustafa pokúšal pestovať bylinky. Väčšinou mu však pre nedostatok slnka zvädli. Pozoroval som svojho bratranca, ako si medzi palcom a ukazovákom pošúchal kvet citrónovníka a vdýchol jeho vôňu.

V tieto pokojné sobotné večery zvykol nad vecami príliš premýšľať, jeho myseľ si nedokázala odpočinúť, neustále chcela čosi robiť. „Predstavoval si si niekedy, aké by bolo žiť inak?“ opýtal sa ma jedného takého večera.

„Ako to myslíš?“

„Občas ma ľaká, keď si predstavím, že život sa môže vybrať takou či onakou cestou. Čo keby som pracoval kdesi v kancelárii? Čo keby si počúvol svojho otca a skončil v otcovom obchode s látkami? Máme byť za čo vďační.“

Neodpovedal som. Môj život síce mohol smerovať aj inam, ale Mustafa by nikdy neskončil v kancelárii. Nie, jeho temné myšlienky pochádzali z iného zdroja, akoby sa už vtedy obával, že o všetko príde, akoby mu do ucha šepkala ozvena budúcnosti.

Mustafu veľmi hnevalo, že jeho syn Firas nikdy nevstal od počítača, aby pomohol s jedlom. „Firas!“ zvolal Mustafa a vrátil sa do kuchyne, „vstávaj, lebo sa tam prilepíš!“ Firas však ostal sedieť v prútenom kresle v obývačke, v tričku a šortkách. Keď sa tento štíhly dvanásťročný chlapec s podlhovastou tvárou a trošku prerastenými vlasmi otcovi navzdor usmial, na okamih sa ponášal na poľovníckeho psa rasy saluki, čo žije v púšti.

O rok staršia Aya držala Samiho za ruku a prestierala stôl. Už mal tri roky a cupkal za ňou ako taký malý chlap poverený vážnou úlohou. Dávala mu podržať prázdny pohár alebo tanier, aby mal pocit, že jej pomáha. Aya mala dlhé zlatisté vlasy ako jej matka, a keď sa zohla, Sami ju ťahal za kučery a smial sa, keď jej skočili naspäť. A potom sme sa zapojili všetci, dokonca aj Firas. Mustafa ho za chudú ruku stiahol zo stoličky. Brali sme taniere s pariacim sa jedlom a farebné šaláty a omáčky a chlieb a všetko sme nosili na stôl na dvore. Niekedy sme jedli červenú šošovicu a polievku zo sladkých zemiakov s rascou alebo kawaj s hovädzinou a cuketou, alebo plnené artičokové srdiečka, varené zelené fazuľky, alebo petržlen a bulgurový šalát, alebo špenát s píniovými orieškami a granátovým jablkom. Neskôr sme si dali v mede namočenú baklavu a lugaimat, pražené guľôčky z cesta, z ktorých kvapkal sirup, alebo zavárané marhule od Afry. Firas sa hral na mobile, Mustafa mu ho vytrhol a vložil do jedného z prázdnych pohárov na med, ale v skutočnosti sa na syna nikdy nehneval, pre oboch to bola istá forma humoru, akoby neustále súťažili.

„Kedy ho dostanem späť?“ pýtal sa Firas.

„Keď v púšti nasneží.“

Kým sa na stole objavila káva, mobil sa vrátil z pohára na med do Fira­sových rúk. „Firas, nabudúce ten pohár už nebude prázdny!“

Keď Mustafa varil alebo jedol, cítil sa šťastný. Keď neskôr zapadlo slnko, obklopila nás vôňa kladivníka, hlavne keď vzduch oťažel a znehybnel. Hlava mu klesla a ja som vedel, že premýšľa: že nehybná temnota noci opäť priniesla šepot z budúcnosti.

„Čo je, Mustafa?“ opýtal som sa ho jedného večera, keď Dahab s Afrou po večeri ukladali riad do umývačky. Dahabin výbuch smiechu vyplašil vtáky, rozpŕchli sa pomedzi budovy a k nočnej oblohe. 

„V poslednom čase sa mi zdáš trochu nesvoj.“

„Politická situácia sa zhoršuje,“ odvetil. Vedel som, že má pravdu, a ani jeden z nás popravde nemal chuť o tom hovoriť. Zahasil cigaretu a opakom ruky si pretrel oči.

„Bude to zlé. To je nám všetkým jasné, však? Ale snažíme sa žiť ako predtým.“ Vopchal si do úst sladkú guľôčku, akoby chcel urobiť bodku za vyhlásením. Bol koniec júna, občianska vojna sa začala v marci protestmi v Damasku, v Sýrii vypukli nepokoje a násilie. Zamyslel som sa nad tým, čo povedal, a asi zbadal obavy v mojej tvári, lebo keď som zo­dvihol zrak, usmieval sa.

„Počúvaj, čo keby sme Ayi vymysleli nejaké nové recepty? Mám pár nápadov, napríklad eukalyptový med s levanduľou!“ Oči sa mu rozžiarili, keď začal uvažovať nad novým mydlom, zavolal Ayu, nech mu von donesie laptop, aby spolu mohli vymyslieť presné zloženie. Hoci mala Aya vtedy len štrnásť, Mustafa sa rozhodol, že ju bude učiť. Aya sa práve hrala so Samim, či ju len ten maličký zbožňoval! Neustále chcel byť v jej prítomnosti a prezeral si ju veľkými sivými očami. Rovnaké mala jeho matka. Ako kameň. Alebo ako oči novorodenca predtým, než sa zmenia na hnedé, akurát že tie jeho sa nikdy nezmenili, ani na modré. Sami Ayu všade nasledoval, ťahal ju za sukňu, ona ho dvíhala, ukazovala mu vtáky v kŕmidlách alebo chrobáčiky a jašterice, čo lozili po stenách a betónovej terase.

Mustafa s Ayou pri každom recepte zvažovali pigmenty a kyseliny a minerály v jednotlivých druhoch medu, aby vytvorili dokonalú kombináciu, ako vravieval. Potom vypočítali hustotu cukru, granuláciu, náchylnosť absorbovať vlhkosť zo vzduchu, odolnosť voči skazeniu. Ja som im dával návrhy a oni ich s milými úsmevmi prijímali. Mustafova myseľ pracovala ako včely. On mal nápady aj inteligenciu, ja som to zase všetko realizoval.

A v také večery plné vône sladkých broskýň a kladivníka, keď Firas sedel za počítačom a Aya pri nás v náručí so Samim, ktorý jej žul vlasy, a Afra s Dahab sa v kuchyni smiali, v také večery sme boli ešte stále šťastní. Život sa nám vtedy videl natoľko normálny, že sme zabudli na pochybnosti, teda sme ich aspoň zastrčili niekam do tmavého kúta mysle, zatiaľ čo sme plánovali budúcnosť.

 

Keď sa začali problémy, Dahab s Ayou odišli. Mustafa ich presvedčil, aby šli bez neho. Keď sa jeho obavy potvrdili, všetko rýchlo naplánoval, ale sám ešte potreboval ostať, aby sa postaral o včely. Vtedy sa mi zdalo, že koná unáhlene, že ho smrť matky v detstve – ktorá ho prenasleduje, odkedy ho poznám – vedie k prílišnej úzkostlivosti vo vzťahu k ženám v jeho živote, a preto Dahab a Aya patrili medzi prvých, kto zo susedstva odišiel, a našťastie sa vyhli tomu, čo nasledovalo. Mustafa mal v Anglicku priateľa, profesora sociológie. Presťahoval sa tam pred pár rokmi kvôli práci. Mustafa mu zavolal a naliehal, aby mu pomohol dostať sa do Veľkej Británie, bol totiž presvedčený, že situácia sa zhorší. Mustafa dal žene a dcére dosť peňazí, aby sa tam dostali, a sám ostal v Sýrii s Firasom.

„Nuri, nemôžem len tak opustiť včely,“ povedal mi jednej noci, veľkou dlaňou si prešiel po tvári a brade, akoby si z nej chcel zotrieť ponurý výraz, ktorý ho však už neopúšťal. „Včely sú naša rodina.“

Kým to nebolo naozaj zlé, Mustafa s Firasom s nami večerali, sedeli sme spolu na verande a sledovali mesto tam dolu, počuli sme dunenie vzdialenej bomby a videli sme k oblohe stúpať dym. Keď sa to neskôr zhoršilo, začali sme hovoriť o definitívnom odchode. V podvečernom šere sme sa postavili okolo môjho svietiaceho glóbusu a Mustafa prstom ukazoval, kadiaľ cestovali Dahab a Aya. Mali to ľahšie. Mustafa mal v hrubej koženej peňaženke mená rôznych prevádzačov. Skontrolovali sme účtovníctvo a financie, počítali sme, koľko by nás stál útek. Samozrejme, ťažko sa to odhadovalo, prevádzači menili ceny, ako im prišlo, ale mali sme plán, Mustafa mal rôzne plány, zoznamy a itineráre miloval. Dávali mu pocit bezpečia. Lenže ja som vedel, že sú to len reči, Mustafa nebol pripravený opustiť včely.

Jedného neskorého letného večera zničili úle vandali. Podpálili ich, a kým sme sa ráno dostali k včelniciam, zhoreli na uhoľ. Včely zahynuli a pole sčernelo. Nikdy na to ticho nezabudnem, to hlboké, nekonečné ticho. Bez mrakov včiel nad poľom sme čelili nehybnému svetlu a oblohe. V tom momente, keď som stál na kraji poľa a slnko škúlilo ponad zničené úle, pocítil som prázdnotu, tichú ničotu, vstupovala do mňa s každým nádychom. Mustafa si sadol do tureckého sedu na zem uprostred poľa a zavrel oči. Chodil som hore-dole, hľadal som na zemi živé včely, ale stúpal som na ne, lebo nemali úle ani roje. Väčšina úľov sa zrútila, ostalo stáť len pár kostier. Stále sa dali rozoznať ich čísla, dvanásť, dvadsaťjeden, stodvadsaťjeden, roje starej matky, matky a dcéry. Viem to, lebo sám som tie roje delil. Tri generácie včiel. Všetky boli preč. Išiel som domov, uložil som Samiho do postele a sedel som pri ňom, keď spal, potom som vyšiel na verandu a sledoval som tmavnúcu oblohu a zamyslené mesto v údolí.

Pod kopcom tiekla rieka Queiq. Naposledy, keď som ju videl, bola plná smetí. V zime z nej vyťahovali telá mužov a chlapcov. So zviazanými rukami. S guľkami v hlavách. V ten zimný deň som sledoval, ako telá vyťahujú v južnej štvrti Bustan al-Qasr. Nasledoval som ich do starej školy, kde ich na dvore vystierali. Vnútri budovy bola tma, len vo vedrách s pieskom svietili sviečky. Žena v strednom veku si kľakla na zem k inému vedru, plnému vody. Chystala sa mŕtvym mužom umývať tváre, povedala, aby ich milované ženy spoznali, keď ich prídu hľadať. Keby som bol jedným z mŕtvych v rieke, Afra by vyliezla aj na štít, aby ma našla. Bola by sa ponorila aj na dno rieky, ale to bolo predtým, než ju oslepili. 

Afra bola pred vojnou iná. Nechávala za sebou spúšť. Keď napríklad piekla, múka bola všade, ešte aj na Samim. Celý bol zamúčený. Keď maľovala, všetko bolo od farieb. Keď maľoval aj Sami, bolo to ešte horšie, vyzeralo to, akoby po celej izbe obaja fŕkali štetcami namočenými do farby. Aj keď hovorila, tak bez ladu a skladu, hádzala slová sem a tam, brala ich späť, vymieňala za iné. Niekedy si sama skákala do reči. Keď sa smiala, celý dom sa otriasal.

Keď však zosmutnela, môj svet potemnel. Nemal som na výber. Bola mocnejšia než ja. Plakala ako dieťa, smiala sa ako zvony a mala najkrajší úsmev, aký som kedy videl. Dokázala sa hádať bez prestávky celé hodiny. Afra milovala, nenávidela a svet ovoniavala ako ružu. A pre to všetko som ju miloval viac než svoj život.

Bola úžasná umelkyňa. Za maľby sýrskych miest a vidieka vyhrávala ceny. V nedeľu ráno sme všetci išli na trh a postavili sme si stánok rovno oproti Hamidovi, ktorý predával korenie a čaj. Stánok stál v krytej časti trhu souq. Bol tmavý a trochu stuchnutý, ale cítili ste tam kardamóm, škoricu, bedrovník a milión ďalších korení. Jej maľby ešte aj v tom šere vyzerali, akoby sa pohybovali. Akoby sa v nich pohybovali obloha aj voda.

Prial by som vám vidieť, ako jednala so zákazníkmi, čo k stánku prichádzali, podnikatelia a ženy, hlavne z Európy a Ázie. Sedela vtedy veľmi pokojne, Sami na kolene, oči upreté na zákazníkov, keď sa priblížili k maľbe, nadvihovali si okuliare, ak nejaké mali, potom zase poodstúpili, často tak ďaleko, že vrážali do Hamidových zákazníkov, a potom sa dlho nehýbali. Často sa pýtali: „Vy ste Afra?“ A ona odpovedala: „Áno, som Afra.“ A to stačilo. Obraz predaný.

Pojala do seba celý svet a zákazníci to videli. Keď sa pozerali na obraz a potom na ňu, pochopili, z čoho je vyrobená. Afrina duša bola široká ako pole a púšť a obloha a more a rieka, ktoré maľovala, a rovnako tajomná. Stále na nej bolo čo spoznávať, a hoci som už vedel dosť, uvedomoval som si, že to nestačí, a chcel som viac. V Sýrii sa však hovorí: v osobe, ktorú poznáš, je osoba, ktorú nepoznáš. Miloval som ju od prvé­ho dňa, keď sme sa stretli na svadbe najstaršieho syna môjho bratranca Ibrahima v hoteli Dama Rose v Damasku. Mala žlté šaty a hodvábny hidžáb. A jej oči neboli modré ako more ani ako obloha, ale atramentovo modré ako rieka Queiq a mala v nich hnedé a zelené víry. Pamätám si našu svadobnú noc o dva roky nato, ako chcela, aby som jej zložil hidžáb. Nežne som jej vybral sponky, jednu po druhej, rozvinul som látku a po prvýkrát som uvidel jej dlhé čierne vlasy, temné ako nebo nad púšťou, keď v noci nesvietia hviezdy.

Najviac som však miloval jej smiech. Smiala sa, akoby sme nikdy nemali umrieť.

 

Keď umreli včely, Mustafa bol pripravený odísť z Aleppa. Už sme sa chystali vyraziť, no Firas kamsi zmizol a my sme naňho čakali. Mustafa v tom čase takmer nehovoril, myseľ mal načisto zahltenú, kadečo si predstavoval. Občas hádal, kde by tak Firas asi mohol byť. „Možno išiel hľadať niektorého kamaráta, Nuri,“ alebo „Možno nedokáže odísť z Aleppa, kdesi sa skrýva, aby sme tu ostali,“ alebo raz: „Možno umrel, Nuri. Možno môj syn umrel.“

Boli sme pobalení a pripravení na odchod, dni sa striedali s nocami a o Firasovi neprichádzali žiadne správy. Mustafa pracoval v márnici v opustenej budove, kde zaznamenával detaily o príčinách smrti obetí: guľky, šrapnely, explózie. Zvláštne vidieť ho vnútri, zavretého pred slnkom. Mal čiernu knihu a pracoval nonstop, detaily o mŕtvych zapisoval kúskom ceruzky. Keď telo identifikoval, mal to ľahšie. Inokedy si značil poznávacie znamenia, farbu vlasov a očí, tvar nosa, znamienko na ľavom líci. Mustafa to robil až do toho zimného dňa, keď som mu z rieky priniesol jeho dospievajúceho syna. Spoznal som ho, ležal mŕtvy na doskách na školskom dvore. Poprosil som dvoch mužov s autom, aby mi pomohli dostať jeho telo do márnice. Keď Mustafa zbadal Fira­sa, požiadal nás, aby sme ho položili na stôl, zavrel svojmu synovi oči a dlho bez pohybu stál, držiac ho za ruku. Stál som vo dverách, ostatní muži odišli, ozval sa zvuk motora, auto vyrazilo preč a potom nastalo ticho, veľké ticho, a z okna nad stolom, kde ležal chlapec, prúdilo svetlo, a Mustafa stál a držal ho za ruku. Chvíľu sa neozval žiaden zvuk, bomba, vták ani nádych.

Potom Mustafa odstúpil od stola, založil si okuliare, opatrne nožom naostril malú ceruzku, sadol si k stolu, otvoril čiernu knihu a napísal:

 

Meno – Môj krásny chlapec.

Príčina smrti – Tento skazený svet.

 

A to bolo posledné meno mŕtveho, čo Mustafa zaznačil.

Presne týždeň nato zabili Samiho.

Back to Top