Snežná leopardica

10,90 €
Skladom
SKU
9788022211222

Magická kniha, óda na krásu života, hľadanie absolútna a blaženosti.

Tessonova Snežná leopardica získala v roku 2019 druhé najvýznamnejšie literárne ocenenie vo Francúzsku – Prix Renaudot. Autor prijme pozvanie svojho priateľa, chýrneho fotografa zvierat Vincenta Muniera, aby ho sprevádzal do Tibetu, kde chce zachytiť objektívom snežné leopardy.

Táto vzácna kniha je chválospevom na trpezlivosť a nehybnosť. Odmenou za čakanie v mrazivom tichu tibetských hôr je zázračný okamih, keď sa na chvíľu objaví leopardica, prejde popred objektív a nenáhlivo zmizne za najbližším ohybom terénu. V Tessonovom spracovaní nájdeme všetko: rozjímanie, poéziu, filozofiu, náboženstvo, lásku a hlbokú stopu humanizmu.

Nepravdepodobné stretnutie so vzácnym zvieraťom vyvolá v Tessonovi magické zjavenie -- uprostred meditácie stretáva na hrane času zosnulých blízkych. Silu neopakovateľného zážitku vníma ako koncentráciu času a bytia utkaného z tenkej a napriek tomu večnej nitky života.

Vzácne rozprávanie a rozjímanie na hranici poézie a prózy nám nadlho uviazne v mysli. Zostane po ňom pocit čistoty a harmónie, esencia ducha Tibetu a budhizmu, ktorú si treba uchovať v srdci ako vzácny talizman.

Viac informácií
Autor Tesson Sylvain
Žáner súčasná beletria
EAN 9788022211222
Preklad Lucia Švecová
Formát 130x200mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 156
Dátum vydania 27. 11. 2020

P R E D S L OV

Stretol som sa s ním raz na Veľ kú noc pri premietaní jeho filmu o vlkovi etiópskom. Vysvetľoval mi, ako ťažko zachytiť zvieratá a aká potrebná je najväčšia cnosť – trpezlivosť. Rozprával mi o tom, ako fotografuje divé zvieratá, a o rôznych technikách, ako ich vyčíhať. Toto prchavé a precízne umenie spočíva v tom, že sa človek zamaskuje v prírode a čaká na zviera, hoci nič nezaručuje, že zviera naozaj príde. S veľ kou pravdepodobnosťou sa vráti s prázdnymi rukami. Pripadalo mi výnimočné, ba vtedy dokonca až antimoderné, ako sa zmieril s neistotou.

Síce sa tiež rád túlam cestami-necestami, ale neviem, či by som dokázal vydržať hodiny v tichosti a bez pohybu.

Krčil som sa v žihľave a poslušne som dodržiaval Munierove pokyny: ani som sa nepohol, nevydal som ani hláska. Dovolil mi len jeden nešvár – dýchanie. V meste som si zvykol pri každej príležitosti tárať dve na tri. Preto mi najťažšie padlo mlčať. Cigary boli zakázané. „Zapálime si neskôr, pri rieke, keď sa zotmie a padne hmla!“ povedal Munier. Vidina havany pri Mosele mi pomohla zotrvať v ľahu a striehnuť. Vtáky v hrabine brázdili večerný vzduch. Navôkol prekvital život. Operence nerušili ducha tohto miesta. Patrili sem, nenarúšali poriadok. Bolo to krásne. Sto metrov od nás tiekla rieka. Nad hladinou lietali formácie mäsožravých vážok. Na západnom brehu útočil na cieľ sokol lastovičiar. Majestátny a presný let smrti – ako nemecká Stuka.

No v tej chvíli som sa tým nesmel dať vyrušiť, pretože z nory práve vyliezali dva dospelé jedince.

Až do večera sme boli svedkami zmesi pôvabu, šibalstva a moci. Akoby dva jazvece vyslali signál, odrazu sa zjavili štyri hlavy a z nory vybehli štyri tiene. V pološere sa začala hra. Striehli sme desať metrov od zvierat, no tie si nás nevšimli. Mladé jazvece sa pustili do bitky, vyliezli na kopček zeminy, skotúľali sa do priehlbiny, hrýzli sa do krku, až si vyslúžili poriadnu facku od dospelého samca, ktorý večerný cirkus spacifikoval. Tmavé kožuchy s tromi slonovinovými pruhmi zmizli v lístí a vynorili sa o kus ďalej. Zvieratá sa chystali snoriť po poliach a svahoch rieky. Rozcvičovali sa pred lovom.

Občas sa niektorý z jazvecov priblížil k nášmu stanovisku a predviedol svoj dlhý profil, potom pohol hlavou a obrátil sa k nám spredu. Tmavé pásy, v ktorých mal umiestnené oči, pripomínali dva prúdy sĺz. Videli sme, ako dostupuje na celú plochu silných labiek sčasti zakrytých kožuchom. Jeho pazúry zanechávali na francúzskej pôde podobné stopy ako odtlačky medvieďat a istá skupina ľudí sotva schopná sebaref lexie ich identifikovala ako stopy „škodcov“.

Po prvý raz som takto pokojne spočíval na jednom mieste a dúfal, že sa dočkám stretnutia. Nespoznával som sa! Dovtedy som sa preháňal z Jakutska do departmánu Seine-et-Oise a riadil som sa troma pravidlami:

Nečakané udalosti nikdy neprídu samy od seba, treba ich všade vyhľadávať.

Pohyb plodí inšpiráciu.

Ak sa človek ponáhľa, ťažkosti ho nedohonia.

Skrátka, presviedčal som sám seba, že existuje spojitosť medzi vzdialenosťou a dôležitosťou udalostí. Nehybnosť pre mňa predstavovala generálku smrti. Z úcty k mame odpočívajúcej v hrobke na brehu Seiny som sa až hekticky potuloval – v sobotu do hôr, v nedeľu k moru – a nezaujímalo ma, čo sa deje okolo mňa. Ako to, že po tisícoch kilometrov ciest sa odrazu ocitnete s bradou v tráve na okraji priehlbiny?

Vincent Munier vedľa mňa fotografoval jazvece. Fotografova svalnatá postava schovaná v maskáčovom oblečení splývala s rastlinstvom, no jeho profil sa ešte črtal vo zvyšku svetla. Munier mal podlhovastú hranatú tvár s výraznými črtami, ako stvorenú na rozkazovanie, nos, ktorý by v Ázii vyvolal posmešky, ostrú bradu a veľmi vľúdny pohľad. Ako dobrosrdečný obor.

Rozprával mi o svojom detstve, otec ho brával do skrýš pod smrekmi a odtiaľ pozorovali, ako vstáva kráľ, teda tetrov hlucháň, otec učil syna, čo môže priniesť ticho, syn postupne objavoval hodnotu nocí strávených na ľadovej zemi, otec mu vysvetlil, že keď sa objaví zviera, je to najkrajšia odmena, akú môže život ponúknuť za lásku k nemu, a syn si začal sám chystať kryty a odhaľovať tajomné usporiadanie sveta, naučil sa zachytiť vzlet lelka presne v strede snímky, až otec napokon objavil synove umelecké fotografie.

Štyridsaťročný Munier vedľa mňa sa narodil raz v noci vo Vogézach. Stal sa z neho najznámejší fotograf divo žijúcich zvierat svojho času. Jeho dokonalé zábery vlkov, medveďov a žeriavov sa predávali v New Yorku.

„Vezmem ťa do lesa pozorovať jazvece, Tesson,“ povedal mi a ja som súhlasil, pretože pozvanie do umelcovho ateliéru sa neodmieta. Nevedel, že Tesson znamená v starej francúzštine jazvec. Výraz sa dodnes používa v dialektoch na západe Francúzska a na severe v Pikardii. Slovo „tesson“ vzniklo z latinského taxos, ktoré je aj základom výrazu  „taxonómia“,  čiže  veda  o  klasifikácii  živočíchov, a „taxidermia“, teda umenie vypchávať zvieratá (človek niečo pomenuje a vzápätí to s potešením stiahne z kože). Na mape Francúzska možno nájsť „tessonnières“, akési jazvečie cintoríny, ako sa nazývajú miesta na vidieku, ktoré si pamätajú masové vyvražďovanie tohto druhu. Vidiečania totiž jazvece nenávideli a bez milosti ich hubili. Obviňovali ich, že rozrývajú zem a robia diery v plotoch. Vydymovali ich, zabíjali. Zaslúžil si však jazvec toľ kú ľudskú zúrivosť? Bolo to tiché stvorenie, nočné samotárske zviera. Jazvec chcel viesť tajný život, vládol v podzemných chodbách a nestrpel návštevníkov. Vedel, že pokoj si treba chrániť. Zo svojho útočiska vychádzal večer a vracal sa na úsvite. Ako by človek mohol strpieť existenciu symbolu nenápadnosti, ktorý povýšil odstup na cnosť a robil česť tichu? Zoologické  záznamy  charakterizujú  jazveca  ako  „monogamného a usadlého“. S týmto zvieraťom ma spájala etymológia, no povahou som sa od neho líšil.

 

Zotmelo sa, zvieratá sa so šuchotom rozpŕchli v húštine. Munier si iste všimol, aký som nadšený. Bol to pre mňa jeden z najkrajších večerov v živote. Práve som stretol skupinu dokonale nezávislých bytostí. Nevzpierali sa svojmu osudu, nesnažili sa mu uniknúť. Po brehu rieky sme sa vrátili na cestu. Cigary sa mi vo vrecku rozdrvili.

„V Tibete žije zviera, ktoré prenasledujem už šesť rokov,“

povedal mi Munier. „Žije na náhornej plošine. Ak ho chce

človek zazrieť, treba sa k nemu blížiť veľmi pomaly a dlho naň čakať. Túto zimu tam idem zas, poď so mnou.“

„Čo je to za zviera?“

„Snežná leopardica,“ odvetil.

„Myslel som si, že vymrela,“ začudoval som sa.

„Len to predstiera.“

Back to Top