„Moje zamestnanie nevykonávam pre pocit dobrodružstva…“ (rozhovor s Petrom Kijabom o knihe Ilegál)

Vojak a kontraktor Peter Kijaba si získal fanúšikov bestsellermi Kontraktor a Zlo si nevyberá, v ktorých sa podelil o svoje skúsenosti z výcviku vo francúzskej cudzineckej légii, z práce kontraktora po zemetrasení na Haiti a počas konfliktu v Afganistane. Tento rok prichádza s novou knihou Ilegál, dramatickým príbehom bývalého elitného vojaka a oligarchu s temnou minulosťou, ktorých cesty sa viackrát osudovo pretnú. Viac o novej knižke a živote Petra Kijabu sa dozviete v tomto rozhovore. 

Prešli ste si službou vo francúzskej cudzineckej légii, pracovali ste tiež ako kontraktor vo vysoko rizikových oblastiach na Haiti, v Afganistane či v Iraku. V súčasnosti pôsobíte v Stredoafrickej republike. Ako vyzerá váš život v utajení?

Nenazval by som to utajením, hoci píšem pod pseudonymom. Légiou pridelené meno Peter Kijaba som začal používať hlavne z dôvodu retrospektívneho legislatívneho postihu za službu v cudzineckej légii u nás, na Slovensku, a už mi tak nejako pri písaní kníh prischlo. Môj život bez pseudonymu pozostáva z pracovnej rutiny v diplomatickej ochrane pre medzinárodnú misiu a času stráveného s mojou rodinou počas dovoleniek, keď sa snažím o čo najintenzívnejšie spoločné chvíle. Pohrávam sa s predstavami, že čas na kontrakte by mohol byť kratší, ale život je len málokedy podľa našich predstáv.

Nedostali ste ponuku ísť ako kontraktor napríklad do Mosulu alebo na Ukrajinu?

Prirodzene existujú ponuky v oblastiach, ktoré sú „trendy“, aj keď to slovo pôsobí v tomto prípade cynicky. Možnosť ísť na Ukrajinu som dostal od bývalých kolegov hneď na začiatku konfliktu. Odmietol som ju z viacerých dôvodov, no predovšetkým pre neprehľadnosť ideologických, geopolitických a tiež ľudských záujmov. Viete, mnoho ľudí vedie v podobných rozhodnutiach istý druh idealizmu, možno pocit, že sa ich súčasné konflikty týkajú, že musia zastávať stranu. Sú aj takí, ktorí si chcú skúsiť vojnu, láka ich hrdinstvo, dosiaľ nepoznané skúsenosti, alebo trebárs len nezištná pomoc ľuďom, ktorým sa pomoci nedostáva.

Nesúdim nikoho, čas nám vždy ukáže, ako sme sa rozhodli. Môžete odísť do Mosulu ako dobrovoľný zdravotník a zachraňovať tam životy bez nároku na odmenu, alebo sa v inom prípade ako člen ochranky či nájomný žoldnier vybrať na Ukrajinu, a to za poriadny balík. Ja sa predovšetkým pozerám na to, ako moja práca ovplyvní rodinu, predovšetkým z hľadiska bezpečnosti, teda ide o vlastnú analýzu rizika. Vyhráva samozrejme tá nižšia karta. Moje zamestnanie nevykonávam pre pocit dobrodružstva, ani nevyhľadávam nebezpečenstvo kvôli akejsi závislosti na adrenalíne. Aj napriek tomu moja súčasná práca v Stredoafrickej republike zahŕňa značné bezpečnostné hrozby, krajina sa zmieta v chudobe, politickej nestabilite, ohrozujú ju početné povstalecké skupiny, žoldnieri skupiny Wagner aj kriminálne bandy.

V knihe Kontraktor sú vaše zážitky zachytené veľmi podrobne. Písali ste si napríklad denník, z ktorého ste potom čerpali pri písaní? Kedy a prečo ste sa rozhodli začať písať o svojich skúsenostiach?

Ono sa to najskôr začalo písaním spomienok počas nočných služieb, tuším, že niekedy v roku 2013. Skôr z dôvodu obavy, že by som niektoré z udalostí neskôr zabudol. Preto, aby som si ich uchoval, začal som písať. Zistil som však, že si pamätám viac, než som sa nazdával, a boli z toho stovky strán textu. Intenzívne momenty si človek pamätá. Podrobnosti, detaily, čas sa, ako sa hovorí, zastaví, a ostáva niekde vo vnútri. Kniha Kontraktor môže na čitateľa pôsobiť intenzívnym dojmom, v skutočnosti však ide o súhrn udalostí, ktoré iba v celku vytvárajú dynamicky javiaci sa vývoj, aj keď sa časovo vliekli.

Čitatelia vás môžu poznať vďaka knihám Kontraktor a Zlo si nevyberá. V čom je vaša nová kniha podobná alebo odlišná od tých predošlých? A komu by sa mohla páčiť?

Obe predošlé knihy sú svojim spôsobom biografie, aj keď Zlo si nevyberá bolo spojením afganských reálnych udalostí s fiktívnym príbehom dvoch ústredných postáv, aby bol záber prostredia čo najširší. Smejem sa, že Ilegál je z prostredia, ktoré vlastne nepoznám, keďže Slovensko navštevujem skôr sporadicky. Myslím, že som s tým tak trochu bojoval a možno to bude čitateľ v niekoľkých kapitolách cítiť. Príbeh je každopádne vyjadrením mojich dojmov zo súčasnej spoločnosti, a to nielen nevyhnutne tej slovenskej.

Netrúfam si kategorizovať čitateľov. Pri prvej knihe Kontraktor som bol presvedčený, že ju nevezme do rúk nik okrem ľudí s určitým sklonom k militarizmu. Napokon ma milo prekvapila veľká pozitívna odozva ženskej skupiny čitateľov.

Vo svojom novom románe Ilegál spájate dejovú líniu Viktora, bývalého vojaka cudzineckej légie, s líniou oligarchu Alexandra Kogela a sledujete vznik oligarchov na Slovensku po revolúcii v roku 1989 a ich prepojenie so štátnou mocou. Prečo ste sa rozhodli spracovať túto tému?

Zaujíma ma predovšetkým človek. V skutočnom živote nám chýba empatia. Tvrdím, že prežitie traumy či pád na samé dno dokáže túto skutočnosť zvrátiť, ale neprajem ich, prirodzene, nikomu. Viem, že triler nie je vyslovene žáner vhodný pre vyjadrenie medziľudských vzťahov, ale možno práve preto som si ho zvolil. Oligarchia, alebo ak chcete legálne, lobizmus, sa s politickou mocou spája od nepamäti, iba dnes na to máme tie správne slová, ktoré vzbudzujú o niečo viac záujmu a o niečo menej strachu ukázať na nich prstom. Je naivné sa nazdávať, že je možné zbaviť sa ich akousi očistou, obrodou alebo nastolením nového poriadku. Eventuálne ich nahradia noví. Ako u nás, tak v Rusku alebo napríklad v Spojených štátoch. Tak či onak, ich vnímanie sveta je pre mňa fascinujúce a rád premýšľam nad tým, do akej miery zostávajú ľudskí.

Má Alexander Kogel svoj predobraz v reálnom živote alebo je to prototyp tohto druhu človeka?

Všetky moje postavy sú kombináciou niekoľkých individualít, občas si ich výzorom stotožním so skutočným človekom, ale charakter ostáva miešancom. Môžem teda uviesť, že Alexander Kogel má svoj predobraz v mojom strýkovi, jeho brat Vladimír v mojom otcovi a čo ich spája s mojím príbehom je detský domov, v ktorom vyrastali za podobných, no nie rovnakých podmienok. Nikdy nedošlo k nasledujúcemu vývoju udalostí a myslím, že ani jeden z nich by nekonal tak, ako postavy v knihe Ilegál. Obaja si prešli tvrdým životom baníkov, čo poznačilo ich zdravie a ich drina vo mne doteraz vzbudzuje úctu k tomuto náročnému zamestnaniu.

Dodám, že hoci následné knižné udalosti nemajú s nimi žiadnu osobnú súvislosť, predsa len sú postavené na historických základoch. Tým myslím regrutovanie budúcich príslušníkov nelegálnej rozviedky v detských domovoch, vojenské omyly v rámci špeciálnych operácií alebo aj sexuálne zneužitie maloletého v rámci integračných programov. Alexander Kogel reprezentuje postavením skôr všetkých funkcionárov, podnikových právnikov za totality, eštebákov v zahraničnom obchode a oportunistov strany, ktorým sa podarilo previesť kapitál štátu po roku 1989 na seba.

V románe vystupuje viacero vedľajších postáv z rôznych sociálnych prostredí, ktoré pôsobia veľmi živo práve vďaka jazyku, ktorým hovoria. Odkiaľ sa vzala Tánička, Monika s Vanesou alebo bezdomovec Motýl?

Popravde tie vedľajšie postavy vychádzajú zo slovenského koloritu. Máme nádherne odlišné nárečia, ktoré navyše upravuje život v odlišnom prostredí, pre niekoho kozmopolitnom, pre niekoho malomeštiackom. A tiež ich formuje život ako taký. Ako píšem: „Táničky odjakživa patria k Alenám,“ a my všetci poznáme nejakého Motýla, Paťa či Moniku.

Ako sa hovorí, božie mlyny melú pomaly, ale isto. Ste spokojný s tým, ako protagonistov tohto románu pomleli na konci knihy?

Áno, je to v tej istote, že všetko zlé sa raz vráti, že všetci sme strojcami svojho šťastia. Dlho som si lámal hlavu s dilemou, či máme čakať a odpúšťať, alebo by sme mali byť neúnavní v hľadaní a dosiahnutí spravodlivosti. Možno to závisí od hĺbky bolesti. Problém je, že najťažšie je odpúšťať sebe samým. Keď sa pozriete do zrkadla, zrazu sa minú výhovorky aj dôvody. A vaše trápenie sa potom prehĺbi ešte viac, možno dokonca skončí fatálne. Práve tomuto som sa chcel na konci knihy priblížiť.

Môžu sa čitatelia tešiť na ďalšiu knihu z vášho pera? Aké sú vaše plány do budúcna?

Momentálne som sa pustil do prekladu pútavej francúzskej knihy a sám sa v tomto experimente teším na výsledok. Keďže väčšinu dňa trávim v práci, písanie a preklad môžem považovať skôr za záľubu než činnosť. Mám rozpísané, respektíve „naskicované“, ďalšie dve knihy, z ktorých prvá by mohla byť pokračovaním Kontraktora a tá druhá fikciou s tematickým návratom k Afganistanu. Nechcem však predbiehať, mojou prioritou zostáva tráviť čo najviac času s rodinou a snáď nájsť spôsob, ako sa raz a navždy zbaviť nášho neustáleho lúčenia. Možnože odpoveď nájdem v knihách. 🙂

Autorka článku: Renáta