Recenzie

1. 

   Patrícia Marková – 11. júla 2024

   Papierový palác je presne ten typ knihy, ktorý by ste ľahko mohli zavrhnúť po prvých pár stranách. Nechuť pokračovať v čítaní u mňa spôsoboval štýl písania autorky. Chvíľami ma rozptyľovali siahodlhé opisy prírody, potom ma zas iritovali krátke, úsečné vety. No stačilo vytrvať a predostrel sa mi surový a boľavý, no zato jedinečný príbeh o dvoch zamilovaných ľuďoch, ich nešťastných rozhodnutiach z mladosti a o tom, ako ich tieto rozhodnutia formovali.
   Elle je postava, s ktorou je ľahké sa stotožniť. Autorka veľmi dobre vykreslila jej charakter a následky celoživotnej traumy. V príbehu sa striedajú dve dejové línie – prvá ukazuje prítomnosť a trvá 24 hodín, druhá prebieha v minulosti počas 50 rokov života hlavnej hrdinky. Ako sa čitateľ dozvedá už v anotácii – Elle sa vo svojich päťdesiatich rokoch musí rozhodnúť medzi stabilitou a istotou, ktorú si roky budovala so svojím manželom Petrom – a vzrušujúcou neistotou, ktorá by ju čakala s láskou z detstva Jonasom. Kúsok po kúsku nám autorka odhaľuje udalosti z minulosti a pomáha nám pochopiť, čo Elle priviedlo až do daného horúceho okamihu v jeden augustový večer.
   Za mňa je Papierový palác veľmi podarená letná kniha. Na jeden chladivý okamih ma preniesla na chatu pri jazere, v ktorom som si mala možnosť zaplávať s dravými korytnačkami. Zároveň mi však roztrieštila srdce na milión kúskov za všetky ženy, na ktorých sa páchajú odporné neprávosti. Papierový palác je osviežujúci. Poukazuje na to, že nič nie je čierno-biele a že koniec koncov máme svoj život vo vlastných rukách.
   Koniec mi úplne neulahodil, ale chápem, prečo to autorka ukončila práve takto. A tiež ma trochu mrzí, že charaktery Petra a Jonasa neboli dostatočne rozvinuté. Elle bola hlavnou hviezdou príbehu, no i tak tomu čosi chýbalo k dokonalosti.

2. 

   Terka2508 (overený zákazník) – 27. septembra 2024

   Knihu má človek chuť odložiť a už nevziať do rúk…cca po nejakú stranu 100. V prvom rade je mierne rušivé časté striedanie minulosti a prítomnosti, doslova po 1/2 – 3/4 strany. Autorka využíva pomerne tvrdý štýl opisov. Táto kniha mi dosť pripomína dielo “Neplakala som, keď otec zomrel”. Zanechá v človeku hlboký pocit. Knihu sa napriek tomu oplatí prečítať komplet, aby v človeku tak “doznela” .

3. 

   MariannaHa – 18. januára 2025

   Papierový palác je pre mňa veľmi kontroverzná kniha. Očakávala som oddychové letné čítanie, čo sľubuje aj prostredie, kde sa dej odohráva. Avšak mne to pri čítaní unikalo pomedzi všetky tie nepríjemné traumatizujúce zážitky čo Elle, hlavná postava, a jej rodina zažili. Asi som nebola v správnom rozpoložení, aby ma táto kniha chytila, lebo veľmi som sa pri nej trápila a zlý pocit vo mne zostal ešte dlho po čítaní.
   Ak hľadáte oddychové letné čítanie, tak si podľa mňa vyberte radšej niečo iné.

4. 

   bookish.monika – 2. marca 2025

   Nie je to žiadna ľahká oddychovka, ako by sa na základe obálka dalo čakať, ale poriadna emotívna nálož! O priateľstve, láske, rodinných drámach aj tragédiách.

5. 

   Anna Vajdová – 18. marca 2025

   Existujú priateľstvá medzi mužom a ženou, ktoré zostanú celoživotne na kamarátskej úrovni. Sú však také, ktoré by mohli prerásť aj do niečoho hlbšieho, no stále je nevhodný čas…

   Elle a Jonas sa spoznali ako deti počas prázdnin v Cape Code. Eleanorin dedko tu kedysi postavil chatky a keďže nemal dosť peňazí, stropy a vnútorné steny obložil lacnou lepenkou (s. 32). Tak vzniklo pomenovanie Papierový palác. Spoločné plávanie, zážitky, dobrodružstvá. Rovnaké miesto pre spoločné trávenie dovolenky si Elle vyberá aj v dospelosti, no prichádza už so svojím manželom, tromi deťmi a matkou, zatiaľ čo Jonas si privádza do rezortu svoju manželku.

   Prvá dejová línia sa odohráva počas 24 hodín do ktorých sa prepletajú zážitky z minulosti a odkrývajú mnohé tajomstvá, ktoré boli ukryté. Nahliadneme nielen do rodinnej histórie, ale aj do 50 rokov života, ktoré Elle prežila do dňa, kedy porušila manželskú prísahu.

   Elle Bishopová má skvelého manžela Petra, o to ťažšie sa vyrovnáva so svojím prehreškom: „Už nebudem ľutovať, čo som nespravila. Už budem ľutovať len to, čo som spravila. Jeho milujem a seba nenávidím. Seba milujem a jeho nenávidím. Takto sa ten dlhý príbeh končí.“ (s. 15)

   Rozchod rodičov vždy poznačí deti a nie je tomu inak ani v tomto príbehu. Otec sa v živote Elle a jej sestry Anny vytráca: „Nenávidím tú jeho slabosť. To všetko, čo pre nás nespravil. Všetko, čo nám sľúbil. Nekonečná séria zrád.“ (s. 246) Ani mama nie je ideálnym rodičom: nechápala som jej chlad a nevšímavosť voči tomu, čo sa deje.

   Odhaľujeme aj mnohé temné tajomstvá, ktoré si postavy so sebou nesú a s ktorými sa musia vyrovnať. Po emotívnej stránke bol pre mňa príbeh náročný. Autorka v knihe rozoberá život detí v rozvedených rodinách, neprítomnosť otca, zneužívanie, znásilňovanie, nenaplnenú lásku, toxické vzťahy, ľúbostný trojuholník, traumy prežité v detstve a ich vplyv na vývoj dieťaťa a život s klamstvom.

   Kniha ma zaujala, je však potrebné pripraviť sa na to, že sa v nej rozoberajú ťažké témy. Neraz ma pri čítaní obalil smútok, ktorý sa okolo mňa omotal ako popínavá rastlina. Mala som chuť zakričať na Elle, nech nemlčí. Niekedy stačí vysloviť krutú pravdu…

   Popri náročných témach som si užila aj knižné plávanie s hlavnou postavou, cítila som imaginárne kvapky vody na svojej pokožke. Na záver by som sa rada podelila o radu, ktorú dostala Eleanor: „Nikdy neľutujte, že máte dieťa a že ste si boli zaplávať: to je najlepšia vec, ktorú ma matka naučila.“ (s. 19)