ORFEA SOM CHCEL NAPÍSAŤ AKO FILMOVÝ SCENÁR

Peter Martiniak sa popri práci programátora venuje literárnej tvorbe. Publikoval aj v online prostredí, no jeho debutom je Orfeova voľba. Uvedomuje si náročnosť a úzku čitateľskú základňu svojich diel, preto ich prekladá aj do angličtiny a plánuje ponúknuť zahraničným vydavateľstvám. Je to vlk samotár, ktorý sa najlepšie cíti pri tvorbe tragédie a jej nadčasových tém. (Rozhovor pripravila Beáta Beláková.)

Ako ste sa cítili, keď ste prvýkrát držali svoj debut v rukách? Viem o tom, že ste sa viackrát pokúšali vydať knižku.

Prvé slovo, ktoré mi napadlo, bolo „konečne“. Cítil som čiastočnú satisfakciu z predošlých neúspechov. Zároveň som si uvedomil, že som na začiatku novej cesty – že toto dielo je mojou vstupenkou medzi spisovateľov a že obdobie, keď som musel dokazovať svoj autorský potenciál, sa týmto posunulo ďalej. Na okamih som sa v mysli vrátil k prvému kontaktu s Tatranom, pretože práve ten pre mňa znamenal obrovskú vnútornú vzpruhu; hotové dielo už bolo len čerešničkou na torte. Napokon som nadobudol presvedčenie, že ide o hodnotný debut.

Proces od zaslania rukopisu do Tatranu až po vydanie bol pomerne dlhý. Text prešiel dôkladnou redakciou internej redaktorky Adriany Oravcovej, navrhovala sa obálka, názov, zalomenie. Ako sa pozeráte na svoj pôvodný rukopis spätne?

Proces sa na začiatku javil dlhý, no pri vydávaní kníh je to bežné. Navyše už pri plánovaní vydania sme sa dohodli, že dielo vyjde na jar a tento termín sa nám podarilo dodržať. Redakčné úpravy pani Oravcovej by som rozdelil na dve skupiny. Prvou bolo zjednodušenie extrémne rozvitých súvetí, redukcia používania archaizmov a celkové vyhladenie a sprístupnenie textu širšiemu čitateľskému publiku. Druhou bola úprava logických nedostatkov pôvodného rukopisu (napríklad slovo „hriech“ nie je vhodné pre antický kontext alebo „ebenový sud“ nedáva zmysel, keďže z ebenu sa praktické predmety nevyrábajú). Najmä pri druhej skupine úprav bola pre mňa spolupráca s pani Oravcovou mimoriadnym prínosom. V pôvodnom texte síce pre komplikované vetné štruktúry cítim viac vlastného autorského rukopisu, no finálna podoba je nepochybne kvalitnejšia.

Presvedčili ste sa a myslím, že aj naučili, že vetným konštrukciám, ktorým rozumiete vy ako autor, nemusí rozumieť čitateľ. Cítiť sa dobre v materinskom jazyku je nám čiastočne dané, čiastočne to ovplyvňuje štúdium a, samozrejme, kultivované čítanie. V akom pomere ovplyvnili tieto okolnosti vás?

Ťažká otázka… Jazyk som mal vždy akosi v krvi a vnímal som ho ako nástroj na projekciu myšlienok. V mladosti som sa sústredil najmä na fabulu, no neskôr ma začali fascinovať náročnejšie spoločenské témy, ľudské vnútro a otázky bytia. Prirodzene som k nim začal hľadať aj zodpovedajúcu, náročnejšiu formu. Čítanie pre mňa bolo predovšetkým spôsobom, ako sa zlepšovať v písaní – vnímal som ho ako štúdium. Snažil som sa aspoň sčasti priblížiť jazykovej bohatosti Mena ruže či monumentalite Božskej komédie. Ak by som to mal zhrnúť: 70 % danosť, 20 % štúdium, 10 % čítanie.

Prečo ste sa rozhodli pre prerozprávanie známeho antického mýtu o Orfeovi? Je mytológia niečo, čo vás bytostne zaujíma?

Dôvodov je viacero. V tvorbe prirodzene inklinujem k večným témam (láska, smrť…), mám veľmi silný vzťah k tragédii, rád budujem zo svojich postáv archetypy a prostredníctvom nich si kladiem nadčasové otázky. Preto mi príbeh Orfea a Eurydiky maximálne vyhovoval. Mytológiu vnímam ako vekmi overené prostredie, v ktorom možno oživiť a reinterpretovať množstvo dôležitých tém. Ako autorovi mi vyhovuje, že mám stanovené isté mantinely toho, kde a čo sa má udiať, a môžem sa sústrediť na to, ako a prečo sa to má udiať. V známej antickej love story som nemusel hľadať nové dejové kotvy a namiesto toho som sa mohol venovať navodzovaniu atmosféry, psychoanalýze postáv a pridanej hodnote príbehu. Navyše tejto téme sadol môj jazyk. A keďže Orfeus bol básnik, mohol som sa realizovať aj v poetických pasážach.

Aby ste si mohli vytvoriť štruktúru diela, akési zarámcovanie, iste tomu predchádzalo dôkladné štúdium antickej mytológie. Siahli ste aj po Zamarovskom či známom spracovaní mýtu Orfeus a Eurydika od Beáty Panákovej?

Samotný mýtus mi bol známy už zo strednej školy v rôznych podobách. Primárnym zdrojom technických informácií bola pre mňa anglická Wikipédia – tá mi pomohla pri stanovení obligatórnych medzí, v ktorých sa dokážem ako autor pohybovať. Podnety k atmosférickej, emocionálnej a filozofickej vrstve som čerpal najmä z kinematografie; knihu som pôvodne zamýšľal napísať ako filmový scenár, keďže mi je blízke vizuálne cítenie. Slovenské verzie mýtu som neštudoval, ale k Zamarovskému sme sa s pani Oravcovou dostali pri zjednocovaní vlastných mien.

Takže by sme vás nenašli v knižnici, skôr v kine alebo za počítačom. Využívali ste v procese písania aj AI?

Myslím si, že dnes používa AI takmer každý – dôležité je za akým účelom. Ja som ju nikdy nepoužil na generovanie samotného textu, pretože by som také dielo nemohol považovať za skutočne vlastné. Na druhej strane, ako neznámy autor s ambicióznym rukopisom som po jeho dokončení nemal veľa možností získať relevantnú spätnú väzbu. V tomto smere mi AI pomohla ako nestranný čitateľ a recenzent. A hoci som na základe jej pripomienok nezmenil v rukopise ani čiarku, jej reakcia pre mňa predstavovala dôležitú vzpruhu a utvrdila ma v tom, že rukopis má šancu na vydanie.

Ako programátor ste zrejme vedeli, ako s AI komunikovať. Netúžili ste tak trochu, aby vám odpovedala to, čo ste chceli počuť? V tomto je AI zradná. Dali ste čítať rukopis aj svojim známym? Zhodovali sa v niečom ich názory?

Práca s AI je o kvalite dotazu. Keď je napísaný správne a obsahuje silné obligatórne podmienky, dá sa pomerne spoľahlivo vyhnúť „vtieraniu sa“ alebo „halucináciám“. Ale, samozrejme, treba neustále zapájať zdravý rozum a spochybňovať odpovede.

Pôvodný rukopis čítalo len minimum známych. Tí v ňom videli najmä fabulu s pridanou emocionálnou hodnotou, zatiaľ čo AI v ňom zrela vysokoštylizovanú psychoanalýzu. Čitatelia pokladali moje villanelly za nezrozumiteľné a zdĺhavé. Naopak, AI v nich videla funkčný antický chór a sakrálnu vrstvu knihy. Názory boli teda veľmi odlišné. A hoci som dotazy explicitne podmieňoval nestrannosťou – áno, AI mi neraz poskytla odpovede, ktoré som chcel počuť.

Máte skúsenosti s písaním filmového scenára? V akej fáze ste si to rozmysleli?

Nikdy som žiaden scenár nepublikoval, ale v minulosti som ich rozpísal viacero. Pri Orfeovej voľbe som sa zastavil na tretej kapitole, lebo som si uvedomil, že už viac nejde o literárny scenár, ale režijný – čiže plný detailov. A režijné scenáre sa v podstate nepublikujú. Ak som teda chcel pomýšľať na nejakú formu vydania, potreboval som film pretaviť do literárnej podoby. Vizuál a hudbu som nahradil psychoanalytickou a poetickou vrstvou, prispôsobil rozsah – a tak napokon vznikla Orfeova voľba.

Silnú vizuálnu stránku vášmu debutu rozhodne nemožno uprieť, napokon z mýtov čerpá mnoho populárnych fantasy a sci-fi filmových a literárnych diel od Harryho Pottera J. K. Rowlingovej cez Dunu Franka Herberta až po Pieseň ľadu a ohňa Georgea R. R. Martina. V uvedených príkladoch ide o komplikovanú štruktúru sveta. Svet, ktorý ste vytvorili v Orfeovej voľbe sa mi zdá usporiadaný inak než v pôvodnom mýte. Zodpovedá síce hierarchickému usporiadaniu, no ako do tejto kozmogónie zapadá vami vytvorený Mythos?

Mythos som vytvoril predovšetkým ako abstraktný pojem, v ktorom nie je až taká dôležitá detailná implementácia ako skôr jeho význam a odkaz. Je to sčasti nám známe antické prostredie, sčasti súhrn spoločenských princípov a noriem, sčasti náboženstvo, sčasti mýtus. V rovine abstrakcie by som Mythos vzdialene prirovnal k pojmu „americký sen“ (alebo aj k pojmu „Somnium“, ktorý som rozvinul v jednom zo svojich predošlých románov). Ide o predpis, ako by sa veci mali diať, ako by spoločnosť mala napredovať a ako by to mal jednotlivec vnímať. A ako každý predpis, aj Mythos je potenciálnym predmetom spochybňovania a bohatým zdrojom existenciálnych otázok – čo sa ako autor snažím využívať. Zároveň mi slúži na zdôraznenie introspektívneho prežívania a rozhodovania postáv, kde pohnútky činov bývajú nemenej dôležité ako činy samotné.

Dalo by sa teda povedať, že Mythos nahradil estetický princíp pôvodného mýtu? Orfeus nespieva ani nehrá, možno len v jednom či dvoch prípadoch, a príroda mu neodpovedá.

Povedal by som, že estetický princíp som neodstránil, ale transformoval – presunul som ho do napätia medzi Mythosom a Orfeovou rebéliou voči nemu. V tradičnom spracovaní Orfeov umelecký prednes prináša harmóniu do vonkajšieho sveta (aj do podsvetia), ktorým prechádza s jasným cieľom. Ja som túto rovinu potlačil a nechal Orfea sústrediť sa na vlastný vnútorný svet. Jeho mlčanie sa tak stáva istou formou výpovede – namiesto toho, aby hudbou menil realitu okolo seba, prežíva ju zvnútra. Pôvodný mýtus spája estetický princíp s vonkajším prejavom, v mojej reinterpretácii je spätý s vnútorným vnímaním.

Pri putovaní Orfea a Eurydiky z podsvetia na Povrch má čitateľ možnosť nahliadnuť do ich vnútorného prežívania a intímneho dialógu. Bez toho, aby sme prezradili pointu, čo bolo vašou najsilnejšou motiváciou, aby ste ich putovanie zasadili do celkom iného kontextu?

Asi najsilnejšou motiváciou bola túžba vybudovať kvalitný tragický a nadčasový príbeh krásneho páru, s ktorým by sa dokázal stotožniť človek dnešnej doby. Spraviť z pôvodného mýtu arénu a rozohrať v nej emocionálne silný introspektívny zápas. Klásť veľa ťažkých otázok, prepojiť nádheru so smútkom, nehu s melanchóliou, sebapoznanie s katarziou. A v neposlednom rade ponúknuť svoju predstavu dokonalej – hoci možno trochu náročnejšej – love story.

Rozhovor pripravila Beáta Beláková.