Obežné dráhy

Recenzie

1. 

   Katarína Pecháčková – 4. apríla 2026

   Uff, na Obežné dráhy som sa naozaj veľmi tešila, no hodnotia sa mi nesmierne ťažko.

   Kniha sa zameriava na introspektívne úvahy, na kontrast medzi nekonečným vesmírom a zraniteľnosťou ľudskej existencie, skôr než na dramatickú zápletku alebo akčné scény, čo je, samozrejme, úplne v poriadku. Rátala som s tým, no rozhodne som nečakala, ako veľmi sa vlastne budeme zamotávať vo vlastných myšlienkach…

   Práve tieto úvahy a opisy často presahovali hranicu pútavého reflexívneho rozprávania a skĺzavali do nadmerného filozofovania. Tam, kde by mohla byť silnejšia dejová dynamika, sa kniha občas zamotáva v obrazných metaforách a opisoch, ktoré pre mňa osobne nepôsobili až tak konštruktívne,… ale skôr ako zdržovanie. 😅

   Žiaľ, ja som mala problém ju dočítať, určite som nebola jej cieľovkou, avšak verím, že si svojich fanúšikov nájde.

2. 

   elza_mores – 9. apríla 2026

   Občas sa pozriem hore a žasnem: sú nado mnou vesmírne telesá, ktoré neviem ani pomenovať, viem však, že sa im hovorí hviezdy.
   Ale ako ďaleko sú tie hviezdy? To, že ich vidím, znamená, že sú bližšie ako tie, ktoré sú niekde v pozadí? Alebo je to celé naopak? Ako sa volá tá a tá hviezda? Pozerám sa stále do tej istej galaxie alebo nejakým spôsobom cez čiernu dieru práve hľadím do inej?
   Otázky týkajúce sa Vesmíru prirodzene napadajú takmer každého človeka, niekoho viac, niekoho menej. Človek je nesmierne zvedavou bytosťou. Postupom času a dejín sa dostal až do kozmických višín a dokonca vie ako tam prežiť.
   Vďaka astronautom a astronómom máme odpovede na svoje naivné otázky. Ale aké je to s pobytom tam, hore? Čo všetko musia astronauti zažiť, aby mohli skúmať Vesmír? Tiež ma veľmi zaujíma. Každý deň vidím oblohu, odhadom dve tretiny dní v roku (možno trochu viac)
   vidím Slnko (záleží od počasia) a trochu menej často vidím Mesiac (záleží od počasia, lunárnej fázy a toho, či sa večer porezám do okna). Ale aké to je z oblohy pozorovať Zem? Asi je to niečo neuveriteľné.
   V tejto knihe sa o tom všetkom dočítame. Je to popis každodenného života, pracovných činností a bežnej rutiny na Madzinárodnej vesmírnej stanici. A sú do toho všité osobné príbehy členov posádky a ich vnútorne pocity, hlboké priživanie deväť mesiacov trvajúceho odlúčenia od planéty, z ktorej vzišli.
   Vďaka tomu románu sa ocitáš vo Vesmíre a cez priezor pozeráš na matku Zem z výšky 400 km. Nevyhnutne sa dozvedáš o všetkom na svete. U mňa sa to čítanie preplietalo s neustálym gúglenim o rôznych autorkou spomínaných mestách, ostrovoch, zálivoch, o rôznych prírodných javoch, o astronautike, lebo som si nemohla odpustiť, keď som nevedela, o com práve ide reč.

   Fanúšikom Vesmíru odporúčam. A nielen.