Kniha začiatkov

Recenzie

1. 

   Zuzana Cahojova – 26. februára 2026

   „Nikdy nie je neskoro stať sa tým, kým ste mohli byť.“

   Kniha začiatkov bola pre mňa skvelá voľba na toto sviatočné obdobie. Bolo to také pohľadenie po duši plné nečakaných nových priateľstiev a zaujímavej cesty k opätovnému nájdeniu samého seba. K hlavnej postave, Jo, som si síce chvíľu hladala cestu, ale potom mi prirástla k srdcu. Bola v tom období života, kedy ju partner opustil, vzťah s kamarátkou škrípe a momentálne nevie, kto vlastne je a ako naložiť so svojim životom. Vráti sa na obľúbené miesto z detstva a možno práve preto, že to nečaká, začnú k nej prichádzať ľudia, ktorí jej dušu pomaly vyliečia.

   Vlastne som s Jo momentálne veľmi súznela. Stratiť v istom smere samu seba, najmä kvôli inému človeku, a snažiť sa znovu nájsť, je nesmierne ťažké, hlavne ak sa popri tom musí vysporiadať aj s ďalšími vzťahovými trampotami. Ale veľmi sa mi páčilo, akých ľudí autorka Jo poslala, bola to naozaj rôznorodá zmes nezvyčajných charakterov. Každý jej v nejakom smere poskytol oporu a krok po krôčiku nachádzala opäť zmysel života.

   Bolo to pekné, melancholické čítanie, ktoré mi neskutočne sadlo. Od autorky je to moja prvá kniha, ale rozhodne siahnem aj po predošlej, čo u nás vyšla, Zberateľka príbehov a verím, že bude rovnako dobrá.

2. 

   Nadia_nvk (overený zákazník) – 5. apríla 2026

   Niektoré knihy si vás proste nájdu v úplne správnom čase 🫶

   Vedeli ste, že tým, ako sa radikálne skracuje naša schopnosť udržať pozornosť (vďaka, sociálne médiá, za 30-sekundové reelska a nekonečné scrollovanie!), zároveň nám celospoločensky klesá miera empatie, pretože strácame schopnosť aktívne počúvať iných ľudí? Bol to jeden z poznatkov, ktoré som si odniesla z nedávnej (veľmi zaujímavej) prednášky o pozornosti a nad ktorým doteraz premýšľam.

   KNIHA ZAČIATKOV bola preto úplným pohladením pre dušu. Hovorí presne o tom, čo sa nám tak nejak vytráca zo životov. O budovaní komunity založenej na susedoch, nečakaných (a možno naoko nezvyčajných) priateľstvách, schopnosti počúvať sa navzájom a pomáhať si.

   Hovorí o maličkom papiernictve, o zákazníkoch so životnými príbehmi, ktoré sa oplatí vypočuť si. Hovorí o plniacich perách a atramentoch, ktoré píšu listy. Pomalým, písaným, elegantným písmom, ktoré sa tiež vytráca, lebo vyžaduje čas.

   Hovorí o cintoríne, kde odpočívajú ľudia s fascinujúcimi osudmi. Hovorí o križovatkách, na ktorých sa z času na čas ocitneme, ktoré nám náš pohodlný život prevrátia úplne naruby. Hovorí o úplne obyčajných ľuďoch a úplne obyčajnom každodennom živote, no robí to nezvyčajne pekne.

   Po dlhej dobe to bola kniha, kde sa mi páčili úplne všetky postavy a ich príbehy. Som veľmi rada, že som si knihu kúpila, keď vyšla, a že som po nej siahla v tom úplne správnom momente ✨

   Tu je pár myšlienok z knihy, ktoré som si podčiarkla:

   “… trávime priveľa času hľadaním toho pravého a zabúdame, že najlepšia priateľka môže byť láska na celý život. Mať najlepšieho priateľa je zdrojom hlbokej pravdy, útechy a radosti.“
   Ruth sa letmo usmeje. „Niekedy nad tým premýšlam – po celom svete existujú tieto nepriznané príbehy lásky, ktoré ho robia lepším. Podľa mňa je to jedno z najlepšie strážených tajomstiev ľudstva.“
   ——
   „Neverím vo všemohúceho Boha. A keď zomrieš, zomrieš. Videl som priveľa úmrtí, aby som si myslel niečo iné. Ale nemôžeš strávit v horách toľko rokov ako ja a nemyslieť si, že tam hore predsa len niečo je. Od východu po západ slnka.” Jeho hlas zoslabne. „Stále mi to vyráža dych, Jojo.“
   ——-
   Na raste dobra vo svete majú podieľ aj skutky, ktoré dejiny nezaznamenajú – a to, že náš život nie je taký zlý, ako by mohol byť, je zásluha tých, ktorí verne žili nenápadný život a teraz spia v zabudnutých hroboch.
   George Elliot: Middlemarch