Recenzie

1. 

   Maťa – 25. februára 2024

   Určite ste počuli o požiaroch, ktoré už skoro každoročne sužujú Austráliu, Ameriku či Grécko. Požiare takých rozmerov, že trvajú niekoľko týždňov a zastaviť ich dokáže väčšinou len more. Vždy nás takáto hrozná správa rozruší a šokuje, ale ďalej to vnímame cez okulár niečoho, čo je nám vzdialené.Nedokážeme si celkom predstaviť, aké to je, prísť o všetko v priebehu pár hodín. Ako prísť o domov, o miesto, v ktorom vyrástli naši predkovia, o majetok a dedičstvo, ktoré sme chceli zanechať. Aké to je prísť o svojich priateľov, rodinu či obľúbenú vec alebo domáce zviera „len” v dôsledku ohňa. A práve preto sa autorka Christy Lefteri rozhodla napísať Knihu ohňa, aby ľuďom priblížila to, aké to je takýto požiar nielen zažiť, ale ako sa s tým vyrovnať. Upozorniť, že za tieto požiare môžu byť zodpovední aj ľudia, ale väčšinou by neprerástli do takých rozmerov nebyť vysušenej pôdy, obrovských súch a klimatických zmien, ktorým čelí Zem.

   Milujem ako citlivo, krehko a lyricky autorka píše. Jej jazyk pôsobí prirodzene, nenútene a vôbec nehrá na city. Opisuje skutočnosti tak, ako sú. Ako sa ľudia rôzne vyrovnávajú s traumami, ktoré požiar zanechal. Ako nádherne, až magicky opisuje spätosť s prírodou. Aké je hrozné o ňu prísť. Akí sú ľudia (či príroda) nezlomní. Veľmi potrebná kniha, ktorú napriek ťažkej téme zhltnete za pár dní. Ale myšlienka príbehu bude vo vás ešte dlho po prečítaní rezonovať.

2. 

   [email protected] – 29. marca 2024

   Ocitáme sa v malebnej gréckej dedinke a na svet sa pozeráme z pohľadu rodiny plnej umeleckých duší. Román je spočiatku idylický, plný snov a nádejí, no čitateľ už vie, čo bude nasledovať…

   Ničivý lesný požiar so sebou vezme všetku tú krásu a zanechá len utrpenie, bolesť a stratu. V jednej príšernej sekunde prídu o celý svoj majetok a o vlastné ja. Christy Lefteri majstrovsky kreslí životy hrdinov, ktorí sa zrazu ocitajú na rázcestí a v strachu z každého nového dňa.

   Autorka dopodrobna opísala emocionálne škály postáv a dopad tejto tragédie na ich životy. Každý sa k tomu postavil svojím vlastným spôsobom – jeden trpí pocitom viny a bezmocnosti, druhý sa snaží so všetkým vyrovnať, tretí to nesie najhoršie zo všetkých.

   Napísať o tomto románe, že bol smutný, by bolo priveľmi poľahčujúce. Trhal srdce, no na druhú stranu ukazoval nádej tam, kde by ju nikto nečakal. Vytiahol zo mňa potoky sĺz, no rovnako ma donútil usmievať sa nad tým krásnym, čo zostalo.

   Jemný, poetický jazyk vás vtiahne do sveta, ktorý už nemá čo stratiť, a ukáže vám silu nádeje v tých najtmavších časoch.

3. 

   Nadia_nvk – 3. apríla 2024

   V prastarom gréckom lese jedného dňa vypukne veľký požiar a kruto zasiahne do dovtedy pokojného života miestnych obyvateľov. Dej sa odohráva vo viacerých líniách – pár mesiacov po požiari, kedy sa ľudia ešte stále spamätávajú a snažia sa vyrovnať s následkami, v samotný deň požiaru, kedy bojujú o holé životy, a spomienkami sa vracajú aj k ich idylickému životu pred, životu plnému krásy, lásky, divokej prírody.

   Požiar pôvodne založil developer, ktorý sa snažil vytvoriť miesto na malý hotel. Navyše hasiči nezareagovali tak, ako mali. Vláda im dlžila peniaze, nemali potrebnú výbavu. Vinníci sú jasní, stačí ukázať prstom. Ale je to naozaj také jednoduché? Čo ak sme my všetci tiež zodpovední? Čo ak k tomu prispeli klimatické zmeny, kvôli ktorým vyschla pôda na prach, z rieky zostalo suché koryto s mŕtvymi rybami a z trávy sa stala slama bez jedinej známky života?

   Christy Lefteri otvára veľké témy našej doby a robí to cez silné osobné príbehy, čím pomáha čitateľovi nielen ich bližšie pochopiť, ale aj pochopiť a súcítiť s ľuďmi, ktorých osudy sú nimi poznačené. Príbehy jej hrdinov sú pre mňa o to mrazivejšie, že sa zakladajú na skutočných ľuďoch, s ktorými sa autorka stretla a rozprávala.

   Vo Včelárovi z Aleppa rozpráva o krutom živote utečencov, ktorých spoznala ako dobrovoľníčka v utečeneckých táboroch. V Speve vtákov vykresľuje ťažké osudy migrantov, ktorí opúšťajú svoje rodiny, aby zarobili peniaze v cudzích krajinách. V Krajine ohňa sú témou veľké ničivé požiare, ktoré už niekoľko rokov devastujú Kaliforniu, Austráliu, ale aj mnohé časti Európy.

   Je tu tak veľa väčších aj menších tém, že by sa o knihe dalo diskutovať hodiny. O vine, svedomí, hojení rán na telách aj dušiach. O veľkom starom gaštane, spolovice mŕtvom, spolovice živom. O malom stratenom šakalovi.

   Christie Lefteri je u mňa už stávka na istotu. Baví ma jej štýl, naoko pomalší, nežný a poetický, no predsa nesmierne hlboký a intenzívny. Baví ma, ako sa mi jej knihy vkrádajú do mysle ešte pekných pár dní po tom, ako dočítam poslednú stranu.

4. 

   Branislav Meliška – 22. apríla 2024

   Christy Lefteri patrí medzi moje obľúbené autorky, Knihu ohňa však považujem za menej podarenú. V tejto knihe panuje dusná, ťaživá atmosféra a dalo by sa povedať, že horúčava požiaru a extrémneho sucha na čitateľa doľahne hneď od prvých stránok. Samotný námet je zaujímavý a citlivo spracovaný. Predstavuje spojenie ekologického, spoločenského románu s malou kvapkou detektívky. Jazyk je veľmi bohatý, kvetnatý, tak ako sme zvyknutí z predchádzajúcich kníh. V knihe sa otvára viacero tém – ľudská chamtivosť, zhoršujúca sa klíma a naštrbené vzťahy medzi Gréckom a Tureckom. V druhej polovici knihy som mal pocit, že autorka stratila dych a tak nejak zabudla, čo chce vlastne povedať. Začala sa točiť v kruhu. Aj samotné rozuzlenie mi prišlo také nijaké. Hlavná postava mi tiež nesadla. S jej rozmýšľaním som sa nevedel stotožniť. Podľa mňa človek nemôže ľutovať niečiu smrť a zároveň byť rád, že ten človek zomrel, to proste nedáva zmysel. Kniha ohňa na mňa celkovo, oproti predošlým knihám autorky, pôsobí prvoplánovo. Odporúčam fanúšikom knihy Ostrov stratených stromov.