Jakaranda

Recenzie

1. 

   Michaela Zamari – 7. septembra 2026

   Kedy naposledy ste siahli po knihe, o ktorej ste vedeli, že vás totálne rozreve, ale aj tak ste to urobili? A ešte sa na ňu aj tešili?
   „Sedeli sme s rodičmi pri večeri a mlčky, nezaujato pozerali správy, akoby to nemalo s nami nič spoločné, akoby sme nepočuli Claudovo volanie o pomoc prichádzajúce zo sveta, ktorý nebol náš…“

   Osobne preferujem veselé príbehy a temnote či dráme sa čoraz viac vyhýbam, no táto kniha je mimo všetky kategórie, lebo tá temnota presakuje do dejín sveta, v ktorom žijeme. Kiežby to bola fikcia a ja by som si po dočítaní mohla povedať – vau, to bol silný príbeh. Lenže od fikcie to má ďaleko a ja som počas čítania mala na jazyku skôr – k***a, a to sa ako mohlo diať? A teraz na veselšiu nôtu…

   „Kamkoľvek človek pozrel, mesto sa rozpínalo v miernych oblúkoch, vlnilo sa v kopcoch a údoliach. Mama sa mlčky dívala z okna. Vo svojej krajine (Rwande) nebola 25 rokov. Na čo asi myslela?“

   Tento autor je moja srdcovka, lebo jeho knihou Malá krajina vo mne vyklíčila láska k vydavateľstvu TATRAN. Teraz vyšiel ďalší preklad jeho unikátnej tvorby a ja som sa na Jakarandu tešila celé mesiace aj s vedomím, že mi roztrhá srdce. Ale autor píše tak pútavo a svojím spôsobom krásne aj o tom srdvervúcom, že knihu nepustíte z ruky. Pred čítaním jeho tvorby som o genoc*íde medzi Hutuami a Tutsiami ani netušila, jeho svedectvá mi poriadne rozšírili obzory, no doteraz neviem spracovať, ako čosi také dokázali ľudia dopustiť medzi sebou a nikto nezasiahol skôr. Hlava mi to neberie, napriek tomu budem túto knihu a autora odporúčať, kade chodím, lebo si zaslúži obrovskú pozornosť.
   „A z čoho žijú?“
   „Z toho, čo všetci. Z vynaliezavosti.“
   Ešte aj urobiť fotku ku knihe tak, aby to bolo adekvátne, bol ťažký oriešok, ale viete čo? Ja som sa pri knihe aj usmievala, lebo hlavný hrdina, ktorý vyrastie v Paríži a celý život ho to ťahá ku koreňom z maminej strany, vedel aj spolu so svojimi priateľmi vykúzliť nefalšovaný úsmev na tvári. Takže to nie je len o zlyhaní spoločnosti, ľudskej hlúposti a nezmyselnej nenávisti, je to predovšetkým príbeh o láske, rodine, priateľstve a nádeji. Vnútri vás čaká presne taký hlboký príbeh, aký predpovedá táto nádherná obálka a 224 strán vám prejde pod rukami ako nič. No zasiahne vás a pravdepodobne si tohto autora zamilujete tak ako ja.

2. 

   Nadia_nvk – 28. augusta 2026

   Jeden z najsilnejších príbehov, ktorý som tento rok čítala.

   Milan žije vo francúzskom Versailles. Jeho matka pochádza z Rwandy, o svojej minulosti však nikdy nehovorí. Genocídu v roku 1994 vníma okrajovo, cez správy v televízii. Potom sa však v jeho živote objaví Claude – jeho rwandský bratranec, ktorý genocídu prežil. Milan postupne zisťuje, že história jeho rodiny je oveľa komplikovanejšia, než si dokázal predstaviť. Vydáva sa s mamou do Rwandy, a objavuje stratenú rodinu, aj krajinu, o ktorej nič nevedel.

   JAKARANDA nie je tak úplne knihou o genocíde. Hovorí o nej cez pamäť preživších. Hovorí o vine, treste, odpustení. O tom, čo si prenášame z jednej generácie na druhú. A hlavne sa pýta, či je možné po takomto násilí znovu vybudovať spoločnosť, v ktorej budú vedľa seba žiť obete a páchatelia.

   Autor Gaël Faye píše o Rwande veľmi osobne a autenticky, čo nie je náhoda – je francúzsko-rwandského pôvodu a téma genocídy, pamäti a identity sa objavuje aj v jeho predchádzajúcom románe Malá krajina, ktorý som sice nečítala, ale po Jakarande ho mám na zozname. A vyzdvihnúť chcem aj krásny slovenský preklad.