Hrdinovia

23,90 €
Skladom
SKU
9788022212250

Vtipné rozprávanie plné informácií vnáša do starých mytologických príbehov živý dych. S Jasonom sa nalodíte na loď Argonautov a vydáte sa na plavbu za zlatým rúnom, sledujete, ako múdro vyrieši Oidipus záhadu Sfingy, s akou ľahkosťou splní Herakles všetky ťažké úlohy, obdivujete neporaziteľnú Atlantu, ktorú vychovali medvede, tŕpnete s Perseom, ktorého ľstivý kráľ poslal po hlavu Medúzy Gorgony, lebo pri pohľade na jej tvár každý smrteľník skamenie, alebo fandíte Bellerofontovi, ktorého neprávom obvinila kráľova dcéra, lebo neopätoval jej lásku. Stanete sa účastníkom nesmrteľných dobrodružstiev, ktoré boli nevyčerpateľnou studňou inšpirácie pre mnohé pokolenia, a to všetko za sprievodu obľúbeného autora bestselleru Mýty, Stephena Frya, ktorému humor ani sarkazmus nie sú cudzie.

Viac informácií
Autor Fry Stephen
Žáner sci-fi / fantasy
EAN 9788022212250
Preklad Klaudia Feketeová, Jozef Ferencz
Formát 147x229mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 372
Dátum vydania 10. 12. 2021

PREDSLOV

Hrdinov môžete vnímať ako pokračovanie mojej knihy Mýty, ktorá rozpovedala príbeh začiatku všetkého, narodenia Titanov a bohov a stvorenia ľudstva. Nemusíte čítať Mýty, aby ste rozumeli tejto knihe – a verím, že si ju aj vychutnali –, ale mnohé poznámky pod čiarou vás nasmerujú na stranu z knihy s príbehmi, postavami a mýtickými udalosťami obsiahnutými v Mýtoch, ktoré tam nájdete podrobnejšie opísané. Niektorí ľudia považujú poznámky pod čiarou za rozptýlenie, no donieslo sa mi, že mnohým čitateľom sa naposledy páčili, a tak dúfam, že sa v nich s radosťou zorientujete, keď na ne budete mať náladu.

Viem, aké odstrašujúce môžu byť niektoré grécke mená – všetky tie ypsilony, théty a psí. Tam, kde to bolo možné, som navrhol spôsob písania, ktorý je pre naše jazyky najprijateľnejší. Obyvatelia súčasného Grécka sa budú diviť, ako narábame s ich prekrásnymi menami, a nemeckí, francúzski, americkí a ostatní čitatelia – ktorí si so starovekou gréčtinou robia, čo chcú – si budú lámať hlavu nad niektorými z mojich návrhov. Nepredstavujú však nič viac, sú to iba návrhy… či už radšej poviete Oidipus, Oidipous alebo Oidipús, Epidaurus alebo Epídauros, Filoktétes alebo Filoktétés, postavy a príbehy ostanú rovnaké.

Stephen Fry

ÚVOD

ZEUS sedí na tróne. Vládne nebesiam a svetu. Jemu vládne sestra-manželka HÉRA. Ostatné povinnosti a časti ríše smrteľníkov sú rozdelené medzi jeho rodinu, zvyšných desať olympských bohov a bohyne. V začiatkoch spolužitia bohov a ľudí božské bytosti chodili po zemi vedno so smrteľníkmi, priatelili sa s nimi, unášali ich, párili sa s nimi, trestali ich, premieňali na kvety, stromy, vtáky či hmyz; všetkými možnými spôsobmi s nami nadväzovali vzťahy, prepletali sa medzi nami a zasahovali do našich životov. No časom, ako jedna doba striedala druhú a ľudstvo sa vyvíjalo a prosperovalo, ich vplyv postupne zoslabol.

Aj vo veku, do ktorého sme práve vstúpili, sú bohovia stále prítomní, prejavujú nám priazeň i nepriazeň, riadia a narúšajú chod vecí. Prometeov dar ohňa však dal ľudstvu schopnosť starať sa o vlastné záležitosti, budovať mestské štáty, kráľovstvá a dynastie. Oheň, skutočný a žeravý, umožnil ľuďom taviť, kuť, vyrábať, tvoriť, ale prenáša sa aj dovnútra; vďaka Prometeovi sme obdarení božskou iskrou, tvorivým ohňom, vedomím, čo kedysi bývalo výsadou bohov.

Zlatý vek sa stal vekom hrdinov – mužov a žien, ktorí vzali svoj osud do vlastných rúk, využili ľudské vlastnosti ako odvahu, prefíkanosť, ctižiadosť, rýchlosť a silu, aby učinili ohromné skutky, premohli hrozné príšery a založili veľké kultúry a rody, ktoré menia svet. Božský oheň, ktorý pre nich z nebies ukradol ich zástanca Prometeus, horí v ich vnútri. Boja sa, rešpektujú a uctievajú starých bohov, no niekde vnútri vedia, že s nimi môžu súperiť. Ľudstvo dospieva.

Sám Prometeus – Titan, ktorý nás stvoril, spriatelil sa s nami a zastával sa nás – naďalej znáša svoj hrozný trest: prikovaného k hore ho každý deň navštívi dravý vták, ktorý sa znesie spoza slnka, aby mu roztrhol bok, vytiahol pečeň a zožral ju priamo pred jeho očami. Keďže je hrdina nesmrteľný, pečeň mu cez noc opäť dorastie, len aby sa celé trýznenie nasledujúci deň zopakovalo. A aj ten ďalší. Prometeus, ktorého meno znamená Ten, kto predvída, predpovedal, že keďže sa teraz oheň nachádza vo svete ľudí, dni bohov sú spočítané. Diov hnev nad neposlušnosťou svojho priateľa pramení z hlboko zakoreneného strachu, že ľudia raz prevýšia bohov, ako aj zo silného pocitu bolesti a zrady.

Prometeus rovnako videl, že nastane chvíľa, keď bude oslobodený. Smrteľný hrdina z radu ľudí príde k hore, roztriešti jeho okovy a Titana vyslobodí.

Spoločne zachránia olympanov.

Prečo by však bohovia potrebovali záchranu?

Počas stoviek generácií kypela pod zemou veľká rozhorčenosť. Keď Titan KRONOS vykastroval svojho otca, prapôvodného boha oblohy URANA, a vrhol jeho genitálie cez celé Grécko, z dopadnutých kvapiek krvi a semena povstalo pokolenie Gigantov. Tieto „chtonické“ bytosti, stvorenia vzniknuté zo zeme, veria, že nastane čas, keď budú môcť odňať moc arogantným, povýšeneckým deťom Krona, olympským bohom. Giganti čakajú na deň, keď povstanú, aby dobyli Olymp a nastolili svoju vládu.

Prometeus žmúri na slnko a takisto čaká na túto chvíľu.

Ľudstvo zatiaľ ďalej pokračuje vo veciach smrteľných, ako sú úsilie, drina, život, láska a smrť vo svete, v ktorom stále nájdeme viac či menej prívetivé nymfy, faunov, satyrov a iných duchov morí, riek, hôr, lúk, lesov a polí, no rovnako sa to tam hemží množstvom hadov a drakov – z ktorých sú mnohí potomkami prapôvodnej GAIE, bohyne zeme, a TARTARA, boha najtmavšej podsvetnej priepasti. Ich potomkovia, príšerní ECHIDNA a TYFÓN, splodili množstvo jedovatých a zmutovaných stvorení pustošiacich vidiek a oceány, ktoré sa ľudia snažia skrotiť.

Smrteľníci pocítili potrebu prosiť bohov a poddať sa im, prinášať im obety a lichotiť im velebením a modlitbami, aby v takomto svete prežili. Niektorí muži a ženy sa však začínajú spoliehať na vlastnú statočnosť a dôvtip. Ide o mužov a ženy, ktorí sa – buď s pomocou bohov, alebo bez nej – odvážia pretvoriť svet na bezpečnejšie miesto, kde by sa ľudstvu darilo. Sú to hrdinovia.

HÉRIN SEN

Raňajky na hore Olymp. Zeus sedí za jedným koncom dlhého kamenného stola, sŕka nektár a premýšľa, čo s načatým dňom. Jeden po druhom sa usádzajú ostatní olympskí bohovia a bohyne. Nakoniec prichádza Héra a sadne si na svoje miesto na opačnom konci stola oproti manželovi. Na tvári má rumenec, vlasy rozstrapatené. Zeus sa na ňu prekvapene pozrie.

„Za všetky tie roky, čo ťa poznám, si ešte nikdy nemeškala na raňajky. Nikdy.“

„Nie, máš pravdu,“ odvetí Héra. „Prijmi moje ospravedlnenie, ale zle som sa vyspala a som rozrušená. Včera sa mi sníval znepokojivý sen. Veľmi znepokojivý. Chcel by si ho počuť?“

„Samozrejme,“ zaklame Zeus, zdesený podobne ako my ľudia, keď si máme vypočuť podrobnosti o cudzích snoch.

„Snívalo sa mi, že na nás zaútočili,“ spustí Héra. „Tu na Olympe. Giganti povstali, vyliezli na horu a napadli nás.“

„No teda…“

„Bolo to však vážne, Zeus. Celé húfy sa valili hore a zaútočili na nás. A tvoje blesky sa o nich neškodne obtierali, akoby to bolo ihličie. Vodca Gigantov, najväčší a najsilnejší z nich, za mnou prišiel a pokúsil sa… ma… ma zneužiť.“

„Teda, to je fakt znepokojujúce,“ zareaguje Zeus. „No, koniec koncov, bol to iba sen.“

„Skutočne? Celkom jasne som to videla. Pripomínalo mi to skôr víziu. Možno proroctvo. Aj predtým som mala také sny. Vieš, že áno.“

Bola to pravda. Pri Hérinom postavení bohyne manželstva, rodiny, slušnosti a dobrého poriadku sa dalo ľahko zabudnúť na to, že bola tiež obdarená schopnosťou jasnozrivosti.

„Ako sa to skončilo?“

„Čudne. Zachránil nás náš priateľ Prometeus a…“

„To nie je môj priateľ,“ vybuchne Zeus. Akákoľvek zmienka o Prometeovi je na Olympe zakázaná. Pre Dia je zvuk mena kedysi drahého priateľa ako soľ do čerstvej rany.

„Keď myslíš, drahý, iba ti hovorím, čo som videla vo sne. No čudné je, že s Prometeom tam bol smrteľník. A práve tento človek zo mňa stiahol Giganta, zhodil ho z Olympu a všetkých nás zachránil.“

„Človek, hovoríš?“

„Áno. Človek. Smrteľný hrdina. A vo sne mi bolo jasné, neviem ako alebo prečo, no bolo jasné, veľmi jasné, že tento človek bol potomkom z rodu Persea.“

„Persea, hovoríš?“

„Persea. O tom niet pochýb. Drahý, pri lakti máš nektár…“

Zeus jej posunie krčah po stole. Perseus. Toto meno už dlhší čas nepočul.

Perseus…

PERSEUS

ZLATÝ DÁŽĎ

AKRISIOS, vládca Argu, nesplodil žiadneho mužského dediča pre svo­je kráľovstvo, preto požiadal o radu delfskú veštiareň, aby vedel, ako a kedy by ho mohol očakávať. Odpoveď kňažky bola znepokojujúca:

Kráľ Akrisios nebude mať žiadnych synov, ale jeho vnuk ho zabije.

Akrisios zbožňoval svoju dcéru a jediné dieťa DANAE, no svoj život mal radšej. Z veštby bolo zrejmé, že by mal urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby zabránil akémukoľvek mužovi v plodnom veku priblížiť sa k dcére. Nariadil teda výstavbu bronzovej komnaty pod palácom. Danae, zatvorenej v tomto blyšťavom nedobytnom väzení, sa dostalo toľko pohodlia a ženskej spoločnosti, koľko si len zažiadala. Akrisios si koniec koncov povedal, že nemá srdce z kameňa.

Bronzovú komnatu zapečatil proti všetkým votrelcom, no nepočítal so žiadostivosťou vševidiaceho, prefíkaného Dia, ktorého pohľad spočinul na Danae a ktorý aj teraz premýšľal, ako by mohol preniknúť do zapečatenej komnaty a potešiť sa s ňou. Mal rád výzvy. Počas svojej dlhej ľúbostnej kariéry sa vládca bohov premenil na rôzne druhy exotických tvorov v honbe za vytúženými ženami a občas aj mužmi. Jasne si uvedomoval, že ak chce získať Danae, musí vymyslieť niečo lepšie než bežne používaných býkov, medveďov, diviakov, žrebcov, orlov, jeleňov a levov. Potreboval niečo nekonvenčné…

Raz v noci sa cez škáru v streche spustil zlatý dážď, natiekol do lona Danae a vnikol do nej.

Išlo možno o veľmi nezvyčajný pohlavný styk, ale Danae otehotnela, a keď nadišiel jej čas, s pomocou verného ženského služobníctva porodila zdravého smrteľníka, ktorému dala meno PERSEUS.

O zdraví smrteľníka Persea svedčil aj pár zdatných pľúc a nech sa akokoľvek snažili, Danae ani jej pomocníčky nedokázali utajiť kvílenie a nárek bábätka ozývajúce sa cez steny bronzového väzenia až k ušiam otca, ktorý sa nachádzal o dve poschodia vyššie.

Pohľad na jeho hnev, keď zočil vnuka, bol strašný.

„Kto si dovolil vniknúť do tvojej komnaty? Povedzte mi jeho meno a dám ho vykastrovať, mučiť a škrtiť jeho vlastnými črevami.“

„Otec, domnievam sa, že to bol sám vládca nebies, kto ku mne zostúpil.“

„Chceš mi povedať – nemohol by niekto, prosím, umlčať to dieťa! –, že to bol Zeus?“

„Otče, nemôžem klamať, bol.“

„Ťažko tomu uveriť. Bol to brat jednej z týchto prekliatych slúžok, však?“

„Nie, otče, stalo sa to tak, ako som povedala. Zeus.“

„Ak ten zasran neprestane revať, pridusím ho vankúšom.“

„Je len hladný,“ zasiahla Danae a priložila si Persea k prsníku.

Akrisios zúrivo premýšľal. Napriek vyhrážke s vankúšom vedel, že niet väčšieho zločinu ako preliatie vlastnej krvi. Vražda príbuzného by vyprovokovala príchod Fúrií z podsvetia, ktoré by ho prenasledovali do všetkých končín zeme a bili by ho železnými bičmi, kým by mu nestiahli kožu z tela. Neprestali by, kým by sa nepomiatol. No podľa proroctva veštiarne nemohol dopustiť, aby jeho vnuk žil. Možno…

V nasledujúcu noc, mimo pohľadov klebetných mešťanov, dal Akrisios zavrieť Danae a nemluvňa do drevenej truhlice. Vojaci pribili veko klincami a hodili truhlicu z útesov do mora.

„Tak,“ povedal Akrisios a oprášil si ruky, akoby sa chcel zbaviť všetkej zodpovednosti. „Ak zahynú, čo sa určite stane, nikto nemôže povedať, že som bol priamou príčinou. Na vine bude more, skaly a žraloky. Zavinia to bohovia. So mnou to nemá nič spoločné.“

S týmito zbabelými výhovorkami kráľ Akrisios sledoval, ako prúd unáša truhlicu mimo dohľadu.

Back to Top