Do pekla so zhonom

13,90 €
Skladom
SKU
9788022211635

Naša kultúra neustále kladie na človeka požiadavky ako: Robte viac! Dosiahnite viac! Kupujte viac! Prispejte viac a buďte viac! Ak ich chcete všetky splniť, krútite sa v bludnom kruhu úzkosti, únavy, bolesti, depresie a hnevu. Zobuďte sa, aby ste odolali kultúre stresu a prijali Ježišovu pomalosť – to je hlavné krédo tejto knihy. Väčšina z nás by sa rada prestala stresovať, ale táto túžba sa stráca v nedohľadne. Autor nádherne ilustruje, že Ježiš netrávil čas nadmernou prácou a hromadením „zbytočných informácií.“ Jednoducho žil svoj život v súlade a láske s ostatnými.

Viac informácií
Autor Bethke Jefferson
Žáner viera a duchovnosť
EAN 9788022211635
Preklad Daniela Šinková
Formát 130x200
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 200
Dátum vydania 16. 3. 2021

VZBÚRME SA

Sedeli sme na gauči. Plakala. Potom z nej vyšlo: „Mal si si vziať niekoho iného.“

Vstal som a začal chodiť hore-dolu po izbe. „To akože myslíš vážne?“ vyhŕkol som otázku, ktorá od počiatkov ľudskej existencie nepomohla ešte ani jednému manželstvu. 

Je ťažké, keď vám manželka povie, že ste si mali radšej vziať niekoho iného. Ešte ťažšie však je, keď vám na sekundu preblesne hlavou, že možno má pravdu.

Keby som to spravil, neocitli by sme sa v tejto situácii.

Ale ja som si nechcel vziať nikoho iného. Verím, že Alyssa je pre mňa darom od Boha a prejavom jeho milosti. V danej chvíli sa mi však predsa len na chvíľu zazdalo, že keby som si vzal niekoho, kto sa mi podobá aspoň o trochu viac, život by bol ľahší. Prečo musí byť taká odlišná? V každom prípade je to tak, ako to je. Sme manželia štyri roky, máme dvojročnú dcérku, vedľa v izbe spí naše druhé bábätko a máme pocit, že život nás ťaží a tlačí k zemi.

Znova a znova sme narážali na rovnaký problém. Týkal sa práce a našich plánov do budúcnosti. Celé to zhoršovala skutočnosť, že obaja sme boli po väčšinu času vyčerpaní a preťažení. Výchova dvoch malých detí, živnostníčenie a potreba trikrát denne jesť – to všetko nás aj bez hlbokého opakujúceho sa manželského konfliktu zamestnávalo viac než dosť. Podstata nášho problému je takáto: keď som preťažený, vyhorený a unavený, prepnem do režimu „poďme na to“, kým Alyssa v rovnakej situácii prepne do režimu „zastavme“. V takých momentoch sa zvyčajne nad ničím príliš nezamýšľam, pretože idem na prázdnu nádrž. Som príliš unavený na to, aby som sa rozhodoval, preto jednoducho vravím „áno“. Alyssa je presný opak. Keď sa cíti vyčerpaná, prepadne ju úzkosť a v snahe zabrániť tomu, aby ju to položilo alebo jej to prerástlo cez hlavu, automaticky na každú novú požiadavku odpovedá „nie“. Počas prvých rokov nášho manželstva som teda mal pocit, že ma brzdí, kým ona mala pocit, že ju svojimi nápadmi, snami a svojím rýchlym tempom valcujem. Bol som z toho zmätený. Myslel som si totiž, že robíme všetko, čo treba. Vzali sme sa, narodili sa nám deti, mali sme prácu a nezaháľali sme – dosiahli sme všetky bežné míľniky a dokonca v čase, ktorý sa v našej kultúre považuje za primeraný (vzali sme sa ako dvadsať­triroční, v dvadsaťpäťke sa nám narodili deti, vo veku dva­dsať­dva rokov sme už mali zmysluplnú a uspokojivú prácu a v dva­dsaťpäťke sme už mali vlastný dom). Každý týždeň sme chodili do kostola, čítali sme si Bibliu a modlili sme sa. Robili sme samé dobré veci, ale akoby to nepomáhalo. Namiesto toho, aby sme prežívali uspokojenie a šťastie, boli sme zmáhaní únavou, vynervovaní, podliehali sme úzkosti a ocitli sa na pokraji svojich síl.

Akoby nám veci, ktoré sa od nás očakávali, prinášali len rozčarovanie. Ako je to možné?

Akoby sme sa snažili zabývať na Mesiaci. Ak ste videli slávne video, ako Neil Armstrong pristál na Mesiaci, viete, že na Mesiaci vás nemá čo držať pri zemi, nie je tam zemská príťažlivosť. Vznášate sa, a ak nie ste k ničomu priviazaní, hrozí, že vás to odnesie do vesmíru a ktovie, či sa ešte niekedy vrátite. 

Ľudia sa nemajú vznášať kade-tade po vesmíre. Máme žiť takpovediac s nohami na zemi. Máme byť pripútaní alebo pripojení k niečomu, čo nás ukotví v zemskom povrchu.

V dôsledku nereálnych očakávaní sa však väčšina z nás snaží aj so svojou rodinou zabývať na Mesiaci a bez toho, aby sme si to uvedomili, sa už o chvíľu vznášame vo vesmíre.

Stačí, že sa očakávaniami našej spoločnosti riadime jednu či dve desiatky rokov a pri pohľade späť zistíme, že v tom nenachádzame vytúžený zmysel. Ženieme sa za niečím, ale ženie nás to k prázdnemu hrobu. Sme bez života. Zbavení časti svojej ľudskosti. Lebo náš život je rušnejší. Hektickejší. Rozdrobenejší. Osamelejší.

Čo ak nás však do tohto bodu dohnala práve zaneprázdnenosť? Čo ak nie je riešením našej situácie, ale podstatou problému? Čo ak je nákazou, čo nám nenápadne, skryte prúdi v žilách? Symptómy sa ukážu skôr či neskôr.

Vlastne sa už začínajú ukazovať.

Obzrime sa však trochu do minulosti.

Za uplynulých plus-mínus sto rokov sme urobili ohrom­ný pokrok v oblasti výroby a zariadení, ktoré ľuďom šetria prácu. Tieto objavy boli také prelomové, že ľudia si na začiatku nevedeli predstaviť, čo budeme robiť so všetkým tým „voľným časom“, ktorý vďaka nim získame. Ekonóm John Keynes to v roku 1915 vyjadril takto: „Prvýkrát od svojho stvorenia sa človek postaví tvárou v tvár svojmu skutočnému, pretrvávajúcemu problému,“ a tým je „ako využiť voľný čas.“

Som jediný, kto tvrdí, že hlavným problémom môjho života nie je „ako využiť voľný čas“? Otázka skôr znie: „Aký voľný čas?“

Keynes to vôbec nevystihol. Situácia sa vyvinula inak. V článku mapujúcom tento vývoj Derek Thompson upozorňuje na jednu veľkú zmenu, ktorú nik nepredvídal: na zmenu samotnej práce a nášho pohľadu na ňu. Z práce, ktorá kedysi bývala prostriedkom „materiálovej výroby“, sa stal skôr prostriedok „výroby identity“. Inak povedané, práca, ktorá kedysi slúžila na vytváranie vecí, odrazu vytvára nás.

Práca sa stala dôvodom, pre ktorý žijeme, zmyslom nášho života. Potvrdzujú to aj výsledky nedávneho prieskumu verejnej mienky Gallup: „Tak ako pre všetkých zamestnancov aj pre generáciu Y (pre deti milénia) je dôležitý príjem. Pre túto generáciu však práca znamená viac než len výplatnú pásku – znamená zmysel života.“

Keď sa naša práca stane tým, čím sme, a odvodzujeme od nej svoju konečnú hodnotu a svoj význam, hrozí, že sa stane naším bohom. Tým, čo uctievame. Čomu sa klaniame. Čomu otročíme.

A o tomto sa ľuďom pred sto rokmi ani nesnívalo. Že v skutočnosti nájdeme stredobod svojho bytia a existencie v samotnej aktivite.

Že ho nájdeme v naháňaní sa za „svojou vášňou“.

V snahe preskákať životom pomocou rôznych „vychytávok“ či „zlepšovákov“.

V zbavovaní sa všetkého, čo nám pripadá nepohodlné, nechutné alebo nepríjemné, pretože aktivita a zanietenosť také predsa byť nemajú, nemám pravdu?

Keď je niečo naším bohom, celí sa tomu oddáme. Obetujeme všetko.

Nie je žiadna náhoda, že Američania „majú dlhší pracovný čas, menej dovolenky, dostávajú nižšiu podporu v nezamestnanosti, invalidný či starobný dôchodok a od­chádzajú do dôchodku neskôr než ľudia v krajinách s porov­nateľnou životnou úrovňou“, píše Samuel P. Huntington. 

A podľa nedávneho prieskumu Pew Research v oblasti epidémie úzkosti u mladých 95 percent respondentov (áno, čítate správne, takmer každý respondent) uviedlo, že „mať uspokojivú prácu alebo kariéru bude pre nich v dospelosti ,mimoriadne alebo veľmi dôležité‘.“ To je to, za čím sa ženieme v snahe nájsť zmysel života. Nájsť život. Nájsť svoju hodnotu.

A to ani nespomínam, že vďaka latke, ktorú si pre svoje sny, ciele a pre svoju prácu kladieme priam nemožne vysoko, sa tento fenomén stáva ešte vypuklejším. Od každého jedinca z mojej generácie (generácie Y) sa očakáva, že nielenže bude mať prácu, ale že tá práca bude skvelá, že ho bude napĺňať a ukazovať v priaznivom svetle. Ako uvádza Anne Petersenová vo svojom vynikajúcom nedávno publikovanom článku Ako sa z generácie Y stala vyhorená generácia, myslíme si, že si „musíme nájsť prácu, ktorá sa bude pozdávať našim rodičom… urobí dojem na našich rovesníkov“ a bude nás napĺňať. Petersenová však ďalej píše, že „problém uvažovania typu Čaká na teba tvoja vysnívaná práca, a tak sa nikdy neprestaň naháňať spočíva v tom, že je receptom na duchovné a fyzické vyhorenie.“

Zdá sa, že to isté si všimli aj iní. Dvíhajú varovný prst a upozorňujú na nebezpečenstvo zhonu a zaneprázdnenosti. A právom.

Výskumy hovoria jasne:

– 7 z 10 príslušníkov generácie Y uvádza, že v súčasnosti pociťujú určitú mieru vyhorenia.

– 54 percent z nás (generácie Y) sa považuje za chronicky osamelých a uvádza, že „vždy alebo niekedy máme pocit, že nás nikto dobre nepozná“.

– 30 percent ľudí z generácie Y a generácie Z tvrdí, že pociťujú znepokojivú úzkosť alebo trpia depresiou.

 

Tlak je priveľký. Očakávania sú nereálne. A ubližuje nám to. Snažíme sa s nimi držať krok, no paralyzuje nás to. Do pekla s pocitmi úzkosti, s osamelosťou a vyhorením. Takto to Boh nechcel. Chcel, aby sme v moci Božieho ducha a za vlády nášho kráľa Ježiša prospievali. Znamená to, že nikdy nepocítime úzkosť? Že sa nikdy nebudeme cítiť osamelí? Nikdy unavení? Jasné, že nie. Ale sme deťmi Kráľa, a preto všetko víťazne prekonávame a v nebesiach máme každé duchovné požehnanie. Veríme tomu – aspoň trochu –, že keby sme sa chopili týchto právd a dovolili im skutočne pôsobiť v našich životoch, náš život by sa zmenil? Ja tomu verím.

A úzkosť nepostihuje len jednotlivcov, ale aj spoločnosť a celú našu generáciu.

Akoby milióny z nás kráčali po bežiacom páse presvedčení, že sa niekam posúvajú, no pritom sa nehýbeme z miesta. Napriek vynaloženému úsiliu a energii prešľapujeme na mieste. Dokonca máme pocit, akoby nám niekto neustále zvyšoval rýchlosť, a ak sa chceme na páse udržať, musíme bežať rýchlejšie a rýchlejšie.

Pritom ide o bežiaci pás, na ktorom by sme radšej neboli.

Naša kultúra nás niečím hypnotizuje. Vábi nás obrov­skou silou a vťahuje nás do víru.

Je to ako v príbehu o žabe a vode. Ak dáte žabu do vriacej vody, okamžite vyskočí, pretože pocíti ostrú bolesť. Ak ju však vložíte do vlažnej vody a budete ju rovnomerne stupeň po stupni ohrievať, až kým nedosiahne bod varu, žaba pomaly, ale iste uhynie.

Tou žabou je naša kultúra – my. Myslíme si: Ale je tu príjemne! – no teplota stúpa. V tejto knihe sa snažím povedať: Počkať. Začína tu byť trochu teplo. Hodnoty a tempo, ktorým sa hýbe naša spoločnosť, požiadavky a tlak, ktorým sme všetci vystavení, duch zaneprázdnenosti, ktorým sme všetci naočkovaní od narodenia – to všetko nás varí zaživa. My to však nebadáme, pretože sa to deje postupne už asi sto rokov.

Nastal čas zastaviť sa a uvedomiť si, akú daň si vyberá všetok ten zhon. Všetka tá rýchlosť. Všetko to rozčarovanie. Myslím si, že krok vpred nám pomôže urobiť dávka niečoho, čo je opakom našej choroby. Pomaly, ale isto ubíjame svoju dušu hlukom, slávou, prácou a stádovitosťou. Žijeme vo svojom súkromnom pekle, ktoré nás ničí duchovne, emocionálne aj fyzicky. Preto hovorím: „Do pekla so zhonom“, a myslím to takto: Po prvé, mám ho po krk. Končím s ním. Bodka. Môžeme si dupnúť a nenechať sa unášať prúdom. Po druhé, myslím to aj doslovne. Nech ide do pekla. Ježiš sa nikdy nehnal a pritom bol dokonalým človekom. Bol prototypom celého ľudstva. A myslím si, že veľmi ľahko vybadáme, že odolával nátlaku spoločnosti, a to na mnohých rovinách. Zhon mu bol cudzí. A ak je cudzí jemu, existuje už len jedno miesto, odkiaľ sa mohol zobrať. Peklo. Prekliatie. Zdroj smrti. 

Zaneprázdnenosť nepohltí len tých, čo sú ukotvení v bohatšom, hlbšom a zmysluplnejšom prežívaní, než aké momentálne ponúka naša kultúra.

O čom je teda táto kniha? Je o chorobe, ale hlavne o lieku. Je o tichu, skrytosti, odpočinku a empatii – veciach, ktoré nás robia hlboko a zásadne ľudskými. Urobíme dobre, ak sa ich budeme držať aj v čase, keď to už nerobí nik iný.

Lebo pravda je taká, že mám dosť.

Mám dosť toho, že štatisticky sme najúzkostlivejšia a najdepresívnejšia generácia v dejinách.

Mám dosť toho, ako desiatky mojich priateľov nedokážu nájsť zmysel života.

Mám dosť toho, ako si ľudia ničia životy, vzťahy a manželstvá, len aby sa mohli upracovať na smrť.

A mám dosť života v spoločnosti, ktorá za normálne považuje horúčkovité tempo a tornádo duše.

Tieto slová sú ako zdvihnutá päsť, ktorá kričí „nie“. Mám toho dosť. Už po tejto ceste nespravím ani krok. Odmietam ospevovať a vyzdvihovať drinu, hashtag #hnutiebezspanku, hluk a komodofikáciu našej existencie prostredníctvom malých obdĺžnikových sklených zariadení, čo nosíme vo vrecku.

Idete do toho so mnou?

 

1.

POD VPLYVOM SVETA 

(Či sa nám to páči alebo nie)

Keby medzi jazyky lásky patrila aj tabuľa, určite by som si vybral tú. Načo sú komu pozornosť alebo skutky služby? 

Ja si vystačím s vymýšľaním a načrtávaním nových nápadov.

Tabuľa je nástroj, ktorý rád využívam pri každej možnej príležitosti – svedčí o tom aj náplň Samitu rodiny Bethkeovcov, ktorý sa koná vždy na sklonku roka. Ide o tradíciu, ktorú sme zaviedli pred pár rokmi, a spočíva v tom, že si vždy na konci decembra vyčleníme pár dní na to, aby sme zhodnotili uplynulý rok, predstavili si vízie na ten budúci a zamysleli sa nad tým, ako sa nám darí v oblastiach, ako je utužovanie rodinných vzťahov, výchova detí a podobne. Prvý ročník samitu prebiehal tak, že sme si s Alyssou, bez detí, zašli na dobrú večeru, poruke som mal čistý notes, kládli sme jeden druhému rôzne otázky a odpovedali na ne. Neskôr to prerástlo do niekoľkodňovej zábavnej akcie, ktorá zahŕňa oslavovanie úspechov a sú do nej zapojení aj naši najmenší. Pripomína to firemné „teambuildingové“ stretnutie krížené so sústredením, ktoré má na programe tvorbu vízie (na tvorbe vízie sa zatiaľ podieľa len užší rodinný tím, ale keď budú deti staršie, zapracujeme do vízie aj ich nápady). 

Spomeniem však niečo, čo vás možno prekvapí. Jedno z pravidiel samitu je nehovoriť o cieľoch. Hovoriť o nich alebo o niečom, čo s nimi súvisí, je zakázané. Zamýšľame sa nad uplynulým rokom, snívame o tom budúcom a utužujeme vzťahy, ale nestanovíme si jediný cieľ.

Prečo?

V oblasti finančného investovania sa využíva takzvaný príkaz na obmedzenie strát (stop-loss order). V skratke ide o to, že ak akcie klesnú pod určitú hodnotu, automaticky idú na predaj. Ak napríklad kúpite akcie za päťdesiat dolárov, môžete príkaz nastaviť na tridsať dolárov. Ak hodnota akcie klesne na tridsať dolárov, systém automaticky uskutoční jej predaj bez toho, aby ste do toho aktívne vstúpili.

Pred pár rokmi sme si s Alyssou uvedomili, že v oblasti cieľov sme sa dostali na hranicu príkazu na obmedzenie strát. Výsledky našich cieľov ani zďaleka nedosahovali naše očakávania. A tak sme sa cieľov zbavili a pohli sa ďalej. Odvtedy si už ciele nestanovujeme. Dôvod je nasledovný: ciele nám v skutočnosti nepomáhali stať sa tým, kým sme sa stať chceli.

Nahradili sme ich teda slovom formovanie, ktoré označuje proces.

Aký je v tom rozdiel? Pozrime sa na definíciu cieľa: objekt ambície alebo úsilia človeka; požadovaný výsledok. Už vidíte ten zásadný rozdiel medzi cieľmi a formovaním?

 

V jednom ide o konečný stav, v druhom o prítomnosť.

V jednom ide o konanie, v druhom o bytie.

V jednom ide o výsledky, v druhom o proces.

 

Zdajú sa byť podobné, ale slovo formovanie vyjadruje väčšiu, pravdivejšiu myšlienku. Ciele súvisia s tým, čo robím. Formovanie zahŕňa aj tento aspekt, ale okrem toho má aj hlbšiu rovinu: vo formovaní ide o to, kým sa stávam vďaka tomu, čo robím. Tento rozdiel, hoci možno drobný alebo len sémantický, priniesol v našom živote obrovské zmeny. Prestavil nám kompas a už sa na seba nepozeráme cez to, čo sa nám darí dosiahnuť, ale kým sa nám darí stať, a zavádzame do svojho života drobné, mikroskopické a opakovateľné úkony, ktoré nás k tomu dovedú.

To, ako žijeme, sa odrazí v tom, akým sme človekom. Otázka znie, či sme človekom, akým nás chce mať Ježiš, a žijeme tak, ako chce Ježiš.

Myslím si, že ak by sme boli úprimní, väčšina z nás by odpovedala záporne.

Pre tých v zadných radoch to poviem ešte zrozumiteľnejšie: Ľudia sú sumárom úkonov a rituálov, ktoré opakovane vykonávajú. Nerodia sa ako finálny výrobok. Formujú sa v priebehu života.

A tak sa s Alyssou už pár rokov zameriavame na formovanie a kladieme si otázku: Kým sa stávame vďaka tomu, čo robíme? A s tým súvisí aj ďalšia otázka: Dokážeme do svojho života zaviesť úkony (alebo k tomu aspoň smerovať), vďaka ktorým sa staneme úplnejšími, celistvejšími, lepšie ukotvenými ľuďmi? Je to dôležité. Z niekoľkých dôvodov. Po prvé, je to v súlade s ľudskou prirodzenosťou. Sme stvorení a primárne nastavení tak, aby sme sa niekým stávali, nie aby sme niečo dosahovali. A po druhé, myslím si, že v kresťanských kruhoch sa príliš zameriavame na posudzovanie rozhodnutí cez optiku morálky – Je to správne alebo nesprávne? Má to svoje opodstatnenie, ale je to príliš zjednodušený pohľad a nedovedie nás tam, kam sa v konečnom dôsledku potrebujeme dostať. Kresťan nemusí robiť nič nemorálne, no aj tak môže byť závislý od zaneprázdnenosti, hektickosti a ustavičného pachtenia sa za vecami v práci a vo vzťahoch, čo zjavne nezodpovedá tomu, ako fungoval Ježiš. Nasledovať Ježiša neznamená len riadiť sa jeho učením, ale aj ísť jeho cestou. Nasledovať jeho proces. Jeho tempo. Jeho vystupovanie. Jeho vnútro. Jeho samotnú podstatu.

Kým sa stávam vďaka tomu, čo robím?

To je lepšia a poctivejšia otázka. 

Tých pár malých zmien, ktoré sme s Alyssou zaviedli, zahŕňa napríklad dodržiavanie rodinného sabatu, zákaz mobilov v spálni a detských izbách a vypínanie telefónov na dvadsaťštyri hodín raz do týždňa. Tieto zmeny priniesli obrovské výsledky. A viete čo? Nemajú stanovenú žiadnu cieľovú čiaru. Nie sú to totiž ciele. Nesnažíme sa dodržiavať ich mesiac či rok alebo spraviť niečo stokrát a potom si to vyškrtnúť zo zoznamu. Sme rozhodnutí dôsledne a vytrvalo pokračovať v týchto opakovaných úkonoch desiatky rokov, pretože vieme, že z nás formujú ľudí, akými sa chceme stať. Jediným naším „cieľom“ je stať sa podobnými Ježišovi. (Viem, že to znie trochu otrepane a staromódne, ale zmenilo to naše správanie a nastavilo kompas nášho formovania na blízky vzťah s Ježišom.) Nejde len o hŕstku pravidiel. Sme presvedčení, že naše úkony nás dovedú k spomínanému cieľu. Že nás vyformujú.

Skôr ako sa však pozrieme na to, kam by nás naše úkony mali viesť, posvieťme si na to, kam nás vedie prax bežná v našej kultúre.

Back to Top