DIGITÁLNE DIELA S PEČAŤOU ĽUDSKEJ ORIGINALITY

Zsolt Lukács (1972), výtvarník, pedagóg a riaditeľ Školy umeleckého priemyslu v Košiciach, využíva nielen v pedagogickom procese, ale aj vo svojej tvorbe umelú inteligenciu. Rovnakým spôsobom vznikali ilustrácie k Zabudnutým rozprávkam Amálie Sirotkovej. Jeho zámerom bolo vytvoriť vizuálny koktail odkazujúci na ilustrácie rozprávok z 19. storočia s vplyvmi rôznych umeleckých smerov. (Rozhovor pripravila Beáta Beláková.)

Máte skúsenosti s knižnými ilustráciami?

Áno, vyštudoval som Ateliér voľnej grafiky a knižnej ilustrácie pod vedením prof. Dušana Kállaya na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Už počas štúdia som sa venoval knižným projektom. V rámci bakalárskej práce som ilustroval Bitúnok č. 5 Kurta Vonneguta a v magisterskom štúdiu som sa zameral na poviedku Daniila Charmsa. Po ukončení štúdia som sa venoval najmä editoriálnej ilustrácii, ale ilustroval som aj rôzne knihy – od poézie cez literatúru pre mládež až po populárnu vedu. Zabudnuté rozprávky sú však jednoznačne najväčším a najambicióznejším knižným projektom, na ktorom som pracoval.

Ako ste reagovali na ponuku od Vydavateľstva Tatran ilustrovať Zabudnuté rozprávky Amálie Sirotkovej?

Keď ma vydavateľstvo oslovilo, vedel som, že to bude veľká výzva a chcel som sa do toho pustiť naplno. Rozprávky ma fascinovali, rovnako ako autorka samotná. Videl som tu veľký priestor na kreatívne prepojenie ilustrátorského štýlu 19. storočia so súčasným výtvarným prejavom a modernými technikami. Ako dieťa som bol vášnivý čitateľ a miloval som knihy Jula Verna s ilustráciami vytvorenými xylografiami, rovnako ako dobrodružnú literatúru s farebnými litografiami.

Pozerali ste si aj ilustrácie akademického maliara Igora Piačku v Slovenských rozprávkach a povestiach Boženy Němcovej či Dávida Ursinyho v Rozprávkach starých Slovákov Samuela Reussa, ktoré vyšli vo Vydavateľstve Tatran?

Áno, oboznámil som sa s doterajšími titulmi z edície. Oboch autorov poznám aj osobne – Igor Piačka bol mojím pedagógom na VŠVU a Dávid Ursiny bol mojím spolužiakom. Veľmi si ich prácu vážim. Chcel som tiež pochopiť predstavy a ambície vydavateľstva s touto edíciou, a zistil som, že naše predstavy sa výrazne zhodujú.

Ako sa vám pracovalo na ilustráciách?

Bola to najnáročnejšia ilustrátorská práca, akú som kedy robil, najmä počas fázy finalizácie. Posledný mesiac som pracoval 12 až 14 hodín denne, pričom som si čerpal dovolenku zo svojho hlavného zamestnania. Napriek tomu ma to veľmi bavilo a napĺňalo. Chcel by som vyzdvihnúť vysokú kvalitu spolupráce s Petrom Zentkom, ktorý sa postaral o sadzbu. Naša spolupráca bola veľmi organická a inšpirujúca. Počas práce na Zabudnutých rozprávkach som zažíval stav, ktorý psychológia nazýva „flow“. Peter je skvelý grafik s víziou a názorom a počas našej spolupráce fungoval ako umelecký riaditeľ. Publikácia obsahuje približne 160 ilustrácií, a preto je dôležité mať niekoho, kto dokáže udržať nadhľad a spolupodieľať sa na tvorbe celkovej koncepcie. Veľmi mi pomohla aj moja manželka, ilustrátorka Noémi Ráczová, s ktorou som konzultoval prvotné koncepty.

Môžete popísať proces tvorby týchto ilustrácií?

Ako študent VŠVU som sa profiloval ako autor klasických grafických techník, najmä tlače z hĺbky. Po škole som sa preorientoval na digitálnu kresbu a maľbu, pričom vždy využívam najmodernejšie technológie. Pri tvorbe ilustrácií k Zabudnutým rozprávkam som využíval generatívne modely umelej inteligencie, ktoré som následne upravoval a dolaďoval v grafických editoroch.

Možno aj v rámci takéhoto spôsobu tvorby ilustrácií hovoriť o autorskom rukopise? Pohybujeme sa vo svete algoritmov, pomocou ktorých je možné vytvoriť podobné ilustrácie s rovnakým rukopisom?

Áno, môžeme hovoriť o autorskom rukopise a o osobnom odtlačku. To záleží na tom, ako sa umelec svojej práce ujme. Aj klasickými technikami sa dajú vytvoriť nudné a bezduché diela, rovnako ako moderné digitálne technológie môžu slúžiť na tvorbu originálnych a kreatívnych prác. A platí to aj naopak. Technológia je dôležitá, ale nie je jediným garantom kvality (alebo nekvality) diela. Kľúčová je tvorivá osobnosť a úroveň individuálnej kreativity, ktoré sú často dôležitejšie než samotný nástroj.

Môžeme to ilustrovať príkladom z iného odvetvia: kováč môže vyrábať kuchynské nože tradičnou metódou, teda ručným kovaním kladivom na nákove, alebo môže využívať špičkové, digitálne riadené stroje. Kvalita nožov bude závisieť predovšetkým od jeho odbornosti a prístupu k práci, nielen od použitej technológie. To isté platí na produkciu ilustrácií.

Poďme k ďalšej časti otázky. Asi k tej kontroverznejšej. Tieto ilustrácie nie sú akvarely ani olejomaľby (aj keď možno na prvý pohľad tak vyzerajú), sú to vo svojej podstate digitálne dáta. Tvorivý proces si v tomto prípade vyžaduje odlišný prístup a spôsob myslenia v porovnaní s analógovou tvorbou.

Generované ilustrácie sú technické obrazy, ako ich už v 80. rokoch minulého storočia definoval Vilém Flusser vo svojich esejach Za filosofii fotografie a Do universa technických obrazů*. Podľa Flussera sú technické obrazy tie, ktoré vytvorí prístroj alebo aparát (napríklad fotoaparát, kamera alebo počítač). Predpovedal, že technické obrazy nahradia lineárne texty, čo znamená koniec dejín ľudstva, ako ich poznáme. V najhoršom prípade nás podľa neho čaká „centrálne programovaná totalitná spoločnosť“, v lepšom „dialogická telematická spoločnosť tvorcov a zberateľov obrazov“.

Flusserova predpoveď je dnes skutočnosťou. Vo svojej tvorbe sa snažím prevziať občiansko-kreatívnu zodpovednosť a skúmať svoj vzťah k inteligentným strojom. Mojím cieľom je teda vytvárať digitálne diela, ktoré nesú pečať ľudskej originality.

Každý nový projekt je pre mňa výzvou. V súčasnom digitálnom prostredí nie je možné pracovať rutinne – technológie sa rýchlo menia, a preto je neustála pozornosť a aktualizácia poznatkov nevyhnutná. Pred nastupujúcou informačnou spoločnosťou sa nedá utiecť ani schovať. Pre niekoho to môže byť desivé, pretože sa pred našimi očami rozkladá spoločnosť, akú sme poznali. Na druhej strane to môže byť vzrušujúce a fascinujúce, pretože vzniká niečo nové.

Ak teda hovoríme u rukopise, zdá sa mi, že ten nie je jednotný. Kým niektoré ilustrácie sú jemné a splývavé (s. 143, 150), ďalšie dramatické (s. 145). Niektoré tváre sú mimoriadne realistické (s. 41), iné len načrtnuté (s. 141). Vnímam v nich veľa asociácií na rôzne štýly v umení – od ikonografie (s. 150) cez mechanický surrealizmus (s. 231, 119) či sci-fi (s. 181) alebo fantasy (s. 102, 131), dobrodružný žáner… Do akej roviny ste rozprávky Amálie Sirotkovej chceli posunúť prostredníctvom svojich ilustrácií?

Ešte by som pridal ďalší žáner: ilustrácie k rozprávke O umrlčej hlave som poňal v štýle „pulp horror fiction poster art“, čo korešpondovalo s obsahom rozprávky. Celkovo som sa snažil v knihe vytvoriť vizuálny koktail, ktorý odkazuje na ilustrácie rozprávok z 19. storočia s vplyvmi rôznych umeleckých smerov. Chcel som, aby to bolo klasické, retro aj moderné naraz. Musím priznať, že nie všetko bolo naplánované vopred. Na niektorých miestach som improvizoval. Myslím si, že výsledok je konzistentný a rôznorodosť štýlov je pridanou hodnotou. Dokonca uvažujem o novom projekte, v ktorom by som v jednej ilustrácii kombinoval rôzne výtvarné štýly, podobne ako funguje eklekticizmus v architektúre.

Rozhovor pripravila Beáta Beláková.