1. kapitola

Dnes

Bol nahý a trhali ho na dve polovice.

Nebol to len pocit. Naozaj sa to dialo. Tu a teraz, v starej väzenskej práčovni, na dláždenej podlahe, hneď vedľa priemyselnej sušičky.

Milan počul iba sám seba, ako neľudsky kvičí. Keby mu nezapchali ústa ponožkou, vrieskal by na celý ústav. Niežeby to malo význam. Banda určite dobre zaplatila za to, aby ju v noci nechali s nováčikom osamote.

Bolo ich päť. Dvaja mu kľačali na pleciach, dvaja mu držali nohy a piaty, ťažko dychčiace stodvadsaťkilové vrece páchnuce po lacnej klobáse, mu práve zasúval do rekta čosi, čo pocitovo pripomínalo kropáč omotaný ostnatým drôtom. No asi to bola iba päsť, ktorou ho znásilňoval.

Tlak náhle povolil tak nečakane, že Milan dostal kŕč a celý sa roztriasol. Bolesť pretrvávala, niečo, čo pálilo viac než pec v saune, horelo v jeho vnútri, ale aspoň mohol opäť hýbať rukami a prevrátiť sa na chrbát.

Zjavila sa nad ním nová, šiesta tvár. Starší muž s prísnym pútcom vo vlasoch a azúrovomodrými očami za hrubými sklami okuliarov nebol pri tom, keď ho v sprchách dobili a odvliekli sem.

Skúmal ho so zvedavosťou detí, ktoré pod lupou grilujú chrobáka. „Takže ty si ten policajt?“ Milan prikývol a muž mu vytiahol ponožku z úst.

„Ja som Zeus. Poznáš ma, však?“

Zeus, boh väzenia. Milan opäť prikývol. Len ľudia po mozgovej smrti a pacienti v kóme nevedeli, kto je ten chlap, čo zneužíva meno gréckeho božstva a tu v nápravnovýchovnom ústave Tegel má naozaj hlavné slovo.

„Dobre ma počúvaj. Ľudia ako ty sú tu úplne naspodku potravinového reťazca. Máš tu menej práv než chlpy v Biglajzovom pupku.“

Zeus sa zaškľabil na bachráča, ktorý si práve vytiahol nohavice dohora. Milan by sa bol najradšej odplazil do kúta a umrel. Ak to, čo ešte pred chvíľou bolo v ňom, bol penis toho chlapa, tak bol asi taký veľký ako hasiaci prístroj.

„Máš len jednu šancu – ibaže by si chcel, aby Biglajz vytiahol svoju špecialitku. Vieš, prečo mu hovoríme Biglajz?“

Lebo všetko zrovná?

„Lebo rád žehlí. Miluje žehličky. Ako je táto.“ Zeus si od svojho potetovaného pomocníka vzal starodávnu žehličku.

„Biglajz ju hneď ohreje na dvesto stupňov. A kým sa zahreje na prevádzkovú teplotu, máš šancu všetko mi porozprávať. Pravdu a nič len pravdu, tak ti Pánboh pomáhaj.“

Zeus si čupol, dlaňou skontroloval, či pútec ešte drží, a povedal: „Si v cele s Kliešťom. Ten krpec je okej. A ty máš šťastie. Zaručil sa za teba. Hovorí, že zo spánku plačeš. A že by si naozaj mohol byť yeti.“

 „Čo?“

„Nevinný. Tu vnútri to vídame tak často ako vonku yetiho.“

Zeusovi prisluhovači sa zasmiali nad vtipom, ktorý zaručene počuli už stokrát.

„Povedz mi svoj príbeh!“ opäť ho vyzval vodca.

„Čo?“

„Hovorím snáď po čínsky?“ Zeus Milanovi jednu vrazil. „Chcem vedieť, prečo si tu, policajt. Ale bacha.“ Starý si zložil okuliare a ukázal si na oči. „Vieš, čo je toto?“

Milan ignoroval rétorickú otázku aj preto, že sa snažil nepovracať, zatiaľ čo bolesť sa opäť rozhorela ako nový plameň.

„To sú moje dva detektory lži. Keď mrknú, Biglajz to uvidí. Stačí mi raz mrknúť a vrazí ti horúcu žehličku až do dvanástnika. Chápeme sa?“

Biglajz s úškrnom prikývol. Milan mal slzy v očiach. V ústach sa mu zbierali sliny. Musel dvakrát prehltnúť, kým bol pripravený.

Pripravený chopiť sa poslednej šance a všetko Zeusovi porozprávať. Príbeh rovnako neuveriteľný ako príšerný, ktorý ho priviedol naprieč peklom až sem, do väzenia.

A aby získal trochu času, aby si ešte pár hodín požil, začal celkom od začiatku.

2.

Pred dvomi rokmi

Ste tam sama?“

„Áno.“

„A čo personál kuchyne?“

„Už odišli. Ja ešte robím vyúčtovanie. Okrem mňa tu už nikto nie je.“

„Okej. Aj tak sa nemusíte báť,“ povedal Milan.

Žena v telefóne sa hystericky rozosmiala. „Nemusím sa báť? To ste sa na polícii už celkom zošaleli? Zavoláte mi, hovoríte o nejakom psychošovi, ktorý vám zdrhol a o pár sekúnd si zo mňa spraví rukojemníčku, a ja sa NEMÁM BÁŤ?“

Hlas mladej čašníčky, ktorá sa predstavila ako Andra Sturmová, znel, akoby jednou rukou dokázala z barového pultu vytrhnúť kus dreva a postaviť sa s ním do cesty potenciálnemu útočníkovi. Ale Milan vedel, že drsný a silný hlas v telefóne nie vždy presne zodpovedá zovňajšku. Andra môže byť krehký anjel a drsný hlas je len dôsledok smrteľného strachu, ktorý v nej vyvolal. V každom prípade bola výrečná, čo sa Milanovi pozdávalo. Andra pôsobila ako žena, s ktorou by sa za normálnych okolností rád zoznámil, aj keď to v tejto situácii bola mimoriadne neprofesionálna myšlienka.

„Počúvate ma?“

„Nie, zapchávam si uši. Samozrejme, že počúvam.“

Milan sa cez čelné sklo auta pozrel na vchod do reštaurácie oproti, hlboko sa nadýchol a potom primerane situácii čo najpokojnejším hlasom povedal: „Po prvé, páchateľ nám neušiel. Sledujeme ho už dve hodiny a sledujeme dokonca aj jeho hovory na mobile. Preto vieme, že vám telefonoval krátko predtým, než som vás kontaktoval ja. Je to tak?“

„Áno,“ povedala Andra po krátkej odmlke. Pravdepodobne prikývla, kým si uvedomila, že to cez telefón nie je počuť.

„Chcel vedieť, či je o tomto čase ešte niekto v reštaurácii.“

Bol to aj tak zázrak, že čašníčka vôbec zdvihla telefón. Telefonát päť minút pred fajrontom v podstate mohol znamenať len problémy, tým skôr, že tento All-American-Diner nebol práve reštaurácia, kde by robili rezervácie. Hostia, ktorí bažili po burgroch, hranolčekoch, nachos, stejkoch, mliečnych šejkoch a iných kalorických bombách, chodili do malej reštaurácie vo vedľajšej uličke Rosenecku bez ohlásenia.

„A po druhé,“ pokračoval Milan, „ten muž si vás nevezme ako rukojemníčku. Chce iba hotovosť.“ Andra sa zasmiala. „Ako to tak presne viete, vy mudrlant?“

Milan sa pousmial. Andra hovorila so sebavedomým rozhorčením Berlínčanky, ktorá si nedáva servítku pred ústa. A zjavne nielen v takýchto extrémnych situáciách. Tipoval, že má okolo tridsať rokov. Viac-menej jeho vek.

„Páchateľ už rukojemníčku má,“ odpovedal jej na otázku.

„Prosím?“

„Dievčatko. Uniesol ho. Dnes predpoludním zlyhalo odovzdanie výkupného. Odvtedy ho sledujeme.“

Pauza.

Andra akiste musela najprv stráviť, čo práve počula. Pravdepodobne jej tieto informácie zaťažili žalúdok viac než mastné palacinky, ktorými americká reštaurácia vykrmovala svojich raňajkujúcich hostí.

Milan sa opäť pokúsil nazrieť zo svojho stanoviska dovnútra, ale okná smerujúce do slabo osvetlenej ulice sa cez neutíchajúci dážď so snehom ledva dali rozoznať.

Mimoriadne zlá pozícia pre zásah.

Všetko vyzeralo, akoby sa na to pozeral cez dvierka zapnutej práčky; keby nepoznal typické rekvizity z tisícok iných podobných reštaurácií sveta – cestná značka Route 66 s patinou, atrapa jukeboxu pri vchode, americká zástava a na stenách viaceré plagáty Elvisa a strýčka Sama, nedokázal by identifikovať ani jediný predmet vo vnútri reštaurácie.

Milan by stavil život svojich nenarodených detí na to, že rohové lavice sú potiahnuté červenou koženkou a stoja na laminátovej podlahe so šachovnicovým vzorom.

„Tak prečo toho hajzla nedrapnete, len čo sa sem dosype?“

„Lebo nevieme, kam zavliekol svoju obeť.“

„Prosím?“ opäť sa spýtala Andra, tentoraz to znelo priam šokovane.

„Kým bude páchateľ u vás v reštaurácii, upravíme jeho únikové vozidlo, aby nás doviedol k rukojemníčke, aj keby sme ho stratili z dohľadu.“

„Je veľmi nebezpečný?“

Milan si odkašľal. Prehrabol si tmavohnedé vlasy rozstrapatené krátkym spánkom, ktoré už celé mesiace nevideli holiča.

„Nechcem klamať. Áno. Je. Má asi meter osemdesiatpäť, je svalnatý a – ozbrojený.“

„Panebože.“ Ledva počuteľne prehltla.

„Prosím. Viem, že od vás žiadam veľa. Ale ak sa nezačnete hrať na hrdinku, nič vám nehrozí. Dajte mu peniaze z pokladne a všetko, čo bude chcieť, možno je len hladný a potrebuje sa najesť. Postaráme sa o to, aby sa vám nič nestalo.“

„A ako?“ Hlas jej preskočil. Milan počul v telefóne kroky. Gumené podrážky zaškrípali. Čašníčka pravdepodobne hľadala úkryt za barom. Dúfajme. Pri dverách, v priamej zóne ohrozenia, nespozoroval žiadny pohyb.

Našťastie.

Vo vysielačke zapraskalo. Siahol po nej, vyslovil krátky príkaz „čakať“ a opäť ju odložil.

„V tomto momente sú na vchod reštaurácie namierené tri zameriavacie ďalekohľady,“ pokúsil sa Andru upokojiť.

„Pri najmenšom náznaku akejkoľvek nezrovnalosti dám svojim chlapom príkaz konať.“

„Čo je podľa vás nezrovnalosť? Guľka v hlave? Že môj mozog sa rozprskne ponad pult?“

Milan teraz šepkal, nie preto, že by to bolo potrebné, ale preto, že vedel, že rozrušení ľudia potom sústredenejšie počúvajú. „Páchateľ každú chvíľu vojde do reštaurácie. Zachovajte pokoj, urobte, čo vám povie. A teraz sa nezosypte, ale má na hlave čiernu lyžiarsku kuklu.“

„To nemyslíte vážne?“

„Zložte už. Nemal by vás vidieť telefonovať. Páchateľ je extrémne nedôverčivý.“

„Okej,“ počul odvetiť Andru, ale neznelo to presvedčivo. Pochopiteľne sa jej vôbec nepáčilo, že má prerušiť spojenie s po­-líciou.

„Jednoducho urobte, čo vám povie. Len čo bude preč, po­čkajte, kým k vám prídu moji ľudia. Všetko dobre dopadne,“ ubezpečil ju ešte raz Milan, potom v linke zapraskalo a spojenie sa prerušilo.

Zatvoril oči.

Všetko dobre dopadne?

Milan mal zvláštny pocit. Niečo tu neštimovalo.

Skončiť to?

Pozrel sa na hodinky. Hlboko sa nadýchol. A rozhodol sa ig­norovať vnútorný hlas.

Milan Berg sa s povzdychom načiahol k lyžiarskej kukle na sedadle spolujazdca a natiahol si ju na hlavu, potom vystúpil a vydal sa k reštaurácii.

3.

Trik, vďaka ktorému ho na uliciach prezývali „policajt“, zabral už sedemkrát.

Milan si vytipoval podniky, kde bolo málo personálu a podľa možnosti čo najviac hotovosti. Kaviarničky, krčmičky, reštaurácie, raz benzínku. Vždy krátko pred záverečnou alebo pred striedaním zmeny. Ideálne v bočných uliciach ďaleko od diania.

Bolo pozoruhodné, ako ľudia spolupracovali, keď ich zastrašujúco hlboký hlas v telefóne vyzval, aby bez odporu odovzdali lupičovi denné príjmy. Hociktorý treťotriedny krimiseriál naučil divákov, aby sa policajta opýtali na preukaz. Ale to zjavne platilo iba pri dverách domu. V telefóne väčšine úplne stačilo, ak sa predstavil ako „hlavný komisár Stresow, špeciálne komando“ alebo povedal nejakú podobnú hlúposť. Občas sa Milan pohral so svojou atrapou vysielačky, aby v nej zapraskalo a niečo do nej povedal. Viac mu na autentickú kulisu nebolo treba.

Ťažšie bolo vystihnúť pravý moment. Tak ako teraz, keď boli obchody zavreté, sviatočné nákupy vybavené a ulice osireli, lebo ľudia pripravovali doma večeru a balili darčeky. Napokon, bol Štedrý večer tesne pred štvrtou hodinou popoludní.

Z troch objektov, ktoré si Milan na internete vyhliadol, bol otvorený už len tento lokál v Schmargendorfe a presne ako dúfal, s minimom personálu.

Musel zakašľať, lyžiarska kukla sa mu už po pár krokoch nepríjemne vlhko lepila na tvár.

Tento deň a pri tomto počasí človek nestretol ani psíčkarov, a keby aj, hlavu by mali sklonenú, aby im snehová brečka nestriekala priamo do tváre.

Okej, ide sa na vec.

Tridsať metrov od kradnutého auta až ku vchodu s povinným neónovým logom nad dverami absolvoval bez svedkov.

Tak poďme.

Vošiel do reštaurácie. Bolo šero, okrem malých lampiek na ume­lohmotných stoloch svietilo iba núdzové osvetlenie. Do nosa mu udrela zmes fritovacieho oleja, burgrov a krvi.

Krvi?

V hlave mu prasklo až s istým oneskorením. Ako aerodynamický tresk lietadla. Potom prišla bolesť a uvedomil si, že sa nemýlil: lokál naozaj mal šachovnicovú podlahu. Teraz na nej kľačal – neschopný opäť sa postaviť.

Mal som dať na svoj vnútorný hlas.

Kopanec do brucha ho roztočil okolo jeho vlastnej osi. Spadol na chrbát, najprv nad sebou zbadal vznášajúci sa model masky chladiča Cadillacu, ktorý zavesil pod strop asi nejaký interiérový dizajnér, potom ženu s jemne zahnutým nosom, omnoho krajším ako jeho skoba, ktorá sa práve plnila krvou.

Andra, pomyslel si Milan. Naozaj vyzerá ako žena, s ktorou by som sa rád niekedy stretol.

„Šťastné a veselé, ty lump,“ povedala.

Potom mu bejzbalovou pálkou rozbila lebku.