ČITATEĽ SI NEUVEDOMUJE, ŽE SA UČÍ – rozhovor s autorom Filipom Langsteinom

Filip Langstein debutuje vo Vydavateľstve Tatran ambicióznym projektom – trilógiou, ktorej prvý diel nesie názov Časozber. Prostredníctvom expedície vedeckého tímu čitateľovi približuje fascinujúci vývoj života a planéty Zem – od formovania ranej slnečnej sústavy a vzniku prvého života cez veľké vymieranie, zaľadnenie, rozpad Pangey a oddeľovanie kontinentov až po obrie vážky, stonožky, dinosaury a ďalšie pozoruhodné javy. To všetko hutne a precízne spracúva tak, aby sa čitateľ popri napínavom príbehu prirodzene dozvedal nové poznatky. (Rozhovor pripravila Beáta Beláková.)

Z hľadiska deja mi bolo vaše dielo akési povedomé. Tím vedcov sa vydá na prieskum 4,5 miliardy rokov do minulosti a potom robí časové skoky cez jednotlivé obdobia do budúcnosti, až by sa nakoniec mal dostať domov do súčasnosti. Je to základná kostra, od ktorej ste svoje písanie odvíjali?

Tematika cestovania v čase do minulosti alebo budúcnosti je, samozrejme, známa. Hlavný dôvod, prečo som však začal písať tento príbeh, bol, že som nič podobné nemohol nájsť, a tak som napísal knihu, ktorú by som sám chcel čítať. Ak sú diela o cestovaní v čase, väčšinou sa venujú len jednému konkrétnemu obdobiu. Príbeh, ktorý by staval na historickej presnosti faktov a viedol by cez celú históriu Zeme, neexistuje, a preto je dielo unikátne. Navyše aj tím poskladaný zo skupiny vedcov, ktorí sa sústredia na rôzne vedecké oblasti, je jedinečný. Aj keď existuje kniha o cestovaní v čase do éry dinosaurov, hlavnými postavami sú väčšinou jeden až dvaja vedci alebo dobrodruhovia. To, že hovorím o tíme, mi pomáha podávať vedecké a historické fakty prirodzenejšie. Hlavná idea knihy je, aby si čitateľ vďaka napínavému príbehu neuvedomil, že sa vlastne celý čas učí.

Čo presne myslíte tým „prirodzenejšie“? Viac postáv vám umožnilo viac literárnych možností?

Hlavne tých odborných. Nejde o jedného „všeználka“, ktorý sype fakty z rukáva, ale každá postava je svojimi znalosťami nenahraditeľná. Vždy sa tak čitateľ dozvie niečo nové od inej postavy a v inej situácii. Myslím, že to pomohlo, že sa kniha prirodzene číta a fakty tam nie sú lepené nasilu. Vy ste ju čítali, tak mi viete povedať, či sa to podarilo.

Myslím, že áno, aj typologicky sa odlišujú, každá z postáv má inú povahu, a tým pádom aj odlišné prežívanie, ktoré sa najviac ukazuje vo vyhrotených situáciách. Jedna z nich však vyčnieva – Kenji. Žeby ste mu venovali viacej pozornosti? Občas sa totiž správa detinsky, iritujúco.   

Áno, chcel som, aby mala každá postava výrazne odlišné povahové črty. Kenji je hravá postava na odľahčenie príbehu prvého dielu. Bol to jeho účel a pri testovacích čítaniach som sa stretával s tým, že si ho čitatelia obľúbili.

To, čo robí Časozber jedinečným, sú skvelé poznatky o jednotlivých historických obdobiach, ale aj technické záležitosti časových skokov, vybavenie lode atď. Bolo pre vás ťažšie si tieto informácie nájsť alebo ich funkčne použiť v texte?

V prvej otázke som hovoril o tom, že sa čitateľ pri diele učí. Rovnako platí aj pre mňa, že sa učím pri písaní. A to bola druhá myšlienka, s ktorou som do písania išiel. Robil som to pre seba, pretože aj veda aj história ma bavia, a chcel som mať komplexnejší prehľad. V praxi to znamená, že najviac času mi zaberá research a upratanie myšlienok. Písanie je 25 % procesu. Funkčné použitie v texte dá, samozrejme, tiež zabrať, aby to nebolo prepchaté len faktami, ale stále je to tá jednoduchšia časť :).

Dvadsaťpäť percent sa mi zdá málo na to, aby dielo pôsobilo ako organický celok. Bez ruptúr a rušivých častí, ktoré nie sú autorským zámerom, ale spôsobuje ich možno nedostatok skúseností. Alebo ste sa viac-menej spoliehali aj na redakciu Tatranu či iných, napríklad kamarátov, rodinu?

Dvadsaťpäť percent bolo, samozrejme, odhadom. Na redakciu z Tatranu som sa veľmi tešil, lebo som vedel, že sa pri nej veľa naučím, a tak aj bolo. Matej Rumanovský je veľmi šikovný človek a spisovateľ. Bola to príjemná jazda k finálnemu dielu.

Myslíte, že sa vám po tejto skúsenosti s Matejom bude písať pokračovanie o niečo ľahšie? On sám je spisovateľ, možno vám dal niekoľko užitočných rád…

Určite. Naučil som sa od neho veľa a ešte to nebolo všetko. Hlavne preto som sa na redakciu tešil. Vedel som, že nazriem do nového sveta a to ma vždy veľmi baví.

V druhej polovici prózy je už cítiť váš jasný zámer priniesť dôležité informácie z jednotlivých dôb, dodržať systematickosť a chronológiu. Myslím, že máte cit pre vyváženosť, pretože faktografia a príbeh sú v harmónii, ba priam ich striedanie dodáva rozprávaniu dynamiku. Je to niečo, na čom ste vedome pracovali?

Samozrejme, bol to zámer :).

Hovoríme zväčša o poznatkoch. Určite ste však chceli, aby mal čitateľ aj zážitok. Ako ste pracovali na tom, aby ste to literárne zvládli? Niekto si po sebe číta nahlas a sleduje melódiu reči, iný nekonečne veľa škrtá.

Nekonečné čítanie dookola a upravovanie, až kým mi to neznelo prirodzene. Následne ešte Matejove skúsené rady a úpravy. Bol to proces a veľa mi pomohli aj zahraničné kurzy od slávnych autorov.

Zapôsobila na mňa gigantická vážka, aj ma sklamalo, že nie je na obálke. Je tam však loď. Takto nejako ste si ju predstavovali?

Vážka v niektorých návrhoch bola, ale do finále sa nedostala. Mrzí ma, ak sme vás sklamali. Áno, loď, ktorá je na obale, vychádza z mojich náčrtov.

Ktorú časť ste najviac cizelovali?

Fúha, to je ťažká otázka. Skôr sme upravovali celok ako konkrétnu pasáž. Matej mal kopu super nápadov, ako dielo ešte viac posunúť a sprístupniť čitateľovi. Aj preto sa vám čítalo tak dobre :).

Aký bol váš postup práce? Pracujete výlučne v digitálnom prostredí alebo si zapisujete aj do zošita?

Aj, aj. Môj poznámkový zošit dokonca obsahuje aj náčrty scén a zvierat. Vždy som si kapitolu rozpracoval na drobné úseky a s nimi následne pracoval. Postup bol research -> kostra jednotlivých častí kapitoly -> písanie -> oprava po pár dňoch, keď sa to uleží.

Náčrty scén by mi ešte dávali zmysel, ale náčrty zvierat? Či to mám vnímať ako myšlienkovú mapu, ktorá vám pomáhala vizualizovať si dej?

Skôr ako zábavku, kým som rozmýšľal nad smerovaním jednotlivých kapitol, tak som si čarbal.

Vytvorili ste si myšlienkovú mapu v digitálnej podobe, zápisky a náčrty v zošite a ďalšie v reMarkable. Máte to na milión miestach, pretože v procese písania vám stále vyhovovalo niečo iné. Premýšľate teda viac v obrazoch? Vizuálne?

Fúha, to je ťažká otázka. Samozrejme, pri písaní vidím príbeh ako film, a tak sa mi ľahšie píše, ale v procese researchu potrebujem veľa textu na navnímanie období.

A čo nejaký zvláštny spisovateľský rituál. Je niečo, čo vás výrazne motivovalo alebo, naopak, demotivovalo?

Vždy pred písaním si prečítam pár kapitol z rôznych kníh, aby som naštartoval hlavu a naladil ju na literatúru. Pri prepínaní medzi rôznymi rolami vo firmách to potrebujem. Rovnako mi pomáha masterclass od svetoznámych autorov. Demotivovalo ma jedine to, keď som popri iných aktivitách nestíhal písať a mal som medzi kapitolami alebo ich časťami dlhé pauzy. Vtedy som sa musel vrátiť a prečítať si poznámky, spätne kapitoly a aj znova navnímať research. To je, samozrejme, veľmi neefektívne, ale, bohužiaľ, sa to inak nedá. Možno raz budem spisovateľ na plný úväzok a konečne sa také veci diať nebudú.

Myslíte to vážne? Viete si predstaviť byť spisovateľom na plný úväzok v slovenskom prostredí?

Verím, že raz Slovensko prekročím a časom pôjdem aj do sveta. Vždy snívam vo veľkom a Časozber nie je výnimkou. V takom prípade si to viem predstaviť.

Ako dlho ste Časozber písali, kým sa dostal rukopis do vydavateľstva?

Toto je zaujímavý príbeh aj na samostatný blogový článok alebo besedu. Neviem, či tu chcem celú genézu rozpisovať, aby sme nešli príliš hlboko. Ak vás to zaujíma bližšie, napísal som o tom obšírnejší príspevok na LinkedIn. V skratke, od počiatočného nápadu po vydanie knihy prešli takmer tri roky.

Robili ste si rešerše z dostupnej literatúry alebo ste skôr hľadali na webe? Overovali ste si zdroje?

Prevažne literatúra, ale aj dostupné štúdie na webe. Nakúpil a prečítal som veľa kníh, aby tá moja mohla vzniknúť :).

Ktorá z nich bola pre vás najväčšou inšpiráciou? Prípadne, máte obľúbeného autora?

Obľúbení autori sú asi Andy Weir a Ken Follett (trilógia Storočie, ktorú vydal Tatran, je top a všade, kade chodím, tade odporúčam). Nezameriavam sa však tak na autorov ako na dej diela.
Čo sa týka inšpirácie, tam je toho veľa. Sapiens, Vesmír v orechovej škrupinke, Príbuzní, História, Najstručnejšia história sveta, Ohromný svet, Zabudnuté národy starovekého sveta, História sveta v príbehoch 100 zvierat, Hlboký čas a veľa ďalších.

Koncept vytvoriť z dejín príbeh nie je nový, je len veľmi veľa spôsobov, ako to urobiť. Asi najznámejšia takáto kniha, ktorú poznám, je Sofiin svet Josteina Gaardera. Hejného metóda učenia matematiky je tiež založená na princípe príbehu. Príbeh sa čitateľa viac emocionálne dotkne a uloží sa hlbšie. Aj preto sa hovorí, že malé deti by nemali čítať encyklopédie, lebo tie strohé informácie si v ich mysli akoby len tak voľne plávajú a nemajú sa o čo zachytiť – o emocionálny zážitok z prečítaného. Premýšľali ste nad tým aj takýmto spôsobom?

Hlavný rozdiel medzi Sofiiným svetom a aj ostatnými dielami je v tom, že neprejde celou históriou planéty, živočíchov a ľudí. Ja sa o to v mojej trilógii pokúsim a všade budem vyťahovať menej známe fakty a zaujímavosti. Sám sa teším, čo všetko sa dozviem. Kvôli researchu druhej knihy som dokonca navštívil a podrobne prešiel niektoré z krajín, kde sa bude dej odohrávať. Ale to je na neskôr, aby som zbytočne neprezradil veľa. Druhý rozdiel je, že Časozber nie je primárne pre deti. Často sa tam nachádzajú nadávky kvôli expresívnejšiemu vyjadreniu emócií a hlavné postavy zomierajú. Má to byť pútavé, napínavé a aj dospelý človek si to má užiť bez toho, aby si uvedomil, že sa učí. Potvrdili ste to vy, Matej a aj veľa ľudí, čo už knihu čítali kvôli feedbackom vo veku 30+.

Deti je široký pojem. Tínedžerov a mladých dospievajúcich ľudí by však určite mohla kniha zaujať. Nadávky sú súčasťou ich životov a ide o fikciu, takže ani umieranie nevnímam ako problém. Navyše, a teraz fabulujem, ak do pokračovania zakomponujete aj klimatickú krízu, ktorú reálne žijeme, pomôžete im tak premýšľať v súvislostiach. Nemyslíte, že presne toto ľuďom chýba, zvlášť mladým?

Určite. Myslím si, že 15+ je už na knižku fajn vek. Klimatická kríza je tam mierne naznačená, ale nebude to nosnou myšlienkou plánu nášho „záporáka“. Uvidíme, kam nás príbeh dostane. Hlavná línia a finále sú, samozrejme, už v mojej hlave jasné, ale spôsob, akým sa tam dostaneme, aby to bolo napínavé a pútavé, sa stále formuje.

Prezraďte aspoň jednu krajinu a jednu zaujímavosť, ktoré sa objavia v pokračovaní, aby sme navnadili čitateľov.

To radšej nie, ale poviem, že som zo začiatku druhej knihy nadšený. Veľa vecí do seba zapadne a myslím, že od prvej kapitoly sa dostaví wow efekt.

Čím sa živíte?

Som kreatívnym riaditeľom v marketingovej agentúre. Okrem toho máme so spoločníkom aj vlastnú firmu, kde dodávame predajné videá veľkým klientom.

(Rozhovor pripravila Beáta Beláková.)