Aký krásny obrázok

Recenzie

1. 

   Katarína Pecháčková – 1. júna 2026

   Aký krásny obrázok je pre mňa bez debaty jednou z najhrôzostrašnejších kníh, aké som kedy čítala.

   Miestami mi pri nej bolo až fyzicky zle. Úplne vážne. Mala som neskutočne odporný pocit, akoby som sa dívala na niečo, čo by som vlastne vôbec nemala vidieť, no zároveň som od toho nedokázala odtrhnúť oči.

   Najviac ma zničila tá všadeprítomná beznádej. Ten pocit, že niečo je strašne zle, že sa to nezlepší, že z toho niet úniku a vy s tým neviete spraviť absolútne nič. Čím viac som čítala, tým viac ma to dusilo a tým intenzívnejšie som cítila tú hrôzu, ktorá z toho celého išla.

   Vynikajúci memoár, ktorý by ste nemali prehliadnuť.

2. 

   Michaela Zamari – 8. júla 2026

   Pred touto knihou som mala rešpekt, o to väčší, keď sa na internete objavili prvé recenzie o tom, že je to naozaj silná kniha. Netušila som, o čo presne pôjde, veď formy SN môžu byť rôzne, no knihu som prečítala za dva dni. Pretože…

   „Oboch rodičov som bezvýhradne ľúbila. Chcela som, aby aj oni ľúbili mňa. Urobila by som pre to hocičo. Aj keby to znamenalo robiť s otcom veci, ktoré robiť nechcem.“

   Potrebovala som sa dostať na koniec. Zistiť, ako sa autorka vysporiadala s tým, čo ju poznačilo na celý život a kde je dnes. Zároveň je kniha napísaná tak pútavo, autenticky, otvorene, bez vaty, bez prikrášľovania, bez odbočiek, že stačilo jedenkrát ponocovať a na druhý deň som knihu bezodkladne dočítala.

   „Bola som primladá na to, aby som pochopila, čo sa stalo v kúpeľni, ale podvedome som chápala, že na mojom detstve sa niečo zmenilo. Rodičia a ja sme sa stali strážcami spoločného tajomstva.“

   Hoci ide o memoáre, nechcem vám prezradiť, ako presne tento príbeh začína. Poviem len, že zhruba v čase, keď má hlavná hrdinka (hrdinka s veľkým H) 4 roky. Teda v čase, keď ju majú rodičia, dopekla, chrániť a nie naopak.

   „Buď dobrá a poslúchaj ocka. Rob, čo ti hovorí!“ civela pritom na mňa nevidomými očami.

   Ocitnúť sa v hlave päť ročného dievčatka, ktoré sa ničím neprevinilo, mi lámalo srdce, keď…

   „V ten večer som pochopila, že potrebujem u*rieť. Nebola som si celkom istá, čo to znamená, ale vedela som, že je to navždy, a to sa mi zdalo dostatočne dlho. Keby som bola preč navždy, možno by som matke začala chýbať. Možno by kvôli mne plakala. A keby sa na mňa usmialo šťastie, možno by ma dokonca začala mať znova rada.“

   Pripravte sa na memoáre naprieč desiatkami rokov, od detstva, cez školu, vysokú školu, prácu, až po dôchodok. Vďakabohu za to posledné.

   „Až v 33 rokoch som si uvedomila, že bola jednou z mála dospelých v mojom živote, ktorí pochopili, že trpím. Napriek tomu, že jej meno znamená mocná, mi však nedokázala pomôcť.“

   Čítala som už pomerne dosť memoárov či skutočných príbehov, ale tento je opäť jedinečný a získal si ma. Je fascinujúce nazrieť do hlavy Andrei, pochopiť, prečo tak dlho mlčala, vnímať to z jej perspektívy a… snažiť sa nesúdiť.

   „Začervenala som sa. Ešte nikdy som nebola v miestnosti sama s cudzím mužom. Myslela som na otca. Vedela som, že ma zachráni, keby sa niečo dialo. Jeho dcérkam nesmel nik ublížiť. Okrem neho.“

   Hoci nejde o oddychové čítanie, je písané naozaj priateľským štýlom a cez krátke kapitoly. Áno, názory na obálke veru neklamú, keď knihu vykresľujú ako umelecky pôsobivé, zdrvujúce, úprimné, bolestné a odvážne rozprávanie s podmanivou eleganciou a pozitívnym záverom, no nie je to dep*resívny text, je tak nejak… zvláštne nad vecou? Dostanete začiatok a vývoj traumy až cez snahu všetko zastrčiť do hĺbky duše a ísť ďalej, pokým to už neprekypí cez okraj…

   „Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila, už som si nepamätala, ako sa zabúda.“

3. 

   Lenka Miklášová – 8. júla 2026

   Na tomto obrázku nič krásne nie je. Je to obraz otca, ktorý nie že prekročil hranice, on ich prerazil tankom, štyrikrát precúval a potom ešte zadupal kombajnom. Je to obraz matky, ktorá si vytvorila vlastnú verziu reality a radšej nevidela nič, než by mala vidieť pravdu. Je to obraz Andrey, štvorročného dievčatka, ktoré sa nechalo výnimočne okúpať ockom, veď o nič nejde. Akurát že išlo, išlo o koniec jej detstva a začiatok pekla, ktoré sa s ňou tiahlo až do jej dospelého života.

   ❤️‍🩹Celá kniha je extrémne náročná, ale najťažšie pre mňa boli tie prvé kapitoly o maličkom dievčatku, ktoré nechápe, čo sa vlastne deje, iba že je to zlé a že za to môže ona. Lebo tak povedal ocko. Ci pána, ja pre neho nemám krajšieho výrazu, než že je to zdegenerovaný, chorý, zvrátený kus k***ta! Muž, ktorý mal stáť v prvej línii, aby ju mohol chrániť, ju vsotil do života neschopnú rozoznať vlastné hranice. A mama? Iba netvor dokáže milovať netvora, bez ohľadu na to, čo sa vám snaží nabulíkať každá druhá romantasy so svojím heslom I can fix him. Niektoré veci opraví iba lopata po lebeni, alebo aspoň rozvod. Marlene však postavila svojho manžela na piedestál, z ktorého ho nedokázala zhodiť ani do očí bijúca pravda. Bolo pre ňu ľahšie uveriť, že jej dcéra je psychopat, než si priznať, že sa za toho psychopata sama vydala.

   Andrea je neskutočne obdivuhodná žena. Nechápem, ako to dokázala, ale svoje traumatizujúce zážitky opisuje vecne, objektívne, bez obvinení. Kurnikšopa, aj keby na každej strane štyrikrát spomenula, že jej foter mal v hlave viac bordelu než je v pivnici na Luníku IX, bolo by to málo. Ale ona skrátka opisuje otcove konanie a spôsob, akým narušilo jej integritu. Agresor nezničil len jej vlastné vnímanie svojho tela a osobnosti, ale znemožnil jej vytýčiť si pevné hranice. V túžbe po normálnom živote sa potom dostávala do situácií, ktoré robili zo začarovaného kruhu nekonečnú špirálu utrpenia.

   Táto kniha je hrozná, príšerná a otrasná a zároveň jedna z najsilnejších, aké som kedy čítala. Prečítajte si ju,ale opatrne. Dlho vám z nej ešte bude nevoľno.