PRVÁ ČASŤ

Z hrobu živých

ZIMA 1794

Kto volá, že je nad zákonom, a zločin so silou si spája,

darmo je pred ním čierťaž, ten len nebesám sa kajá!

Čo zastaví ruku jeho pred násilím, ku ktorému sa chýli,

ak niet žiadneho neba, kde by súdili a mstili?

ISAK REINHOLD BLOM, 1794

1.

JE JANUÁR, len nedávno sa začal rok tisícsedemstodeväťdesiatštyri.

Dnes ráno ma vyrušili v mojej izbe, aby ma vydurili z postele, a po­žiadali ma, aby som sa obliekol, je tu predsa nový rok. Dosť bolo špiny a neporiadku, ťažký vzduch v miestnostiach bolo treba vydymiť ihličím a podlahy pokropiť skysnutým vínom. Nemotorne som si zaviazal nohavice, zapol si topánky a cez vychudnuté plecia som si prehodil kabát, ktorý na mne úplne visel. Zišiel som dolu schodmi a potom von – ubehli azda celé týždne, čo som tak urobil naposledy – do dňa, ktorý moje úzke okno zrezalo na sklený čriepok. 

Hoci lipy v záhrade prichádzali o listy niekoľko mesiacov, dlh, ktorý im zanechala jeseň, splatila zima čerstvo napadnutým snehom. Konáre zahaľovalo rúcho, ktorého vlečka pokrývala zem, kam oko dovidelo. Svietilo slnko a jeho lúče sa trblietali v bielobe s intenzitou, ktorá nezniesla nijaké ďalšie farby. Zažmurkal som a prižmúril oči, naostatok nútený ukryť si tvár v dlaniach. Ostatní chorí sa tisli na schodisku alebo sa potácali v snehu, nadávajúc, keď v topánkach pocítili chlad a potom mokro. Radšej, akoby som mal znášať ich spoločnosť, som sa vytratil preč a vydal sa po ceste k jazeru, kde ľadová škrupina ponúkala asi štvrť severskej míle hladkej snehovej prikrývky siahajúcej až tam, kde sa dalo vytušiť prúdenie otvoreného mora. Nepoškvrnený zľadovatený sneh bol pre mňa prísľubom samoty. Vzduch štípal, no slnko hrialo, a hoci som bol trochu nesvoj, prešiel som o kúsok ďalej na ľad, istotne dostatočne hrubý, aby dočiahol až na dno.

V diaľke po mojej ľavici sa ligotal zažltnutý chrup Skeppsbronu s vežami kostolov naostrenými do špicov a s učupenými zámockými budovami. Odvrátil som zrak, akoby som nechcel vzbudiť pozornosť tohto driemajúceho dravca, a uprel pohľad späť na miesto, odkiaľ som prišiel. Údolie som mal pred očami ako na dlani, odhaľovalo sa mi spôsobom, aký býva dopriaty iba majiteľom lodí.

Mesto sa k Danvikenu otočilo chrbtom a akoby sám čas urobil to isté. Deň i noc tu plynuli odlišne. Svetla bolo málo, tma nemala konca. Našu nebeskú klenbu z oboch strán orezávali vrcholce kopcov a okliešťovali tak dráhu slnku. Len málo tých, čo prišli do špitálu, sa tomu vyhlo. Mnohých, čo sa so mnou delili o bývanie, netrápilo nič iné než prostá staroba. Miesto im tu nahotovili synovia a dcéry, ktorí si chceli na ostatné roky zaistiť živobytie, no na návštevu starcov si zrejme nenašli čas, a tí sa, opomínaní, postupne začali vracať do detstva.

Ďalej pri vode, smerom k Finnbode, stál blázinec. Zo svojho miesta na ľade som narátal sedem poschodí, rozložených na dlhom úbočí, ktorého podložie sa stáčalo do uhlov, akoby šlo o schodisko určené pre obrie šľapaje. Blázinec bol na nemocničných chodbách nevysychajúcou studnicou klebiet. Hovorilo sa, že bláznov je tu dva razy toľko, ako mala budova pojať. Mnohé z okien boli zadebnené drevenými foršňami, iné zakrývali mreže. Keď som sa priblížil k fasáde najviac, ako sa dalo, videlo sa mi, že zvnútra vychádza zvuk pripomínajúci akési odriekanie, vrzúkavý bourdon, ktorý mi pripomenul, ako ma raz zvedavosť v dňoch môjho detstva dohnala k tomu, že som sa prikradol k jednému z úľov na poli a vtedy som sa konečne naučil spojiť si ľahostajné bzučanie s hrozbou ostrých žihadiel. Istotne pochádzal od bláznov vnútri, ktorí bezmyšlienkovite drmolili vo svojom šialenstve, šliapajúc pritom jeden po druhom v pritesných izbách. Z času na čas tam v landaueroch zavítalo na návštevu panstvo z mesta, aby sa za pár drobných hodených dozorcom rovnakým dielom desilo i zabávalo na kúskoch, čo predvádzali pomätenci. Osadenstvo špitála, ktoré malo silu, aby sa podobnými vecami zaoberalo, bedlivo sledovalo, ako hostia vyzerajú pri odchode, a ak boli po tom, čo tu videli, bledí ako stena, škodoradostne sa uškŕňalo.

Z dôvodov, ktoré neviem s istotou uviesť, som svoje kroky nasmeroval práve sem. Ako vred žltkastej farby hnisu trónila na svojom skalisku stará výrobňa liadku, ktorá bola kedysi vzdialená od ľudského osídlenia pre nečisté výpary, teraz kvôli svojim obyvateľom. Pri vchode som zastal pred plaketou, na ktorej bol vyrytý akýsi verš. Zvlášť ma upútalo niekoľko slov: „Biedna ctibažnosť, nešťastná láska stvorila obyvateľov tohto domu – čitateľ, poznaj sám seba!“ Vari tieto hranaté znaky vytesané v kameni nemohli byť rovnako dobre určené mne samému?

Nik mi neskrížil cestu a veľkú bránu som našiel odomknutú. Hneď ako som ju odchýlil, zaplavil ma prúd všakovakých pazvukov, ktoré som predtým vnímal iba ako tlmený šum. Vytušil som množstvo hlasov: jedno cez druhé sa ozývalo táranie, ponosy, kvílenie i chichot. V hale bolo šero, a tak mi chvíľu trvalo, kým som rozpoznal neveľkého muža, ktorý stál tak pokojne, akoby striehol na môj príchod. V očakávaní som mu kývol hlavou a on sa niekoľkými rýchlymi krokmi presunul k mies­tu, kde som stál. Mal prenikavé oči, prezrádzajúce istý druh posmešnej zvedavosti, jeho hlas bol jemný a spôsobný. 

„Vitajte! A presne v stanovený čas. K takej dochvíľnosti vám možno iba blahoželať.“

Nechápal som, čo tým myslí. Hoci moja tvár musela prezrádzať, aký som zmätený,
jeho navidomoči znamenitú náladu to nijako neovplyvnilo, uklonil sa mi a kývol smerom
k schodom.

„Buďte taký dobrý a nasledujte ma, poukazujem vám naše priestory.“ 

Keďže som nemohol poprieť, že ma sem prilákala práve zvedavosť, uznal som za vhodné urobiť, čo povedal, hoci ma omylom považoval za niekoho iného.

Nasledoval som ho von na dvor, ktorý bol zo všetkých strán obkolesený fasádami týčiacimi sa do výšky štyroch poschodí. Dole pri stene ležalo množstvo cárachov a haraburdia, podľa všetkého ho sem nahádzali z okien nad nami, pričom v mnohých boli popraskané okenné tabule, zatiaľ čo výklenky ďalších boli opatrené drevenými doskami. V rohu stála skupinka bláznov v špinavých košeliach a s vydesenými pohľadmi, z kútikov úst im vytekal hlien a kolísali sa dopredu a dozadu. Sprievodcovi neunikol môj pohľad, no iba čo ich odbil zamietavým gestom.

„Nevšímajte si ich! Sú ako skrotený dobytok v ľudskej podobe, a kým ich nevyplašíte, nedávajú o sebe veľmi vedieť. Mám tu omnoho zaujímavejších pacientov na predvádzanie. Len poďte za mnou.“

Stačilo niekoľko schodov a opúšťali sme dvor na druhej strane. Po tom, čo sme sa znovu vyškriabali nahor, zastavil sa môj hostiteľ vedľa dverí na akúsi chodbu, zaodŕhal a spustil krátku reč.

„Na začiatku sme tu mali dvadsaťsedem ciel, pričom sa zamýšľalo, že v každej z nich budú v akom-takom pohodlí držať jedného blázna. Neviem, ako nazeráte na tento svet vy, pane môj, no ak by ste sa opýtali mňa, je len sotva prekvapujúce, že ich potreba sa rýchlo ukázala oveľa väčšia. Mesto pripravuje ľudí o rozum a prichádzajú sem v nikdy nevysychajúcom prúde. Dnes musí každá z izieb slúžiť na bývanie prinajmenšom štvorici ľudí. Ak sa uchýlia k násiliu, zatvoríme ich, aby sme ich držali od seba, a v mnohých celách sme na rovnaký účel museli postaviť medzisteny.“

Odstúpil nabok, uvoľnil závoru na dverách do chodby a naznačil mi, aby som šiel ako prvý. Narazil som na dva rady ťažkých dverí a hluk, ktorý trhal uši. Vreskot a náreky sa miešali so škriabaním na steny a s buchotom pästí a hnuteľných vecí o dvere.

„Čoskoro je čas kŕmenia. Možno sa pomiatli na rozume, no žalúdky im slúžia bezchybne, a práve hladom tu odmeriavajú svoj čas.“

Pokračoval ďalej po chodbe a z času na čas zastal, aby vypichol nejaký zaujímavý detail.

„Ako vidíte, máme tu poriadne dvere a väčšina ciel má dokonca aj vnútorné, ktoré sú lepšie prispôsobené odolávať akémukoľvek mysliteľnému poškodeniu. Mnohí z bláznov sú na tom tak zle, že ich nemožno pustiť von, a preto tu, ako vidíte, máme osobitné okienka, cez ktoré sa dajú vyprázdňovať nočníky bez toho, aby bolo potrebné vojsť do cely. Čo je však horšie, nie všetci sú schopní používať dané pomôcky v súlade s tým, na čo boli určené, preto ten zápach. Všimnite si, že aj kachľové pece sa zaopatrujú drevom vonku z chodby, hoci zakúriť v nich si môže­me dovoliť len počas najchladnejších nocí. Ukázalo sa, že tlačenica má vý­hodu aspoň v tom, že v izbách sa udrží obstojné teplo. Chcete sa pozrieť?“

Na pery si priložil prst a obozretne otvoril jedno okienko, a hoci bolo osadené vo výške očí, musel sa postaviť na špičky. Pohľad dnu ho zviedol k úsmevu a zamával na mňa, aby som podišiel dopredu. Chvíľu mi trvalo, kým si moje oči vyložili tiene v izbe. Za rytmického zvuku ôk reťaze, ktorá mu držala jednu nohu pripútanú k stene, predvádzal polonahý muž ťahavý tanec. Pri stene sedeli na kopách slamy traja ďalší, a keď som uvidel, že každý z nich si šúcha stuhnuté pohlavie, pričom hánky im v tej špine žiarili na bielo, s odporom som sa odvrátil.

Kráčali sme ďalej. Môj sprievodca ukázal na cely celkom dole.

„Tam sú temnice, nateraz vyhradené chmúrnej cháske, u ktorej už francúchy pokročili natoľko, že im nepomáha ani ortuť. Nedá sa pozrieť dnu, takže vám tam, žiaľ, nemám čo ukázať, ale beztak sa nemajú veľmi k svetu. Je to tam samý sedlový nos a bejel, ale keď to na nich príde, na ich bezmocné besnenie je veru radosť pozerať! Mimochodom, väčšina z nich stratila reč, a to myslím doslovne, keďže im špičky jazykov rozožrala sneť.“

Uvedomil som si, ako vo mne narastá nevoľnosť a neodbytné nutkanie opustiť toto Bohom zabudnuté miesto a uprednostniť nehostinnú líniu pobrežia, ktoré sa mi odrazu videlo rovnako závideniahodné ako lúčiny nebeskej blaženosti. Môj sprievodca však ani len nenaznačil pohyb, iba pokojne stál, akoby očakával, že sa niečo opýtam. Urobil som mu teda po vôli.

„Aké druhy kúr dostávajú títo úbožiaci?“

Horlivo prikyvoval, ako keby otázku čakal.

„Ako nám zvestovala veda, bláznovstvo vzniká vtedy, keď vonkajšie alebo vnútorné okolnosti vychýlia zdravý rozum zo svojej polohy, a vieme, že zdravé myšlienky možno zlákať k opätovnému obratu iba tak, že chorému privodíme šok rovnako ťažký ako ten, ktorý ho pripravil o chápanie. Máme tu kožené hadice, ktorými v celách znena­zdajky možno zaobstarať studený kúpeľ. Kedysi sme bláznov očkovali svrabom v nádeji, že svrbenie prekoná aj šialenstvo, no teraz sú zákožky v stenách a tí, čo sú tu zavretí, sa nakazia aj bez nášho pričinenia. Máme tu aj iné pomôcky, ale tentoraz ich môžeme vynechať.“

Posledné slová azda zvolil preto, že náhly závrat ma prinútil hľadať oporu v stene.

Napokon sa otočil a ukázal mi cestu von, no keď sme prechádzali okolo cely so štvoricou mužov, odrazu som na pleci pocítil jeho ruku.

„Vidím, že som zabudol zatvoriť priezor na dverách, a to je dobre, pretože je tu posledná vec, ktorú vám chcem ukázať.“

„Vidíte ten roh tam vnútri, celkom vzadu? Tam, kde sa niektorí z pánov vyprázdnili, pretože nočník bol obsadený?“

Jeho ústa sa priblížili k môjmu uchu a hlas prešiel do šepkania.

„To miesto si šetríme pre vás. Čoskoro sem prídete a vtedy už budeme na vás nachystaní.“

Cúvol som dozadu a všimol som si, že úsmev sa mu skrivil do po­smešného úškľabku, ktorý odhalil dva rady ostrých zubov oddelených množstvom medzier.

„Navyše, ste taký mladý a krásny. To vaše štíhle telo a pokožka ako alabaster… Svojim druhom z cely poskytnete veľa radosti, to vám sľubujem.“

„Kto ste?“

Spod prižmúrených očí na mňa uprel zlovoľný pohľad.

„Ech, to sa zo dňa na deň líši. Včera som bol samotným Karolkom dvanástym, strateným v šťastných spomienkach na to, ako som viedol svojich chlapcov v modrom cez smrekové ihličie pokryté snehom v Mazurách, kde sme cestou na skrvavené široké lány Poltavy čisto pre naše potešenie podpätkami čižiem hlušili dojčatá pred zrakmi ich rodičov. Keby si prišiel včera, mohol si počuť, ako mi v lebke zahrkoce olovená hrudka vždy, keď potrasiem hlavou. A dnes? Dnes je mojich mien viac, než možno spočítať. Volajú ma Starý, Rohatý, Pekelník, Rarach, Diabol, Červený Peter. Môžeš ma volať Satan. Čakáme na teba. Sám najlepšie vieš, že patríš práve sem.“

Neviem, s akou odpoveďou by som vyrukoval, keby nás neprerušil cudzí hlas, ktorý sa vzniesol ponad ruch na chodbe.

„Tomas, vieš, že tu nemáš čo robiť a že sme ti už tisíc ráz povedali, aby si si nedovoľoval iba preto, že si dostal povolenie ísť sa prevetrať. Už aj späť do postele!“

Vo dverách na druhom konci chodby sa zjavil zavalitý muž v zafúľanom kabátci a rýchlym krokom sa vydal smerom k nám. Môj sprievodca sa s prešibaným pohľadom posunul o krok bližšie ku mne.

„Na rozlúčku ti dám hádanku. Často vravia, že ma ohraničuje moja infernálna ríša, že som zamknutý v pekle. Ako teda môžem byť tu medzi ľuďmi? Nápovede sú všade navôkol. Zapamätaj si všetko, čo si tu videl, a keď sa budeš ďalej trmácať po svete, dávaj si veľký pozor.“

Muž, ktorý musel patriť k osadenstvu blázinca, schmatol blázna menom Tomas za rameno a začal ho ťahať preč po chodbe, pričom zo širokej tváre sa mu lial pot. Keď sa Tomas vzpieral, zdrapil ho za go­lier a mocne ho vyzauškoval. Len čo sa mu krv z nosa a slzy zmiešali do cícerka na brade, odovzdane si odfrkol, pre túto chvíľu opanovaný. Jeho protivník na mňa vrhol zahanbený pohľad.

„Niekedy nechávame jeho izbu odomknutú a stane sa, že sa vyberie na objavnú cestu po blázinci, až dolu k špitálu. Cez deň tu na starostlivosť o bláznov dozeráme len dvaja a bol by som vám hlboko povďačný, keby ste si tento incident mohli nechať pre seba. Dúfam, že vás Tomas nerozrušil. Hovorí veľmi čudné veci.“

S úľavou, že šlo o nedorozumenie, no otrasený zo slov, ktoré boli vyrieknuté, som sa znovu vypotácal von, okolo apatických bláznov, ktorí sa kolísali popri stenách na dvore, akoby sa usilovali vydolovať teplo z ich vnútra. Vonku som zostal chvíľu stáť a uvažovať nad týmto hrobom živých, keď vtom akoby sa sám svet naladil na strunu súzniacu s mojím myšlienkovým rozpoložením. Cítil som, ako sa vzduch zmenil, hoci na oblohe nebolo ani obláčika. Zdvihol som zrak. To, čo som zazrel, ma naplnilo hrôzou, vyzeralo to totiž, akoby si nejaká cudzia bytosť od­hryzla zo samotného slnečného kotúča, celkom ako odtlačok mojich vlastných zubov na práve odrezanom krajci chleba. Nedokázal som si pomôcť a potlačiť výkrik, podlomili sa mi kolená. Hodnú chvíľu som schúlený a roztrasený ležal v snehu vydaný napospas tomu najhlbšiemu strachu, kým som sa naostatok neodvážil opäť otvoriť oči a nezistil, že svetlo sa vrátilo. Zatmenie, nič iné, celkom také, akého zákonitosti sa mi s toľkou námahou usiloval vštepiť môj domáci učiteľ: cesta Mesiaca medzi Slnkom a Zemou, nepostačujúceho na zakrytie celého slnečného kotúča. Nemohlo trvať omnoho dlhšie než niekoľko minút.

Náhlil som sa späť po svojich vlastných stopách, až kým som za se­bou nezavrel dvere na svojej izbe. Vliezol som na svoje prosté lôžko a pretiahol si cez hlavu vlnenú prikrývku. Bolo chybou opustiť izbu, chybou, ktorú nebudem môcť odčiniť. Je možné, že sa ma pokúsia vydymiť tlejúcim ihličím. Požiadali ma, aby som bol trpezlivý, kým nedostanem správnu kúru. Dovtedy musím čakať, kým príde môj čas, a vyhýbať sa spoločnosti ľudí. Možno bol Tomas blázon, no pripomenul mi aj moju vlastnú hanbu. Nedokážem pozrieť blížnemu do očí bez toho, aby som si nepripomenul svoj zločin, a bolesť, ktorú mi spôsobuje, je neznesiteľná. Svetlé hodiny dňa musím odvtedy pretrpieť ako v mrákotách. 

Z času na čas máme prístup k thebaice, tinktúre, ktorá umŕtvi myseľ i telo, zmierni muky a neduhy a dovolí mi prežiť deň v opare, v ktorom sotva niečo vzbudí moju pozornosť, nech by bol môj návštevník akokoľvek neodbytný. O tieto drahocenné kvapky, rozriedené vo vode ochutenej cukrom alebo medom, sa však musím deliť s mnohými ďalšími. Zásoby sa nezriedka minú, hoci vlastne máme šťastie. Začul som totiž, že nemocnica nakladá aj s prídelom, ktorý by mal v skutočnosti pripadnúť blázincu. V dni, keď nám neponúknu nijaké kvapky, som sa rozhodol hrať divadielko. Budem sa kolísať tam a späť alebo sa uzavriem do seba, s prižmúrenými očami si budem nemelodicky pohmkávať a pohľad upriem do prázdna, kým mojim návštevníkom nedôjde trpezlivosť a nenechajú ma na pokoji, aby som mohol rozjímať nad svojím previnením. Takto zostanem, kým nenadíde súmračná hodina, ktorej v pätách prichádza noc, a vtedy budem môcť nepozorovane vytiahnuť písacie potreby.

Môj dobrodinec ma požiadal, nech píšem, aby som tak lepšie dokázal zhrnúť spomienky na oné nešťastné udalosti, ktoré ma dohnali k to­muto úpadku, a azda i preto, aby som sa zmieril s činmi, ktoré ma vykázali sem na nehostinnú pláž Saltsjönu, do Danvikenského špitála. 

Povedali mi, že nie som pánom nad svojimi zmyslami, že to, čo sa pokazilo, azda možno vyliečiť, a že previnenie za tento zločin neprináleží mne, ale ide len o vrtoch prírody. Nevkladám v to priveľkú nádej.

V hlave mi zúri búrka a moju hruď obýva prázdnota. Podržím ruky pred sebou. Červené. Nedajú sa umyť. Nástroj vraha.

Po celý život mi chýbala láska, no jakživ som si nedokázal predstaviť, aká bude, keď naostatok príde: krásna, no príšerná, horúčka v krvi, tyran odetý do slávnostného hávu, a ako ďaleko ma dovedie po onom temnom chodníku, z ktorého niet návratu. Keby som mal vysloviť jediné želanie, bolo by to toto: nikdy nemilovať. Bez lásky by sme zo­stali ušetrení aj tohto všetkého. Ja by som nebol v tejto Bohom zabudnutej rozsadline a ona… nie, už nie. Nechajme už pero odpočívať. Ešte nie som pripravený napísať koniec, túto noc postačí aj začiatok.