© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Hostina pre vrany

Hostina pre vrany

Po stáročiach krutých zápasov a osudových zrád sa sedem mocností, ktoré vládli v jednej ríši, zdecimovalo natoľko, že im nezostalo nič iné ako uzatvoriť prímerie. Aspoň navonok sa to tak zdalo. Niekoľko jedincov si ešte stale robí nárok na Železný trón, ale sú priveľmi slabí alebo vzdialení, aby sa im to mohlo podariť. Vojna, ktorá trvala tak dlho, pohltila samu seba. Avšak zanedlho sa v krehkom prímerí zrodia zradcovia, vydedenci, mrchožrúti, ktorí sa snažia priživiť na mŕtvych i živých. Ľudské vrany sa zlietajú na opulentnú hostinu a v Siedmych kráľovstvách sa rodia nové intrigy a vznikajú nebezečné aliancie, zatiaľ čo zo zlovestného súmraku minulých zápasov sa vynárajú prekvapivé postavy. Je to čas, keď múdri a ctižiadostiví, ale aj zradní a silní sa usilujú pomocou svojich schopností, moci a mágie prežiť kruté a strašné časy, ktoré nastali. Je to obdobie, kedy ľudia prostí aj urodzení, bojovníci I čarodejníci, úkladní vrahovia a mudrci spájajú dohromady a bojujú o svoje miesto na zemi a svoje životy. Na hostinu sa zletelo množstvo vrán – ale nasýti sa len niekoľko.

  • ISBN: 978-80-222-0778-2
  • EAN: 9788022207782
  • Počet strán: 684
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148 x 233 mm
  • Dátum vydania: December 2015
  • Žáner: BELETRIA / Fantasy

19,90 € Doporučená cena

O knihe

Len málo knižných sérií si získalo takú lásku a chválu od čitateľov aj kritikov na celom svete ako Martinov monumentálny cyklus vysokého štýlu fantasy Pieseň ľadu a ohňa. Hostina pre vrany je štvrtou knihou Martinovej prelomovej ságy. V kráľovstve zničenom vojnou je mier konečne na spadnutie… no všetko sa desivo rúti k ďalšej príšernej pohrome.

Vyzerá to pridobre na to, aby to bola pravda. Vojna piatich kráľov konečne ustala, hoci to bola neľahká cesta, a zdá sa, že ju vyhrali Lannisterovci so svojimi spojencami. No v krajine nie je ani zďaleka všetko v poriadku…

Po smrti hrozného kráľa Joffreyho vládne Cersei  v Kráľovom prístave ako kráľovná regentka. Smrť Robba Starka vzala severským rebelom vietor z plachiet a súrodenci mŕtveho kráľa severu sú roztrúsení po celej krajine ako semienka na vyprahnutej zemi. Zostalo už len málo legitímnych uchádzačov na zúfalo žiadaný Železný trón, a aj tí sú príliš vzdialení či slabí, aby sa dokázali presadiť.

No ako po každom veľkom boji, netrvá dlho a už sa zbiehajú pozostalí, vyhnanci, odpadlíci a mrchožrúti, aby obrali kosti padlých a pobili sa o korisť tých, čo padnú vzápätí. V Západnej zemi sa schádzajú ľudské vrany na hostinu z popola, spriadajú sa intrigy a uzatvárajú nové spojenectvá, objavujú sa prekvapivé tváre – niektoré už známe, iné úplne nové –, vynárajú sa zo súmraku ukončených bojov a chaosu, aby prijali nastávajúce výzvy.

Recenzie

„V ťažkých časoch niet lepšieho rozptýlenia ako tieto čarovné príbehy.“

Guardian

---------------

„Martin nielenže zvýšil latku pre autorov fantasy, ale posunul hranice samého románu.“

The Times

---------------

„Prepracovaná zápletka, fascinujúce postavy, výborné dialógy, dokonalý spád a autorova ochota zabíjať aj hlavné postavy.˝

LA Times

---------------

„Mr. Martin je literárny derviš, z ktorého tryskajú divé vízie najlepších rozprávačov.

New York Times

Ukážka z knihy

PROLÓG

Draky,“ povedal Mollander. Zdvihol zo zeme zošúverené jablko a prehodil si ho z ruky do ruky.

„Hoď ho,“ nabádal ho Alleras Sfinga. Vytiahol z tulca šíp a založil ho do luku.

„Ja by som celkom rád videl draka.“ Roone bol z nich najmladší, stále mu do dospelosti chýbali dva roky. „Ozaj veľmi rád.“

A ja by som rád spal v objatí s Rosey, pomyslel si Pate. Nepokojne sa pomrvil na lavici. Už zajtra by mohla byť jeho. Zoberiem ju preč zo Starého mesta, za Úzke more do niektorého Slobodného mesta. Tam neboli nijakí majstri, nikto, kto by ho mohol obviniť.

Spoza okeníc obloka nad nimi počul Emmin smiech, miešal sa s hlbším hlasom muža, ktorého zabávala. Bola spomedzi kelneriek U brka a krčaha najstaršia, mala azda aj štyridsať, ale stále bola bucľato pekná. Rosey bola jej dcéra, mala pätnásť a práve rozkvitla. Emma rozhlásila, že kto chce Roseino panenstvo, zaplatí zlatým drakom. Pate si našetril deväť strieborných jeleňov a celý džbán medených hviezd a grošov, ale zbytočne. Skôr by sa mu vyliahol živý drak, než by si našetril na jedného zlatého.

„Na draky si sa narodil neskoro, chlapče,“ povedal Roonovi Armen Akolyta. Armen nosil na krku kožený remienok s cínovým, oloveným a medeným okom a ako väčšina akolytov bol presvedčený, že novicom namiesto hlavy sedí na pleciach kvaka. „Posledný pošiel za vlády Aegona Tretieho.“

„Posledný drak v Západnej zemi,“ nedal sa Mollander.

„Hoď to jablko,“ ozval sa znova Alleras. Bol to driečny mládenec, ich Sfinga. Všetky kelnerky naňho brali. Ešte aj Rosey sa ho občas dotkla, keď mu priniesla víno, a Pate len škrípal zubami a tváril sa, že si nič nevšimol.

„Posledný drak v Západnej zemi bol posledný drak vôbec,“ trval na svojom Armen. „To vie predsa každý.“

„To jablko!“ naliehal ďalej Alleras. „Ibaže by si ho chcel zjesť.“

„Tu máš.“ Mollander potiahol svoju konskú nohu, poskočil, zatočil sa, napriahol a hodil jablko do hmly, čo visela nad Medovinou. Nebyť jeho nohy, bol by z neho rytier ako z jeho otca. Mal na to dosť sily v pevných ramenách a širokých pleciach. Jablko letelo rýchlo a ďaleko…

… ale nie tak rýchlo ako šíp, čo vyletel za ním, celý dlhý yard, zo zlatého dreva a so šarlátovými pierkami. Pate nevidel, ako sa zabodol do jablka, ale počul to. Od rieky sa ozval zásah a potom šplechnutie.

Mollander zahvízdal. „Rovno do ohryzka. Pekne.“

Ani zďaleka nie také pekné ako Rosey. Pate miloval jej orieškovohnedé oči a pučiace prsia, a ako sa usmiala, vždy keď ho zbadala. Miloval jej jamky v lícach. Občas obsluhovala bosá, aby cítila trávu pod nohami. Aj to na nej miloval. Zbožňoval jej čistú, čerstvú vôňu, aj ako sa jej vlasy za ušami vlnili. Zbožňoval aj prsty na jej nohách. Raz v noci mu dovolila, aby ich hladil – hral sa s nimi a pre každý prstík vymyslel zábavný príbeh, aby ju rozosmial.

Azda by mal radšej zostať na tejto strane Úzkeho mora. Mohol by si za ušetrené peniaze kúpiť somára, s Rosey by sa na ňom striedali cestou do Západnej zeme. Ebrose je presvedčený, že Pate nemá na strieborné oko, ale vie napraviť kosti a prikladať pijavice. Dedinčania by mu boli za pomoc vďační. Keby sa naučil strihať vlasy a holiť brady, azda by sa uplatnil aj ako holič. To by mi úplne stačilo, hovoril si v duchu, len kým by som mal pri sebe Rosey. Rosey je všetko, čo na svete chce.

Nebolo to tak vždy. Kedysi sníval o tom, že bude majstrom na hrade nejakého štedrého pána, ktorý si bude vážiť jeho múdrosť a za služby mu venuje dobrého bieleho koňa. Ako krásne vysoko by sa niesol, ako vznešene, usmieval by sa nadol na poddaných, ktorých by míňal cestou…

Raz večer U brka a krčahu sa Pate po druhom krígli príšerne silného jablčného muštu naparoval, že nebude navždy novicom. „Veru tak!“ zvolal Lenivec Leo. „Budeš bývalý novic, čo pasie svine.“

Dopil zvyšok krígľa. Terasa U brka a krčaha osvetlená fakľami bola ako ostrovček svetla v mori rannej hmly. Pri rieke sa vznášalo svetlo majáka Vysokej veže ako matný oranžový mesiac vo vlhkom nočnom opare, ale ani to mu nijako nezlepšilo náladu.

Alchymista tu už mal byť. Vari to bol všetko iba krutý žart, alebo sa mu niečo stalo? Nebolo to prvý raz, čo by sa Patovi šťastie obrátilo chrbtom. Kedysi bol presvedčený, že sa naňho usmialo, keď ho pridelili arcimaj­strovi Walgravovi, aby mu pomáhal s krkavcami, no vtedy netušil, že mu bude musieť nosiť jedlo, upratovať komnatu a každé ráno ho obliekať. Povrávalo sa, že toľko, čo Walgrave zabudol o umení práce s krkavcami, nevedia ani všetci ostatní majstri dokopy, tak si Pate pomyslel, že oko z čierneho železa má viac než isté, no vzápätí zistil, že Walgrave mu ho veru neudelí. Starca nechali arcimajstrom už iba z láskavosti. Býval to významný majster, no teraz často schovával pod rúchom zašpinené spodky a pred polrokom ho nejakí akolyti našli plakať v knižnici, lebo sa nevedel vrátiť do svojich komnát. Na Walgravovom mieste pod železnou maskou sedával majster Gormon, ten istý Gormon, ktorý raz obvinil Pata z krádeže.

Na jabloni pri rieke sa rozospieval slávik. Bola to pekná pesnička, príjemná zmena oproti večnému škrekotu a krákaniu krkavcov, o ktoré sa staral celý deň. Biele krkavce ho poznali po mene a mrmlali ho stále dookola, len čo ho zbadali: „Pate, Pate, Pate,“ až mal sto chutí vrieskať. Tieto obrovské vtáky boli pýchou arcimajstra Walgrava. Chcel, aby ho zožrali, keď sa pominie, ale Pate ich podozrieval, že chcú zožrať aj jeho.

Azda za to mohol len ten príšerne silný mušt – neprišiel sem piť, ale

Alleras platil, lebo oslavoval ukutie medeného oka, a Pate z pocitu viny vysmädol –, ale priam sa mu zdalo, ako keby slávik trilkoval zlato za železo, zlato za železo, zlato za železo. Čo bolo dosť čudné, pretože presne to povedal ten cudzinec vtedy v noci, keď ich Rosey dala dokopy. „Kto ste?“ spýtal sa ho Pate a muž odvetil: „Alchymista. Dokážem premeniť železo na zlato.“ A zrazu mal v ruke mincu, tancovala mu po hánkach, žlté zlato jemne žiarilo vo svetle sviečok. Na jednej strane bol trojhlavý drak, na druhej hlava nejakého mŕtveho kráľa. Zlato za železo, spomínal si

Pate, lepšie neobídeš. Chceš ju? Miluješ ju? „Nie som zlodej,“ tvrdil mužovi, čo o sebe tvrdil, že je alchymista. „Som novic z Citadely.“ Alchymista naklonil hlavu a povedal: „Keby si si to rozmyslel, budem tu o tri dni aj s drakom.“

Tri dni prešli. Pate sa vrátil k Brku a krčahu, stále na pochybách, čo je vlastne, ale namiesto alchymistu tu narazil na Mollandera, Armena, Sfingu a, samozrejme, nesmel chýbať ani Roone. Bolo by podozrivé, keby sa k nim nepridal.

V krčme u Brka a krčaha majú vždy otvorené. Už šesťsto rokov stojí na ostrovčeku v Medovine, a ani raz nemali zatvorené. Hoci sa vysoká drevená budova na južnej strane nakláňala ako novici po jednom krígli, Pate bol presvedčený, že tam bude stáť ďalších šesťsto rokov a predávať víno aj príšerne silný mušt námorníkom a rybárom, kováčom a spevákom, kňazom a kniežatám, aj novicom a akolytom z Citadely.

„Staré mesto nie je celý svet,“ rozdrapoval sa Mollander. Rytiersky synáčik, spitý pod obraz. Odkedy mu doručili správu, že jeho otec padol na Čiernej vode, skoro každú noc sa ožral. Ešte aj v Starom meste, ďaleko od bojov a v bezpečí za hrubými hradbami sa Vojna piatich kráľov dotkla všetkých … hoci arcimajster Benedict trval na tom, že to nikdy nebola vojna piatich kráľov, keďže Renly Baratheon zomrel, ešte skôr ako sa Balon Greyjoy korunoval.

„Otec vždy hovorieval, že svet je väčší ako hocijaký hrad,“ pokračoval Mollander. „Draky sú určite to najmenej, čo človek nájde v Qarthe, Assháji a Yi Ti. Námorníci hovoria…“

„… to, čo vždy, trepú dve na tri,“ skočil mu do reči Armen. „Sú to námorníci, drahý Mollander. Len choď do dokov, a stavím sa, že ti nejeden vyrozpráva, ako sa vyspal s morskými pannami alebo ako prežil rok v rybom bruchu.“

„A ako vieš, že to nie je pravda?“ Mollander dupal po tráve, hľadal ďalšie jablká. „Sám by si musel byť v tom bruchu, aby si mohol tvrdiť, že tam neboli. Keby to vyhlasoval len jeden námorník, no dobre, človek sa nanajvýš zasmeje, ale keď to hovoria veslári zo štyroch rôznych lodí v štyroch rôznych jazykoch…“

„Nehovoria to isté,“ trval na svojom Armen. „Draky v Assháji, draky v Qarthe, draky v Meereene, dothracké draky, draky oslobodzujúce otrokov… nové reči sú vždy iné než tie predtým.“

„Líšia sa len v drobnostiach.“ Mollander bol neskutočne zaťatý aj za triezva, ale keď si vypil, tak ním nikto nepohol. „Všetci hovoria o drakoch a krásnej mladej kráľovnej.“

Pata zaujímal iba drak zo žltého zlata. Nechápal, čo sa mohlo porobiť s alchymistom. Povedal, že príde o tri dni.

„Pri nohe máš jedno jablko,“ zavolal Alleras na Mollandera, „a ja mám v tulci ešte dva šípy.“

„Seriem ti na tvoj tulec.“ Mollander zdvihol spadnuté jablko. „Je červivé,“ zašomral, ale aj tak ho hodil. Šíp prestrelil jablko vo dvoje, práve keď začínalo klesať. Jedna polovica pristála na streche vežičky, spadla na nižšiu strechu, odrazila sa a capla na zem len kúsok od Armena. „Ak rozrežeš červa vo dvoje, máš dva červy,“ oznámil im akolyta.

„Keby to tak fungovalo aj s jablkami, nikto by už viac nemusel hladovať,“ vyhlásil Alleras s tým svojím milým úsmevom. Sfinga sa stále usmieval, ako keby poznal dáky skrytý žartík. Dodávalo mu to prefíkaný výraz, ktorý sa výborne hodil k jeho ostrej brade, špicatej línii vlasov nad čelom a hustej hrive krátkych kučier, čiernych ako noc.

Z Allerasa bude majster. Ešte je v Citadele iba rok, a už si ukul tri oká majstrovej reťaze. Armen má možno viac, ale ku každému sa prepracovával celý rok. No aj z neho bude raz majster. Roone a Mollander sú stále novici s holými krkmi, ibaže Roone je ešte primladý a Mollander radšej pije ako študuje.

Pate však…

Keď pred piatimi rokmi prišiel do Citadely, mal sotva trinásť rokov, no doteraz má krk holý ako v deň, keď dorazil zo západných zemí. Už dvakrát veril, že je pripravený. Po prvýkrát predstúpil pred arcimajstra Vaellyna, aby mu predviedol svoje znalosti oblohy. Namiesto toho zistil, ako prišiel Kyslý Vaellyn k svojej prezývke. Pate dva roky zbieral odvahu, aby to skúsil znova. Druhý raz sa vydal napospas prívetivému arcimajstrovi Ebrosovi, vychýrenému milým hlasom a jemnými rukami, ale Ebrosove povzdychy ho nakoniec ranili rovnako ako Vaellynove uštipačné poznámky.

„Ešte jedno jablko,“ zastrájal sa Alleras, „a poviem vám svoj názor na tie draky.“

„Ako že vieš niečo, čo ja neviem?“ hundral Mollander. Všimol si jablko na konári, vyskočil, odtrhol ho a hodil. Alleras natiahol tetivu k uchu a ladne sa otočil, ako sledoval letiaci cieľ. Vypustil šíp, práve keď jablko začalo klesať.

„Posledné nikdy netrafíš,“ poznamenal Roone.

Jablko čľuplo do rieky bez ujmy.

„Vidíš?“ dodal.

„V deň, keď trafíš všetky, prestaneš sa zdokonaľovať.“ Alleras uvoľnil tetivu a zasunul luk do koženého puzdra. Bol vyrezaný zo zlatostromu, vzácneho a chýrneho dreva z Letných ostrovov. Pate ho raz skúsil ohnúť, ale márne. Sfinga vyzerá chudučký, ale v tenkých rukách má sily dosť, dumal, keď si Alleras vyložil nohu na lavicu a načiahol sa po pohár s vínom. „Drak má tri hlavy,“ oznámil s jemným dornským prízvukom.

„To je dáka hádanka?“ chcel vedieť Roone. „V rozprávkach sfingy vždy hovoria v hádankách.“

„Žiadna hádanka.“ Alleras sa napil vína. Ostatní sa nalievali krígľami prehnane silného muštu, ktorým bola krčma povestná, ale on mal radšej čudné sladké vína svojej domoviny. Ani v Starom meste veru neboli lacné.

Prezývku Sfinga vymyslel Allerasovi Lenivec Leo. Sfinga je sčasti to a sčasti ono – má ľudskú tvár, levie telo, orlie krídla. Alleras bol presne taký istý – jeho otec bol Dornský a matka čierna obyvateľka Letných ostrovov. On mal pokožku tmavú ako tíkové drevo a oči ónyxovočierne ako sfingy zo zeleného mramoru pri hlavnej bráne.

„Žiadny drak nemal tri hlavy, iba ak na štíte či na zástave,“ vyhlásil pevným hlasom Armen Akolyta. „Bola to len heraldická figúra, nič viac. Okrem toho všetci Targaryenovci sú mŕtvi.“

„Všetci nie,“ namietol Alleras. „Žobrácky kráľ mal sestru.“

„Myslel som, že jej roztrieskali hlavu o stenu,“ ozval sa Roone.

„Nie,“ opravil ho Alleras. „To malému synovi princa Rhaegara rozbili hlavu o stenu statoční muži Leva Lannistera. Ale toto je Rhaegarova ses­tra, čo sa narodila na Dračom kameni, skôr ako ho dobyli. Volá sa Daenerys.“

„Zrodená za búrky. Už si spomínam.“ Mollander zdvihol krígeľ, až mu vyšplechol mušt. „Tak na ňu!“ Hodil ho do seba, tresol prázdny krígeľ na stôl, odgrgol si a spakruky si utrel ústa. „Kde je Rosey? Naša právoplatná kráľovná si zaslúži ešte rundu muštu, čo poviete?“

Armen Akolyta zhrozene vyvaľoval oči. „Hovor tichšie, somár. O takých­to veciach sa ani nežartuje. Nikdy nevieš, kto ťa môže začuť. Pavúk má uši všade.“

„No len sa nepoondi, Armen. Chcel som si pripiť, nie viesť povstanie.“