© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Duševný život zvierat

Duševný život zvierat

Láska, žiaľ, súcit - prekvapujúci pohľad do skrytého sveta zvierat

Fascinujúce pohľady do duševného života zvierat Starostlivý ako veverička, verný ako krkavec, súcitný ako laň – majú zvieratá takéto emócie? Nie je natoľko diferencovaný citový život vlastný len človeku? Zanietený lesník Peter Wohlleben na základe najnovších vedeckých poznatkov, spestrených osobným pozorovaním a skúsenosťami so zvieratami, umožňuje čitateľovi nahliadnuť do málo preskúmaného sveta: odhaľuje správanie zvierat v lese i na dvore, ich emocionálny a vedomý život. Z jeho rozprávania pochopíme, že zvieratá sú nám bližšie, ako sme tušili. Fascinujúce, objasňujúce, miestami neuveriteľné!

  • ISBN: 978-80-222-0858-1
  • EAN: 9788022208581
  • Počet strán: 212
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130x200 mm
  • Dátum vydania: 18.4.2017
  • Žáner: Prírodné vedy/Ekológia/Le

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Lesníka Petra Wohllebena dennodenne obklopujú nielen stromy, ale aj iní obyvatelia lesa, ktorí sa pohybujú v tmavej húštine a v mohutných korunách. To mu umožňuje pozorovať ich z bezprostrednej blízkosti a  dospieť k zaujímavým záverom: duševný život králikov a ryšaviek, jeleňov a diviakov, drozdov a sýkoriek je omnoho bohatší, ako by sme si mysleli. Súcitia so svojimi súkmeňovcami, akceptujú sociálnu hierarchiu vo svojom spoločenstve, milujú aj smútia a namiesto toho, aby inštinktívne ušli, odvážne čelia hroziacemu nebezpečenstvu. Zvieratá sa vedia aj dobre zabaviť: napríklad vrany sa očividne s radostným nadšením šmýkajú po streche. Wohlleben odhaľuje silné emocionálne procesy aj u našich domácich a úžitkových zvierat. Rozpráva o svojej kobylke Bridgi, ktorá sa zahanbene odvracia, keď sa zachovala neprístojne, a opisuje, ako jeho prešibaný kohút Fridolin prekabáti celý slepačí kŕdeľ, aby dosiahol svoje.

Peter Wohlleben čerpá nielen zo svojich dlhoročných skúseností lesníka, ale opiera sa aj o najnovšie vedecké poznatky. Jeho kniha  plná informácií a prekvapení nám umožní, aby sme hľadeli na zvieratá v lese, na lúke, doma a na dvore novým chápavým pohľadom.


Ukážka z knihy

Sú inštinkty podradné pocity?


Často počúvam, že nemá zmysel porovnávať zvieracie pocity s ľudskými, lebo zvieratá konajú a cítia iba inštinktívne, zatiaľ čo u ľudí ide o vedomé procesy. Skôr ako sa budeme venovať otázke, či je inštinktívne konanie niečo podradné, objasnime si, čo sú vlastne inštinkty. Veda pod tento pojem zahŕňa činnosti, ktoré prebiehajú nevedome, teda nepodliehajú myšlienkovým procesom. Môžu byť geneticky podmienené alebo naučené; ich spoločným menovateľom je, že rýchlo zanikajú, lebo obchádzajú kognitívne procesy v mozgu. Telesné reakcie často vyvolá uvoľňovanie určitých hormónov (napríklad pri hneve). Sú teda zvieratá len automaticky riadené bioroboty? Skôr ako vyjadríme predčasný záver, mali by sme sa pozrieť na svoj vlastný druh. Aj u človeka môžeme často pozorovať inštinktívne konanie. Spomeňte si na horúcu platňu sporáka. Keď na ňu nedopatrením položíte ruku, bleskurýchlo ju zasa odtiahnete. V tomto prípade nejde o vedomú úva­hu v zmysle: „Podozrivo tu smrdí grilované mäso a zrazu ma strašne bolí ruka. Mal by som ju radšej odtiahnuť.“ Nie, všetko sa deje automaticky a bez vedomého rozhodovania. Teda aj človek má inštinkty; otázka je, do akej miery ovplyvňujú náš každodenný život.

Aby sme vniesli trochu svetla do tmy, mali by sme sa zaoberať najnovšími výskumami mozgu. Ústav Maxa Plancka v Lipsku vydal v roku 2008 štúdiu s prekvapivými výsledkami. Vedci pomocou magnetickej rezonancie, ktorá zobrazuje mozgovú činnosť na počítači, pozorovali pokusné osoby pri rozhodovacom procese (pri stlačení gombíka ľavou alebo pravou rukou). Na základe mozgovej aktivity sa dal určiť výsledok už o sedem sekúnd skôr, ako sa testovaný kandidát vedome rozhodol. Proces sa teda začal ešte predtým, ako pokusná osoba začala uvažovať, čo urobí. Podnetom úkonu nebolo vedomie, ale podvedomie. Vedomie iba poskytlo o niekoľko sekúnd neskôr vysvetlenie.

Pretože výskum takýchto procesov je len v počiatočnom štádiu, nedá sa zatiaľ povedať, koľko percent rozhodnutí a akých funguje práve takto, a či sa aj proti proce­som určovaným podvedomím môžeme brániť. V každom prípade je zarážajúce, že takzvaná slobodná vôľa značne pokrivkáva za realitou. Poskytuje vlastne iba ospravedlnenie pre naše ľahko zraniteľné ego, ktoré sa, takto potvrdené, kedykoľvek cíti ako neobmedzený pán situácie.1

V mnohých prípadoch teda vládne opozícia, naše podvedomie. Napokon, nezáleží na tom, čo všetko vedome určuje náš rozum, lebo pravdepodobne prekvapivo vysoký podiel inštinktívnych reakcií poukazuje len na to, že prežívanie inštinktívne vyvolaného strachu a smútku, radosti a šťastia nie je nijako skalené, tieto pocity iba nie sú vzbudené aktívne. Ich intenzita sa tým nezmenší. V súčasnosti je už nespochybniteľné, že emócie sú jazykom podvedomia, ktoré nám v každodennom živote pomáha, aby sme sa neutopili v záplave informácií. Bolesť v ruke na horúcom sporáku spôsobí, že ju ihneď odtiahneme. Pocit šťastia posilňuje pozitívne konanie, strach vám zabráni, aby ste sa rozumom rozhodli pre niečo nebezpečné. Len tie problémy, ktoré sa skutočne dajú vyriešiť výlučne rozmýšľaním, preniknú do nášho vedomia, kde ich môžeme v pokoji analyzovať.    

City sú teda v podstate spojené s podvedomím, nie s vedomím. Keby zvieratá nemali vedomie, znamenalo by to len toľko, že nie sú schopné premýšľať. Zato každý živočíšny druh má podvedomie, ktoré musí regulatívne zasahovať, teda každé zviera musí mať city. Inštinktívna materinská láska preto nie je nič podradné, lebo iná materinská láska ani neexistuje. Jediný rozdiel medzi zvieratami a ľuďmi je ten, že ľudia sú schopní materinskú lásku (aj iné city) vedome aktivovať – napríklad v prípade adopcie. Tu nemožno hovoriť o automaticky vyvolanej väzbe medzi rodičmi a dieťaťom, súvisiacej s pôrodom, lebo k prvému kontaktu dochádza často omnoho neskôr. Napriek tomu sa spolu s príslušným hormónovým koktailom v krvi časom vyvinie aj inštinktívna materinská láska.

Podarilo sa nám teda konečne nájsť emocionálnu ľud­skú enklávu, kam sa zvieratá nedostanú? Pozrime sa ešte raz na našu veveričku. Kanadskí bádatelia dvadsať rokov pozorovali jej príbuzných v oblasti Yukon. Štúdia zahŕňala približne sedemtisíc jedincov, a hoci veveričky sú samotári, došlo k piatim prípadom adopcie. Cudzie matky však vychovávali vždy len spríbuznené veveričie deti. Adoptovali len netere, synovcov alebo vnúčatá, takže altruizmus veveričiek má jasné hranice. Z čisto evolučného hľadiska to prináša výhody, lebo takto sa zachováva a odovzdáva veľmi podobná dedičná výbava.2 Navyše, päť prípadov za dvadsať rokov nie je presvedčivý dôkaz zásadne kladného prístupu k adopcii. Pozrime sa teda na iné druhy.

Ako je to u psov? V roku 2012 sa mediálnym hitom stala sučka francúzskeho buldočka Baby. Žila na farme, v akomsi útulku pre divo žijúce zvieratá v Brandenburgu, kam jedného dňa pribudlo šesť diviačích mláďat. Samicu pravdepodobne skolili poľovníci a pásikavý drobizg by bez pomoci neprežil. Na farme dostali zvieratká tučné mlie­-ko – a lásku. Mlieko im opatrovatelia podávali z fľašky a láska sa im dostala od Baby. Buldočka ihneď adoptovala celú bandu a dovolila im, aby pri nej spali. Ani cez deň nespustila maličkých z očí. Ide v tomto prípade o skutočnú adopciu? Diviačatá neboli dojčené, ale tak je to aj pri adoptovaných deťoch. Sú však zaznamenané aj prípady psov, ako napríklad kubánskej sučky Yeti, ktorá prijaté mláďa dojčila. Jej šteniatka dali všetky okrem jedného preč, takže mala veľa mlieka. Keďže na gazdovstve vrhli v tom čase aj viaceré prasnice, Yeti si adoptovala štrnásť prasiatok, hoci ich matky žili. Mláďatá nasledovali novú mamu po dvore a hlavne – sučka ich dojčila.4

Šlo o vedomú adopciu, alebo Yeti len preniesla nadbytočné materinské city na prasiatka? Túto otázku si môžeme položiť aj v súvislosti s ľudskými adopciami, kde vlastné silné city hľadajú a nájdu cieľ. Dokonca aj chov psov a iných domácich zvierat môžeme porovnať s adopciami medzi rozličnými zvieracími druhmi – veď človek väčšinou vníma štvornohých miláčikov ako takmer rovnocenných členov rodiny.     

Sú však aj prípady, keď spúšťačom nie je nadmerná produkcia hormónov alebo nadbytok mlieka. Dojemným príkladom je vrana Moses, ale o tom neskôr. Keď vtáky prídu o mláďatá, príroda im poskytne ďalšiu príležitosť odreagovať nahromadené pudy: môžu začať odznova a ešte raz vysedieť vajíčka. Konkrétne vrana Moses teda nemala dôvod ujať sa iných zvierat. Moses si našla dokonca potenciálneho nepriateľa – mačku. Treba povedať, že to bola celkom malá, navyše úplne bezbranná mačička, očividne prišla o matku a dlhšie nedostala potravu. Bezprizorné zvieratko sa zjavilo v záhrade Ann a Wallyho Collitovcov. Obaja žili v domčeku v North Attleboro v štáte Massachusetts a nestačili sa čudovať. K mačiatku sa pridala vrana, ktorá ho očividne ochraňovala. Vták kŕmil malú sirotu dážďovkami a chrobákmi a Collitovci sa tiež zľutovali a dávali mačke jesť. Priateľstvo vrany a mačky pretrvalo aj v dospelosti, až napokon po piatich rokoch vrana zmizla.5

Ale vráťme sa ešte raz k inštinktom. Podľa môjho názoru nezáleží na tom, či materinské city vyvolajú pokyny podvedomia, alebo sú riadené vedomými úvahami. Napokon, city sú v oboch prípadoch (!) rovnaké. Isté je, že u človeka sa vyskytujú oba varianty, pričom častejšie sú práve inštinkty vyvolané hormónmi. Aj keby zvieratá neboli schopné vedomej materinskej lásky (netreba však zabudnúť na adopcie druhovo odlišných mláďat), zostáva podvedomý variant, ktorý je prinajmenšom rovnako pekný a intenzívny. Keď veverička v horúčave prenášala svoje bábätko, robila to z vrúcnej lásky – a pre mňa je tento zážitok s odstupom času o to dojemnejší.