© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Balík

Balík

V Balíku nájdete všetko: šialený príbeh, hrôzu a napätie až do samého konca.

Sebastian Fitzek je nemecký spisovateľ a novinár. Náklad jeho detektívok presiahol 9 miliónov výtlačkov a bol preložený do 25 jazykov. V súčasnosti je najúspešnejším a najžiadanejším nemeckým autorom, ktorý sa presadil aj v USA a v Anglicku. Hneď jeho prvý psychotriler Terapia sa stal bestsellerom a filmová spoločnosť Odeon vzápätí zakúpila filmové práva. Bola to dobrá voľba, lebo aj film získal mnohé ocenenia. Jeho druhá kniha Šialená hra bola taktiež nezvyčajným úspechom a rovnako sfilmovaná. Desať rokov a desať strhujúcich bestsellerov urobila z autora priam detektívneho guru. V Nemecku sa jeho romány tešia takej obľube, že boli uvedené ako rozhlasové či divadelné hry, dokonca zhudobnené. Sebastian Fitzek rád komunikuje online a vymýšľa si veľmi zvláštne miesta pre svoje čítačky ako napr. pohrebnú sieň, hospic alebo železničný vagón. Tento rok získal Európsku cenu pre kriminálnu literatúru. Emma si prešla skutočným martýriom. Stala sa obeťou „Holiča“, chorého vraha, ktorý svojim obetiam oholí hlavu a potom ich znásilní a zabije. Emmu páchateľ ušetril, no ona si to nevie vysvetliť. V hĺbke duše je presvedčená, že si po ňu príde. Uväznená vo svojom dome prežíva peklo a nikomu neverí. Vo svojej blízkosti strpí iba svojho muža a verného psa. Jedného dňa ju poštár poprosí, aby prevzala balíček pre suseda, o ktorom nikdy nepočula, hoci všetkých nablízku pozná. Už aj tak napínavý dej dostáva nový rozmer, nudiť sa nebudete ani na chvíľu. Výborne zvolená rola psychiatričky hneď vtiahne čitateľa do príbehu. Hoci si Emma uvedomuje, ako sa s ňou podvedomie zahráva, nevie sa ubrániť panickému strachu. Jej hrôza je taká intenzívna, že sa prenáša aj na čitateľa a pomaly už nerozoznávame realitu od predstáv. Množstvo indícií nás navyše zavádza na falošnú stopu a rozuzlenie nám doslova vyrazí dych. Mámeniu Fitzekových príbehov ťažko odolať, najmä keď oplýva umením udržať napätie v celom oblúku od začiatku do konca. Balík má pridanú hodnotu aj vo výtvarnom stvárnení, čo ocenil vo svojom hodnotení nejeden kupujúci.

  • ISBN: 978-80-222-0893-2
  • EAN: 9788022208932
  • Počet strán: 264
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 135x215 mm
  • Dátum vydania: 4.10.2017
  • Žáner: Psychologický triler

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Emma ako jediná vyviazla živá, no bojí sa, že "Holič" ju bude hľadať, aby dokonal svoj krutý čin. Postihnutá paranojou vidí v každom mužovi páchateľa, hoci tomu v tmavej izbe nevidela do tváre. Bezpečne sa cíti len vo svojom malom dome na kraji berlínskej štvrti Grunewald - až kým ju poštár jedného dňa nepožiada, aby prevzala balík pre suseda. Hoci tam Emma býva už dlhé roky, meno tohto muža nepozná a nikdy ho nevidela...

„Poštár vás požiada, aby ste prevzali balík pre suseda. Jeho meno ste dosiaľ nepočuli, hoci na tej ulici bývate už roky. „Čo už sa môže stať?“ pomyslíte si. A spustíte tým nočnú moru.


Recenzie

Sebastian Fitzek vytvára majstrovské diela ilúzie.“ Westdeutsche Allgemeine

---------------

„Sebastian Fitzek v Balíku v pravidelných časových odstupoch zvádza čitateľa na falošnú stopu a vyvoláva v ňom intenzívne duševné napätie. Dych vyrážajúce konštrukcie „čo by bolo, keby“ vyvrcholia v búrlivom finále. Všetky istoty a dohady čitateľa autor rafinovane stavia na hlavu. Najlepší nemecký autor trilerov vám zaručí bezsenné noci.“ Donna

-----------------------------

„Sebastian Fitzek zabalil pre čitateľa balík, v ktorom nájde všetko: šialený príbeh, hrôzu a napätie až do samého konca.“  dpa

-----------------------------

„Veľkolepá…skutočne odporná…kniha.“ Freundin

-----------------------------

„Sebastian Fitzek vám  neopakovateľným spôsobom pošteklí nervy.“ Hörzu   

-----------------------------

"V Balíku nájdete všetko – šialený príbeh, hrôzu ako aj  napätie až do samého konca, takže si ani neuvedomíte, že ste knihu nepustili z ruky. Takmer každá kapitola je pasca na čitateľa".

Róbert Dyda (Sieťovka)

Ukážka z knihy

Prológ




Keď Emma otvorila dvere do spálne svojich rodičov, netušila, že je to posledný raz. Už nikdy sa o pol jednej v noci, vyzbrojená plyšovým slonom, neprivinie k matke, opatrne, aby nezobudila otca, ktorý v spánku kopal nohami, mrmlal nezrozumiteľné slová alebo škrípal zubmi.

Dnes nekopal, nemrmlal ani neškrípal zubmi. Dnes len stenal.

„Tati?“

Emma ťapkala z tmavej chodby do spálne. Cez zatiahnuté záclony prenikalo ortuťové svetlo mesiaca v splne, ktorý v tých­to jarných nociach trónil nad Berlínom ako polnočné slnko.

Emma s prižmúrenými očami, nad ktorými visela ofina ako gaštanová záclonka, iba tušila predmety naokolo: ratanovú truh­licu pri nohách postele, sklené nočné stolíky z oboch strán širokého lôžka, skriňu s posuvnými dverami, do ktorej sa kedysi zavše schovávala.

Dovtedy, kým do jej života nevošiel Artur a nesprotivil jej schovávačku.

„Tati?“ zašepkala Emma a nahmatala otcovu holú nohu vytŕčajúcu spod prikrývky. Mala len jednu ponožku a aj tá jej sotva držala na prstoch. Druhú stratila v spánku, kdesi na ceste zo zámku jednorožca do údolia striebristého lietajúceho pavúka, ktorý jej vo sne niekedy naháňal strach.

Ale nebála som sa ho tak ako Artura.

Hoci ten ju opakovane ubezpečoval, že nie je zlý. No mohla mu veriť?

Emma si silnejšie pritisla slona k hrudi. Jazyk sa jej lepil na podnebie ako vysušená žuvačka. Sotva počula vlastný tenký hlások, preto to skúsila ešte raz:

„Tati, zobuď sa.“ Emma mu potiahla palec na nohe.

Otec odtiahol nohu a stenajúc sa obrátil na bok. Trochu pritom nadvihol prikrývku a Emme udrel do nosa nezameniteľný telesný pach. Bola presvedčená, že otca by podľa vône spoznala so zatvorenými očami aj medzi tuctom dospelých. Podľa tej dôverne známej zemitej zmesi tabaku a kolínskej, ktorú mala tak rada.

Emma chvíľku uvažovala, či by to nemala skúsiť radšej u ma­my, ktorá mala vždy pre ňu čas. Otec ju často hrešil. Emma väčšinou ani netušila, čo vyviedla, keď trieskali dvere, až sa otriasal celý dom. Vraj je „chorlelik“ alebo tak nejako, a potom ho to mrzí. Niekedy, veľmi zriedkavo, jej to aj sám povedal. Prišiel za ňou do izby, dotkol sa jej slzami zmáčaného líčka, pohladkal ju po vlasoch a povedal, že byť dospelý nie je také jednoduché, kvôli zodpovednosti, problémom a tak. Pre Emmu boli tieto výnimočné chvíle najšťastnejšie na svete, a presne po tom teraz túžila.

Práve dnes by to pre ňu veľmi veľa znamenalo.

Keď sa tak strašne bojím.

„Tati, prosím…“

Chcela podísť k záhlaviu postele a dotknúť sa mu čela, ale

potkla sa o sklenú fľašu.

Och, nie…

V rozrušení zabudla, že mama aj otec majú pri posteli fľašu s vodou pre prípad, že by sa chceli v noci napiť. Keď sa fľaša prevrhla a kotúľala po parketách, Emme sa zdalo, že cez spálňu rachotí nákladný vlak. Hrmot bol ohlušujúci, akoby tma znásobovala zvuk.

Rozžalo sa svetlo.

Na maminej strane.

Keď sa Emma zrazu ocitla v osvetlenej miestnosti, prenikavo vykríkla.

„Zlatko?“ počula matku, ktorá v kuželi stolnej lampy vyzerala ako svätica. Ako svätica so strapatými vlasmi a tvárou otlačenou od vankúša.

Aj Emmin otec sa strhol zo spánku a otvoril oči.

„Čo dočerta, čo…“ Hovoril hlasno, pohľadom blúdil naokolo, akoby sa chcel zorientovať. Očividne sa prebudil zo zlého sna, možno sa ešte celkom neprebral. Posadil sa na posteli.

„Čo chceš, miláčik?“ opýtala sa jej mama. Skôr ako stihla Emma odpovedať, otec skríkol.

„Doriti!“

„Thomas!“ zahriakla ho žena vyčítavo.

Rozkričal sa ešte hlasnejšie, šermoval rukami na Emmu.

„Dočerta, koľkokrát som ti hovoril…“

„Thomas!“

„… aby si nám v noci dala pokoj!“

„Ale v mojej… v mojej skrini…“ Emma sa zajakala a v očiach mala slzy.

„Prestaň s tým,“ zúril otec. Zdalo sa, že mamin pokus uchlácholiť ho v ňom vyvolal ešte väčšiu zlosť.

„Artur,“ pokračovala Emma. „Ten duch. Zasa je v skrini. Musíte ísť so mnou, prosím. Inak mi možno ublíži.“

Emmin otec sťažka dýchal, zrak mu stemnel, pery sa mu chveli a zrazu vyzeral tak, ako si predstavovala Artura: ako malý spotený čert s tučným bruchom a holou hlavou.

„Nič nemusíme, Emma. Ihneď zmizni, lebo ti ublížim ja. Nie možno, ale určite!“

„Thomas!“ znovu počula matku a tackavo ustúpila.

Otcove slová Emmu zasiahli. Silnejšie ako pingpongová raketa, ktorou ju minulý mesiac pri hre nechtiac udreli do tváre. Do očí jej vhŕkli slzy. Mala pocit, akoby jej otec dal facku. Líce ju pálilo, hoci ani nezdvihol ruku.

„Takto sa nemôžeš rozprávať s vlastnou dcérou,“ počula Emma matkine slová. Hovorila ustráchane, celkom ticho. Takmer prosebne.

„Budem sa s ňou rozprávať, ako chcem. Musí konečne pochopiť, že sem nemôže každú noc vraziť…“

„Má len šesť rokov.“

„A ja mám štyridsaťštyri, ale moje potreby nikoho v tomto dome nezaujímajú.“

Emma si ani nevšimla, že sloník jej vypadol z rúk. Obrátila sa k dverám a vyšla z izby, akoby ju ťahal neviditeľný povrázok.

„Thomas…“

„Prestaň s tým Thomasom,“ opičil sa otec. „Len pred polhodinou som si ľahol. Ak zajtra ráno nebudem na súde fit, ak ten proces nevyhrám, môžem sa s kanceláriou rozlúčiť a ty môžeš zabudnúť na dom, na svoje auto aj na decko.“

„Viem…“

„Nič nevieš. Emma nám už teraz prerastá cez hlavu, ale ty si za každú cenu chcela ďalšieho fagana, pri ktorom sa už vôbec nevyspím. Doriti. Možno ti ušlo, že v tejto rodine zarábam len ja sám! A POTREBUJEM SA VYSPAŤ!“

Emma už prešla polovicu chodby, ale otcov hlas neutíchal. Mama šepkala: „Šššš, Thomas. Miláčik, uvoľni sa.“

„AKO SA MÁM UVOĽNIŤ?“

„Počkaj, postarám sa o teba, dobre?“

„POSTARÁŠ? Odkedy si zase tehotná, staráš sa iba o seba…“

„Viem, viem. Je to moja chyba. Poď, spraví ti to dobre…“

Emma zavrela za sebou dvere svojej izby a vymkla hlasy rodičov.

Aspoň tie zo spálne, ale hlasy v hlave zostali.

Ihneď zmizni, lebo…!

Zotrela si slzy z očí a márne čakala, že jej prestane šumieť v ušiach. Ani mesačné svetlo nezmizlo z izby a žiarilo ešte jasnejšie ako v rodičovskej spálni. Rolety na oknách boli z tenkého ľanu a na plafóne nad jej posteľou svetielkovali nalepené hviezdičky.

Moja posteľ.

Emma by sa v nej chcela schúliť a poplakať si pod prikrývkou, ale najprv sa musí ubezpečiť, že duch už nekvočí v úkryte. Že na ňu neskočí, keď zaspí, že zmizol ako zakaždým, keď s ňou prišla mama skontrolovať izbu.  

Stará sedliacka skriňa bola opacha s nahrubo vyrezávanými ornamentmi na dubových dverách, ktoré pri otváraní škrípali, akoby sa rehotala stará bosorka.

Tak ako teraz.

Prosím, nech tam nie je.

„Haló?“ zavolala Emma do čiernej diery pred sebou. Skriňa bola taká obrovská, že všetky jej veci sa zmestili do ľavej polovice. V druhej boli mamine uteráky a obrusy.

A bolo tam dosť miesta aj pre Artura.

„Haló,“ odpovedal duch hlbokým hlasom. Zdalo sa, že si ako vždy zakrýva ústa rukou. Alebo šatkou.

Emma vykríkla. Napodiv sa jej však nezmocnil hlboký, všetko pohlcujúci strach, ako keď v skrini prvý raz zarachotilo a ona sa šla pozrieť.

Strach je možno ako vrecko gumových medvedíkov, pomyslela si. Minuli sa už v spálni rodičov.

„Ešte si tu?“

„Samozrejme. Myslíš, že ťa nechám samu?

Práve to som si želala.

„A čo keby sa prišiel pozrieť tatko?“

Artur sa ticho zasmial. „Vedel som, že nepríde.“

„Prečo?“

„Robil si niekedy o teba starosti?“

Emma zaváhala. „Áno.“

Nie. Neviem.

„Ale mama…“

„Tvoja mama je slaboška. Preto som tu ja.“

„Ty?“ Emma smrkla.

„Počuj…“ Artur zmĺkol a potom ešte hlbším hlasom pokračoval. „Plakala si?“

Emma prikývla. Nevedela, či ju duch vidí, ale jeho oči asi nepotrebujú svetlo. A možno vôbec nemá oči, nebola si istá, veď Artura ešte nikdy nevidela.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa jej.

„Tatko mi vynadal.“

„Čo povedal?“

„Povedal…“ Emma naprázdno prehltla. Počuť slová v hlave je iné, ako keď ich má vysloviť. Bolelo to. Artur však nástojil a ona sa bála, že sa rozzúri ako jej otec, preto mu jeho slová zopakovala.

„Zmizni, lebo ti ublížim.“

„To povedal?“

Emma znovu prikývla. Zdalo sa, že Artur ju vidí aj potme, lebo reagoval. Nesúhlasne zaodŕhal a potom sa stalo čosi nevídané. Artur po prvý raz vyšiel zo skrýše.

Duch bol omnoho väčší, ako si ho Emma predstavovala. Odsunul niekoľko vešiakov, vykročil zo skrine a prstami v rukavici jej prešiel po vlasoch.

„Pokojne si ľahni, Emma.“

Zdvihla k nemu zrak a zmeravela. Namiesto tváre videla vlastnú skreslenú podobu. Akoby sa pozerala do zrkadla na vysokom čiernom stĺpe v kabinete hrôzy.

Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že Artur má na hlave motorkársku helmu a v priezore sa odzrkadľuje jej skreslená tvár.

„Hneď sa vrátim,“ sľúbil jej a pobral sa k dverám.

Jeho chôdza pripadala Emme povedomá, ale väčšmi ju zaujal špicatý predmet v Arturovej ruke.

Až po rokoch pochopila, že to bola injekčná striekačka.

Dlhá ihla sa v mesačnom svite striebristo ligotala.




Kto raz klame, tomu neveria,

aj keby hovoril pravdu.


Príslovie