V okamihu

13,90 €
Skladom
SKU
9788022211772

Suzanne Redfearnová si zvolila nezvyčajný spôsob rozprávania – a trafila do čierneho. Šestnásťročná Finn Millerová rozpráva príbeh do najmenších detailov, ako to zvyknú len tínedžeri. Ale Finn už nie je medzi živými. Finn sa s rodinou a najlepšími priateľmi vyberú na chatu. Radostné dobrodružstvo v snehovej metelici sa skončí tragédiou – ľahkomyseľní odvážlivci sa zrútia z útesu. Neľútostný boj o záchranu vtiahne čitateľa do víru emócií zavalených snehovou perinou. Ide o život a odrazu spoznávame nepeknú pravdu o ľudskej povahe. V okamihu je silný a dojímavý príbeh. Upozorňuje nás, že istoty nejestvujú a je potrebné neustále spochybňovať všetko, čo si myslíme o sebe a o ľuďoch, ktorým bezhranične dôverujeme.

Viac informácií
Autor Redfearnová Suzanne
Žáner súčasná beletria, spoločenský román
EAN 9788022211772
Preklad Jana Balážková
Formát 140x210
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 320
Dátum vydania 2. 9. 2021

PREDSLOV

Pani Kaminská to vedela.

Skôr ako sa to všetko stalo.

Až do toho dňa sme si mysleli, že je bláznivá, neurotická a paranoidná matka. Za chrbtom sme ju prezývali pani dozorkyňa a ľutovali sme Mo, že musí trpieť takú chorobne ustráchanú mamu. Ochraňovanie je prislabý výraz na spôsob, akým pani Kaminská strážila svoju dcéru. Narodeninové oslavy na pláži či na kúpalisku prichádzali do úvahy len v prípade, ak na nich bol plavčík, ako aj sama pani Kaminská, štyridsiatnička, ktorá ako tieň striehla na piesku alebo pri okraji bazéna a pozorne sledovala šantiace dvanásťročné decká. Disneyland neprichádzal do úvahy. Keďže to bola drobná, tichá žienka, ledva stopäťdesiat centimetrov vysoká, s príjemným úsmevom na tvári a prehnanou slušnosťou, až sa človeku nechcelo veriť, ako neústupčivo stráži svoju Mo.

Potajomky sme uvažovali, čo strašné sa pani Kaminskej mohlo v detstve prihodiť, keď sa správa tak opatrne, ale Mo tvrdí, že nič. Jej mama vraj, skrátka, verí, že nikto neochráni vaše dieťa tak ako vy sami. Mo sa zachovala naozaj veľkoryso, je oveľa trpezlivejšia, ako by bol hocikto z nás, keby sa nám mamy starali do života rovnako ako tá jej.

V prírodovednom tábore v šiestej triede jej opatrnosť zmäkla zo žuly na oceľ: povolila len o kúštiček. Až na Mo mal ísť do tábora každý šiestak. Pani Kaminskej volala učiteľka, riaditeľka a napokon moja mama. Tá ju presvedčila. Na výlet sa ako dozor chystal aj môj otec, ktorý mal osobitne dohliadnuť na Mo. Možno ustúpila, lebo uverila mojej mame, možno dôverovala otcovi alebo azda pochopila, že jej železné zovretie musí jedného dňa povoliť, a možno len preto, že tohoročný tábor bol pre tohoročné osnovy dôležitý. Nech už bol dôvod hocijaký, Mo sa po prvýkrát za dvanásť rokov podarilo opustiť hniezdo bez maminho dohľadu.

Odvtedy nám pani Kaminská zverovala dcéru opätovne a predchádzali tomu uistenia rodičov typu „dobre sa o ňu postaráme“, „je v dobrých rukách“, „Mo je ako naša vlastná dcéra“, či iné ledabolé frázy, o ktorých dnes donekonečna uvažujem. Pýtam sa, či tieto nepremyslené klišé ovplyvnili to, čo sa stalo, alebo či neznamenali nič a udalosti by sa zbehli rovnako bez ohľadu na všetko, čo sa vopred neuvážene nasľubovalo.

Naši ma zas dávali na starosť pani Kaminskej, ale moji rodičia ju nikdy nežiadali o uistenia. Mo bola jedináčik, a preto ma rodina Kaminských brávala na dovolenky, aby som jej robila spoločnosť. Precestovali sme Afriku, Španielsko, Thajsko a Aljašku. Moji rodičia s radosťou súhlasili s každým pozvaním bez najmenšieho zaváhania či podobných uistení, že bude o mňa postarané, ako to bolo pri Mo. Možno predpokladali, že sa to automaticky opätuje. Alebo azda v hĺbke duše vedeli, že im pani Kaminská taký sľub nedá, a potom by bolo čudné pustiť ma s nimi. Povedala by som, že moji rodičia chápali strach pani Kaminskej, ktorý sa zakladal na hlboko zakorenenej sebareflexii. Vedela si predstaviť, že ak by sa prepadla zem, vybuchla sopka alebo sa potápala loď, dala by v osudnej chvíli prednosť svojmu potomkovi, a hoci sme si s Mo boli blízke ako sestry, ja som predsa len bola cudzia.

Spomínam si, ako sme odmalička so sestrami a s kamarátkami prevracali oči pri zmienke o pani Kaminskej a ako sme si mysleli, že jej preskočilo.

Dnes to už o nej netvrdí nik.

Pani Kaminská to vedela. Skôr ako sa to všetko stalo. Rozmýšľam, ako je to možné. Žeby bola prorokyňou alebo vizionárkou obdarenou nadprirodzenými predtuchami? Alebo, ako tvrdila Mo, mala len racionálny, premyslený ochranný inštinkt založený na jednoduchom chápaní toho, že nik sa o vás nepostará tak ako vlastná matka a že ak si človek bude musieť vybrať, jej dcéra bude u cudzích až na druhom mieste?

Dnes rozmýšľam takto. Keď je po všetkom.

 

1

Este slovo o ruzovych alebo zlatych stuzkach a prisamvacku ma porazi!
JE MI TO FUK! Vezmite sa tajne. Nech to uz mame z krku. UMRIEM TU!!!

Odpoveď od Mo prišla okamžite: Takze sa bavis?

Trhanie zuba by bolelo menej. Toto mučenie znášam už päť mesiacov. Od oznámenia sestriných zásnub sa do nemoty, ba priam ad nauseam, rozpitváva itinerár jej svadby, a to jej veľký deň príde až o tri mesiace. Ad nauseam. Do nevoľnosti. Skvelé latinské slovo, ktoré sa dostatočne často nepoužíva (alebo sú to dve slová?), ale v tejto chvíli sa perfektne hodí, lebo tento výjazd je viac, ako znesie môj žalúdok.

Je nádherné piatkové popoludnie s blankytne modrou oblohou, deň ako stvorený na pláž, skimboarding a surfovanie, alebo čas strávený s kamarátmi. Namiesto toho sedím na podlahe svadobného salónu, chrbtom opretá o stenu, len aby mohla sestra predvádzať svoje šaty mame, mojej tete a mne, neochotnej hlavnej družičke. Moja druhá sestra, Chloe, chýba. Týždeň po zásnubách utrúsila poznámku o tom, že manželstvo je zastaraný patriarchálny konštrukt utláčajúci ženy, čo ju stálo okamžitú výpoveď z celého družičkovského procesu a mňa povýšenie na jej miesto.

Back to Top