Stôl pre dvoch

Recenzie

1. 

   Lenka Miklášová – 1. mája 2025

   Put your hands on stôl, poďme sa na príbehy pozrieť zblízka. Mojím favoritom je poviedka Podvodník – dojemne hovorí o tom, že konanie iných ľudí by sme nemali vždy posudzovať podľa prvého dojmu. Vzhľadom na to, že je Fico premiérom už tretíkrat, evidentne to ani nerobíme. DiDomenicov fragment pripomína, že aj najzložitejší a najpremyslenejší plán môže stroskotať na odhodlaní niekoho iného. A spomeniem ešte I will survive, čo je síce titul rozchodovej piesne od Glorie Gaynor, ale aj názov poviedky, v ktorej môže mať nevera rôzne podoby a zvedavosť rôzne dôsledky.

   Novela Eve v Hollywoode nás zavedie pod tie kopce s písmenkami, aby sme sledovali optikou vedľajších postáv nezvyčajnú hrdinku, ktorá zasahuje do životov ostatných. Osamelá tajomná žena v Hollywoode je klišé ako hrom (a to tejto ani nekupuje Rišo Geere slimáky), ale Towles sa s tým vynikajúco vyhral a výsledkom je napínavé čítanie s dokonalo nedokonalými postavami a nepredvídateľnými antagonistami.

   Towlesov rozprávačský štýl je veľmi pohodový a sympatický. V prvej poviedke sa stavia do roly vševediaceho rozprávača, no nie je strohý alebo blahosklonný, naopak, čitateľa sa snaží vtiahnuť do deja jednostranným dialógom, oslovuje ho vetami ako „predstavte si to…“ alebo „čo myslíte, že nasledovalo?“. Na mňa to pôsobilo veľmi dobre, ako keby som sedela v publiku počas jeho komického predstavenia. A to samotná poviedka ani veľmi smiešna nie je. V ďalších príbehoch sa potom prevteľuje do niektorej z postáv (niekedy hlavná, niekedy hrá druhé husle), a v každej udržuje zaujímavý balans medzi ľahkým, humorným štýlom a melancholickou úprimnosťou deja. On vám to skrátka rozpráva tak, že v závere čakáte, ako niekto dostal sacherkou do ksichtu a všetci sa smiali, keď tu zrazu je*! Zlomené srdce! Amor vie…

2. 

   Katarína Pecháčková – 14. mája 2025

   Džentlmena v Moskve som čítala už dávnejšie a dodnes si pamätám, aké to bolo príjemné čítanie – múdre, krásne a s takým tým tichým dôvtipom, ktorý vás donúti sa usmiať aj zamyslieť nad životom ako takým. Takže keď som sa pustila do Stola pre dvoch, mala som celkom vysoké očakávania.

   A musím povedať, že veru áno, Amor Towles písať vie. Vie a to naozaj veľmi dobre. Poviedky sú jazykovo nádherné, každá veta má svoje miesto a formálne im naozaj nemám čo vytknúť. Každý príbeh sa odohráva v inom kúsku sveta – New York, Moskva, LA– a vždy sa v nich akoby niečo zlomí, niečo sa pohne, niečo sa stane… lenže tu sa dostávame k môjmu ale.

   Pri niektorých príbehoch som mala pocit, že sa dejú kdesi úplne mimo mňa, neodkázala som ich až tak veľmi precítiť a oceniť, čo ma nesmierne mrzí obzvlášť po tom, čo čítam samé nadšené reakcie. Neznamená to však, že ako na celok na ňu nebudem mať pozitívne spomienky – našli sa poviedky, na ktoré budem myslieť ešte poriadne dlho…