Prvá kapitola

Slobodní ľudia

Hovorí sa, že knihy si samy nájdu svojich čitateľov – no občas potrebujú, aby im niekto ukázal cestu. Tak to bolo aj jedného neskorého letného popoludnia v kníhkupectve, ktoré sa volalo Pri mestskej bráne, hoci mestská brána či lepšie povedané jej pozostatky, ktoré väčšina obyvateľov mesta považovala za odvážne umelecké dielo, sa nachádzala o dobré tri ulice ďalej.

Kníhkupectvo bolo veľmi staré, stavali a rozširovali ho postupne, na etapy. Murované steny s ozdobnými sadrovými vlysmi sa tak ocitli v spoločnosti strohých pravých uhlov. Existencia starého a nového, vyčačkaného a striedmeho, ktorou sa vyznačovala fasáda budovy, poznačila aj interiér. Červené plastové stojany s DVD a CD nosičmi stáli vedľa matných kovových regálov s komiksami, a tým zase robili spoločnosť naleštené sklenené vitríny s glóbusmi a elegantné drevené police s knihami. V ponuke boli aj spoločenské hry, papiernický tovar, čaj a najnovšie dokonca i čokoláda. Členitému priestoru dominoval mohutný tmavý pult, ktorému zamestnanci hovorili oltár. Vyzeral, akoby pochádzal z čias baroka. Drevorezba na prednej strane zobrazovala vidiecku scénku so skupinkou poľovníkov, ktorí sa v sprievode svorky šľachovitých psov ženú na chrbtoch nádherných koní za stádom diviakov.

A v tomto kníhkupectve zaznela otázka, pre ktorú vlastne kníhkupectvá existujú: „Mohli by ste mi odporučiť nejakú dobrú knihu?“ Položila ju Ursel Schäferová a mala pritom celkom jasnú predstavu, ako má vyzerať dobrá kniha. Po prvé, dobrá kniha je taká, ktorú číta v posteli, kým sa jej nezačnú zatvárať oči. Po druhé, dokáže ju minimálne na troch, v ideálnom prípade na štyroch miestach rozplakať. Po tretie, nesmie mať menej ako tristo, no nikdy nie viac ako tristoosemdesiat strán, a po štvrté, obálka nesmie byť zelená. Knihám so zelenou obálkou sa nedá veriť. Túto trpkú skúsenosť nadobudla po viacnásobnom sklamaní.

„Samozrejme,“ odvetila Sabine Gruberová, ktorá už tri roky viedla kníhkupectvo Pri mestskej bráne. „A čo rada čítate?“

Ursel Schäferová nechcela počuť takúto odpoveď, očakávala od Sabine Gruberovej, že to bude vedieť, veď predáva knihy, z čoho logicky vyplýva, že by mala disponovať istou dávkou jasnovideckých schopností.

„Stačí mi pár kľúčových slov a určite vám niečo vyberiem. Ľúbostný príbeh? Južné Anglicko? Červená knižnica? Uhádla som?“

„Pán Kollhoff tu náhodou nie je?“ opýtala sa Ursel Schäferová, v hlase záchvev nepokoja. „Ten vie, čo sa mi páči. Ten vždy vie, čo sa komu páči.“

„Nie, dnes tu, bohužiaľ, nie je. Pán Kollhoff pre nás pracuje už len príležitostne.“

„To je škoda.“

„Ale niečo by som pre vás mala. Rodinná sága, odohráva sa v Cornwalle. Pozrite sa na obálku, nádherný park a uprostred neho čarokrásne rodinné sídlo.“

„Je zelená,“ namietla Ursel Schäferová a uprela na Sabine Gruberovú vyčítavý pohľad. „Dokonca sýtozelená.“

„Pretože dej knihy sa z väčšej časti odohráva v rozľahlom parku grófa z Durnborough. Má to samé skvelé recenzie!“

Vtom sa otvorili ťažké vchodové dvere a medený zvonček nad nimi prenikavo zacinkal. Carl Kollhoff zložil dáždnik, naučeným pohybom ho otriasol a zasunul do stojana. Pohľadom preletel po kníhkupectve, ktoré považoval za svoj domov. Očami pátral po knihách, ktoré dorazili len celkom nedávno a už sa nevedia dočkať svojich zákazníkov. Cítil sa ako hľadač mušlí na pláži. Na prvý pohľad rozpoznal vzácne kúsky, čakajúce len na to, kým ich niekto zodvihne a vyslobodí spomedzi zrniek piesku.

No keď zbadal Ursel Schäferovú, razom preňho prestali byť dôležité. Ursel sa na Carla vľúdne usmiala, akoby v ňom videla zosobnenie všetkých očarujúcich mužov, do ktorých sa zamilovala pri čítaní knižiek, čo jej Carl za tie roky odporučil.