Sestry Douglasové

16,90 €
Skladom
SKU
9788022212380

Nádherné flakóny a očarujúce vône fascinovali Máriu Cartensenovú už ako malé dievčatko. Na prechádzkach s opatrovateľkou obdivovala parfumy význačných hamburských dám a každá návšteva parfumérie bola pre ňu malou slávnosťou. So sestrou Annou si dali sľub, že jedného dňa si otvoria vlastnú predajňu. Otec aktívne podporoval svoje odvážne dcéry, zato nevlastná matka ich plány sabotovala. Tvrdohlavo opakovala: „Každý vie, že ľudia, čo používajú parfumy, chcú iba zakryť skutočnosť, že nie sú príliš dôslední v oblasti hygieny.“ Na parfumy a kozmetiku sa v tých časoch pozeralo so zmiešanými pocitmi a v žiadnom prípade neboli všade spoločensky prijateľné.

V roku 1910 sa Marii a Anne splnil ich veľkolepý sen a na prestížnej Neuer Wall si otvorili prvú Douglasku. Ich dobrodružstvo sa začalo. Sestry Carstensové boli v mnohých ohľadoch priekopníčky. Ženy s vlastným obchodom, ktorého názov sa čoskoro stal pojmom, onedlho zakladajú ďalšie franšízové predajne. Do cesty sa im postavilo veľa mužov. Bolo to jednak nepríjemné a nervy drásajúce, ale inokedy zasa komické.

Rozprávanie nás unesie do sveta vôní, do ktorých sa zahaľovali vznešené dámy v Hamburgu a v Paríži v rokoch 1909 až 1920.

Viac informácií
Autor Jacobi Charlotte
Žáner biografie a memoáre / skutočné príbehy
EAN 9788022212380
Preklad Zuzana Kováčiková
Formát 140x210
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 360
Dátum vydania 26. 10. 2021

PROLÓG

1894

Marie Carstensová zdvihla svoj citlivý noštek k hamburskej letnej oblohe a zhlboka sa nadýchla. Toľko vôní! Cítila korenie, kávu, šíry svet, kvety, dobrodružstvo a slobodu. V ten teplý júlový deň roka 1897 ju pani Fehlingová, ktorá pracovala u Carstensovcov ako kuchárka, vzala so sebou na nákupy. Jedenásťročná Marie nemohla uveriť svojmu šťastiu: ráno jej prehnane úzkostlivá nevlastná matka oznámila, že musí ísť s jej mladšou sestrou Annou k lekárovi a za ten čas na ňu dohliadne kuchárka. Pre Marie to znamenalo niekoľko hodín bez prísnych ustráchaných pohľadov. Odile Carstensová sa stále niečoho bála. Najradšej by dievčatá nespustila z očí, preto sa Marie niekedy cítila ako v zlatej klietke. Na vlastnú matku sa nepamätala, tá totiž krátko po narodení o dva roky mladšej Anny zomrela na choleru. No pozornejšia a ustráchanejšia ako Odile, s ktorou sa Heinrich Carstens oženil rok po smrti prvej manželky, nemohla byť žiadna biologická matka. Odile len nedávno pani Fehlingovej prikázala, aby každé 8 jedlo varila tak dlho, kým to nezničí všetky baktérie. Marie vedela, že baktérie nevidno, no aj tak podvedome pátrala po drobných zvieratkách. Jedlo pani Fehlingovej však bolo také chutné, že po pár sústach na baktérie zabudla. Z myšlienok ju náhle vytrhol nepríjemný zápach. Mimovoľne pokrčila nos. Nečudo: dorazili na rybí trh. Marie mala rada tamojší čulý ruch a dobrodružstvá, ktoré mohla rybárom vyčítať z tvárí. Zápach rýb, najmä keď už neboli najčerstvejšie – na to Marie rýchlo prišla –, sa jej pozdával už menej. Mŕtve tvory s lesklou šupinatou kožou a prázdnym pohľadom ju desili. Keď si predstavila, že neskôr bude mať rybu na tanieri, zdvihol sa jej žalúdok. Rýchlo odvrátila pohľad – a zrazu hľadela do krásnej tváre elegantne oblečenej asi dvadsaťpäťročnej dámy, ktorá zastala vedľa nej. Zároveň zacítila jej vôňu. Voňala priam magicky. Vanilkovo. Vanilkou voňal aj ockov fajkový tabak. Nevedela sa tej vône nabažiť, najmä keď bol ocko dlhšie preč. Signalizovala, že Heinrich Carstens je doma a ony dve s Annou už nie sú vystavené obavám nevlastnej matky bez otcovho vyvažujúceho pôsobenia. Marie rozpoznala okrem vanilky vo vôni cudzej dámy aj ruže. A ešte niečo zvláštne, čo nevedela identifikovať. „Vy ale krásne voniate,“ vykĺzlo jej a žiarivo sa na ňu usmiala. „Marie,“ napomenula ju sucho kuchárka. „Mysli na matkine slová: Nemáš sa rozprávať s cudzími!“ Dievča zahanbene sklopilo zrak. „To je v poriadku,“ upokojila ich kráska. „Tú malú poznám. Maria Carstensová, však? Môj manžel a tvoj otec sú obchodní partneri.“ „Nikto mi nehovorí Maria, všetci ma volajú Marie.“ Pani Fehlingová sa lepšie prizrela mladej dáme a konečne ju spoznala. „Ach, pani Kolbeová... Milostivá pani, prepáčte mi moju nepozornosť!“

1

Odile Carstensová vzdychla a s nešťastnou tvárou natierala rozpolenú žemľu maslom. Potom opäť vzdychla a pridala trochu jahodovej marmelády, jednej z mnohých špecialít pani Fehlingovej. Keď jej komorník Konradi ponúkol kávu, prikývla a vzdychla tretí raz. Anna zachytila otrávený pohľad, ktorý si Marie vymenila s ich starou mamou Margarethou, prezývanou Grete. Presťahovala sa k nim na nevestinu nevôľu pred piatimi rokmi po smrti svojho manžela. Nevestino ustavičné vzdychanie jej liezlo na nervy rovnako ako obom dievčatám. Anna vedela, že aj ich otec to tak cíti, no Heinrich sa k svojej manželke správal s obdivuhodnou trpezlivosťou. Iba krátko šklbol kútikmi úst, odložil nabok hamburský politický denník s aktuálnym dátumom 15. apríla 1909 a obrátil sa k Odile, ktorá si jeho pozornosť vynútila ustavičným vzdychaním. „Čo ťa trápi, drahá?“ spýtal sa ustarane. Anna si opäť pomyslela, ako veľmi svojho otca obdivuje za to, aký je k svojej manželke pozorný. Zrejme ju aj napriek jej neustálemu lamentovaniu stále miluje. Berie na ňu ohľad, uspokojuje jej potreby a správa sa k nej so stoickou trpezlivosťou. Odile Carstensová, rodená Duboisová, bola prehnane úzkostlivá, už keď sa spoznali. Mohla za to jej minulosť: rodičia jej zomreli, keď bola malé dievča. Presťahovala sa zo Štrasburgu do Hamburgu, kde ju vychovával bezcitný strýko, ktorý medzičasom zomrel. „Zasa tie strašné bolesti hlavy,“ odvetila Odile. „Možno by si mala častejšie chodiť na čerstvý vzduch,“ vstúpila do rozhovoru Grete. Ako jediná z rodiny dávala Odile najavo, čo si o jej nariekaní myslí. Odile vrhla na najstaršiu členku rodiny utrápený a zároveň urazený pohľad. Heinrich, aby zabránil konfliktu alebo skôr manželkiným slzám, ktorými zvykla reagovať na poznámky jeho matky, zasa vzal do rúk noviny a povedal: „Možno ti táto správa zlepší náladu. Týka sa luxusného hotela Atlantic, 2. mája ho majú konečne otvoriť.“ „Aké vzrušujúce,“ zvolala Anna, aby prispela k upokojeniu situácie. Heinrich sa vystrel, odkašľal si a začal čítať. „Zaberá obrovskú plochu ohraničenú ulicami An der Alster, Holzdamm a Alstertwiete. Vďaka svojej architektúre je nielen v Hamburgu jedinečný.“ Okrem toho „je spojením prepychu a praktickosti“, písalo sa v článku. Nový hotel má dvestopäťdesiat izieb s tristo posteľami a sto kúpeľňami a dokonca aj vlastnú potrubnú poštu. Zatvoril noviny a vyhlásil: „Navrhujem, aby sme všetci išli na slávnostné otvorenie. Pozvánku sme, samozrejme, dostali. Ešte som nemal príležitosť informovať ťa o tom, drahá.“ Odile zareagovala ďalším povzdychom. „Ja neviem, Heinrich, je toho na mňa trochu priveľa.“

3

Hotel Atlantic žiaril v celej svojej kráse a sestry Carstensové sa rozhliadali s doširoka otvorenými očami, keď doň 2. mája vstúpili po boku svojho otca. „Ako na zámku,“ zašepkala Marie, keď vošli do plesovej sály s vysokým stropom zdobeným štukatúrami. Annu najviac uchvátila letná záhrada, ktorá núkala relax pri žblnkajúcej fontáne a hudbe. O chvíľu ju však krásy grandhotela, postaveného najmä pre pasažierov luxusných zaoceánskych lodí, prestali zaujímať. Medzi ľuďmi totiž objavila Ferdinanda de Moora, ktorý jej vykročil v ústrety so šarmantným úsmevom. Pri pohľade na vysokého svalnatého muža sa jej zrýchlil pulz. Anna sa rýchlo obzrela, či neuvidí otca. Ani jemu ešte o svojom nápadníkovi nepovedala. Uľavilo sa jej, lebo Heinrich Carstens bol pohrúžený do rozhovoru s jedným zo svojich obchodných partnerov. Ferdinand de Moor medzitým prišiel až k nim a každej galantne pobozkal ruku. Anna to očakávala, a tak si doma naniesla na ruku svoj nový parfum. „Milé dámy, vyzeráte očarujúco,“ zalichotil im lodiarov syn a pozeral sa pritom iba na Annu. „Smiem vás uniesť do letnej záhrady?“ Anna natešene súhlasila. Marie kráčala za nimi. Cítila sa síce ako piate koleso na voze, ale veľmi jej to neprekážalo. Aspoň si mohla poprezerať hamburskú nóbl spoločnosť a vyzerať Bertu. Nikde ju však nevidela. Zato ju zaujali dve dámy, ktoré klebetili o osobe, čo práve vošla do sály. „Že sa odvážila prísť, keď je jej muž na tom tak zle,“ pohoršovala sa matróna so žltými vlasmi. „Namiesto toho, aby zostala pri ňom a starala sa oňho, chodí sa zabávať a jeho necháva samého na smrteľnej posteli,“ pridala sa chudá brunetka. Marie sledovala ich pohľad a zbadala Bertu Kolbeovú. Hnev jej stiahol hrdlo. Odporné klebetnice! Ani netušia, ako Berte krivdia! Toto nemôže jednoducho nechať len tak. „Dovoľte, aby som sa vám predstavila,“ ozvala sa chladne. „Som Marie Carstensová. Blízka priateľka Berty Kolbeovej. Ženy, o ktorú si práve otierate jazyk.“ „No dovoľte,“ ohradila sa tá vyššia a chudšia. Menšej a zavalitejšej bola situácia zjavne nepríjemná. „My sme len...“ spustila, ale Marie jej nedala dohovoriť. „Presne! Vy ste len. Áno. Len ste ju ohovárali za jej chrbtom. Ženu, ktorá to naozaj nemá ľahké a statočne čelí svojmu osudu. A vy ju musíte urážať! Hamburčanky také niečo nerobia. Mimochodom: Berta Kolbeová je tu preto, že si to jej manžel výslovne želal. Chcel, aby reprezentovala jeho podnik. Ale čo vy o tom viete? Váš jediný kontakt so svetom obchodu je snaha čo najskôr prehajdákať manželove peniaze.“ „Poď, Augustine, toto nebudeme trpieť,“ rozhorčila sa chudšia a ťahala preč svoju priateľku, ktorá sa ešte stihla ospravedlňujúco pozrieť na Marie. Niekto za Mariiným chrbtom uznanlivo zatlieskal. 

Back to Top