Rodina v podkroví

15,90 €
Skladom
SKU
9788022211086

Dobre si rozmyslite, koho pustíte do domu

Niektoré rodinné tajomstvá by nikdy nemali vyjsť na svetlo sveta. Nečakané dedičstvo prinúti mladú ženu pátrať po záhade jej pôvodu a to, čo zistí, môže mať pre ňu fatálne dôsledky. Libby Jonesová vyrastala ako adoptované dieťa a vo svojich fantáziách si predstavovala, že jej biologický otec bol grafický dizajnér a mama módna PR pracovníčka, mali športové auto a dvoch rozkošných psíkov. Potom zahynuli pri autonehode. Jedného dňa, krátko po svojich dvadsiatich piatich narodeninách, dostane Libby list, ktorý jej oznamuje, že zdedila obrovský dom v lukratívnej londýnskej štvrti.

Zdá sa, že jej život sa konečne obracia k lepšiemu. No ruka v ruke s rozprávkovým majetkom prichádza aj nechcené dedičstvo v podobe temnej minulosti – v dome sa pred štvrťstoročím odohral nevyriešený zločin spojený s čudnými ľuďmi, možno sektármi. Našli sa tri mŕtve telá a živé desaťmesačné dieťa. Celý ten čas čaká niekto v úzadí na svoju príležitosť, na chvíľu, keď adoptované „bábätko“ dosiahne plnoletosť a začne si uplatňovať nárok na dom.

Triler Rodina v podkroví možno pre jeho originálnu zápletku, dve časové línie rozprávania, drastický a bezvýchodiskový pohľad na domáce násilie na deťoch, neobjasnené úmrtia a rozuzlenie celého príbehu označiť za majstrovské dielo svojho žánru. V knižnej produkcii v oblasti psychologického trileru je doslova výnimočné.

Viac informácií
Autor Jewellová Lisa
Žáner krimi / triler
EAN 9788022211086
Preklad Zuzana Angelovičová
Formát 140x210 mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 312
Dátum vydania 12. 8. 2019

Keby som tvrdil, že pred ich príchodom som mal normálne detstvo, klamal by som. Od normálnosti malo ďaleko, ale pripadalo mi tak, lebo nič iné som nepoznal. Až teraz, po desaťročiach skúseností, vidím, aké bolo zvláštne.

Keď prišli, mal som takmer jedenásť rokov a sestra deväť.

Bývali s nami viac ako päť rokov a všetko s nimi veľmi stemnelo. So sestrou sme sa museli naučiť prežiť.

A keď som mal šestnásť a moja sestra štrnásť, prišlo to bábätko.

 

1

Libby zdvihne list z rohožky pred dverami a skúmavo ho obracia v rukách. Vyzerá formálne – smotanová obálka je kvalitná a jej obsah zrejme tvorí luxusný papier. V kolónke odosielateľ je názov a adresa právnickej firmy Smithkin Rudd & Royle Solicitors, Chelsea, Manor Street, SW3.

Vezme ju do kuchyne a kým napustí vodu do kanvice a pripraví šálku s čajovým vrecúškom, list ju trpezlivo čaká na stole. Takmer naisto vie, čo v nej je. Minulý mesiac dovŕšila dvadsaťpäť rokov. Obálku podvedome očakávala. Teraz si však nie je istá, či ju dokáže otvoriť.

Vezme mobil a zavolá mame.

„Mami, už prišiel ten list od správcov zvereneckého fondu.“

Na druhej strane linky je ticho. Predstaví si mamu, ako sedí v kuchyni v španielskej Dénii – snehobiela linka, zladené limetkovo zelené kuchynské doplnky, posuvné sklenené dvere na terasu s výhľadom na Stredozemné more. Mobil v puzdre ozdobenom ligotavými kamienkami, ktoré nazýva svojou čačkou, si plecom pridržiava pri uchu.

„Ach,“ ozve sa napokon mama. „Jasné. Božemôj. A už si ho otvorila?“

„Nie, ešte nie. Najprv si chcem vypiť čaj.“

„Chápem,“ povie mama. „Mám ostať na linke? Myslím, kým ho budeš čítať.“

„Ak môžeš, budem rada,“ prisvedčí Libby.

Trochu lapá po dychu, asi ako niekto, kto má práve v práci predniesť obchodnú prezentáciu alebo akoby vypila príliš silnú kávu. Vyberie čajové vrecúško a posadí sa. Prstami pohladí rožok obálky a nadýchne sa.

„Dobre teda,“ vraví mame, „idem na to. Otváram.“

Mama vie, čo sa v liste píše, alebo si to aspoň myslí – čo presne sa v správcovskom fonde nachádza, jej však nikdy nikto oficiálne neoznámil. Ako hovorievala, možno je to len čajová šálka a desať libier.

Libby si odkašle a prstom roztrhne obálku. Vytiahne list hrubého smotanového papiera a rýchlo ho prebehne očami:

 

Vážená Libby Louise Jonesová,

ako správca zvereneckého fondu Henryho a Martiny Lambovcov, ktorý bol vytvorený 12. júla 1977, navrhujem, aby sa z neho vykonal výber na Vaše meno podľa priloženého rozpisu…

 

Odloží sprievodný list a berie do ruky priložené dokumenty.

„Tak ako?“ napäto sa spytuje mama.

„Čítam.“

Prebehne ho očami a zastaví sa pri nehnuteľnosti na ulici Cheyne Walk, číslo 19, poštové smerovacie číslo SW3. Predpokladá, že tam pred smrťou bývali jej biologickí rodičia. Vie, že žili vo veľkom dome v Chelsea, lenže myslela si, že je už dávno preč, vyprataný 

a predaný. Keď si uvedomí, čo si práve prečítala, zmeravie.

„Ehm,“ začne.

„Čo?“

„Vyzerá to, že… Ale nie, to predsa nemôže byť pravda.“

„Čo?“

„Dom. Nechali mi ten dom.“

„Ten v Chelsea?“

„Áno,“ pritaká.

„Celý dom?“

„Zrejme áno.“ V sprievodnom liste sa píše, že nikto z ďalších menovaných vo zvereneckom fonde sa v stanovenom čase neprihlásil. Nemôže sa z toho spamätať.

„Prepána, veď ten predsa musí mať hodnotu…“

Libby sa zhlboka nadýchne. „To nemôže byť pravda,“ neverí, „musí to byť nejaká chyba.“

„Choď za tými právnikmi,“ vraví matka. „Zavolaj im a dohodni si stretnutie. Zisti, či to nie je omyl.“

„A ak nie je? Čo ak je to pravda?“

„Zlatko,“ začne mama a Libby aj napriek kilometrom, ktoré ich delia, vidí jej úsmev, „potom sa z teba stane veľmi bohatá žena.“

 

Libby zloží a poobzerá sa po kuchyni. Ešte pred piatimi minútami si nemohla dovoliť iný byt, len tento v radovej zástavbe v odľahlej časti mestečka St. Albans. Spomenie si na domy a byty, ktoré si prezrela na internete, keď hľadala nové bývanie. Pri pohľade na ideálny byt – slnečnú terasu, kuchyňu s jedálňou, stanicu len na päť minút chôdze, staré vitrážové okná a zvuk zvonov katedrály spoza zelene – zadržala dych. Potom však zbadala cenu a hnevala sa na seba, že tomu vôbec dávala šancu.

Napokon zabudla na svoje predstavy a našla si byt blízko práce a neďaleko vlakovej stanice. Keď prekročila prah, nepocítila istotu, že tu chce bývať, srdce jej pri prehliadke s realitným maklérom nehovorilo vôbec nič. Aj tak si však vybudovala domov, na ktorý mohla byť hrdá, hoci sa pritom natrápila, lebo nič iné ako zariadenie z diskontu TK Maxx si nemohla dovoliť. Aspoň sa snažila vyberať si tie najlepšie veci. Teraz je vo svojom zle zrekonštruovanom jednoizbovom byte šťastná. Kúpila si ho, zútul­nila, patrí jej.

Lenže zrazu zrejme vlastní dom na najlukratívnejšej ulici v londýnskej štvrti Chelsea a jej byt jej pripadá ako zlý vtip. Presne ako všetko, čo pre ňu ešte pred piatimi minútami bolo dôležité – zvýšenie platu o 1 500 libier ročne, rozlúčka so slobodou v Barcelone, na ktorú si sporila šesť mesiacov, tiene na oči značky Mac, ktoré si minulý víkend kúpila ako odmenu za zvýšenie platu. Tiché vzrušenie, že môže aspoň na jednu sladko voňajúcu trblietavú chvíľu v obchodnom dome House of Fraser zabudnúť na svoj prísne strážený mesačný rozpočet, ľahkosť drobnej nákupnej tašky s logom Mac v ruke, nadšenie, keď si vkladala drobný čierny obal do svojej taštičky s mejkapom, keď si uvedomila, že jej naozaj patrí a že si ho možno nanesie na očné viečka v Barcelone. Skvelo pristane k šatám značky French Connection, ktoré dostala od mamy na Vianoce. Majú vložené čipkové diely a veľmi dlho po nich túžila. Pred piatimi minútami jej prinášali radosť do života vytúžené maličkosti, na ktoré si zarobila a našetrila. Nepodstatné taľafatky, ktoré vlastne v širšom kontexte neznamenajú vôbec nič, ale jej jednoduchý život obohatili o dostatok radosti, aby jej každé ráno stálo za to vstať z postele a ísť do práce, ktorá ju celkom bavila, ale nedá sa povedať, že by bola jej vysnívanou.

Teraz asi vlastní nehnuteľnosť v Chelsea a jej život nadobúda celkom iné rozmery.

Vloží list späť do drahej obálky a dopije čaj.

 

2

Nad Azúrovým pobrežím sa zbierajú búrkové mračná. Visia nad horizontom ako tmavé slivky a Lucy cíti ich ťarchu ešte aj v hlave. Jednu ruku si priloží na čelo a druhou položí dcérin prázdny tanier na chodník, aby mohol pes z neho vylízať zvyšky omáčky a kuraťa.

„Marco,“ osloví syna, „dojedz.“

„Ale ja nie som hladný,“ odvetí.

Lucy zacíti v spánkoch nával zlosti. Búrka sa blíži, už cíti, ako vlhkosť ochladzuje horúci vzduch. „Ale nič iné nebude,“ prehovorí hlasom, v ktorom cítiť snahu o stlmenie kriku. „Toto je posledné dnešné jedlo. Nemáme už peniaze. Nieže mi večer pred spaním povieš, že si hladný. Už bude neskoro. Tak to zjedz, prosím ťa.“

Marco pomaly pokrúti hlavou na protest, ale predsa len sa pustí do kuracieho rezňa. Lucy pozerá na jeho záplavu hustých gaštanových vlasov rastúcich v dvoch víroch. Pokúša sa spomenúť si, kedy si poslednýkrát umývali vlasy, ale nepamätá si.

Ozve sa Stella: „Mami, môžem si dať aj dezert?“

Lucy sa na ňu zhora pozrie. Stella má päť rokov a Lucy nikdy neurobila lepšiu chybu v živote. Mala by jej povedať nie, lebo na Marca je veľmi prísna. K jeho sestre by nemala byť o toľko láskavejšia. Ale Stella je taká dobrá, poddajná a prispôsobivá. Ako by jej mohla odoprieť sladkosť?

„Keď Marco doje rezeň,“ rozhodne sa, „dáme si zmrzlinu, podelíme sa o jednu porciu.“

Voči Stelle to nie je spravodlivé, lebo dojedla už pred desiatimi minútami a nemala by trpieť za to, že jej brat sa s jedlom vlečie. Jej zmysel pre spravodlivosť sa však ešte nevyvinul, takže prikývne a poženie ho: „Marco, švihni si s tým!“

Keď doje, Lucy vezme aj jeho tanier a položí ho na chodník pred psa. Potom prinesú zmrzlinu – tri kopčeky v sklenej miske poliate horúcou čokoládovou polevou a pralinkovou posýpkou a ozdobené palmou na paličke do miešaných nápojov.

Lucy znova zabolí hlava a skontroluje horizont. Mali by si urých­lene nájsť nejaký úkryt. Požiada o účet a na tanierik položí platobnú kartu. Vyťuká do čítačky svoj pin kód, a keď si uvedomí, že toto sú posledné peniaze, zadrží dych. Už nemajú nič.

Počká, kým Stella vylíže posledné zvyšky zmrzliny zo sklenej misky, odviaže psa od nohy stola a pozbiera veci. Dve tašky podá Marcovi a jednu Stelle.

„Kam ideme?“ spytuje sa Marco.

Hnedé oči má vážne a pohľad plný úzkosti.

Lucy si vzdychne. Pozrie smerom k starému mestu Nice a potom k moru. Pozerá aj na psa, akoby jej mohol poradiť. On jej pohľad túžobne opätuje, akoby čakal na ďalší tanier, ktorý by mohol vylízať. Môžu ísť len na jedno miesto, hoci je to asi posledné miesto, po ktorom túži. Ale prinúti sa do úsmevu.

„Už viem,“ oznámi, „poďme navštíviť Mémé!“

Marco zavrčí, ani Stella sa netvári príliš nadšene. Dobre si pamätajú poslednú návštevu u Stellinej starej mamy. Samia bola kedysi filmovou hviezdou v Alžírsku. Teraz má sedemdesiat, nevidí na jedno oko a so svojou postihnutou dospelou dcérou býva v zanedbanom byte na siedmom poschodí bytovky v časti L‘Arianne. Muž jej zomrel, keď mala len päťdesiatpäť, a jediný syn, Stellin otec, zmizol pred tromi rokmi a odvtedy sa neozval. Je nahnevaná, plná bolesti a má na to právo. Lenže má strechu nad hlavou, posteľ a tečúcu vodu. Teda všetko, čo Lucy svojim deťom teraz nemôže ponúknuť.

„Len na jednu noc,“ uisťuje ich. „Na dnes. A zajtra vymyslím niečo iné, sľubujem.“

K Samiinmu bytu dorazia tesne predtým, ako sa rozprší a na rozpálenom chodníku sa rozprsknú drobné dažďové kvapky. Lucy cestou na siedme poschodie v počmáranom výťahu zacíti príšerný pach – cítiť z nich vlhké nevypraté oblečenie, mastné vlasy a príliš dlho obuté tenisky. Najhoršie zapácha pes so svojou hustou tvrdou srsťou.

„Nemôžem,“ víta ich Samia pri dverách, ale dnu ich nevpustí. „Nedá sa. Mazie je chorá. Dnes tu musí spať opatrovateľka, nemáme miesto. Jednoducho nemáme.“

Zahrmí. Oblohu zaplaví jasné biele svetlo. Z neba sa leje príval dažďa. Lucy zúfalo hľadí na Samiu. „Nemáme kam ísť,“ začne.

„Viem,“ preruší ju Samia. „Viem, že nemáte. Stella tu môže ostať. Ale ty s chlapcom a so psom musíte ísť, mrzí ma to. Nájdite si niečo iné.“

Lucy cíti, ako sa jej Stella pritláča k nohe a telíčko sa jej chveje od znepokojenia. „Chcem ostať s tebou,“ zašepká mame. „Nechcem tu byť sama.“

Lucy sa zohne a vezme ju za ruku. Oči má zelené ako jej otec 

a v tmavých vlasoch jej svietia orieškovo blonďavé záblesky. Tvár má po dlhom a horúcom lete poriadne opálenú. Je to krásne dieťa, niekedy ich na ulici zastavia cudzí ľudia, len aby ju s údivom pochválili.

„Moja,“ začne, „budeš v suchu. Môžeš sa osprchovať a Mémé ti prečíta rozprávku…“

Samia pritaká. „Prečítam, tú, čo máš rada, tú o mesiaci.“

Stella sa znova pritlačí k Lucy. Lucy cíti, že jej dochádza trpezlivosť. Sama by dala čokoľvek, len aby sa mohla vyspať v posteli u Mémé a aby jej niekto prečítal rozprávku, aby sa mohla osprchovať a obliecť do čistej pyžamy.

„Len na jednu noc. Hneď ráno po teba prídem, dobre?“

Na pleci cíti, že Stella prikyvuje a zhlboka dýcha, aby zadržala slzy. „Dobre, mami,“ prisvedčí napokon a Lucy ju popchne do Samiinho bytu, kým si to niektorá z nich nerozmyslí. Do hustého dažďa sa vráti už len s Marcom a so psom. Nesú si podložky na jogu a kráčajú do tmavnúcej noci, hoci nevedia, kam idú. Na chvíľu sa ukryjú pod nadjazdom. Ohlušuje ich ustavičný zvuk pneumatík na horúcom mokrom asfalte. Dážď neprestáva.

Marco má na rukách psa a tvár mu zabára do chrbta.

Pozrie na Lucy. „Prečo máme taký na hovno život?“ spytuje sa.

„Veď to vieš,“ vyskočí naňho Lucy.

„Ale prečo s tým niečo neurobíš?“

„Snažím sa.“

„Nesnažíš, vôbec.“

„Ale áno,“ zavrčí a prebodne ho pohľadom. „Každú minútu každého jedného dňa.“

V očiach mu vidno pochybnosti. Je príliš múdry a príliš dobre ju pozná. Vzdychne si. „Zajtra budem mať husle. Začnem zase zarábať.“

„A ako zaplatíš za opravu?“ pochybovačne prižmúri oči.

„Niečo vymyslím.“

„Čo?“

„Ešte neviem, okej? Neviem, ale niečo sa nájde, ako vždy.“

Odvráti sa od syna a pozoruje svetlá vozidiel rútiacich sa na ceste. Nad hlavami sa im rozozvučí búrková kanonáda, nebo sa rozžiari bleskami a hustý dážď ešte zosilnie. Z vonkajšieho vrecúška ruksaku vytiahne mobil a zapne ho. Vidí, že má len osem percent baterky, a už ho ide vypnúť, keď si zrazu všimne pripomienku z kalendára. Je tam už celé týždne, ale nevie sa prinútiť, aby ju vymazala. 

Stojí v ňom jednoduché Bábätko má 25.

Back to Top