1. PRVÝ POHĽAD

V tejto časti dňa si vždy najviac želám, aby som mohol spať.

Stredná škola.

Alebo skôr očistec? Ak mám pykať za svoje hriechy, toto sa musí rátať. Na tú nudu sa nedá zvyknúť, každý deň je nemožne jedno­tvárny ešte väčšmi než ten pred ním.

Asi by sa to dalo považovať za istú formu spánku, ak spánok definujeme ako stav nečinnosti medzi dvoma činnými obdobiami.

Civel som na praskliny v omietke na druhom konci jedálne a predstavoval si vzory, ktoré tam neboli. Aj toto bol spôsob, ako vypnúť hlasy, ktorých táranie sa mi valilo hlavou ako záplava.

Niekoľko stoviek hlasov som ignoroval, lebo ma nudili.

Čo sa týka ľudskej mysle, všetko som už miliónkrát počul. Dnes sa všetky myšlienky motali okolo banálnej drámy: nového prírastku medzi nepočetných žiakov školy. Ako málo stačí, aby boli celí bez seba. Videl som tú novú tvár v každej mysli zo všetkých uhlov. Obyčajné ľudské dievča. Vzrušenie z jej príchodu bolo únavne predvídateľné, rovnakú reakciu by vyvolala lesklá hračka v skupinke batoliat. Polovica mužských ovečiek si už myslela, že je ňou očarená, len preto, že tu bola nová a neopozeraná. Ešte úpornejšie som sa snažil dostať ich z hlavy.

Iba štyri hlasy som vypínal zo zdvorilosti a nie zo znechutenia: svoju rodinu, dvoch bratov a dve sestry, ale tí si zvykli na nedostatok súkromia v mojej prítomnosti a iba zriedka ich to štvalo. Pri nich som sa usiloval. Nepočúval som, ak sa tomu dalo zabrániť.

Ale aj tak som… vedel.

Rosalie ako zvyčajne dumala nad sebou, jej myseľ pripomínala jazero so stojatou vodou, žiadne prekvapenia. Zachytila odraz svojho profilu v niečích okuliaroch a rozjímala nad vlastnou dokonalosťou. Nikto nemá také zlatisté vlasy ako ona, nikto nemá taký dokonalý osí driek, nikto nemá takú symetrickú oválnu tvár bez jedinej chybičky. Neporovnávala sa s ľuďmi, to by bolo smiešne, absurdné. Myslela na druhých, ako sme my, a nikto z nich sa jej nevyrovná.

Emmettov zvyčajne bezstarostný výraz poznačila nespokojnosť. Prehrabol si ebenové kučery obrovskou rukou a zovrel ju do päste. Ešte vždy zúril, lebo v noci zápasil s Jasperom a prehral. Bude musieť zapojiť všetku svoju obmedzenú trpezlivosť, aby vydržal do konca školského dňa a mohol zorganizovať odvetu. Pri Emmettovi som nikdy nemal pocit, že som dotieravý, on si totiž nemyslí nič, čo by nepovedal nahlas alebo rovno neurobil. Pri ostatných som sa zrejme cítil previnilo, lebo v mysli ukrývali všeličo a nechceli by, aby som to počul. Ak bola Rosalina myseľ ako jazierko so stojatou vodou, Emmettova bola krištáľovo čistá lagúna bez tieňov.

A Jasper… trpel. Zadržal som povzdych.

Edward. Alice ma v duchu zavolala menom a okamžite som jej venoval pozornosť.

Bolo to rovnaké, akoby ma niekto oslovil nahlas. Potešilo ma, že za posledných pár desaťročí vyšlo moje meno z módy, lebo v minulosti mi to dosť liezlo na nervy: niekto si spomenul na hocijakého Edwarda a ja som automaticky otočil hlavu.

Tentoraz nie. S Alice sme boli machri v týchto nenápadných rozhovoroch. Len zriedka nás niekto prichytil. Ďalej som očami sledoval prasklinky v omietke.

Ako sa drží? opýtala sa ma.

Zachmúril som sa, len máličko som vykrivil ústa. Nič, čo by si ostatní všimli. Pokojne som sa mohol chmúriť od nudy.

Jasper sa už pridlho nepohol. Nenapodobňoval mimovoľné ľudské pohyby ako treba: neustále sa musíme hýbať, aby sme neboli nápadní, ako keď si Emmett poťahuje vlasy, Rosalie si prehadzuje nohu cez nohu, Alice poklepkáva nohou alebo ja pootočím hlavou a zahľadím sa na inú časť steny. Jasper vyzeral paralyzovaný, sedel rovno, akoby zhltol pravítko, dokonca ani medovozlaté vlasy mu nereagovali na vzduch prúdiaci z radiátorov.

Alice mala v duchu ustarostený tón a v jej myšlienkach som videl, ako periférne sleduje Jaspera. Nehrozí nejaké nebezpečenstvo? Prehľadala bezprostrednú budúcnosť, prechádzala cez vízie jednotvárnosti, či neuvidí zdroj môjho zachmúrenia. Ani pritom si však ne­zabudla podoprieť bradu maličkou päsťou a pravidelne žmurkať. Odhrnula si prameň krátkych strapatých čiernych vlasov z očí.

Pomaly som otočil hlavu doľava, ako keby som skúmal tehly v múre, vzdychol som si a otočil sa zasa doprava, naspäť k prasklinám v strope. Ostatní si pomyslia, že hrám svoju rolu človeka. Iba Alice vedela, že krútim hlavou.

Uvoľnila sa. Daj mi vedieť, keby sa to zhoršilo.

Zdvihol som oči k stropu a zasa ich spustil dolu.

Ďakujem, že mi pomáhaš.

Ešteže som nemusel reagovať. Čo by som jej povedal? S radosťou? To sotva. Netešilo ma načúvať Jasperovmu vnútornému boju. Naozaj je nevyhnutné takto experimentovať? Nebolo by bezpečnejšie jednoducho priznať, že zrejme nikdy neovládne smäd tak dobre ako my ostatní, a zbytočne neriskovať? Načo sa zahrávať s katastrofou?

Naposledy sme boli na love pred dvoma týždňami. Pre nás ostatných to nebolo pridlho. Len občas to bolo trochu nepríjemné, ak tesne okolo nás prešiel človek alebo ak zafúkalo nesprávnym smerom. Ale ľudia od nás skôr bočili. Inštinkty im hovorili to, čo rozumom nechápali: sme nebezpeční a treba sa nám vyhnúť.

A Jasper bol práve veľmi nebezpečný.

Občas ma vážne udivovalo, akí sú ľudia nevšímaví. Už sme si zvykli, vždy sme to očakávali, ale niekedy to naozaj bilo do očí. Nikto nám nevenoval pozornosť, keď sme sedeli pri otlčenom stole v jedálni, hoci svorka tigrov rozvalená na našich miestach by bola menej smrtonosná. Oni videli iba päť čudných ľudí, teda bytosti dosť ľudské na to, aby im to zhltli. Ťažko si predstaviť, ako môžu žiť s takými otupenými zmyslami.

V tej chvíli sa pri stole kúsok od nás zastavila žiačka, aby niečo povedala kamarátke. Pohodila pieskovožltými krátkymi vlasmi a prehrabla si ich prstami. Kúrenie privialo jej vôňu až k nám. Už som si zvykol, čo so mnou robia ľudské vône: bolestivo mi vyschne v hrdle, túžobne mi stisne žalúdok, automaticky sa mi napnú svaly a do úst sa mi nahrnie jed.

To všetko je normálne a zvyčajne to ľahko ignorujem. Len teraz to bolo ťažšie, pretože moje reakcie znásobilo napojenie na Jaspera.

Jasper sa dával uniesť fantáziou. Predstavoval si, ako sa zdvihne zo stoličky vedľa Alice a postaví sa k tej dievčine. Ako sa k nej skloní, akoby jej chcel niečo pošepkať do uška, a priloží jej pery na krivku krku. Ako na perách ucíti jej tep pod tenkou bariérou pokožky…

Kopol som mu do stoličky.

Rozhorčene na mňa zazrel, ale vzápätí sklopil zrak. Počul som, ako sa mu v hlave bije hanba so vzburou.

„Prepáč,“ zamrmlal.

Pokrčil som plecami.

„Nič by si neurobil,“ šepla mu Alice, aby sa necítil tak trápne. „Videla by som to.“

Nezamračil som sa, aby som neprezradil, že klame. S Alice musíme držať spolu. Ťažko byť čudní medzi čudákmi. Navzájom sme si chránili svoje tajomstvá.

„Trochu pomáha, keď ich berieš ako ľudí,“ pokračovala tenkým melodickým hlasom prirýchlo pre ľudské uši, aj keby niekto pristúpil tak blízko, že by nás počul. „Volá sa Whitney. Má malú sestričku, ktorú zbožňuje. Jej mama pozvala Esme na záhradnú slávnosť, pamätáš?“

„Viem, kto to je,“ odsekol Jasper. Otočil sa a zadíval sa do jedného malého okna, aké boli v pravidelných odstupoch po celej dlhej jedálni. Svojím tónom ukončil rozhovor.

Dnes večer bude musieť ísť na lov. Absurdné takto riskovať, skúšať jeho silu, posilňovať odolnosť. Jasper by mal prijať svoje limity a fungovať v rámci nich.

Alice si vzdychla, vstala, zobrala svoju tácku s jedlom – či skôr s rekvizitami – a nechala ho na pokoji. Vedela, kedy má dosť jej povzbudzovania. Hoci Rosalie a Emmett sa so svojím vzťahom viac predvádzajú, práve Alice a Jasper dokonale poznajú, čo ten druhý potrebuje. Akoby aj oni vedeli čítať myšlienky, ale iba sebe navzájom.

Edward.

Bol to reflex. Otočil som sa za zvukom svojho mena, hoci ma nikto nevolal, iba si ho pomyslel.

Na zlomok sekundy som sa zahľadel do veľkých čokoládových ľudských očí v bledej srdcovitej tvári. Poznal som tú tvár, hoci som ju až doteraz naozaj nevidel. Celý deň však plnila všetky ľudské mysle. Nová žiačka Isabella Swanová. Dcéra náčelníka miestnej polície, prišla sem bývať v dôsledku novej rodinnej situácie. Bella. Opravila každého, kto ju oslovil celým menom.

Znudene som odvrátil zrak. Až o sekundu som si uvedomil, že ona na mňa nemyslela.

Jasné, že sa už namotáva na Cullenovcov, počul som pokračovanie predchádzajúcej myšlienky.

Spoznal som ten „hlas“.

Jessica Stanleyová, už dlhšie ma neotravovala svojím vnútorným táraním. Ako sa mi uľavilo, keď sa preniesla cez tú nemiestnu posadnutosť. Pred jej nepretržitými smiešnymi fantáziami sa takmer nedalo utiecť. Tak veľmi som túžil vysvetliť jej, čo presne by sa stalo, keby sa moje pery a zuby dostali tesne k nej. Tým by som umlčal tie protivné predstavy. Pri pomyslení na jej reakciu som sa skoro pousmial.

Ale je jej to prd platné, dumala ďalej Jessica. Veď ani nie je pekná. Nechápem, čo na ňu Eric toľko čumí… alebo Mike.

Pri tom druhom mene sa v duchu mykla. Jej nová mánia, vše­-obecne obľúbený Mike Newton, si ju absolútne nevšímal. Očividne si však všímal tú novú. Ďalšie decko, čo sa naťahuje za novou hračkou. Jessicine úvahy preto vyznievali trochu protivne, keď jej vy­svetľovala, čo sa o našej rodine hovorí, hoci navonok bola k novej žiačke milá. Takže sa tá nová na nás pýtala.

Ale aj na mňa sa dnes všetci pozerajú, vravela si Jessica samoľúbo. No nie je to šťastie, že má Bella so mnou dva predmety? Mike sa ma určite bude chcieť opýtať, aká…

Snažil som sa zablokovať jej bezduché táraniny, skôr ako sa z tých banalít a malicherností načisto zbláznim.

„Jessica Stanleyová vykladá tej novej Swanovej o Cullenovcoch,“ zamrmlal som Emmettovi na rozptýlenie.

Potichu sa zasmial. Dúfam, že riadne preháňa, pomyslel si.

„Vcelku nuda. Sotva nejaký náznak škandálu. Ani štipka hrôzy. Som mierne sklamaný.“

A čo tá nová? Tiež ju tie klebety sklamali?

Sústredil som sa, čo si tá nová, tá Bella, myslí o Jessiciných rečiach. Čo videla, keď sa pozrela na čudnú, kriedovobielu rodinu, ktorej sa všetci vyhýbajú?

Zistiť jej reakciu bola moja zodpovednosť. Mám úlohu akéhosi strážcu našej rodiny. Chránim nás. Keby nás niekto začal podozrievať, varujem ostatných a môžeme včas zdúchnuť. Občas k tomu dôjde: nejaký človek s bujnou fantáziou v nás uvidí postavy z knihy alebo filmu. Zvyčajne netrafí, ale radšej sa hneď presťahujeme inam, než aby sme riskovali bližší pohľad. Zriedka, ale naozaj veľmi zriedka, ktosi uhádne. Nedáme mu šancu overiť si hypotézu. Zmizneme a zostane po nás iba strašidelná spomienka.

Ale to sa nestalo už desiatky rokov.

Nič som nepočul, hoci som sa naozaj sústredil na miesto hneď vedľa Jessicinej mysle, z ktorej naďalej prúdil jej frivolný monológ. Akoby pri nej nikto nesedel. Čudné. Žeby si to dievča sadlo inam? Asi nie, veď Jessica jej stále niečo hovorí. Zdvihol som hlavu, vyviedlo ma to z rovnováhy. Ešte nikdy som nemusel takto kontrolovať svoju schopnosť, svoj „sluch“.

Znova som sa pozrel rovno do tých veľkých hnedých očí. Sedela tam, kde aj predtým, a dívala sa na nás, čo bolo zrejme prirodzené, keďže ju Jessica zasypávala miestnymi rečami o Cullenovcoch.

A prirodzené by bolo, keby nad nami aj rozmýšľala.

Lenže ja som od nej nepočul ani ň.

Zalial ju teplý, vábivý rumenec, keď sklopila zrak od rozpakov, že ju prichytili, ako si obzerá cudzieho človeka. Ešteže sa Jasper neotočil od okna. Nechcel som si ani predstaviť, čo by s jeho sebaovládaním urobil ten nevinný nával krvi.

Pocity sa jej zračili na tvári, ako keby ich tam mala napísané: prekvapenie, keď nevedomky vstrebávala rozdiely medzi svojím druhom a mojím; zvedavosť, ako počúvala Jessicino táranie; a ešte čosi… Fascinácia? Nebolo by to prvýkrát. Našej koristi sa zdáme krásni. A napokon zahanbenie.

A predsa, hoci sa jej myšlienky tak jasne odrážali v tých zvláštnych očiach – zvláštnych svojou hĺbkou –, z miesta, kde sedela, sa ku mne nieslo iba ticho. Nič, len ticho.

Zneistel som.

S niečím takým som sa jakživ nestretol. Deje sa so mnou niečo? Cítil som sa rovnako ako vždy. Znepokojený som sa započúval ešte lepšie.

Všetky hlasy, ktoré som úspešne ignoroval, mi zrazu hučali v hlave.

… bohvie, akú hudbu počúva… možno spomeniem svoje nové cédečko… dumal Mike Newton o dva stoly ďalej, zameraný výlučne na Bellu Swanovú.

Aha, ako na ňu zíza. Nestačí, že sa naňho lepia skoro všetky baby a len čakajú, že ich… Eric Yorke sa zožieral a tiež mal plnú hlavu tej novej.

… nechutné. Ako keby bola slávna či čo… Ešte aj Edward Cullen na ňu vyvaľuje oči… Lauren Malloryová tak príšerne žiarlila, že by z toho mala celá ozelenieť. A Jessica, ako sa tu s ňou predvádza, so svojou novou najlepšou kamoškou. Trápne… Z myšlienok jej kvapkal jed.

… to sa jej už určite všetci opýtali. Ale chcem sa s ňou porozprávať. Čo by bolo originálnejšie? dumala Ashley Dowlingová.

… možno bude so mnou na španielčine… dúfala June Richardsonová.

… ešte mám dnes toho kopu! Matika a písomka z angliny. Dúfam, že mama… Angela Weberová, tiché dievča s neobyčajne milými myšlienkami, jediná pri stole nebola posadnutá tou Bellou.

Počul som ich všetkých, počul som každú bezvýznamnú myšlienku, čo im preletela hlavou. Ale od tej novej žiačky s falošne zhovorčivými očami nič.

Samozrejme, počul som, čo povedala Jessice. Nepotrebujem čítať myšlienky, aby som zachytil jej tichý, jasný hlas na druhom konci dlhej jedálne.

„Kto je ten s červenohnedými vlasmi?“ opýtala sa a znova na mňa pozrela kútikom oka, ale rýchlo odvrátila zrak, keď si všimla, že sa na ňu dívam.

Ak som vôbec dúfal, že jej hlas ma privedie k jej myšlienkam, sklamal som sa. Ľudia zvyčajne rozmýšľajú hlasom podobným svojmu fyzickému. Ale tento tichý a plachý som nespoznal, nepatril ani jednej z tých stoviek úvah, čo prebleskovali miestnosťou, tým som si bol istý. Bol pre mňa úplne nový.

Veľa šťastia, krava! pomyslela si Jessica, skôr ako odpovedala. „To je Edward. Je chutný, to hej, ale škoda mrhať časom. Nerandí. Zjavne tu žiadna nie je preňho dosť pekná.“ Potichu odfrkla.

Otočil som hlavu, aby si nevšimla, že sa usmievam. Jessica a jej spolužiačky netušia, aké majú šťastie, že sa mi ani jedna z nich nepáči.

Za chvíľkovým humorom som pocítil čudný impulz, ktorému som celkom nerozumel. Nemal nič spoločné s Jessicinými protivnými myšlienkami, o ktorých tá nová nemala potuchy… Pocítil som čudné nutkanie vstúpiť medzi ne, uchrániť Bellu Swanovú od temných pochodov Jessicinej mysle. Aký zvláštny pocit. V snahe de­- šifrovať, čo ho vyvolalo, som sa ešte raz zahľadel na tú novú, ale Jessicinými očami. Očumovaním som už na seba pritiahol priveľa pozornosti.

Možno to bol iba nejaký dávno pochovaný ochranný inštinkt – silný chráni slabšieho. To dievča pôsobilo akosi zraniteľnejšie než jej noví spolužiaci. Malo takú priesvitnú pokožku, až bolo ťažko uveriť, že ho nejako chráni pred vonkajším svetom. Videl som rytmické pulzovanie krvi pod tou čistou, bledou membránou… Ale na to sa nesmiem sústrediť. Hoci sa mi v tomto živote, ktorý som si zvolil, darilo, bol som rovnako smädný ako Jasper a načo sa takto pokúšať.

Medzi obočím sa jej vytvorila ryha, ktorú si zrejme ani neuvedomovala.

Neuveriteľne ma to frustrovalo! Jasne som videl, aké je pre ňu namáhavé sedieť tam, rozprávať sa s cudzími ľuďmi, byť stredobodom pozornosti. Vycítil som jej plachosť z toho, ako mierne hrbila krehké plecia, ako keby každú chvíľu čakala odmietnutie. No mohol som to len vidieť, vycítiť, predstavovať si. Od tej totálne nezaujímavej ľudskej dievčiny sa ku mne nieslo iba ticho. Nič som nepočul. Ale prečo?

„Ideme?“ zamrmlala Rosalie a vytrhla ma zo sústredenia.

S úľavou som odtrhol myseľ od dievčaťa. Nechcel som ďalej zlyhávať, zlyhanie bolo pre mňa nové a rozčuľovalo ma. Nemienil som sa zaujímať o jej utajené myšlienky len preto, že sa predo mnou ukrývali. Keď sa k nim raz dostanem – a ja už na niečo prídem –, ukáže sa, že sú rovnako banálne a nudné ako všetky ostatné. Škoda námahy.

„No čo, už sa nás tá nová bojí?“ opýtal sa Emmett, ktorý ešte vždy čakal, že mu odpoviem na predchádzajúcu otázku.

Pokrčil som plecami. Nezaujímalo ho to natoľko, aby zo mňa ťahal viac.

Vstali sme od stola a prešli cez jedáleň.

Emmett, Rosalie a Jasper sa tvárili, že sú maturanti. Odišli na svoje hodiny. Ja som sa hral na mladšieho. Zamieril som na hodinu biológie pre tretiakov a pripravoval som sa na nudu. Pochyboval som, že pán Banner, učiteľ sotva priemerného intelektu, by práve dnes vytiahol niečo, čím by prekvapil človeka s dvoma diplomami z medicíny.

V triede som si sadol na svoje zvyčajné miesto a hodil na lavicu knihy – ďalšie rekvizity, nebolo v nich nič, čo by som už dávno nevedel. Ja jediný som tu sedel sám. Ľudia nemajú dosť rozumu, aby vedeli, že sa ma boja, ale vrodený pud sebazáchovy ich drží odo mňa ďalej.

Trieda sa pomaly plnila, ako sa žiaci trúsili z obeda. Oprel som sa a čakal, kým mi prejde čas. Znova som si želal, aby som mohol spať.

Keďže som na tú novú myslel, keď ju Angela Weberová viedla dnu, vynútilo si jej meno moju pozornosť.

Bella vyzerá hanblivá ako ja. Dnes to má určite dosť ťažké. Keby som tak vedela, čo jej povedať… ale vyznelo by to hlúpo.

Paráda! pomyslel si Mike Newton a otočil sa na stoličke, aby na obe lepšie videl.

Ale od Belly Swanovej stále nič. Prázdny priestor tam, kde mali byť jej myšlienky, ma rozčuľoval a vyvádzal z miery.

Čo ak som úplne prišiel o svoju schopnosť? Čo ak je to prvý príznak duševného úpadku?

Často som si želal, aby som mohol uniknúť tej kakofónii. Aby som bol normálny, teda normálny v rámci svojich možností. Ale teraz ma pri tej predstave chytala panika. Čím by som bol bez svojej schopnosti? O niečom takomto som nikdy nepočul. Musím sa opýtať Carlisla.

Dievčina prechádzala uličkou a mierila ku katedre. Chúďa, jediné voľné miesto je vedľa mňa. Automaticky som vypratal druhú polovicu lavice a zarovnal som si knihy na kôpku. Určite sa tu nebude cítiť veľmi príjemne. Čaká ju dlhý polrok, teda aspoň na tomto predmete. Ale možno aspoň odhalím tajné miesto, kam sa ukryli jej myšlienky… niežeby som na to potreboval byť pri človeku blízko. A niežeby hrozilo, že objavím niečo pozoruhodné.

Bella Swanová vošla do prúdu zohriateho vzduchu, ktorý ku mne hnalo kúrenie.

Jej vôňa do mňa vrazila ako baranidlo, ako vybuchujúci granát. Nijaká divoká predstava nedokáže vystihnúť silu toho, čo sa mi v tej chvíli stalo.

Okamžite sa vo mne niečo zmenilo. Zrazu som nemal nič spoločné s človekom, ktorým som kedysi bol. Nezostala ani stopa po útržkoch ľudskosti, do ktorých som sa za tie roky halil.

Bol zo mňa predátor. A ona bola moja korisť. Celý svet sa stratil, zo­stala iba táto jediná pravda.

Miestnosť nebola plná svedkov, v mojej mysli sa zmenili na vedľajšie obete. Zabudol som na záhadu jej myšlienok. Nič neznamenali, veď o chvíľu aj tak nadobro utíchnu.

Bol zo mňa upír a ona mala takú vábivú krv, akú som nezacítil za celých osemdesiat rokov.

Nedokázal som si predstaviť, že taká vôňa vôbec existuje. Keby som to vedel, už dávno by som sa ju vydal hľadať. Prešiel by som pre ňu celý svet. A ako musí chutiť…

Smäd mi spaľoval hrdlo. Mal som vyprahnuté ústa, ani čerstvý príval jedu nezahnal ten pocit. Žalúdok mi skrúcalo od hladu vyvolaného smädom. Svaly sa mi napli, pripravené na útok.

Neprešla ani sekunda. Ona ešte ani nedokončila krok, vďaka ktorému sa ocitla po vetre.

Keď položila nohu na zem, skĺzla na mňa ukradomky pohľadom. Pozreli sme si do očí a ja som v tých jej zbadal svoj odraz.

To, čo som uvidel, ma šokovalo, a jej to na niekoľko ťaživých chvíľ zachránilo život.

Neuľahčila mi to. Keď si všimla môj výraz, znova jej do líc stúpla krv a jej pokožka získala tú najlahodnejšiu farbu. Jej vôňa mi zaplavila mozog ako hustá hmla. Ledva som vládal myslieť. Inštinkty vo mne besneli, vymykali sa kontrole, prekrikovali sa.

Pridala do kroku, akoby vycítila, že musí uniknúť. V tom chvate sa potkla a len-len že nespadla na dievča predo mnou. Zraniteľná, slabá. Ešte väčšmi ako bežní ľudia.

Snažil som sa sústrediť na tvár, ktorú som uvidel v jej očiach a ktorú som zhnusene spoznal. Bola to tvár netvora vo mne, tvár, ktorú som zahnal do úzadia desaťročiami úsilia a tvrdej disciplíny. Ako ľahko teraz vyskočila na povrch!

Znova sa okolo mňa rozvírila jej vôňa, rozhodila ma a sotva som sa udržal na stoličke.

Nie.

Zovrel som rukou okraj lavice, snažiac sa nevyskočiť. Drevo ne­vydržalo. Rozdrvil som ho, mal som hrsť plnú pilín a v la­vici zostal obrys mojich prstov.

Znič dôkazy. To je základné pravidlo. Rýchlo som rozmrvil okraj končekmi prstov, nechal som po sebe len nepravidelnú dieru a kôpku pilín na zemi, ktorú som rozprášil nohou.

Znič dôkazy. Vedľajšie obete…

Bolo mi jasné, čo sa bude diať. Sadne si vedľa mňa a ja ju budem musieť zabiť.

Nevinní svedkovia v triede, osemnásť ďalších žiakov a jeden dospelý muž, nesmú odísť, keď uvidia, čo sa tu čoskoro stane.

Myklo ma pri pomyslení na to, čo budem musieť urobiť. Ani vo svojej najslabšej chvíli som nespáchal takéto zverstvo. Nikdy som nezabil nevinného človeka. A teraz sa chystám zavraždiť rovno dvadsiatich.

Keby som najskôr zabil dievča, mal by som pätnásť až dvadsať sekúnd, kým ostatní zareagujú. Možno aj viac, ak im hneď nedôjde, čo robím. Nebude mať čas vykríknuť ani ju to nestihne bolieť, nezabijem ju kruto. Aspoň toľko môžem urobiť pre túto neznámu s príšerne lákavou krvou.

Lenže potom im musím zabrániť v úteku. S oknami si netreba lámať hlavu, tie sú primalé a privysoko, tade nevyskočia. Takže stačí zablokovať dvere a sú v pasci.

Ak spanikária a začnú mi tu splašene pobiehať, pomalšie a ťažšie ich všetkých odrovnám. Nie je to nemožné, ale narobia oveľa väčší rámus. Stihnú aj kričať. Niekto ich začuje… a ja budem nútený v tej temnej chvíli zabiť ešte viac nevinných.

A kým ich budem vraždiť, jej krv vychladne.

Jej vôňa ma trestala, bolestivo mi stiahlo vyprahnuté hrdlo…

Takže najprv svedkov.

V hlave som si rozvrhol postup. Bol som v strede miestnosti, v lavici najďalej od katedry. Najprv sa pustím do pravej strany. Stihnem zlomiť päť či šesť krkov za sekundu, odhadom. Nenarobím pritom hluk. Tí napravo budú mať šťastie, nebudú tušiť, čo sa deje. Tade pôjdem dopredu a ľavou stranou naspäť, nanajvýš za takých päť sekúnd ukončím všetky životy v triede.

Za ten čas si Bella Swanová už všimne, aspoň letmo, čo ju čaká. Pochytí ju strach. Ak neznehybnie v šoku, možno stihne aj vykríknuť. Ale pre jeden výkrik sa sem nikto nerozbehne.

Zhlboka som sa nadýchol a jej vôňa sa mi rozliala vyschnutými žilami ako oheň, čo mi vyžaroval z hrude a spaľoval všetky dobré úmysly, ktorých som bol ešte schopný.

Už sa otáča. O pár sekúnd si sadne len pár centimetrov odo mňa.

Netvor vo mne plesal.

Niekto naľavo odo mňa prudko zaklapol učebnicu. Nepozrel som sa, ktorý z ľudí odsúdených na smrť to bol, ale tým pohybom mi privial vlnu obyčajného vzduchu bez jej vône.

Na krátku sekundu som dokázal jasne uvažovať. V tom vzácnom okamihu som v duchu uvidel dve tváre.

Svoju, aká bývala kedysi: červenooký netvor, ktorý zabil toľko ľudí, že som ich prestal počítať. Išlo o zdôvodnené, oprávnené vraždy. Zabíjal som zabijakov, zabíjal som iných, slabších netvorov. Trpel som božským komplexom, uznávam: rozhodoval som o tom, kto si zaslúži rozsudok smrti. Pil som ľudskú krv, ale za ľudskú sa dala označiť len s prižmúrením obidvoch očí. Moje obete boli vo svojich temných kratochvíľach sotva ľudskejšie než ja.

Druhá tvár patrila Carlislovi.

Tie dve tváre sa na seba vôbec nepodobali. Ako jasný deň a tma­vá noc.

Ani sa nemali prečo podobať. Carlisle nie je môj biologický otec. Nemáme spoločné črty. Spája nás iba farba pokožky, ale tá vyplýva z toho, čím sme: každý upír je bledý ako mŕtvola. Podobnosť vo farbe očí je niečo iné, odráža naše spoločné rozhodnutie.

A hoci nebol dôvod, aby sme sa podobali, predstavoval som si, že moja tvár zrkadlí tú jeho, aspoň do istej miery, tých sedemdesiat rokov, odkedy som prijal jeho rozhodnutie za svoje a kráčam v jeho šľapajach. Črty sa mi nezmenili, ale nadobudol som dojem, že niečo z jeho múdrosti poznamenalo aj môj výraz, niečo z jeho súcitu sa dá vyčítať aj z mojich úst, niečo z jeho trpezlivosti z môjho čela.

Všetky tieto drobné vylepšenia sa z netvorovej tváre načisto vytratili. Zakrátko vo mne nezostane nič z rokov, ktoré som strávil so svojím stvoriteľom, učiteľom, ktorý mi je otcom vo všetkých dôležitých ohľadoch. Oči mi budú žiariť načerveno ako diablovi a všetka podobnosť zmizne.

Carlislove prívetivé oči v mojej hlave ma nesúdili. Viem, že by mi tento príšerný čin odpustil. Lebo ma miluje. Lebo si myslí, že som lepší, než naozaj som.

Bella Swanová si sadla na stoličku vedľa mňa, pohybovala sa dosť stuhnuto a nemotorne – určite ju ochromil strach –, a vôňa jej krvi ma obostrela ako nepreniknuteľný mrak.

Dokázal by som otcovi, že sa vo mne zmýlil. Toto ma mučilo takmer tak ako oheň v hrdle.

Znechutene som sa od nej odtiahol, zhnusený netvorom, ktorý si ju chcel uchmatnúť.

Prečo musela prísť práve sem? Prečo vôbec existuje? Prečo musí zničiť ten malý kúsok pokoja, ktorý mám v tomto svojom neživote? Načo sa vôbec táto protivná dievčina narodila? Úplne ma zničí.

Odvrátil som od nej hlavu, keď ma pochytila prudká, nezmyselná nenávisť.

Nechcem byť netvor! Nechcem vyvraždiť plnú triedu bezmocných deciek! Nechcem prísť o všetko, čo som dosiahol za svoj život plný prinášania obetí a odriekania!

A neprídem.

Ani ona ma neprinúti.

Problémom bola jej vôňa, nechutne lákavá vôňa jej krvi. Keby som len nejako mohol odolať… keby mi ďalší závan vzduchu prečistil hlavu.

Bella Swanová kúsok odo mňa potriasla dlhými hustými mahagónovými vlasmi.

Čo zošalela?

Nie, žiadny čistý závan. Ale veď ja nemusím dýchať.

Zastavil som prívod vzduchu do pľúc. Okamžite sa mi uľavilo, aj keď nie celkom. Držala sa ma spomienka na tú vôňu, vzadu na jazyku som cítil jej chuť. Ani takto sa dlho neubránim.

Každý život v tejto triede bol ohrozený, kým sme v nej boli aj my dvaja. Mal by som utiecť. Chcel som utiecť, ujsť od tepla, čo z nej sálalo, a od pálčivej bolesti, ale obával som sa, že ak pohnem čo len svalom, neudržím sa a vykonám masovú vraždu, ktorú som si naplánoval.

Ale hodinu azda odolám. Postačí mi hodina, aby som sa ovládol a mohol pohnúť bez toho, že by som zaútočil? Pochybujem, ale musím to skúsiť. Postačí. Dosť času, aby som vyšiel z triedy plnej obetí, ktoré sa možno nemusia stať obeťami. Ak sa udržím jednu hodinu.

Nedýchať bol nepríjemný pocit. Moje telo nepotrebuje kyslík, ale nie je mi to prirodzené. V strese sa zo všetkých zmyslov spolieham najviac práve na čuch. Vedie ma pri love, prvý ma varuje pred nebezpečenstvom. Zriedka sa stretnem s niečím rovnako nebezpečným, ako som ja, ale aj môj druh má rovnaký pud sebazáchovy ako bežný človek.

Nepríjemné, ale dá sa to. Znesiteľnejšie než cítiť ju a nezaboriť zuby do jej jemnej, tenkej, priesvitnej pokožky a nedostať sa k horúcej, šťavnatej, pulzujúcej…

Hodinu! Jednu hodinu. Nesmiem myslieť na jej vôňu a chuť.

Mĺkva dievčina medzi nás spustila vlasy a nahla sa dopredu, až sa jej rozprestreli po zošite. Nevidel som jej do tváre, nemohol som odčítať pocity z jej jasných, hlbokých očí. Chce ich predo mnou schovať? Lebo sa ma bojí? Hanbí sa? Niečo skrýva?

Moje rozčúlenie nad jej bezhlasnými myšlienkami bledlo v porovnaní s nutkaním a nenávisťou, čo ma teraz posadli. Nenávidel som tú krehkú dievčinu vedľa seba, neznášal som ju s takou vehemenciou, s akou som sa držal svojho minulého ja, lásky k svojej rodine, snov o tom, že som niekto lepší. Keď som ju nenávidel za to, čo pre ňu prežívam, trochu mi to pomohlo. Upínal som sa ku každej myšlienke, čo by ma odviedla od predstáv, ako by asi chutila…

Nenávisť a hnev. Netrpezlivosť. Čo sa táto hodina nikdy ne­skončí?

A keď sa hodina skončí… ona odíde z triedy. A čo urobím ja?

Keby som ovládol netvora a presvedčil ho, že odložiť to na neskôr sa oplatí… Mohol by som sa s ňou zoznámiť. Ahoj, ja som Edward Cullen. Môžem ťa odprevadiť na ďalšiu hodinu?

Súhlasila by. Veď je to základná slušnosť. Aj ak sa ma už bojí, a som si istý, že bojí, dodržala by spoločenské konvencie a išla by so mnou. Ľahko by som ju odviedol nesprávnym smerom. Zozadu sa k parkovisku naťahuje výbežok lesa ako prst. Povedal by som jej, že som si zabudol v aute knihu.

Všimol by si niekto, že ju naposledy videli so mnou? Pršalo ako zvyčajne. Dva tmavé pršiplášte, čo mieria nesprávnym smerom, by nevzbudili priveľkú pozornosť a neprezradili by ma.

Ibaže dnes som si ju nevšímal iba ja, hoci nikoho nezasiahla tak bolestivo. Hlavne Mike Newton si uvedomoval každý jej pohyb, keď sa zavrtela na stoličke; presne ako som predpokladal, v mojej tesnej blízkosti sa necítila príjemne, nikto by sa tak necítil. Ale potom jej vôňa zničila všetky moje veľkodušné ohľady. Mike Newton by si všimol, keby odišla so mnou.

Ak to vydržím hodinu, vydržím aj dve?

Myklo ma od pálčivej bolesti.

Vráti sa domov do prázdneho domu. Policajný náčelník Swan má osemhodinový pracovný čas. Poznám jeho dom, tak ako všetky domy v tomto mestečku. Ten jeho sa chúli rovno pod hustým lesom, nablízku žiadni susedia. Aj keby mala čas kričať, čo by nemala, nikto by ju nepočul.

Takto na to treba ísť. Vyše sedem desaťročí som vydržal bez ľudskej krvi. Ak zadržím dych, vydržím ešte dve hodiny. A keď bude sama, neublížim nikomu inému. A nemusím sa nikam ponáhľať, súhlasil netvor vo mne.

Bola to hotová sofistika, presviedčať sa, že ak vďaka snahe a trpez­livosti zachránim devätnásť životov v triede, nebudem až taký netvor, keď zabijem jedno nevinné dievča.

Hoci som ju znenávidel, uvedomoval som si, že moja nenávisť je nespravodlivá. Že v skutočnosti nenávidím seba. A budem nás oboch nenávidieť ešte viac, keď bude po nej.

Takto som prežil hodinu: úvahami o tom, ako ju čo najlepšie zabiť. Snažil som sa nepredstavovať si samotný akt. To by som nemusel ustáť. Takže som si plánoval stratégiu, ale nič viac.

Raz ku koncu hodiny na mňa vykukla cez závoj vlasov. Cítil som, že zo mňa srší neopodstatnená nenávisť, videl som ju, keď som jej pozrel do očí. Skôr ako sa stihla znova schovať za vlasmi, sfarbila jej líca krv a ja som to takmer nevydržal.

Ale vtom zazvonilo. A to nás zachránilo, ach, aké klišé. Ju pred smrťou. Mňa aspoň na chvíľu pred tým, aby som sa zmenil na ne­tvora z nočnej mory, ktorého som sa bál a neznášal som ho.

Teraz sa musím pohnúť.

Hoci som celú pozornosť sústredil na túto najjednoduchšiu činnosť, nedokázal som kráčať tak pomaly, ako by som mal, ale doslova som vyletel z miestnosti. Keby sa na mňa niekto pozeral, asi by si všimol, že som neodišiel celkom normálne. Ale nikto si ma nevšímal, všetky myšlienky sa krútili okolo dievčaťa, ktorému bolo súdené o necelú hodinu zomrieť.

Schoval som sa v aute.

Nepáčila sa mi predstava, že sa musím schovávať. Ako nejaký zbabelec. Lenže už mi nezostalo dosť sebaovládania na pobyt medzi ľuďmi. Sústredil som všetky sily na to, aby som nezabil jednu z nich a na odolávanie ostatným som už jednoducho nestačil. Aká by to bola škoda. Ak sa mám netvorovi poddať, nech to aspoň stojí za to.

Pustil som si cédečko, ktoré ma obyčajne upokojí, ale teraz ktovieako nezabralo. Najviac mi pomohol chladný vlhký vzduch, čo ku mne prúdil spolu s mrholením cez otvorené okná. Hoci som si úplne jasne pamätal vôňu krvi Belly Swanovej, tento čistý vzduch akoby mi telo znútra prečisťoval od infekcie.

Znova som nadobudol zdravý rozum. Znova som mohol rozmýšľať. A vzoprieť sa. Vzoprieť sa proti tomu, čím nechcem byť.

Nemusím ísť k nej domov. Nemusím ju zabiť. Očividne som rozumná bytosť a mám na výber. Vždy mám na výber.

Ibaže v triede som ten pocit nemal… ale teraz nesedím vedľa nej.

Nemusím sklamať otca. Nemusím mame spôsobiť stres a obavy… a bolesť. Iste, ublížil by som tým aj adoptívnej matke. A ona je taká srdečná, nežná, milujúca. Trápiť Esme by bolo vážne neodpustiteľné.

Možno ak sa tej dievčine budem naozaj dôsledne vyhýbať, nemusím meniť svoj život. Mám ho usporiadaný tak, ako mi to vyhovuje. Hádam nedopustím, aby mi ho zničila taká protivná a lahodná niktoška.

Aká irónia, že som chcel to ľudské dievča chrániť pred úbohou, bezzubou hrozbou jedovatých myšlienok Jessicy Stanleyovej. Ja som ten posledný, kto by mal chrániť Isabellu Swanovú. Veď pred ničím na svete ju netreba chrániť tak veľmi ako predo mnou.

Kde je Alice? napadlo mi zrazu. Vari nevidela, ako zabíjam tú Swanovú na sto rôznych spôsobov? Prečo mi neprišla pomôcť, buď aby ma zastavila, alebo spolu so mnou zahladila stopy? Tak pozorne sledovala, či niečo nevyvedie Jasper, že jej ušla táto omnoho príšernejšia možnosť? Alebo som silnejší, než si myslím? Naozaj by som jej nebol nič urobil?

Nie. Viem, že to nie je pravda. Alice sa zrejme prisilno sústredila na Jaspera.

Zameral som sa tam, kde by sestra mala byť, na malú budovu, kam sa chodí na angličtinu. Onedlho som lokalizoval jej známy „hlas“. A nemýlil som sa. Mala plnú hlavu Jaspera, podrobne sledovala aj jeho najmenšie rozhodnutia.

Rád by som ju požiadal o radu, ale na druhej strane ma potešilo, že netuší, čoho som bol schopný. Znova ma v tele čosi pálilo: hanba. Nechcem, aby o tom niekto z nich vedel.

Ak sa dokážem vyhýbať Belle Swanovej, ak ju dokážem neza­-biť – a aj pri tejto myšlienke sa netvor zvíjal a od zúrivosti škrípal zubami –, tak sa to nemusí nikto dozvedieť. Keby som sa vyhýbal jej vôni…

Prečo to aspoň neskúsiť? Správne sa rozhodnúť. Snažiť sa byť taký, za akého ma považuje Carlisle.

Pomaly sa končila posledná vyučovacia hodina. Povedal som si, že svoj plán hneď zrealizujem. Lepšie než vysedávať na parkovisku, kde by som na ňu mohol naraziť a zmariť tak svoju snahu. Znova ma prepadla neodôvodnená nenávisť voči nej.

Rýchlo som vykročil – prirýchlo, ale veď ma nikto nevidel – cez malý kampus do kancelárie.

Bola v nej len sekretárka, ktorá si nevšimla, že som vošiel.

„Pani Copová?“

Úradníčka s neprirodzene červenými vlasmi zdvihla hlavu a zdúpnela. Vždy ich prekvapia tie nenápadné znamenia, ktoré nechápu, aj keď už niekoho z nás videli tisíckrát.

„Ach,“ vydýchla rozrušene. Uhladila si blúzku. Nebuď hlú­pa, pomyslela si. Veď by si mu mohla byť matka. „Dobrý deň, Edward. Ako vám pomôžem?“ Mihalnice jej kmitali za hrubými okuliarmi.

Nepríjemné. Ale viem byť okúzľujúci, keď chcem. Je to ľahké, keďže hneď počujem, akú reakciu vyvolal môj tón alebo gesto.

Naklonil som sa dopredu, ako keby som sa jej chcel zahľadieť hlboko do nevýrazných hnedých očí. Úplne sa jej plietli myšlienky. Toto bude hračka.

„Rád by som sa opýtal, či by ste mi vedeli pomôcť s rozvrhom,“ povedal som milým hlasom, ktorý používam, keď nechcem ľudí vystrašiť.

Počul som, ako sa jej rozbúchalo srdce.

„Isteže, Edward. A ako?“ Primladý, primladý, opakovala si v du­chu. Ako sa len mýlila! Som starší než jej starý otec.

„Napadlo mi, či by som mohol prestúpiť z biológie na nejaký maturitný predmet. Napríklad na fyziku?“

„Máte problém s pánom Bannerom?“

„Vôbec nie, ale túto látku som už preberal…“

„V tej škole so zrýchleným vyučovaním, ktorú ste všetci navštevovali na Aljaške. Áno.“ Stisla tenké pery, kým nad tým uvažovala. Už dávno mali chodiť na vysokú. Učitelia sa na nich sťažujú. Dokonalý prospech, pri odpovedi nikdy nezaváhajú, písomky majú bez chyby, ako keby sa naučili na každom predmete nejako podvádzať. Pán Varner radšej uverí, že na trigonometrii podvádzajú, než by pripustil, že je nejaký študent inteligentnejší než on. Určite ich matka doučuje… „Fyzika je dosť plná. Pán Banner nemá rád v triede viac než dvadsaťpäť študentov…“

„So mnou nebudú problémy.“

Samozrejme, že nie. Dokonalý Cullen. „Ja viem. Ale nemajú tam viac miesta…“

„Môžem tie hodiny vynechať? Využil by som čas na individuálne štúdium.“

„Vynechať biológiu?“ Otvorila ústa. To je šialené. Vážne je také ťažké sedieť na predmete, ktorý už ovláda? Určite má nejaký problém s pánom Bannerom. „Nebudete mať dosť kreditov na maturitu.“

„Budúci rok to dobehnem.“

„Radšej sa o tom porozprávajte s rodičmi.“

Otvorili sa dvere za chrbtom, ale ten, kto vošiel, nado mnou nerozmýšľal, tak som ho ignoroval a sústredil sa na pani Copovú. Naklonil som sa ešte bližšie, ako keby som sa jej chcel zahľadieť hlbšie do očí. Lepšie by to fungovalo, keby som ich mal dnes zlaté a nie čierne. Čierna ľudí ľaká, veď aj má prečo.

Prepočítal som sa a úradníčka sa odtiahla, zmätená protichodnými inštinktmi.

„Prosím vás, pani Copová,“ zamrmlal som podmanivým hlasom a jej náhla averzia poľavila. „Nemôžem prestúpiť na iný predmet? Určite sa niekde nájde voľné miestočko. Biológia ako šiesta hodina nemôže byť jediná možnosť…“

Usmial som sa na ňu, dal som však pozor, aby som priveľmi neukázal zuby a znova ju nevydesil, ale aby som pôsobil milo.

Srdce sa jej rozbúšilo ako opreteky. Primladý, pripomínala si znovu. „Zrejme by som sa mohla porozprávať s Bobom, teda s pá­nom Bannerom. Zistiť, či…“

V sekunde sa však všetko zmenilo: atmosféra v miestnosti, moja úloha v nej, dôvod, prečo sa nakláňam k úradníčke s červenými vlasmi… Môj účel tu sa zmenil.

V tej sekunde vošla do miestnosti Samantha Wellsová, položila podpísanú ospravedlnenku do priehradky pri dverách a zase vyšla, aby čím skôr vypadla zo školy. Zasiahol ma závan vzduchu z otvorených dverí a došlo mi, prečo prvý človek, ktorý vošiel, nenarušil moje myšlienkové pochody.

Obrátil som sa, hoci som sa nepotreboval uistiť.

Pri dverách stála Bella Swanová opretá chrbtom o stenu a v ruke držala akýsi papier. Všimla si môj divý, neľudský pohľad a oči sa jej ešte väčšmi rozšírili.

Vôňa jej krvi presýtila každú čiastočku vzduchu v malej prekúrenej miestnosti. Hrdlo mi zachvátili plamene.

Znova sa na mňa vyškieral netvor v zrkadle jej očí, tá démonická maska.

Zaváhal som s rukou nad pultom. Nepotreboval by som sa ani obzrieť, aby som oň tresol pani Copovej hlavu a rovno ju zabil. Dva životy namiesto dvadsiatich. Dobrý obchod.

Netvor nervózne a lačno vyčkával, kedy sa pustím do diela.

Lenže aj teraz som mal na výber, musel som mať.

Prestal som dýchať a vybavil som si Carlislovu tvár. Otočil som sa k pani Copovej a počul som, ako sa v duchu začudovala nad mojím zmeneným výrazom. Odtiahla sa odo mňa, ale jej strach sa nepretavil do konkrétnych slov.

Zapojil som všetku sebakontrolu, ktorej som sa naučil za desať­ročia odopierania, a nahodil som vyrovnaný, milý hlas. V pľúcach mi zostalo ešte dosť vzduchu, tak som rýchlo zo seba vysypal: „Tak nič. Vidím, že to nie je možné. Veľmi pekne vám ďakujem za po­moc.“

Zvrtol som sa a vystrelil z kancelárie, cestou som sa všemožne snažil vyhnúť teplu tela toho dievčaťa, popri ktorom som musel prejsť.

Zastavil som sa až v aute, ku ktorému som prešiel neprimerane rýchlo. Väčšina ľudí už aj tak odišla, takže minimum svedkov. Za­čul som, že si ma všimol druhák D. J. Garrett, ale hneď to pustil z hlavy…

Odkiaľ sa tu ten Cullen vzal? Čo sa tu zhmotnil rovno zo vzduchu… Zase si niečo predstavujem. Mama mi furt hovorí…

Keď som vkĺzol do svojho Volva, ostatní tam už sedeli. Usiloval som sa ovládnuť dýchanie, ale lapal som po čerstvom vzduchu, ako keby som sa dusil.

„Edward?“ ozvala sa Alice vystrašene.

Len som pokrútil hlavou.

„Moje nervy, čo sa ti stalo?“ chcel vedieť Emmett, na chvíľu sa odtrhol od úvah o tom, že Jasper nemá náladu na odvetný zápas.

Namiesto odpovede som zaradil spiatočku. Musím vypadnúť z parkoviska skôr, ako ma Bella Swanová dostihne aj tu. Môj osobný démon, môj mučiteľ… Obrátil som auto a pridal plyn. Ešte na parkovisku som to vytiahol na šesťdesiatku. V zákrute som už valil vyše stovkou.

Nemusel som sa ani obzrieť a bolo mi jasné, že Emmett, Rosalie a Jasper sa dívajú na Alice. Tá mykla plecami. Nevidí, čo sa stalo, iba čo sa stane.

Pozrela sa mi do budúcnosti. Obaja sme spracovávali, čo tam uvidela, a oboch nás to prekvapilo.

„Ty odchádzaš?“ šepla.

Teraz sa všetci pozreli na mňa.

„Odchádzam?“ precedil som cez zuby.

Vtedy to zbadala, keď moje odhodlanie zakolísalo a iné rozhodnutie prehodilo moju budúcnosť na temnejšiu koľaj.

„Aha.“

Bella Swanová, mŕtva. Moje oči žiarivočervené od čerstvej krvi. Pátranie, ktoré by nasledovalo. Vyčkávanie, kedy bude bezpečné opustiť Forks a začať odznova…

„Aha,“ zopakovala. Ukázal sa konkrétnejší obraz. Prvýkrát som uvidel interiér domu náčelníka Swana, Bellu v malej kuchyni so žltými skrinkami, stojí mi chrbtom, keď sa k nej zakrádam z tieňa, dávam sa zvábiť jej vôňou…

„Prestaň!“ zavrčal som, viac by som nezniesol.

„Prepáč,“ hlesla.

Netvor jasal.

Vízia v jej hlave sa znova zmenila. Prázdna nočná diaľnica, zasnežené stromy na okrajoch sa mihajú pri rýchlosti vyše tristo kilomet­rov za hodinu.

„Budeš mi chýbať,“ povedala. „Aj keby si bol preč len krátko.“

Emmett s Rosalie na seba znepokojene pozreli.

Blížili sme sa k odbočke na dlhú príjazdovú cestu k nášmu domu.

„Vyhoď nás tu,“ požiadala Alice. „Mal by si to Carlislovi povedať sám.“

Prikývol som a prudko zabrzdil.

Emmett, Rosalie a Jasper mlčky vystúpili, Alice im všetko vy­svetlí, keď odídem. Položila mi ruku na plece.

„Rozhodneš sa správne,“ zamrmlala. Tentoraz žiadna vízia, ale rozkaz. „Charlie Swan nikoho iného nemá. Zabilo by ho to.“

„Áno,“ súhlasil som, ale len s poslednou vetou.

Vystúpila, obočie sa jej znepokojene stiahlo. S ostatnými sa stratila v lese, skôr než som stihol otočiť auto.

Vedel som, že Alice budú v hlave prebleskovať vízie z temných na jasné ako stroboskop, keď som sa hnal stopäťdesiatkou naspäť do Forksu. Nebol som si istý, čo sa chystám urobiť. Idem sa rozlúčiť s otcom? Alebo sa poddať tomu netvorovi v sebe? Cesta mi rýchlo ubiehala pod kolesami.