1

Vždy si budem pamätať, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dopočula, že môj otec zomrel, pomyslela som si, keď som vyzrela z okna a videla iba nočnú čierňavu. Občas podo mnou zablikal zhluk svetiel naznačujúci ľudské obydlia, za každým svetlom sa skrýval život, rodina a spoločenstvo priateľov…

Ja som už nič z toho nemala.

Pripadlo mi to, akoby som sa dívala na svet obrátený naruby, lebo svetlá pod lietadlom sa podobali na menej jagavé kópie hviezd nado mnou. Pripomenulo mi to, ako mi raz jeden z učiteľov na umeleckej akadémii povedal, že maľujem, akoby som nevidela, čo mám pred sebou. Mal pravdu, nevidela som to. Obrazy sa mi vynárali v mysli, nie v skutočnosti. Často nemali podobu zvieraťa, minerálu, ba ani ľudskej bytosti, no tie predstavy boli silné a vždy som cítila povinnosť podriadiť sa im.

Ako tá obrovská kopa odpadu, ktorú som navláčila z londýnskych skládok do svojho ateliéru v byte. Celé týždne som sa pokúšala predstaviť si, ako tie súčiastky poskladám. Akoby som pracovala na zhotovení obrovskej Rubikovej kocky, hoci surový materiál tvorili smradľavá plechovica od paliva, starý slamený strašiak, pneumatika a hrdzavejúci krompáč. Jednostaj som ich presúvala a tešila sa, až kým som nepridala osudný posledný kus, ktorý vždy – nech som ho umiestnila kamkoľvek – celú inštaláciu pokazil.

Oprela som si horúce čelo o studené plexisklové okno, ktoré mňa aj ostatných cestujúcich ako jediné oddeľovalo od zadusenia a istej smrti.

Sme takí zraniteľní…  

Nie, CeCe, varovala som sa prísne, lebo som pocítila, ako sa ma začína zmocňovať panika, zvládneš to aj bez nej, určite to zvládneš. 

Prinútila som sa v myšlienkach opäť vrátiť k tatkovi Slanému, a hoci to znie čudne, vzhľadom na môj vrodený strach z lietania bola pre mňa spomienka na okamih, keď som sa dozvedela o jeho smrti, upokojujúca. Keby došlo k najhoršiemu, lietadlo by sa zrútilo z oblohy na zem a všetci by sme sa zabili, aspoň by som tam, na druhej strane, mala niekoho, kto na mňa čaká. On tam nahor prednedávnom vyletel. A bol na to sám, ako to budeme musieť zvládnuť všetci.

Obliekala som si džínsy, keď zavolala moja mladšia sestra Tiggy a ozná­mila mi, že tatko Slaný je mŕtvy. Keď nad tým teraz uvažujem, som presvedčená, že mi vtedy vlastne ani celkom nedošlo, o čom hovorí. Zišlo mi na um jediné – ako to poviem Star, ktorá nášho otca zbožňovala. Vedela som, že ju tá správa zdrví. 

Aj ty si ho zbožňovala, CeCe.

Bola to pravda. Keďže mojou životnou úlohou bolo ochraňovať zraniteľnejšiu sestru – aj keď v skutočnosti bola o tri mesiace staršia, mala ťažkosti s vyjadrovaním, tak som hovorila za ňu –, zamkla som si srdce, vytiahla zips na džínsach a vkročila do obývačky, aby som jej to oznámila.

Nič nepovedala, iba sa mi rozplakala v náručí. Urobila som všetko, aby som zadržala vlastné slzy. Kvôli nej, kvôli Star. Musela som byť silná, lebo ma potrebovala…

To bolo vtedy…

„Madam, potrebujete niečo?“

Zahalil ma oblak pižmového parfumu. Zdvihla som hlavu a videla, ako sa ku mne skláňa letuška.

„Er… nie, ďakujem.“

„Lebo ste stisli tlačidlo,“ povedala prehnaným šepotom a kývla na ostat­ných cestujúcich. Všetci tvrdo spali. Napokon, podľa londýnskeho času boli štyri hodiny nadránom.

„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa tiež pošepky a odtiahla z tlačidla 

lakeť, ktorým som ju nechtiac privolala. To som celá ja. Kývla mi hlavou podobne ako raz jedna z učiteliek, keď som sa v škole počas rannej modlitby opovážila otvoriť oči. Potom letuška zašuchotala hodvábom a znovu zaliezla do svojej kabínky. Čo najpohodlnejšie som sa uvelebila, zatvorila oči a snažila sa správať ako ostatných približne štyristo duší, ktorým sa podarilo vymaniť zo strachu pred pádom hliníkovej tuby, v ktorej sme sa rútili vzduchom, tak, že zaspali. Ja som sa, ako zvyčajne, vynímala. Nebola som súčasťou davu.

Pravdaže, mohla som si kúpiť letenku prvej triedy. Ešte vždy mi ostalo dosť peňazí z dedičstva – no nie toľko, aby som bola ochotná mrhať nimi na niekoľko centimetrov priestoru navyše. Väčšina peňazí išla na kúpu parádneho bytu na londýnskom nábreží pre mňa a Star. Myslela som si, že túži po skutočnom domove, že tam bude šťastná, no mýlila som sa…

Teraz som tu, ani o kúsok ďalej ako vlani o takom čase, keď som sedela v ekonomickej triede vedľa svojej sestry a leteli sme spolu cez pol zemegule do Thajska. Ibaže tentoraz Star neletela so mnou a ja som neutekala za niečím, ale pred niečím…

„Budete raňajkovať, madam?“

Otvorila som oči, oťapená a dezorientovaná, a zízala na tú istú letušku, ktorá za mnou prišla za hlbokej noci. Všimla som si, že všetky svetlá v lietadle boli rozsvietené, niektoré tienidlá na oknách zdvihnuté a za nimi sa zažínal ružový úsvit. 

„Nie, ďakujem. Dám si iba kávu. Čiernu, prosím.“

Prikývla a odišla a ja som uvažovala, prečo – aj keď som si za celý ten zážitok riadne zaplatila – mám pocit viny, že ju niečím otravujem. 

„Kam máte namierené?“

Obrátila som sa k susedovi, ktorého som až dosiaľ videla iba z profilu. A aj to iba nos, ústa a chumáč svetlých vlasov vykúkajúcich spod čiernej kapucne. Teraz bol ku mne obrátený tvárou a hľadel na mňa. Pravdepodobne nemal viac ako osemnásť, na brade a čele mu dosiaľ ostali stopy po pubertálnom akné. Pripadala som si pri ňom ako penzistka. 

„Do Bangkoku, odtiaľ do Austrálie.“

„Super,“ poznamenal a pustil sa do väzensky vyzerajúcej porcie na pod­nose, pozostávajúcej z nekonzumovateľnej praženice, prepečenej slaniny a dlhej ružovej vecičky, čo sa tvárila ako klobása. „Ja sa tam tiež chystám, ale najskôr preskúmam Thajsko. Povedali mi, že tamojšie večierky pri splne sú jedinečné.“

„Sú.“

„Zažili ste ich?“

„Niekoľko ráz,“ odvetila som a jeho otázka mi v mysli prebudila pes­tré spomienky.

„Ktorý mi navrhujete? Počul som, že najlepší je v Koh Phangane.“

„Naposledy som tam bola pred niekoľkými rokmi, ale počula som, že teraz býva obrovský – vraj tam chodí aj niekoľko tisíc ľudí. Ja mám najradšej pláž Railay v Krabi. Tam je pokoj, ale záleží na tom, o čo máte záujem.“

„O Krabi som počul,“ prisvedčil a bez prestania prežúval nekonzumovateľnú klobásu. „V Bangkoku sa mám stretnúť s kamarátmi. Do splnu nám na rozhodovanie ostáva ešte niekoľko týždňov. Idete k protinožcom niekoho navštíviť?“

„Hej,“ zaklamala som.

„Zdržíte sa nejaký čas aj v Bangkoku?“

„Ostávam len na noc.“

Vycítila som jeho vzrušenie, lebo sme začali pristávať na letisku 

Suvarnabhumi a personál lietadla začal nám zajatcom dávkovať zvyčajné inštrukcie. V skutočnosti je všetko iba žart, pomyslela som si a zatvorila oči, aby som trochu upokojila svoje rozbúchané srdce. Ak lietadlo havaruje, všetci rýchlo zomrieme, či budem mať servírovací stolík zdvihnutý, alebo nie. Podľa mňa to ľuďom hovorili len preto, aby ich upokojili.

Lietadlo pristálo tak hladko, že som sotva postrehla, keď sme dosadli na zem, až kým nám to neoznámili cez reproduktory. Otvorila som oči a ovládol ma víťazoslávny pocit. Absolvovala som diaľkový let sama a prežila som ho. Star bude na mňa hrdá… ak jej na tom vôbec ešte záleží.

Absolvovala som príletovú kontrolu, z pásu si vyzdvihla batožinu a vykročila k východu.

„Užite si výlet k protinožcom,“ zavolal na mňa môj adolescentný sused, keď ma dobehol. „Môj kamoš tvrdí, že tunajšia divočina je nenormálna, sú tam pavúky veľké ako taniere! Majte sa!“

Kývol mi a splynul s ľudskou masou. Nasledovala som ho oveľa pomalším tempom, až ma napokon ovalil známy múr vlhkosti. Naskočila som na kyvadlový autobus z letiska do hotela, ktorý som si rezervovala na prespatie, zaregistrovala sa v ňom a výťahom sa vyviezla do sterilnej izby. Zhodila som z pliec batoh, sadla si na bielu obliečku a zišlo mi na um, že keby som bola majiteľka hotela, dávala by som hosťom tmavé obliečky, aby na nich nebolo vidieť fľaky po iných telách, ako to bolo vidieť na bielych, nech ste ich akokoľvek dôkladne vyprali.

Na svete bolo množstvo vecí, ktoré pre mňa zostali záhadou, pravidiel, ktoré niekto niekde vymyslel, zrejme pred mnohými rokmi. Vyzula som si turistické topánky a ľahla si. Pritom som uvažovala, že by som mohla byť kdekoľvek na svete – a priečilo sa mi to. Nad hlavou mi bzučala klimatizácia, tak som zatvorila oči a snažila sa zaspať, no nevedela som sa striasť myšlienky, že ak teraz zomriem, nedozvie sa to ani živá duša. 

Odrazu som pochopila, čo naozaj znamená samota. Mala som pocit, že vnútri ma čosi gniavi, no zároveň som tam cítila obrovskú prázdnotu. Žmurknutím som potlačila plač – nikdy som nebola uplakaná –, no slzy sa mi ďalej tisli z očí, takže napokon ma tlak na hrádzu, ktorá sa už-už išla pretrhnúť, prinútil odchýliť viečka.

Za plač sa netreba hanbiť, CeCe… 

V hlave som počula chlácholivý hlas Ma a rozpamätala som sa, ako mi to hovorila, keď som raz v Atlantise spadla zo stromu a vyvrtla si členok. V snahe dokázať, že nie som uplakaný maznáčik, som si zahryzla do spodnej pery tak silno, až mi z nej vystrekla krv.

„Jej by to nebolo jedno,“ zašepkala som zúfalo a siahla po mobile, že ho zapnem a napíšem Ma esemesku, aby vedela, kde som. No nezniesla som predstavu, že uvidím odkaz od Star, alebo ešte horšie, že neuvidím nijaký odkaz. Vedela som, že by ma to dorazilo, tak som hodila telefón späť na posteľ a znovu sa pokúšala zaspať. No potom sa mi v mysli vynoril tatkov obraz a nie a nie zmiznúť. 

Je dôležité, aby ste si so Star našli vlastných priateľov, ale mali aj jedna druhú, CeCe… 

Povedal to tesne pred tým, ako sme so Star išli študovať na Sussexskú univerzitu. Naštvalo ma to, lebo som nikoho iného nepotrebovala – rovnako ako Star. Aspoň podľa mňa. Potom…

„Ach, tatko,“ vzdychla som. „Je tam hore lepšie?“

Za posledných niekoľko týždňov, keď Star dala jasne najavo, že nemá záujem ďalej žiť so mnou, som sa pristihla, ako sa s tatkom rozprávam čoraz častejšie. Jeho smrť mi vôbec nepripadala skutočná, stále som ho cítila nablízku. Hoci navonok som bola celkom iná ako Tiggy, ktorá bola po mne ďalšia v poradí a bola presvedčená o rozličných duchovných pochodoch ľudskej mysle, aj vo mne driemala akási čudná bytosť, ktorá všeličo možné vedela a cítila… zahniezdila sa v mojom žalúdku a v mojich snoch. Čas, keď som spala, mi často pripadal skutočnejší ako bdenie – niečo ako sledovanie seriálu v televízii. To boli dobré noci, ale zažívala som aj zlé. Napríklad nočné mory s obrovskými pavúkmi…

Striasla som sa, lebo som si spomenula na rozlúčkové slová svojho mladého suseda v lietadle… Nie je možné, aby v Austrálii žili pavúky veľké ako taniere. Alebo áno?

„Kristepane!“ Vyskočila som z postele, aby som zaplašila pochmúrne myšlienky, a išla som si do kúpeľne umyť tvár. Pozrela som sa do zrkadla – červené oči napuchnuté od plaču, vlasy ulízané od mastnoty po dlhej ceste. Usúdila som, že vyzerám ako malé divé prasa. Bolo jedno, koľkokrát mi Ma povedala, že som pekná a mám nezvyčajný tvar a farbu očí, alebo ako mi Star hovorievala, že ma rada hladká po pokožke, ktorá – podľa jej slov – bola hebká a jemná ako kakaové maslo. Vedela som, že ma chcú iba potešiť, lebo nielenže som vôbec nebola pekná, ale ani slepá – a neznášala som, keď sa nadchýnali mojimi kučerami. Vzhľadom na fakt, že som mala päť krásnych sestier, v súperení o kráľovnú krásy s nimi som sa stiahla. Elektra – ktorá sa stala modelkou celkom prirodzene – ma sústavne presviedčala, že sa neviem dostatočne predať, ale podľa mňa to bola strata času a energie, lebo som vedela, že krásna ni­kdy nebudem.

Vedela som však krásu vytvoriť a teraz, keď som sa ocitla takmer na dne, spomenula som si na čosi, čo mi raz, keď som bola mladšia, povedal tatko.

CeCe, nech sa v tvojom živote stane čokoľvek, jedno ti nik nemôže zo­brať – tvoj talent. 

V tom čase som si myslela, že je to ďalšia – aký výraz by na to použila Star? – banálnosť, ktorou mi aspoň trochu chcel vynahradiť fakt, že som škaredá ako noc, mizerná žiačka a neviem vychádzať s ľuďmi. A pravdupovediac, v tom sa tatko mýlil, lebo hoci mi nik nemohol vziať talent, mohol mi zničiť sebavedomie ustavičnými negatívnymi poznámkami a pomútiť mozog, takže som vlastne nevedela, kto som ani ako mám vyhovieť ľuďom – a najmenej zo všetkého sebe. Presne to sa mi stalo naposledy na umeleckej akadémii. Preto som odtiaľ odišla.

Aspoň som sa naučila, v čom nie som dobrá, upokojovala som sa. Po­dľa mojich lektorov to platilo vo väčšine modulov, na ktoré som sa za posledné tri mesiace zapísala. 

Napriek zdrvujúcim kritikám na moje diela aj na moju osobu som si našťastie ešte uvedomovala, že ak teraz stratím dôveru vo svoje nadanie, nebude mať význam, aby som pokračovala. Umelecké nadanie bolo naozaj to posledné, čo mi ešte ostalo. 

Vrátila som sa do spálne a opäť si ľahla, len aby mi rýchlejšie uplynuli hrozné hodiny čakania. Konečne som chápala, prečo som na lavičkách videla sedieť toľko starých ľudí, keď som kráčala cez park v Battersea cestou do akadémie. Aj keď vonku mrzlo, potrebovali si potvrdiť, že na tejto planéte žijú aj iné ľudské bytosti a že tu nie sú celkom sami.

Zrejme som zaspala, lebo sa mi zasa snívalo o pavúkoch, a prebudila som sa na vlastný vreskot. Automaticky som si položila dlaň na ústa a pridusila ho, aby si nejaký náhodný hosť na chodbe nemyslel, že ma vraždia. Usúdila som, že jednoducho nemôžem ďalej ostať sama v bezduchej izbe, tak som sa obula, schytila fotoaparát a zviezla sa výťahom na recepciu.

Vonku stál rad čakajúcich taxíkov. Do jedného som si sadla na zadné sedadlo a požiadala taxikára, aby ma zaviezol ku Kráľovskému palácu. Vždy ma udivovalo a v rovnakej miere znepokojovalo, že Bangkok, a vo všeobecnosti všetko, čo som z Thajska dosiaľ videla, je na pohľad absolútne preplnené zamestnancami. V akomkoľvek obchode, dokonca aj keď ste si išli kúpiť iba vrecúško arašidov, vám vždy jedna osoba ukázala, kde tovar nájdete, ďalšia obsluhovala pokladnicu a tretia vám tovar vložila do tašky. Pracovná sila tu bola neskutočne lacná, takmer až smiešne. Pri tej myšlienke som sa začala cítiť nesvoja, no potom mi zišlo na um, že práve preto rada cestujem – človek získa iný pohľad na rozličné veci.

Taxikár ma vysadil pred Kráľovským palácom a potom som nasledovala zástupy turistov. Mnohí z nich na svojich červených pleciach niesli dôkaz o pôvode z chladnejšieho podnebia. Pred chrámom som si vyzula turistické topánky a uložila ich k zbierke šľapiek a tenisiek, ktoré si na schodoch odložili ostatní turisti, a vošla som. Smaragdový Budha mal vraj vyše päťsto rokov a bola to najznámejšia socha v Thajsku. No v porovnaní s mnohým inými Budhami, ktorých som videla, bol pomerne malý. Lesk smaragdu a spôsob, akým mal tvarované telo, mi pripomínali jasnozelenú jaštericu. Končatiny mal zliate a, úprimne povedané, nie celkom presne tvarované – ale bol nádherný.

Sadla som si s prekríženými nohami na jednu z podložiek a užívala si chládok na rozľahlom pokojnom mieste v spoločnosti iných ľudských bytostí, ktoré zrejme rozjímali o vlastných pupkoch. Nikdy som nemala vzťah k náboženstvu, no keby som si mala niektoré vybrať, najväčšmi sa mi páčil budhizmus, lebo som mala pocit, že jeho podstata tkvie v sile prírody, ktorú som pokladala za nekonečný zázrak, čo sa mi odohrával priamo pred očami.

Keď Star počúvala, ako po sledovaní nejakého televízneho programu o životnom prostredí donekonečna rečním, čo by sa malo spraviť, často ma nabádala, aby som vstúpila do strany zelených. No aký by to malo význam? Môj hlas sa nerátal a bola som priveľmi hlúpa, aby ma niekto bral vážne. Vedela som iba to, že rastliny, zvieratá a oceány, ktoré tvoria náš ekosystém a ktoré nás udržiavajú nažive, často ignorujeme.

„Ak niečo uctievam, tak je to toto,“ zašepkala som Budhovi. Aj on sa zrodil zo zeme – z minerálu, ktorý sa v priebehu tisícročí premenil na krásu – a dúfala som, že mi možno rozumie.

Vzhľadom na fakt, že som sa nachádzala v chráme, zišlo mi na um, že by som mala prehodiť slovko, dve s tatkom Slaným. Kostoly a chrámy mi pripadali ako telefonické hovorne v internetových kaviarňach – poskytovali hmatateľnejšie spojenie s nebesami. 

„Ahoj, tatko. Je mi naozaj ľúto, že si zomrel. Chýbaš mi oveľa väčšmi, ako som si spočiatku myslela. A mrzí ma, že som ťa nepočúvala, keď si mi radil, a nebrala som na vedomie tvoje múdre slová a všetko ostatné. Mala som to robiť, lebo pozri, ako som dopadla. Dúfam, že sa ti tam hore darí,“ dodala som. „A ešte raz, všetko ma mrzí.“

Vstala som a cítila, ako mi hrdlo zviera nepríjemná hrča plná sĺz, preto som rýchlo vykročila k dverám. Tesne pred východom som sa obrátila. 

„Pomôž mi, tatko, prosím,“ zašepkala som mu.

V uličnom stánku som si kúpila fľašu vody, zamierila k rieke Chao Phraya, stála som tam a sledovala hustú pufkajúcu vodnú premávku. Vlečné lode, motorové člny a široké bárky prikryté čiernymi lodnými plachtami bez prestávky prúdili za každodennými obchodmi. Rozhodla som sa nastúpiť na osobný prievoz a trochu sa povoziť – lístok bol lacný a určite to bude príjemnejšie ako zúbožene sedieť v hotelovej izbe neďaleko letiska.

Počas plavby som videla sklenené mrakodrapy a zlaté chrámy, elegantne učupené medzi nimi, a na nábrežiach vratké móla, ktoré spájali drevené domy s tokom aktivít na rieke. Vybrala som svoj dôverne známy Nikon – tatko mi ho daroval na šestnáste narodeniny, aby som, ako mi vtedy povedal, „robila zábery toho, čo ťa inšpiruje, miláčik“ – a začala som cvakať. Star ma často nabádala, aby som prešla na digitálnu fotografiu, ale s modernými technológiami som si veľmi nerozumela, a tak som sa držala toho, čo viem.

Z lode som vystúpila neďaleko hotela Oriental. Prešla som po ulici popri ňom a spomenula si, ako som raz Star pozvala na čaj do slávneho Autorského salóna. V džínsoch a tričkách sme sa tu obe cítili ako nahé v tŕní, lebo všetci ostatní boli vyobliekaní ako zo škatuľky. Star strávila celé hodiny v knižnici a obdivovala podpísané fotografie všetkých spisovateľov, ktorí boli v minulosti ubytovaní v hoteli. Uvažovala som, či niekedy napíše vlastný román, lebo vedela vynikajúco zostavovať vety a klásť na papier zaujímavé príbehy. Niežeby mi na tom už ktovieako záležalo. Teraz mala novú rodinu; videla som, ako jej žiarili oči, keď som pred niekoľkými týždňami prišla domov a našla v byte chlapa, ktorému hovorila Myšiak a ktorý na ňu zízal ako zbožňujúce šteňa.

Sadla som si do kaviarne na chodníku a objednala si misu rezancov a pivo, aby to trafil šľak. Alkohol mi nerobil dobre, ale vzhľadom na mizernú náladu som sa už nemohla cítiť horšie. Pri jedle som uvažovala, že najväčšmi zo všetkého ma neranil fakt, že Star si našla nového priateľa a prácu, ale to, že sa predo mnou pomaly, bolestne uzatvárala. Možno sa nazdávala, že budem žiarliť, že ju budem stále chcieť mať len pre seba, čo nebola pravda. Ľúbila som ju najväčšmi na svete a želala som si jediné: aby bola šťastná. Nikdy som nebola taká hlúpa, aby som nevedela, že pri jej kráse a múdrosti sa jedného dňa po jej boku zjaví muž.

V tom byte si k nemu bola neskutočne nezdvorilá, pripomenulo mi moja druhé ja. Áno, prekážalo mi, že tam bol, a ako zvyčajne som to nevedela skryť. 

Pivo urobilo svoje a obrúsilo ostré hrany mojej bolesti. Zaplatila som, vstala a bezcieľne sa túlala po ulici, až som napokon zabočila do úzkej uličky, na ktorej bol trh. O niekoľko stánkov ďalej som natrafila na umelca – pracoval na akvareli. Sledovala som, ako sedí pri svojom stojane, a spomenula si na noci presedené na pláži Railay v Krabi s náčrtníkom a plechovicami farieb, ako som sa pokúšala zachytiť krásu zapadajúceho slnka. Zatvorila som oči a predstavila si pokoj, čo som cítila, keď som tam sotva pred rokom bola so Star. Tak veľmi to bolelo, až som sa tam zatúžila vrátiť.

Zostúpila som na breh rieky a zamyslená sa oprela o zábradlie. Bude to priveľké odbočenie, ak sa pred odletom do Austrálie znovu pozriem na miesto, kde som sa cítila najšťastnejšia? Na pláži Railay som sa zo­známila s niekoľkými ľuďmi. Spoznajú ma, zakývajú mi, pozdravia sa so mnou. Väčšina z nich tiež pred niečím utekala, lebo Railay bolo jednoducho také miesto. Navyše som do Austrálie letela iba preto, čo mi povedal tatkov právny zástupca Georg Hoffman, keď som ho bola navštíviť. A chcela som niekam odísť, ďaleko od Londýna.

Takže namiesto ďalších dvanástich hodín letu v rúre na miesto, kde som nikoho nepoznala, by som zajtra večer o takomto čase mohla piť chladené pivo na pláži Railay. Pre niekoľko týždňov hore-dolu sa predsa nik nezblázni. Napokon, zakrátko budú Vianoce a možno bude menej desivé stráviť ich na mieste, ktoré poznám a kde sa mi páčilo…

Prvý raz po dlhom čase ma pri pomyslení na nejakú činnosť ovládlo nadšenie. Skôr ako sa ten pocit rozplynul, zastavila som si taxík a nasmerovala ho späť na letisko. V termináli som zamierila k pultu spoločnosti Thai Airways a vysvetlila, že svoj let do Austrálie musím odložiť. Žena za pultom dlho ťukala do počítača a potom mi oznámila, že by to stálo štyritisíc bahtov, čo vzhľadom na celé moje lietanie nebolo až tak veľa.

„Máte flexibilnú letenku. Na aký dátum si želáte presunúť let?“ opýtala sa.

„Hm… čo tak tesne po Vianociach?“

„Všetko máme plné. Prvé voľné miesta sú na ôsmeho januára.“

„Dobre,“ súhlasila som, šťastná, že teraz za svoj predĺžený pobyt môžem viniť osud. Potom som si kúpila spiatočnú letenku z Bangkoku do Krabi s odletom na ďalší deň ráno.

Po návrate do hotela som sa osprchovala, umyla si zuby a uložila sa do postele oveľa pokojnejšia. Keby to počuli moje sestry, určite by povedali, že som si znovu obula „túlavé topánky“, no bolo mi to jedno.

Zamýšľala som sa zašiť a lízať si rany ako ranené zviera.